Slovo brata Filipa

Avšak vyskytla sa iná vlaková udalosť. Bolo to koncom roka z Prešova do Kysaku. Do poschodového vozňa so mnou nastúpi mladý výrastok, čo už mal dosť „nakúpené“, ako sa u nás vraví. Tváril sa, akoby oslobodil Prešov. Z oplzlých chorálov, ktoré chrlil, som zistil, že je fanúšikom hokejového Trenčína. V otvorenom vagóne nás mučil narcistickou sebastrednosťou a vulgárnosťou najhrubšieho zrna. Navážal sa napríklad do dievčiny, ktorú sprevádzali dvaja chlapci. Dvojzmyselne ju urážal, no oni ani necekli, báli sa. Otec, sediaci na ďalšej sedačke s malým synčekom, tiež mlčal. Nechcel problémy. Vravel som si v duchu, aké má henten šťastie, že nejdem až po Košice.
Prišla kontrola lístkov. Hrdina hľadal, ale nemal. Sprievodca mu dal čas. V ďalšej stanici ho znova kontroloval. Výrastok surovo klamal, že mu ho už dal. Sprievodca išiel po posily a priviedol sprievodkyňu. Tá povedala, že budeme stáť, kým si nevystúpi. Nepomohlo. Už nemal šťastie, že nejdem po Košice. Vstal som a vravím: „To nebude treba, pomôžem vám. Tento výrastok tu od nástupu terorizuje celý vlak. Chlapče, vystupujeme!“ Zdrapnem ho pod krk, cítim hnev. Vynášam ho a vidím, ako jeho nohy v lufte narážajú do sedačiek. Prvé schodíky, druhé, sme vonku. Opieram ho o zábradlie. Výrastok zdesene mlčí. Vravím mu: „Tu sa troška zorientuj a nemysli si, že sa na teba hnevám. Toto vyšmarenie ber ako prejav mojej lásky pri tvojej formácii.“
Nastupujem. Všetci cestujúci na mňa hľadia, usmievajú sa a pokyvkávajú hlavami. Ja sa len čudujem. Otcovi chlapčeka, kamarátom dievčaťa, kolegovi sprievodkyne. Uvažujem, či sa aj ďalší rok nebudeme miešať do cudzích vecí. A ani do tých vlastných...