.je pravda, že Briti sú znepokojení. Aká bude Veľká Británia v treťom tisícročí? Bude ešte vôbec britská? Tieto otázky si kladú mnohí z nich a obavy, ktoré pri tom cítia, majú aj racionálny základ. Krajina, ktorá bola dlho symbolom stálosti, sa totiž nezadržateľne mení. K jej premenám patria aj prisťahovalci z chudobnejších krajín EÚ.
Začiatkom tohto roka zaznievali otázky aj obavy vo Veľkej Británii ešte omnoho intenzívnejšie. Došlo totiž k zrušeniu obmedzení na prácu migrantov. Výsledkom je, že od prvého januára 2014 majú Bulhari a Rumuni rovnaké právo pracovať na britskom území ako ostatní občania krajín Európskej únie. A je to veľká zmena.
.nevypočítateľné čísla
Zvyknúť si na ňu chvíľu potrvá, lebo hoci už od roku 2007 mohli Bulhari aj Rumuni cestovať do Británie bez víz, nemohli sa tam slobodne zamestnávať. Zamestnávatelia museli žiadať o povolenie, aby mohli prijať do práce takýchto migrantov. Tí zase potrebovali „prístupovú pracovnú kartu“. Jedno ani druhé sa nedalo vybaviť ľahko. A najmä, nízko kvalifikovaní pracovníci mohli byť v Británii zamestnávaní len v súlade so stanovenými kvótami. Napriek týmto limitom žilo v júli 2012 podľa štatistického úradu v Británii 94-tisíc ľudí, ktorí sa narodili v Rumunsku, a 47-tisíc rodených Bulharov.
Od roku 2007 prešlo sedem rokov a na dlhšie sa prechodné obdobie s ochrannými obmedzeniami predĺžiť nedalo. Od prvého januára teda môžu Rumuni a Bulhari pracovať vo Veľkej Británii s rovnakými právami a povinnosťami ako ostatní občania EÚ. Samozrejme, patrí im aj rovnaký nárok na sociálne a zdravotné zabezpečenie.
Aký vplyv to bude mať na britskú ekonomiku? Na jednej strane je stále veľká šanca, že prisťahovalci ju svojou prácou posunú ďalej. Na druhej strane je názor pesimistov, podľa ktorých ju poberaním dávok – oprávneným, ale aj neoprávneným – budú skôr vyčerpávať. Veľa závisí od toho, koľko a akých ľudí skutočne príde. Briti sa však boja aj tých kvalifikovaných – ochotných pracovať za nižšie mzdy – a samozrejme, osobitne tých, ktorí plánujú prispieť skôr k ekonomike ilegálnych sektorov.
Strach má veľké oči a ľahko sa živí aj preto, lebo dnes nie sú k dispozícii ani dôveryhodné odhady počtu nových prisťahovalcov, ktorých zrušenie obmedzení pritiahne. Minister pre komunity Eric Pickles sa vyjadril, že ani sám nedôveruje číslam zverejneným na stránke jeho ministerstva – podľa nich pricestuje po otvorení pracovného trhu do Británie okolo 13-tisíc Bulharov a Rumunov. Bulharský veľvyslanec sa vyjadril, že ročne príde do Británie len 8-tisíc Bulharov. Ak vezmeme vážne výstrahy Migration Watch, nezávislej organizácie, ktorá už od roku 2001 monitoruje imigráciu v Británii, je možné, že do krajiny príde každoročne 50-tisíc prisťahovalcov. Tento odhad Migration Watch premietla až do roku 2019, a do týchto čísiel zarátala aj predpoklad, že Bulhari a Rumuni, ktorí už teraz pracujú v Španielsku a Taliansku, môžu považovať Britániu za „najlukratívnejšiu destináciu“ a presunúť sa sem.
Odhady počtu prisťahovalcov však nevychádzali ani v minulosti a navyše, tentoraz do rovnice vstupuje jeden nepredvídateľný faktor. Okrem Veľkej Británii ruší ochranné opatrenia na svojich pracovných trhoch ešte osem krajín – Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Holandsko, Rakúsko, Belgicko, Luxembursko, Malta. Všetky tieto krajiny predtým limitovali vstup Rumunov a Bulharov na svoj trh práce, a teraz to robiť prestanú. Určité percento migrantov nepochybne zamieri aj tam.
.na čele domobrany
„Invázia migrantov“ je v každom prípade na britských ostrovoch témou dňa. Bulvárnejší denník The Sun vyslal do Rumunska svojho investigatívca a ten do celospoločenskej debaty prispel bizarnou, z pohľadu Britov nie celkom nerealistickou reportážou o autobuse plnom rumunských vysťahovalcov, odhodlaných živiť sa v Británii „krádežami kovového šrotu“ či „vyciciavaním štátu“. Kto má skúsenosti z rôznych európskych miest, kde sa gangy, povedzme, rumunských žobrákov uchytili už predtým, môže mať pre britské obavy porozumenie. Navyše, „inváziu“ predpovedajú nielen bulvárne médiá. Miernejšími výrazmi o nej hovoria aj seriózne zdroje. Na obavy občanov reaguje politická scéna sebe vlastným spôsobom – aj pokusmi o praktické riešenia, aj stupňovaním atmosféry všeobecného ohrozenia, aspoň pokiaľ v tom ohrození dokážu politici vystupovať ako záchrancovia starej dobrej Británie.
A tak sa od prvého januára dočkali prisťahovalci vo Veľkej Británii niekoľkých menej príjemných zmien. Všetci prisťahovalci z krajín Európskej únie, z Islandu, Lichtenštajnska a Nórska (Európskeho hospodárskeho priestoru) musia čakať tri mesiace, kým si môžu požiadať o dávku pre nezamestnanú osobu a ďalšiu pomoc v nezamestnanosti. Zároveň ich má čakať prísnejšie skúmanie, do akej miery si prácu naozaj hľadajú a tiež či ovládajú angličtinu. Až po úspešnom absolvovaní týchto skúšok môže mať potom osoba nárok na príspevok na bývanie či iné výhody. Ak bude prisťahovalec aj po šiestich mesiacoch stále nezamestnaný, bude musieť preukazovať, že má naozaj úmysel nájsť si prácu, inak sa dávky znížia.
Ak prisťahovalca z EÚ prichytia pri žobraní alebo nocovaní na ulici, bude po novom od prvého januára nielen deportovaný, ako to bolo doteraz, ale na rok dostane aj zákaz návratu do Británie, s výnimkou tých, ktorí si nájdu prácu. O účinnosti tohto boja proti žobravým mafiám však existujú pochybnosti.
Vláda má aj ďalšie plány. Noví prisťahovalci z krajín EÚ môžu úplne prísť o príspevok na bývanie a stratiť aj nárok na byty, ktoré prideľujú samosprávy na svoje trovy. Do praxe sa možno prebojuje návrh obmedziť vyplácanie určitých dávok prisťahovalcom, ak nedosiahnu stanovený minimálny príjem. To je však zatiaľ vo hviezdach, kam možno dovidí len premiér Cameron. Vyžadovalo by si to totiž aj celoúniové zmeny systému.
Premiér Cameron berie svoju rolu „domobrancu“ Británie vážne. Navrhuje dokonca, aby služby britského zdravotníctva už neboli pre prisťahovalcov bezplatné. Hovorí sa o platbách za lieky, za pohotovosť a vyššie platby za optické pomôcky alebo zubné výkony. Bola by to radikálna zmena, keďže dnes je každý s trvalým, ale aj dočasným pobytom vo Veľkej Británii zaradený do bezplatného systému NHS.
.poliaci sa urazili
Na zamýšľané úpravy súčasného sociálneho a zdravotníckeho systému v Británii pobúrene reagovali predstavitelia Bulharska a Rumunska. Upozornili, že Británia si vytvára povesť nacionalistickej, šovinistickej krajiny, čo môže poškodiť jej postavenie svetovej veľmoci.
Lenže najväčšie výhrady sa ozvali z poľskej strany. Poliakov, ktorí podľa posledného sčítania žijú v Británii, je totiž vyše pol milióna. Premiér Cameron vyhlásil, že migranti, ktorí pracujú vo Veľkej Británii, a pritom ich deti tam nežijú, môžu prísť o štátne prídavky na dieťa. Toto je prípad mnohých Poliakov, ktorí zarábajú v zahraničí a posielajú peniaze domov rodinám. Poľský premiér Donald Tusk sa pobúrene ohradil proti slovám, ktoré Cameron použil, ale aj proti obsahu jeho posolstva.
Poľský minister zahraničných vecí na Twitteri hnevlivo poznamenal: „Ak získala Británia našich daňových poplatníkov, nemala by im náhodou platiť aj dávky?“ Tusk dokonca hovoril o „stigmatizácii národnostných menšín“ a Cameron musel zareagovať, že jeho úmyslom rozhodne nebolo stigmatizovať Poliakov, ktorí pracujú na Britských ostrovoch.
Poľsko dnes môže vystupovať zo svojej pozície čoraz silnejšieho člena EÚ, keď sa chcú Briti pokúsiť nielen o prestavbu svojho, ale aj toho celoeurópskeho systému povinností a nárokov. Mienka Poliakov zaváži pri každom dôležitom rozhodovaní o vývoji Únie a Británia si na ňu musí dať pozor. Aj preto po tom, čo sa rozhorel tento spor, strávil Cameron s Tuskom štyridsať minút v telefonickom rozhovore.
Rumunsko a Bulharsko, najchudobnejšie krajiny EÚ, podobne silným postavením nedisponujú. Navyše majú v tomto období dosť vlastných problémov a „inváziu imigrantov“, ktorej sa bojí zvyšok úniového sveta, sa snažia iba bagatelizovať. Zdôrazňujú, že veľká časť ich občanov, ktorí chcú pracovať v zahraničí, tam už pracuje. V 90. rokoch Rumuni odchádzali do Nemecka, neskôr „kolonizovali“ Taliansko a Španielsko. Z tých troch miliónov Rumunov, ktorí žijú v zahraničí v EÚ, sú dva milióny práve v týchto dvoch krajinách. Príčinou je kultúrna a jazyková blízkosť. Británia Rumunov až tak neláka, tvrdia rumunskí predstavitelia. Reportér BBC však v rumunskom meste Cluj, rodisku Mateja Korvína, zistil niečo iné. Mnohí Rumuni, najmä mladí, naozaj chcú ísť do Británie – a chcú tam pracovať. Pre šancu zarobiť za niekoľko dní toľko ako doma za mesiac sú ochotní riskovať aj trochu tej domácej britskej podozrievavosti. Zároveň priznávajú, že časom sa aj tak zrejme vrátia, pretože životné náklady sú v Rumunsku oveľa nižšie. Prídu však už s usporenými peniazmi a môžu si vyriešiť napríklad problém s bývaním a štartom do samostatného života.
.nacionalizmus či racionalizmus?
Briti nie sú o nič väčší rasisti či xenofóbi než iní Európania. Európa, jej ostrovná aj pevninská časť, si z dejín bohato vybrala svoju dávku sporov aj komplexov, takže si my Európania nemáme navzájom čo vyčítať. Korene britských obáv z cudzincov tkvejú v inom, nie v odpore k inakosti. V ére ekonomických problémov a úsporných opatrení Veľká Británia netúži po tom, aby mala finančné záväzky voči občanom ostatných krajín. Často teda vôbec nejde primárne o nacionalizmus, ale aj racionálne obavy o vlastnú budúcnosť v ekonomicky tuhých časoch. Preto sa istá ľudová hrôza z „invázie“, často umelo podnecovaná médiami, dala očakávať. Bude potrebné počkať minimálne niekoľko mesiacov, ak nie rokov, ako sa situácia s migrantmi ďalej vyvinie. Briti možno zistia, že tie hrozivé armády kšeftárov, organizovaných žobrákov a zlodejov z Rumunska a Bulharska sú v podstate legenda, založená na kúsku pravdy takisto ako transylvánsky krvavý vojvoda.
Začiatkom tohto roka zaznievali otázky aj obavy vo Veľkej Británii ešte omnoho intenzívnejšie. Došlo totiž k zrušeniu obmedzení na prácu migrantov. Výsledkom je, že od prvého januára 2014 majú Bulhari a Rumuni rovnaké právo pracovať na britskom území ako ostatní občania krajín Európskej únie. A je to veľká zmena.
.nevypočítateľné čísla
Zvyknúť si na ňu chvíľu potrvá, lebo hoci už od roku 2007 mohli Bulhari aj Rumuni cestovať do Británie bez víz, nemohli sa tam slobodne zamestnávať. Zamestnávatelia museli žiadať o povolenie, aby mohli prijať do práce takýchto migrantov. Tí zase potrebovali „prístupovú pracovnú kartu“. Jedno ani druhé sa nedalo vybaviť ľahko. A najmä, nízko kvalifikovaní pracovníci mohli byť v Británii zamestnávaní len v súlade so stanovenými kvótami. Napriek týmto limitom žilo v júli 2012 podľa štatistického úradu v Británii 94-tisíc ľudí, ktorí sa narodili v Rumunsku, a 47-tisíc rodených Bulharov.
Od roku 2007 prešlo sedem rokov a na dlhšie sa prechodné obdobie s ochrannými obmedzeniami predĺžiť nedalo. Od prvého januára teda môžu Rumuni a Bulhari pracovať vo Veľkej Británii s rovnakými právami a povinnosťami ako ostatní občania EÚ. Samozrejme, patrí im aj rovnaký nárok na sociálne a zdravotné zabezpečenie.
Aký vplyv to bude mať na britskú ekonomiku? Na jednej strane je stále veľká šanca, že prisťahovalci ju svojou prácou posunú ďalej. Na druhej strane je názor pesimistov, podľa ktorých ju poberaním dávok – oprávneným, ale aj neoprávneným – budú skôr vyčerpávať. Veľa závisí od toho, koľko a akých ľudí skutočne príde. Briti sa však boja aj tých kvalifikovaných – ochotných pracovať za nižšie mzdy – a samozrejme, osobitne tých, ktorí plánujú prispieť skôr k ekonomike ilegálnych sektorov.
Strach má veľké oči a ľahko sa živí aj preto, lebo dnes nie sú k dispozícii ani dôveryhodné odhady počtu nových prisťahovalcov, ktorých zrušenie obmedzení pritiahne. Minister pre komunity Eric Pickles sa vyjadril, že ani sám nedôveruje číslam zverejneným na stránke jeho ministerstva – podľa nich pricestuje po otvorení pracovného trhu do Británie okolo 13-tisíc Bulharov a Rumunov. Bulharský veľvyslanec sa vyjadril, že ročne príde do Británie len 8-tisíc Bulharov. Ak vezmeme vážne výstrahy Migration Watch, nezávislej organizácie, ktorá už od roku 2001 monitoruje imigráciu v Británii, je možné, že do krajiny príde každoročne 50-tisíc prisťahovalcov. Tento odhad Migration Watch premietla až do roku 2019, a do týchto čísiel zarátala aj predpoklad, že Bulhari a Rumuni, ktorí už teraz pracujú v Španielsku a Taliansku, môžu považovať Britániu za „najlukratívnejšiu destináciu“ a presunúť sa sem.
Odhady počtu prisťahovalcov však nevychádzali ani v minulosti a navyše, tentoraz do rovnice vstupuje jeden nepredvídateľný faktor. Okrem Veľkej Británii ruší ochranné opatrenia na svojich pracovných trhoch ešte osem krajín – Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Holandsko, Rakúsko, Belgicko, Luxembursko, Malta. Všetky tieto krajiny predtým limitovali vstup Rumunov a Bulharov na svoj trh práce, a teraz to robiť prestanú. Určité percento migrantov nepochybne zamieri aj tam.
.na čele domobrany
„Invázia migrantov“ je v každom prípade na britských ostrovoch témou dňa. Bulvárnejší denník The Sun vyslal do Rumunska svojho investigatívca a ten do celospoločenskej debaty prispel bizarnou, z pohľadu Britov nie celkom nerealistickou reportážou o autobuse plnom rumunských vysťahovalcov, odhodlaných živiť sa v Británii „krádežami kovového šrotu“ či „vyciciavaním štátu“. Kto má skúsenosti z rôznych európskych miest, kde sa gangy, povedzme, rumunských žobrákov uchytili už predtým, môže mať pre britské obavy porozumenie. Navyše, „inváziu“ predpovedajú nielen bulvárne médiá. Miernejšími výrazmi o nej hovoria aj seriózne zdroje. Na obavy občanov reaguje politická scéna sebe vlastným spôsobom – aj pokusmi o praktické riešenia, aj stupňovaním atmosféry všeobecného ohrozenia, aspoň pokiaľ v tom ohrození dokážu politici vystupovať ako záchrancovia starej dobrej Británie.
A tak sa od prvého januára dočkali prisťahovalci vo Veľkej Británii niekoľkých menej príjemných zmien. Všetci prisťahovalci z krajín Európskej únie, z Islandu, Lichtenštajnska a Nórska (Európskeho hospodárskeho priestoru) musia čakať tri mesiace, kým si môžu požiadať o dávku pre nezamestnanú osobu a ďalšiu pomoc v nezamestnanosti. Zároveň ich má čakať prísnejšie skúmanie, do akej miery si prácu naozaj hľadajú a tiež či ovládajú angličtinu. Až po úspešnom absolvovaní týchto skúšok môže mať potom osoba nárok na príspevok na bývanie či iné výhody. Ak bude prisťahovalec aj po šiestich mesiacoch stále nezamestnaný, bude musieť preukazovať, že má naozaj úmysel nájsť si prácu, inak sa dávky znížia.
Ak prisťahovalca z EÚ prichytia pri žobraní alebo nocovaní na ulici, bude po novom od prvého januára nielen deportovaný, ako to bolo doteraz, ale na rok dostane aj zákaz návratu do Británie, s výnimkou tých, ktorí si nájdu prácu. O účinnosti tohto boja proti žobravým mafiám však existujú pochybnosti.
Vláda má aj ďalšie plány. Noví prisťahovalci z krajín EÚ môžu úplne prísť o príspevok na bývanie a stratiť aj nárok na byty, ktoré prideľujú samosprávy na svoje trovy. Do praxe sa možno prebojuje návrh obmedziť vyplácanie určitých dávok prisťahovalcom, ak nedosiahnu stanovený minimálny príjem. To je však zatiaľ vo hviezdach, kam možno dovidí len premiér Cameron. Vyžadovalo by si to totiž aj celoúniové zmeny systému.
Premiér Cameron berie svoju rolu „domobrancu“ Británie vážne. Navrhuje dokonca, aby služby britského zdravotníctva už neboli pre prisťahovalcov bezplatné. Hovorí sa o platbách za lieky, za pohotovosť a vyššie platby za optické pomôcky alebo zubné výkony. Bola by to radikálna zmena, keďže dnes je každý s trvalým, ale aj dočasným pobytom vo Veľkej Británii zaradený do bezplatného systému NHS.
.poliaci sa urazili
Na zamýšľané úpravy súčasného sociálneho a zdravotníckeho systému v Británii pobúrene reagovali predstavitelia Bulharska a Rumunska. Upozornili, že Británia si vytvára povesť nacionalistickej, šovinistickej krajiny, čo môže poškodiť jej postavenie svetovej veľmoci.
Lenže najväčšie výhrady sa ozvali z poľskej strany. Poliakov, ktorí podľa posledného sčítania žijú v Británii, je totiž vyše pol milióna. Premiér Cameron vyhlásil, že migranti, ktorí pracujú vo Veľkej Británii, a pritom ich deti tam nežijú, môžu prísť o štátne prídavky na dieťa. Toto je prípad mnohých Poliakov, ktorí zarábajú v zahraničí a posielajú peniaze domov rodinám. Poľský premiér Donald Tusk sa pobúrene ohradil proti slovám, ktoré Cameron použil, ale aj proti obsahu jeho posolstva.
Poľský minister zahraničných vecí na Twitteri hnevlivo poznamenal: „Ak získala Británia našich daňových poplatníkov, nemala by im náhodou platiť aj dávky?“ Tusk dokonca hovoril o „stigmatizácii národnostných menšín“ a Cameron musel zareagovať, že jeho úmyslom rozhodne nebolo stigmatizovať Poliakov, ktorí pracujú na Britských ostrovoch.
Poľsko dnes môže vystupovať zo svojej pozície čoraz silnejšieho člena EÚ, keď sa chcú Briti pokúsiť nielen o prestavbu svojho, ale aj toho celoeurópskeho systému povinností a nárokov. Mienka Poliakov zaváži pri každom dôležitom rozhodovaní o vývoji Únie a Británia si na ňu musí dať pozor. Aj preto po tom, čo sa rozhorel tento spor, strávil Cameron s Tuskom štyridsať minút v telefonickom rozhovore.
Rumunsko a Bulharsko, najchudobnejšie krajiny EÚ, podobne silným postavením nedisponujú. Navyše majú v tomto období dosť vlastných problémov a „inváziu imigrantov“, ktorej sa bojí zvyšok úniového sveta, sa snažia iba bagatelizovať. Zdôrazňujú, že veľká časť ich občanov, ktorí chcú pracovať v zahraničí, tam už pracuje. V 90. rokoch Rumuni odchádzali do Nemecka, neskôr „kolonizovali“ Taliansko a Španielsko. Z tých troch miliónov Rumunov, ktorí žijú v zahraničí v EÚ, sú dva milióny práve v týchto dvoch krajinách. Príčinou je kultúrna a jazyková blízkosť. Británia Rumunov až tak neláka, tvrdia rumunskí predstavitelia. Reportér BBC však v rumunskom meste Cluj, rodisku Mateja Korvína, zistil niečo iné. Mnohí Rumuni, najmä mladí, naozaj chcú ísť do Británie – a chcú tam pracovať. Pre šancu zarobiť za niekoľko dní toľko ako doma za mesiac sú ochotní riskovať aj trochu tej domácej britskej podozrievavosti. Zároveň priznávajú, že časom sa aj tak zrejme vrátia, pretože životné náklady sú v Rumunsku oveľa nižšie. Prídu však už s usporenými peniazmi a môžu si vyriešiť napríklad problém s bývaním a štartom do samostatného života.
.nacionalizmus či racionalizmus?
Briti nie sú o nič väčší rasisti či xenofóbi než iní Európania. Európa, jej ostrovná aj pevninská časť, si z dejín bohato vybrala svoju dávku sporov aj komplexov, takže si my Európania nemáme navzájom čo vyčítať. Korene britských obáv z cudzincov tkvejú v inom, nie v odpore k inakosti. V ére ekonomických problémov a úsporných opatrení Veľká Británia netúži po tom, aby mala finančné záväzky voči občanom ostatných krajín. Často teda vôbec nejde primárne o nacionalizmus, ale aj racionálne obavy o vlastnú budúcnosť v ekonomicky tuhých časoch. Preto sa istá ľudová hrôza z „invázie“, často umelo podnecovaná médiami, dala očakávať. Bude potrebné počkať minimálne niekoľko mesiacov, ak nie rokov, ako sa situácia s migrantmi ďalej vyvinie. Briti možno zistia, že tie hrozivé armády kšeftárov, organizovaných žobrákov a zlodejov z Rumunska a Bulharska sú v podstate legenda, založená na kúsku pravdy takisto ako transylvánsky krvavý vojvoda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.