Zamerajme sa na troch tohtoročných nositeľov Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu. Z článku Petra Jedličku (.týždeň 45/2013) už vieme, že Randy Schekman, James Rothman a Thomas Südhof originálnym spôsobom prispeli k odhaleniu princípov transportu vezikúl – nástrojov, ktorými sú dôležité bunkové chemikálie dopravované v správnom čase na správne miesto. Originálne experimenty vedúce k dôležitým objavom, súvisiacim okrem iného s reguláciou vylučovania inzulínu bunkami pankreasu alebo prenosom nervového vzruchu, sú najpodstatnejšou spoločnou charakteristikou týchto troch biochemikov.
.začiatky kariéry
Pri čítaní ich životopisov postupne natrafíme na ďalšie spojitosti. Napríklad, všetci traja strávili začiatky svojej kariéry v laboratóriách, ktoré viedli nositelia Nobelových cien. Südhof pracoval niekoľko rokov v laboratóriu Michaela Browna a Josepha Goldsteina (Nobelova cena, 1985) na Texaskej univerzite v Dallase, Schekman a Rothman strávili svoje „učňovské" roky v skupine Arthura Kornberga (Nobelova cena, 1959) na Stanfordovej univerzite. Tento „asortatívny princíp" (nobelovci vychovávajú budúcich nobelovcov) možno ilustrovať aj na samotných mentoroch tohtoročných laureátov. Goldstein bol členom laboratória Marshalla Nirenberga (Nobelova cena, 1968) a Kornberg bol odchovancom manželov Gerty a Carla Coriovcov (Nobelova cena, 1947). (Coriovci si v tomto kontexte zasluhujú zvláštnu pozornosť: ich laboratórium v priebehu pár rokov hostilo 6 budúcich nositeľov Nobelovej ceny). Südhof, Schekman a Rothman tak skombinovali prvotriedne vzdelanie s tréningom pod vedením špičkových vedcov, ktorí ich odborne i mentálne pripravili na výnimočne úspešnú vedeckú dráhu.
Ďalšou spoločnou charakteristikou osudov Schekmana, Rothmana a Südhofa je, že svoje rozhodujúce objavy urobili na úplnom začiatku svojej samostatnej vedeckej kariéry. Ani jeden z nich v čase publikovania svojich zásadných prác nebol starší ako 35 rokov. Schekman popísal prvého mutanta kvasiniek s poruchou v transporte vezikúl keď mal 30 rokov. Rothman dokázal, že je možné celý komplikovaný systém membrán a vezikúl vybrať z bunky a študovať ho v skúmavke tiež krátko po svojej 30-tke. V tom istom veku Südhof začal realizovať na ten čas nepredstaviteľnú ambíciu identifikovať všetky proteíny, ktoré sú súčasťou neurónových spojení a následne odhaliť ich úlohu v prenose nervového vzruchu. Všetci traja sa pritom rozhodli urobiť experimenty, ktorým málokto veril: buď sa zdali technicky nemožné (Rothman, Südhof), alebo bezvýznamné pre pochopenie princípov fungovania ľudských buniek (Schekman). Mladosť, spojená s nekonformnosťou, kreativitou a riskovaním katalyzovala odvážne rozhodnutia ísť proti väčšinovému názoru skeptikov a pokúsiť sa študovať atraktívny problém netradičnými prístupmi.
Atraktivita problému, ktorý Schekman, Rothman a Südhof riešili, naznačuje ich tretiu spoločnú charakteristiku: ambicióznosť a súťaživosť. Cieľom každého z nich bolo nielen porozumieť mechanizmom, ktoré sú využívané pri transporte vezikúl v bunke, ale dosiahnuť tento cieľ ako prvý! Romantizujúce predstavy o vedcoch ako idealistických hľadačoch pravdy zanedbávajú jeden podstatný fakt: vedci sú príslušníkmi hypersociálneho živočíšneho druhu, a tak je pre nich dôležité, v akej hierarchickej vrstve sa v rámci svojej skupiny nachádzajú. Súťaživosť je preto spojená s vedeckým bádaním možno v rovnakej miere, ako je to u športovcov.
.a čo my?
Všimnime si, že medzi spoločnými charakteristikami spomínaných nobelovcov nie je finančná náročnosť ich výskumu. Zatiaľ čo Rothmanove a Südhofove experimenty boli od začiatku technologicky i finančne relatívne náročné, Schekmanove prvé práce bolo pokojne možné uskutočniť aj v našich podfinacovaných podmienkach. Treba pritom zdôrazniť, že Schekmanov nápad využiť mutanty kvasiniek ako nástroj na štúdium fenoménu týkajúceho sa ľudských buniek nebol originálny. Pár rokov pred ním využil Leland Hartwell (Nobelova cena, 2001) mutanty kvasiniek na štúdium spôsobu regulácie delenia buniek. A ešte pred Hartwellom v 60. rokoch bratislavskí biochemici okolo Ladislava Kováča v pionierskych prácach využili kvasinky na odhalenie dnes už učebnicových princípov bunkovej energetiky.
Náš zoznam tak zatiaľ obsahuje tri spoločné charakteristiky aktuálnych Nobelistov: (1) kariéru naštartovali pod vedením výnimočných mentorov, (2) prelomové objavy urobili ako začínajúci mladíci a (3) riešili atraktívne problémy vo veľmi súťaživom prostredí. Zdalo by sa, že takýto recept na úspech je triviálny. Prečo potom nie je príkladov podobných vedeckých dráh ako mali Schekman, Rothman a Südhof viac aj v našich končinách?
Skúsme si predstaviť virtuálny experiment. Ako by dopadol Schekman, keby sa rozhodol pre vedeckú kariéru u nás a urobil by svoj prvý experiment na slovenskej univerzite? (Ešte raz zdôrazňujem; v 70. rokoch by u nás s jeho uskutočnením nebol žiadny technický ani finančný problém.) Mali by sme dnes na Slovensku nositeľa Nobelovej ceny? Likvidácia Kováčovej skupiny krátko po ruskej okupácii naznačuje najpravdepodobnejší scenár. Originalita a výnimočnosť vtedajšiemu režimu veľmi nekonvenovali. Môžeme, pravdaže, namietať, že to nie je dobre formulovaný problém, predsa len v 70. rokoch boli u nás nenormálne normalizačné roky. Predstavme si však, že Schekmanovi podobný, mladý, nekonformný človek, ktorý má za sebou niekoľkoročný pobyt v špičkovom laboratóriu, sa rozhodne začať svoju kariéru na slovenskej inštitúcii dnes. Chce riešiť atraktívny problém, nemá extrémne finančné nároky a získa prvé originálne výsledky, naznačujúce, že je na ceste k zaujímavým objavom. Akú má šancu na úspech?
Náš hrdina sa logicky dostáva do súťaže o miesto v hierarchii svojej skupiny. Pravdaže, primárnymi konkurentmi sú vedci (bez ohľadu na geografické umiestnenie) skúmajúci rovnaký problém. Ale nielen oni; v hre sú aj príslušníci lokálnej komunity, ktorí súťažia o miestne finančné zdroje a prestíž. Ide pritom o súťaž, porovnateľnú s behom na dlhú trať. A v takomto behu je možné dostať sa do čelnej skupiny dvoma rôznymi spôsobmi. Jedným je tvrdo trénovať, učiť sa a nechať sa motivovať schopnosťami svojich konkurentov, prípadne s nimi aj spolupracovať. Tak, ako to predvádzali Schekman, Rothman a Südhof počas uplynulých 40 rokov. Ale je tu aj druhá možnosť, ako v behu uspieť: konkurenta zlikvidovať, podkopnúť, šťuchnúť lakťom, otráviť, znechutiť, prinútiť na rezignáciu. Tieto dve stratégie na ceste k úspechu ilustrujú dve odlišné kultúry, ktoré majú rôzne nastavené pravidlá hry. Aj keď uznávam značné zjednodušenie, podstatná časť problému nízkeho počtu príbehov úspešných vedcov u nás nespočíva v tom, že by sme nemali mladých, kreatívnych, nekonformných a súťaživých ľudí, ale v tom, že naše pravidlá hry mnohých eliminujú skôr, ako by sa mohli ich schopnosti naplno prejaviť. Čo v tomto zmysle nestihne urobiť vzdelávací systém, dokoná samotné akademické prostredie. Na komunistický režim sa už vyhovárať nedá, Schekmanov u nás dlhodobo likviduje naša kultúrna tradícia.
Ak by sme túto zjednošujúcu tézu prijali, vyplynula by z nej jedna dobrá a jedna zlá správa. Dobrá správa je, že k výraznému zlepšeniu vedy u nás by stačilo zmeniť pravidlá hry. Zlá správa je, že zmeniť kultúrne tradície tiež znamená beh na dlhú trať. A ktovie, či nám na tento beh ešte ostali nejaké sily.
.začiatky kariéry
Pri čítaní ich životopisov postupne natrafíme na ďalšie spojitosti. Napríklad, všetci traja strávili začiatky svojej kariéry v laboratóriách, ktoré viedli nositelia Nobelových cien. Südhof pracoval niekoľko rokov v laboratóriu Michaela Browna a Josepha Goldsteina (Nobelova cena, 1985) na Texaskej univerzite v Dallase, Schekman a Rothman strávili svoje „učňovské" roky v skupine Arthura Kornberga (Nobelova cena, 1959) na Stanfordovej univerzite. Tento „asortatívny princíp" (nobelovci vychovávajú budúcich nobelovcov) možno ilustrovať aj na samotných mentoroch tohtoročných laureátov. Goldstein bol členom laboratória Marshalla Nirenberga (Nobelova cena, 1968) a Kornberg bol odchovancom manželov Gerty a Carla Coriovcov (Nobelova cena, 1947). (Coriovci si v tomto kontexte zasluhujú zvláštnu pozornosť: ich laboratórium v priebehu pár rokov hostilo 6 budúcich nositeľov Nobelovej ceny). Südhof, Schekman a Rothman tak skombinovali prvotriedne vzdelanie s tréningom pod vedením špičkových vedcov, ktorí ich odborne i mentálne pripravili na výnimočne úspešnú vedeckú dráhu.
Ďalšou spoločnou charakteristikou osudov Schekmana, Rothmana a Südhofa je, že svoje rozhodujúce objavy urobili na úplnom začiatku svojej samostatnej vedeckej kariéry. Ani jeden z nich v čase publikovania svojich zásadných prác nebol starší ako 35 rokov. Schekman popísal prvého mutanta kvasiniek s poruchou v transporte vezikúl keď mal 30 rokov. Rothman dokázal, že je možné celý komplikovaný systém membrán a vezikúl vybrať z bunky a študovať ho v skúmavke tiež krátko po svojej 30-tke. V tom istom veku Südhof začal realizovať na ten čas nepredstaviteľnú ambíciu identifikovať všetky proteíny, ktoré sú súčasťou neurónových spojení a následne odhaliť ich úlohu v prenose nervového vzruchu. Všetci traja sa pritom rozhodli urobiť experimenty, ktorým málokto veril: buď sa zdali technicky nemožné (Rothman, Südhof), alebo bezvýznamné pre pochopenie princípov fungovania ľudských buniek (Schekman). Mladosť, spojená s nekonformnosťou, kreativitou a riskovaním katalyzovala odvážne rozhodnutia ísť proti väčšinovému názoru skeptikov a pokúsiť sa študovať atraktívny problém netradičnými prístupmi.
Atraktivita problému, ktorý Schekman, Rothman a Südhof riešili, naznačuje ich tretiu spoločnú charakteristiku: ambicióznosť a súťaživosť. Cieľom každého z nich bolo nielen porozumieť mechanizmom, ktoré sú využívané pri transporte vezikúl v bunke, ale dosiahnuť tento cieľ ako prvý! Romantizujúce predstavy o vedcoch ako idealistických hľadačoch pravdy zanedbávajú jeden podstatný fakt: vedci sú príslušníkmi hypersociálneho živočíšneho druhu, a tak je pre nich dôležité, v akej hierarchickej vrstve sa v rámci svojej skupiny nachádzajú. Súťaživosť je preto spojená s vedeckým bádaním možno v rovnakej miere, ako je to u športovcov.
.a čo my?
Všimnime si, že medzi spoločnými charakteristikami spomínaných nobelovcov nie je finančná náročnosť ich výskumu. Zatiaľ čo Rothmanove a Südhofove experimenty boli od začiatku technologicky i finančne relatívne náročné, Schekmanove prvé práce bolo pokojne možné uskutočniť aj v našich podfinacovaných podmienkach. Treba pritom zdôrazniť, že Schekmanov nápad využiť mutanty kvasiniek ako nástroj na štúdium fenoménu týkajúceho sa ľudských buniek nebol originálny. Pár rokov pred ním využil Leland Hartwell (Nobelova cena, 2001) mutanty kvasiniek na štúdium spôsobu regulácie delenia buniek. A ešte pred Hartwellom v 60. rokoch bratislavskí biochemici okolo Ladislava Kováča v pionierskych prácach využili kvasinky na odhalenie dnes už učebnicových princípov bunkovej energetiky.
Náš zoznam tak zatiaľ obsahuje tri spoločné charakteristiky aktuálnych Nobelistov: (1) kariéru naštartovali pod vedením výnimočných mentorov, (2) prelomové objavy urobili ako začínajúci mladíci a (3) riešili atraktívne problémy vo veľmi súťaživom prostredí. Zdalo by sa, že takýto recept na úspech je triviálny. Prečo potom nie je príkladov podobných vedeckých dráh ako mali Schekman, Rothman a Südhof viac aj v našich končinách?
Skúsme si predstaviť virtuálny experiment. Ako by dopadol Schekman, keby sa rozhodol pre vedeckú kariéru u nás a urobil by svoj prvý experiment na slovenskej univerzite? (Ešte raz zdôrazňujem; v 70. rokoch by u nás s jeho uskutočnením nebol žiadny technický ani finančný problém.) Mali by sme dnes na Slovensku nositeľa Nobelovej ceny? Likvidácia Kováčovej skupiny krátko po ruskej okupácii naznačuje najpravdepodobnejší scenár. Originalita a výnimočnosť vtedajšiemu režimu veľmi nekonvenovali. Môžeme, pravdaže, namietať, že to nie je dobre formulovaný problém, predsa len v 70. rokoch boli u nás nenormálne normalizačné roky. Predstavme si však, že Schekmanovi podobný, mladý, nekonformný človek, ktorý má za sebou niekoľkoročný pobyt v špičkovom laboratóriu, sa rozhodne začať svoju kariéru na slovenskej inštitúcii dnes. Chce riešiť atraktívny problém, nemá extrémne finančné nároky a získa prvé originálne výsledky, naznačujúce, že je na ceste k zaujímavým objavom. Akú má šancu na úspech?
Náš hrdina sa logicky dostáva do súťaže o miesto v hierarchii svojej skupiny. Pravdaže, primárnymi konkurentmi sú vedci (bez ohľadu na geografické umiestnenie) skúmajúci rovnaký problém. Ale nielen oni; v hre sú aj príslušníci lokálnej komunity, ktorí súťažia o miestne finančné zdroje a prestíž. Ide pritom o súťaž, porovnateľnú s behom na dlhú trať. A v takomto behu je možné dostať sa do čelnej skupiny dvoma rôznymi spôsobmi. Jedným je tvrdo trénovať, učiť sa a nechať sa motivovať schopnosťami svojich konkurentov, prípadne s nimi aj spolupracovať. Tak, ako to predvádzali Schekman, Rothman a Südhof počas uplynulých 40 rokov. Ale je tu aj druhá možnosť, ako v behu uspieť: konkurenta zlikvidovať, podkopnúť, šťuchnúť lakťom, otráviť, znechutiť, prinútiť na rezignáciu. Tieto dve stratégie na ceste k úspechu ilustrujú dve odlišné kultúry, ktoré majú rôzne nastavené pravidlá hry. Aj keď uznávam značné zjednodušenie, podstatná časť problému nízkeho počtu príbehov úspešných vedcov u nás nespočíva v tom, že by sme nemali mladých, kreatívnych, nekonformných a súťaživých ľudí, ale v tom, že naše pravidlá hry mnohých eliminujú skôr, ako by sa mohli ich schopnosti naplno prejaviť. Čo v tomto zmysle nestihne urobiť vzdelávací systém, dokoná samotné akademické prostredie. Na komunistický režim sa už vyhovárať nedá, Schekmanov u nás dlhodobo likviduje naša kultúrna tradícia.
Ak by sme túto zjednošujúcu tézu prijali, vyplynula by z nej jedna dobrá a jedna zlá správa. Dobrá správa je, že k výraznému zlepšeniu vedy u nás by stačilo zmeniť pravidlá hry. Zlá správa je, že zmeniť kultúrne tradície tiež znamená beh na dlhú trať. A ktovie, či nám na tento beh ešte ostali nejaké sily.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.