Podľa Nigela Faraga, aj na Slovensku populárneho euroskeptika, migrácia do Spojeného kráľovstva by mala byť obmedzená schopnosťou migrantov byť čistými prispievateľmi do britskej ekonomiky. To podľa Faraga znamená schopnosť vydokladovať očakávaný príjem prinajmenšom 27 500 libier ročne.
Pravda, Farage je viac nacionalistickým populistom než klasickým liberálom. Ale aj mnohí iní, vrátane londýnskeho starostu Johnsona, konzervatívneho veterána Davisa či väčšiny konzervatívnych intelektuálov, sa pridali k litánii hlasov, volajúcich po obmedzení imigrácie z EÚ. I poslanec Carswell, otvorený sympatizant rakúskej ekonomickej školy a autor knihy o tom, ako internet posunie politiku k libertarianizmu, v decembri tvrdil, že „prisťahovalci, ktorí prispievajú, by mali byť vítaní. Otvorenie dverí Bulharom a Rumunom však môže viesť k ozajstným problémom.“ Je pritom úplne v poriadku, ak chcú mať Briti debatu o štedrosti ich sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva voči prisťahovalcom. Ale je na škodu veci, ak sa debata posunie k polemike o tom, či a ako obmedziť možnosť slobodného pohybu v rámci EÚ.
Predovšetkým – väčšina ekonómov by súhlasila s tým, že voľnejšia migrácia by priniesla významné ekonomické výhody. Úplné odstránenie všetkých imigračných bariér vo svete – ktoré, pochopiteľne, nikto nepresadzuje – by mohlo podľa triezvych odhadov zdvojnásobiť svetové HDP.
Britských voličov, pochopiteľne, zaujíma svetové HDP menej, než dopad imigrácie na ich vlastný trh práce a sociálne služby. Ako však napísal oxfordský profesor Paul Collier, autor knihy Exodus, ktorá sa k imigrácii stavia veľmi skepticky, „dopady prisťahovalectva na mzdy domácich pracovníkov sú zanedbateľné v porovnaní s rečami, ktoré sa o nich vedú.“ Imigranti nekradnú zamestnanie domácim, skôr prispievajú k flexibilite trhu práce a pomáhajú vytvárať zamestnania nové.
Východoeurópski imigranti nestoja veľa ani britského daňového poplatníka – naopak, príliv mladých produktívnych pracovníkov preukázateľne pomohol znížiť fiškálnu záťaž, dopadajúcu na Britov počas druhej polovice minulého desaťročia.
Ekonomické ohľady sú jedna vec, vážnejšia vec je však otázka, či je obmedzenie prisťahovalectva systémovo správne. Briti, na rozdiel od ľudí z rozvojových krajín či východného bloku, nedoceňujú, že už svojím narodením v dobre spravovanej a bohatej krajine vyhrali lotériu života. Mnohí preto nechápu, že prílišné obmedzovanie prisťahovalectva je hlboko neliberálne a nespravodlivé. Klasickí liberáli medzi nimi by však mali vidieť, že medzi imigračnými bariérami a protekcionizmom či obmedzeniami pohybu kapitálu neexistuje principiálny rozdiel.
Je možné ospravedlniť premiéra Davida Camerona, keď ako politik chce povedať svetu, že imigrácia do Spojeného kráľovstva bude obmedzená, „pokiaľ vaše príjmy nebudú na roveň s našimi.“ Ale je smutné, ak rovnakú rétoriku počujeme od Britov, ktorí sa štylizujú do roly obrancov slobodného trhu.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone D.C. a doktorant na King’s College London.
Pravda, Farage je viac nacionalistickým populistom než klasickým liberálom. Ale aj mnohí iní, vrátane londýnskeho starostu Johnsona, konzervatívneho veterána Davisa či väčšiny konzervatívnych intelektuálov, sa pridali k litánii hlasov, volajúcich po obmedzení imigrácie z EÚ. I poslanec Carswell, otvorený sympatizant rakúskej ekonomickej školy a autor knihy o tom, ako internet posunie politiku k libertarianizmu, v decembri tvrdil, že „prisťahovalci, ktorí prispievajú, by mali byť vítaní. Otvorenie dverí Bulharom a Rumunom však môže viesť k ozajstným problémom.“ Je pritom úplne v poriadku, ak chcú mať Briti debatu o štedrosti ich sociálneho zabezpečenia a zdravotníctva voči prisťahovalcom. Ale je na škodu veci, ak sa debata posunie k polemike o tom, či a ako obmedziť možnosť slobodného pohybu v rámci EÚ.
Predovšetkým – väčšina ekonómov by súhlasila s tým, že voľnejšia migrácia by priniesla významné ekonomické výhody. Úplné odstránenie všetkých imigračných bariér vo svete – ktoré, pochopiteľne, nikto nepresadzuje – by mohlo podľa triezvych odhadov zdvojnásobiť svetové HDP.
Britských voličov, pochopiteľne, zaujíma svetové HDP menej, než dopad imigrácie na ich vlastný trh práce a sociálne služby. Ako však napísal oxfordský profesor Paul Collier, autor knihy Exodus, ktorá sa k imigrácii stavia veľmi skepticky, „dopady prisťahovalectva na mzdy domácich pracovníkov sú zanedbateľné v porovnaní s rečami, ktoré sa o nich vedú.“ Imigranti nekradnú zamestnanie domácim, skôr prispievajú k flexibilite trhu práce a pomáhajú vytvárať zamestnania nové.
Východoeurópski imigranti nestoja veľa ani britského daňového poplatníka – naopak, príliv mladých produktívnych pracovníkov preukázateľne pomohol znížiť fiškálnu záťaž, dopadajúcu na Britov počas druhej polovice minulého desaťročia.
Ekonomické ohľady sú jedna vec, vážnejšia vec je však otázka, či je obmedzenie prisťahovalectva systémovo správne. Briti, na rozdiel od ľudí z rozvojových krajín či východného bloku, nedoceňujú, že už svojím narodením v dobre spravovanej a bohatej krajine vyhrali lotériu života. Mnohí preto nechápu, že prílišné obmedzovanie prisťahovalectva je hlboko neliberálne a nespravodlivé. Klasickí liberáli medzi nimi by však mali vidieť, že medzi imigračnými bariérami a protekcionizmom či obmedzeniami pohybu kapitálu neexistuje principiálny rozdiel.
Je možné ospravedlniť premiéra Davida Camerona, keď ako politik chce povedať svetu, že imigrácia do Spojeného kráľovstva bude obmedzená, „pokiaľ vaše príjmy nebudú na roveň s našimi.“ Ale je smutné, ak rovnakú rétoriku počujeme od Britov, ktorí sa štylizujú do roly obrancov slobodného trhu.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone D.C. a doktorant na King’s College London.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.