Skúsenosti z druhej svetovej vojny ukázali, že väčšina bojov pozemných vojsk sa odohrávala na pomerne malom a obmedzenom priestore. Hlavnou zbraňou vojaka bola puška (väčšinou opakovacia) na výkonné náboje, ktoré umožňovali účinnú streľbu na veľké vzdialenosti, ale spravidla pri malej rýchlosti streľby a malej kapacite zásobníka. Ďalšou, počas vojny čoraz častejšie používanou zbraňou, bol samopal konštruovaný na pištoľovú muníciu. Samopaly sa ukázali ako veľmi účinná automatická zbraň na pomerne krátke vzdialenosti, no ich celoplošnému zavedeniu do armád namiesto pušiek bránil slabší výkon a dostrel pištoľových nábojov.
.hľadá sa nová zbraň
Pre optimalizáciu výzbroje vojakov bolo preto potrebné hľadať kompromis medzi výkonom pušky a palebnou kapacitou samopalu. Po viacerých slepých uličkách vo vývoji bolo zjavné, že treba vytvoriť nový druh náboja, ktorý bude mať menšie rozmery, no zachová si dostatočnú účinnosť. Zmenšením puškového náboja plného výkonu tak vznikol skrátený puškový náboj, takzvaný náboj stredného balistického výkonu. Hoci pokusy vyvinúť nové vhodné strelivo a následne aj ľahšiu pušku boli už počas prvej svetovej vojny, prvým skutočne úspešným pokusom bol až nemecký náboj 7,92 mm Kurz. Na jeho základe sa Nemcom počas druhej svetovej vojny podarilo vyvinúť zbraň prakticky novej kategórie – StG 44. Označenie tejto zbrane StG, teda „Sturmgewehr“, sa zároveň stalo všeobecným pomenovaním pre nový druh armádnej zbrane – útočnú pušku. Nová zbraň sa koncepciou vymykala všetkým vtedajším sériovo vyrábaným konštrukciám. Predovšetkým na východnom fronte po jej nasadení v bojoch zožala veľký úspech. Tam sa aj prvé ukoristené kusy dostali do rúk Sovietov.
Sovieti tak postavili svoj vlastný skrátený náboj kalibru 7,62 mm. Aplikovanie menšieho náboja umožnilo zmenšiť celkové rozmery konštrukcie, čo sa priaznivo prejavilo na zníženej hmotnosti a rozmeroch pušiek. Sovieti si výhody novej munície rýchlo uvedomili a začali pracovať na vývoji vlastných zbraní. Prvou bola karabína SKS, ktorá však bola len samonabíjacou (poloautomatickou) puškou s malou kapacitou nábojovej schránky. Bola teda len dočasným riešením, kým nepríde vhodná konštrukcia plne automatickej pušky s veľkokapacitným zásobníkom.
.mladý talent
Po skončení vojny sovietske velenie deportovalo do ZSSR mnohých nemeckých zbrojných expertov, aby pre nich pracovali na vývoji nových zbraní. Tak sa do krajiny dostal aj konštruktér StG 44 Hugo Schmeisser. Práve jeho zbraň výrazne ovplyvnila návrhy mladého konštruktéra Kalašnikova, hoci tie nie sú priamou kópiou StG 44, ako sa často chybne uvádza. O vytvorenie vhodnej zbrane pre armádu sa pokúšalo viacero skúsených konštruktérov, medzi ktorými mohol Kalašnikov budiť dojem neskúseného nováčika. Jeho konštruktérska dráha sa často opisuje ako víťazstvo samouka nad ostrieľanými odborníkmi. Treba však povedať, že Kalašnikov bol vyučený technik, ktorý už pred vojnou pracoval ako mechanik. O konštrukciu zbraní sa začal aktívne zaujímať po nástupe do armádnej služby, kde slúžil ako tankista a kde sám navrhol niekoľko technických zlepšení. V roku 1941 bol v boji pri Brjansku po zásahu svojho tanku ťažko zranený a niekoľko nasledujúcich mesiacov liečenia trávil štúdiom zbrojnej literatúry a konštrukciou svojej prvej zbrane – samopalu. Ten sa síce do výzbroje nedostal, ale vojenské autority nechali talentovaného konštruktéra pracovať na ďalších návrhoch. Kalašnikov sa pustil do práce na útočnej puške a v roku 1946 boli postupne vyrobené viaceré skúšobné exempláre, ktoré boli priebežne testované a upravované. Šľachtenie konštrukcie, ktoré výrazne menilo charakter zbrane, napokon trvalo až do roku 1948. Pri armádnych skúškach dosiahla jeho puška podstatne lepšie výsledky ako zbrane konkurenčných konštruktérov, a tak bolo v roku 1949 rozhodnuté o jeho zavedení pod označením „7,62 mm Avtomat Kalašnikova obrazca 1947 goda“ (v skratke AK 47) do výzbroje sovietskej armády (len na vysvetlenie: Ruská terminológia nepoužíva pojem útočná puška, ale pre túto kategóriu zbraní používa vlastné označenie automat).
.sovietsky zázrak
AK 47 je automatická zbraň, schopná strieľať aj jednotlivými výstrelmi, pričom teoretická kadencia je 600 rán za minútu. Rýchlosť strely s dostrelom okolo 3 000 m na ústí hlavne je 710 m/s. Zbraň sa štandardne vyrábala s 30-ranovým zásobníkom a pevnou drevenou pažbou. Pre výsadkárov a posádky bojových vozidiel, ktoré potrebovali kompaktnejšie zbrane, bola vyvinutá verzia AKS 47 so sklopnou ramennou opierkou. Automat bol priebežne mierne modifikovaný. Jeho výroba bola zo začiatku pre sovietsky priemysel, zvyknutý na masovú výrobu jednoduchých strelných zbraní, veľmi problematická, keďže vyžadovala aj náročné výrobné operácie. Produkcia sa tak rozbiehala pomaly. AK 47 vyrábala zbrojovka v Tule a Iževský strojárenský závod Ižmaš od roku 1948 do roku 1959. Svojho času sa AK 47 za účelom porovnania s vlastnými konštrukciami testoval aj v Československu. Životnosť a spoľahlivosť dvoch kusov sa preverovala pomerne drastickým spôsobom: z každej pušky bolo vystrelených 6 plných zásobníkov nepretržitou dávkou. Potom sa zbrane na ochladenie ponorili do suda s vodou. Krátko po tom, ako voda prestala vrieť, sa pušky vytiahli a v streľbe sa pokračovalo podobným spôsobom bez akéhokoľvek čistenia a mazania až do vystrieľania 20-tisíc nábojov z každej zbrane. Automaty sa počas testov údajne ani raz nezasekli a na zbraniach neboli žiadne poškodenia.
Napriek tomu, že sa nová sovietska zbraň veľmi vydarila, na základe prevádzkových skúseností sa koncom päťdesiatych rokov dospelo k záveru, že je vhodné ju zmodernizovať. V roku 1959 tak vstúpila do výroby nová verzia označená AKM (Avtomat Kalašnikova Modernizirovanyj), na ktorej Kalašnikov so svojím konštrukčným tímom zmenil viacero vecí. Predovšetkým sa mu podarilo znížiť hmotnosť, čo však, samozrejme, o niečo zväčšilo spätný náraz zbrane. Túto nevýhodu kompenzoval tým, že pomocou jednoduchého spomaľovača v spúšťovom mechanizme znížil kadenciu streľby približne o 15 percent a na ústie hlavne pripevnil kompenzátor zdvihu. Niektoré drevené časti pažbenia zbrane sa začali neskôr nahrádzať plastom. Zmeny sa dotkli aj technológie výroby: puzdro zbrane už nebolo frézované, ale vyrábalo sa lisovaním z oceľového plechu. To veľmi zjednodušilo a zlacnilo masovú produkciu zbrane.
Do výroby po modernizácii sa zároveň opäť dostala aj verzia so „sklopkou“ AKMS a tiež ľahký, takzvaný ručný guľomet RPK (Ručnoj Pulemjot Kalašnikova), ktorý vznikol predĺžením hlavne AKM a osadením sklopnej dvojnožky pod jej ústím. Ku guľometu boli vyvinuté zásobníky so zvýšenou kapacitou nábojov, ktoré sú použiteľné vo všetkých modeloch AK 47/AKM. Konštrukciou guľometu na báze AK sa dosiahlo, že vo výzbroji bol zavedený spolu s puškou súbor zbraní rovnakého systému na rovnaký náboj. Prístup jednotného zbraňového systému, ktorý sa aplikuje v armádach dodnes, zjednodušuje zásobovanie vojska, keďže pre zbrane sa používa rovnaké strelivo a veľká časť ich súčiastok je zhodná a zameniteľná. Často sa chybne uvádza, že najrozšírenejšou zbraňou je AK 47, v skutočnosti sa však najviac rozšírenou útočnou puškou sveta stal práve AKM a jeho kópie.
.kalach mieri do sveta
Po vzniku Varšavskej zmluvy v päťdesiatych rokoch boli štáty východného bloku nútené unifikovať svoju výzbroj, čo v praxi znamenalo, že si ju začali vo veľkej miere prispôsobovať podľa vzoru ZSSR. To sa týkalo používania sovietskej munície a tiež zbraní ich konštrukcie. To pomohlo rozšíriť výrobu Kalašnikova do viacerých krajín. Automaty sa začali licenčne vyrábať v Bulharsku, Rumunsku, Juhoslávii, Maďarsku, Poľsku či v NDR (Československo zaviedlo vlastnú konštrukciu, známu pod označením Samopal vzor 58). Keďže Sovietom vždy záležalo na podpore protizápadne orientovaných krajín a presadzovaní socializmu, bolo potrebné mnohé štáty podporovať zbraňami. Výroba AK sa teda rozbehla napríklad aj v Číne, KĽDR, Egypte, Iraku, ale dokonca aj v „kapitalistickom“ Fínsku, ktoré túto odolnú konštrukciu uznalo za najvhodnejšiu pre drsné severské podmienky. Zahraničné Kalašnikovy sú z technického hľadiska tiež pozoruhodné, pretože takmer každá z krajín si zbraň upravila podľa svojich požiadaviek, takže sa momentálne vo svete pohybuje veľmi veľa rôznych variantov.
Jedným z prvých zákopových testov Kalašnikova bola vojna vo Vietname, kde americké jednotky prvýkrát zakúsili na vlastnej koži účinnosť tejto obávanej zbrane. Do rúk severovietnamskej armády a Vietkongu sa dostávali sovietske, no predovšetkým čínske Kalašnikovy (Typ 56). AK plne vyhovoval podmienkam partizánskeho boja a zaobchádzanie v drsných klimatických podmienkach džungle zniesol podstatne lepšie, ako konkurenčná americká útočná puška M16. Tá sa znečistená v boji často zasekávala, čo malo podľa viacerých kritikov za následok mnoho zabitých Američanov.
.nástup účinnejšieho streliva
Práve americká puška M16 však so sebou priniesla viaceré moderné trendy, ktoré sa ukázali ako zásadné pri ďalšom vývoji útočných pušiek. Predovšetkým išlo o úplne novú koncepciu skráteného puškového náboja. Ten mal strelu s netradične malým priemerom – takzvanú mikrorážovú, ktorá bola ľahšia a mala podstatne vyššiu úsťovú rýchlosť než tradičné strely. Vysoká rýchlosť v kombinácii s malou hmotnosťou spôsobovali rýchlu stratu stability po vniknutí do tkaniva, čo spôsobovalo ťažšie zranenia a spoľahlivejšie vyraďovalo protivníka z boja. Zároveň sa znížila hmotnosť celého náboja a vojak uniesol väčšiu zásobu.
Severovietnamcami ukoristené M16-ky s príslušným strelivom sa dostali do rúk sovietskych odborníkov, ktorí ich následne testovali. Keďže táto progresívna munícia poskytovala mnohé nesporné výhody, museli sovietski komunisti – ak nechceli zaostať vo vývoji – západu kontrovať novým nábojom. Ten prišiel v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Sovietsky mikrorážový náboj kalibru 5,45 mm konštrukčne vychádzal z pôvodnej nábojnice, do ktorej bol osadený nový typ strely s oceľovým jadrom, ktorý mal pod plášťom v prednej časti dutinu. Tým sa tažisko strely posunulo viac dozadu, čo zvýšilo nestabilitu po náraze na cieľ, pričom predná časť bola vďaka dutine náchylnejšia na deformáciu. Tieto vlastnosti spolu zabezpečovali mimoriadnu účinnosť náboja.
Na tento nový typ strely skonštruoval Kalašnikov so svojím tímom nový model zbrane. Ten prakticky vznikol prekalibrovaním 7,62 mm automatu AKM, s ktorým mal spoločnú veľkú časť súčiastok. Do výzbroje sovietskej armády bol zavedený v roku 1974 ako AK 74. Zbraňový systém opäť doplnil ručný guľomet RPK 74 a navyše aj skrátený automat pre posádky vozidiel a špeciálne jednotky Specnaz AKS 74U, s ktorým sa kedysi veľmi rád na videonahrávkach ukazoval aj Usáma bin Ládin. Debut AK 74 sa uskutočnil počas sovietskej intervencie v Afganistane. Nový mimoriadne efektívny náboj tam dostal od mudžahedínov priliehavú prezývku „jedovatá guľka“.
.čo na to konštruktér?
Napriek tomu, že Michail Timofejevič Kalašnikov stvoril pravdepodobne najrozšírenejší model zbrane v histórii, paradoxom je, že na ňom nikdy priamo nezbohatol. Tento slávny konštruktér žil v neveľkom byte v Iževsku, kde roky pracoval ako šéfkonštruktér zbrojovky a poberal za to len obyčajný plat. Po páde komunizmu sa však rád nechával pozývať na západné zbrojárske veľtrhy a konferencie. O jeho slávne meno začali mať záujem rôzni obchodníci, ktorí použili meno Kalašnikov ako značku svojich produktov. Tak sa postupne na trh dostali pod týmto menom napríklad hodinky, nože či vodka, ktorá sa dá kúpiť aj v originálnej fľaši tvaru AK 47. Aspoň takto dodatočne sa mu podarilo finančne profitovať zo svojho vynálezu. Kalašnikov dostal mnoho štátnych ocenení a vyznamenaní a v roku 2004 sa dočkal otvorenia múzea so stálou expozíciou svojich zbraní v meste Iževsk. Útočné pušky systému Kalašnikov sa dnes vyrábajú a používajú po celom svete. Veľká časť minulej aj súčasnej produkcie rôznych typov AK je však vyrobená načierno, bez licencie. Závod Ižmaš tak ročne prichádza o milióny dolárov.
Kalašnikova sa novinári často pýtali, či necíti výčitky svedomia za to, že postavil útočnú pušku, ktorá je najbežnejšou zbraňou rôznych militantov a teroristov. „Keď som pracoval na AK 47, veril som, že zbraň sa bude používať výhradne na obranu mojej vlasti,“ hovoril Kalašnikov a dodal, že je hlboko znepokojený, keď vidí, že jeho zbraňami sú vyzbrojené teroristické a kriminálne organizácie. Necítil však zodpovednosť, za to, komu sa jeho zbrane predávali. Hoci bol hrdý na svoje zbrane, priznal, že keby tušil, koľko ľudských životov bude mať AK na svedomí a komu všetkému sa dostane do rúk, radšej by zostrojil niečo, čo ľudom pomáha, napríklad kosačku na trávu.
Dôvodom nebývalého úspechu a rozšírenia týchto zbraní je okrem politicky presadzovanej výroby vo svete to, že ide o maximálne odolné a lacné zbrane s úplne jednoduchou obsluhou a údržbou. AK je považovaný za synonymum spoľahlivosti. Tá je daná úplne jednoduchou konštrukciou a paradoxne aj pomerne veľkými výrobnými toleranciami, čo zabezpečuje, že zbraň spoľahlivo funguje aj pri veľkom znečistení. Geniálnosť konštrukcie spočíva v tom, že konštruktér vynikajúcim spôsobom spojil už existujúce prvky a systémy do striktne účelného a perfektne fungujúceho celku.
AK 47 zatieňuje aj popularitu iných slávnych zbraní, ako je napríklad americká M16, či izraelský samopal UZI. Nikto to nevie presne, ale odhaduje sa, že sa vo svete vyrobilo už vyše 100 miliónov rôznych variantov tejto pušky. Hoci AK bol už dávno v mnohom technicky prekonaný modernejšími zbraňami, všetko nasvedčuje tomu, že bude kraľovať svetovým bojiskám ešte hlboko v 21. storočí.
Autor sa zaoberá vojenskou technikou.
.hľadá sa nová zbraň
Pre optimalizáciu výzbroje vojakov bolo preto potrebné hľadať kompromis medzi výkonom pušky a palebnou kapacitou samopalu. Po viacerých slepých uličkách vo vývoji bolo zjavné, že treba vytvoriť nový druh náboja, ktorý bude mať menšie rozmery, no zachová si dostatočnú účinnosť. Zmenšením puškového náboja plného výkonu tak vznikol skrátený puškový náboj, takzvaný náboj stredného balistického výkonu. Hoci pokusy vyvinúť nové vhodné strelivo a následne aj ľahšiu pušku boli už počas prvej svetovej vojny, prvým skutočne úspešným pokusom bol až nemecký náboj 7,92 mm Kurz. Na jeho základe sa Nemcom počas druhej svetovej vojny podarilo vyvinúť zbraň prakticky novej kategórie – StG 44. Označenie tejto zbrane StG, teda „Sturmgewehr“, sa zároveň stalo všeobecným pomenovaním pre nový druh armádnej zbrane – útočnú pušku. Nová zbraň sa koncepciou vymykala všetkým vtedajším sériovo vyrábaným konštrukciám. Predovšetkým na východnom fronte po jej nasadení v bojoch zožala veľký úspech. Tam sa aj prvé ukoristené kusy dostali do rúk Sovietov.
Sovieti tak postavili svoj vlastný skrátený náboj kalibru 7,62 mm. Aplikovanie menšieho náboja umožnilo zmenšiť celkové rozmery konštrukcie, čo sa priaznivo prejavilo na zníženej hmotnosti a rozmeroch pušiek. Sovieti si výhody novej munície rýchlo uvedomili a začali pracovať na vývoji vlastných zbraní. Prvou bola karabína SKS, ktorá však bola len samonabíjacou (poloautomatickou) puškou s malou kapacitou nábojovej schránky. Bola teda len dočasným riešením, kým nepríde vhodná konštrukcia plne automatickej pušky s veľkokapacitným zásobníkom.
.mladý talent
Po skončení vojny sovietske velenie deportovalo do ZSSR mnohých nemeckých zbrojných expertov, aby pre nich pracovali na vývoji nových zbraní. Tak sa do krajiny dostal aj konštruktér StG 44 Hugo Schmeisser. Práve jeho zbraň výrazne ovplyvnila návrhy mladého konštruktéra Kalašnikova, hoci tie nie sú priamou kópiou StG 44, ako sa často chybne uvádza. O vytvorenie vhodnej zbrane pre armádu sa pokúšalo viacero skúsených konštruktérov, medzi ktorými mohol Kalašnikov budiť dojem neskúseného nováčika. Jeho konštruktérska dráha sa často opisuje ako víťazstvo samouka nad ostrieľanými odborníkmi. Treba však povedať, že Kalašnikov bol vyučený technik, ktorý už pred vojnou pracoval ako mechanik. O konštrukciu zbraní sa začal aktívne zaujímať po nástupe do armádnej služby, kde slúžil ako tankista a kde sám navrhol niekoľko technických zlepšení. V roku 1941 bol v boji pri Brjansku po zásahu svojho tanku ťažko zranený a niekoľko nasledujúcich mesiacov liečenia trávil štúdiom zbrojnej literatúry a konštrukciou svojej prvej zbrane – samopalu. Ten sa síce do výzbroje nedostal, ale vojenské autority nechali talentovaného konštruktéra pracovať na ďalších návrhoch. Kalašnikov sa pustil do práce na útočnej puške a v roku 1946 boli postupne vyrobené viaceré skúšobné exempláre, ktoré boli priebežne testované a upravované. Šľachtenie konštrukcie, ktoré výrazne menilo charakter zbrane, napokon trvalo až do roku 1948. Pri armádnych skúškach dosiahla jeho puška podstatne lepšie výsledky ako zbrane konkurenčných konštruktérov, a tak bolo v roku 1949 rozhodnuté o jeho zavedení pod označením „7,62 mm Avtomat Kalašnikova obrazca 1947 goda“ (v skratke AK 47) do výzbroje sovietskej armády (len na vysvetlenie: Ruská terminológia nepoužíva pojem útočná puška, ale pre túto kategóriu zbraní používa vlastné označenie automat).
.sovietsky zázrak
AK 47 je automatická zbraň, schopná strieľať aj jednotlivými výstrelmi, pričom teoretická kadencia je 600 rán za minútu. Rýchlosť strely s dostrelom okolo 3 000 m na ústí hlavne je 710 m/s. Zbraň sa štandardne vyrábala s 30-ranovým zásobníkom a pevnou drevenou pažbou. Pre výsadkárov a posádky bojových vozidiel, ktoré potrebovali kompaktnejšie zbrane, bola vyvinutá verzia AKS 47 so sklopnou ramennou opierkou. Automat bol priebežne mierne modifikovaný. Jeho výroba bola zo začiatku pre sovietsky priemysel, zvyknutý na masovú výrobu jednoduchých strelných zbraní, veľmi problematická, keďže vyžadovala aj náročné výrobné operácie. Produkcia sa tak rozbiehala pomaly. AK 47 vyrábala zbrojovka v Tule a Iževský strojárenský závod Ižmaš od roku 1948 do roku 1959. Svojho času sa AK 47 za účelom porovnania s vlastnými konštrukciami testoval aj v Československu. Životnosť a spoľahlivosť dvoch kusov sa preverovala pomerne drastickým spôsobom: z každej pušky bolo vystrelených 6 plných zásobníkov nepretržitou dávkou. Potom sa zbrane na ochladenie ponorili do suda s vodou. Krátko po tom, ako voda prestala vrieť, sa pušky vytiahli a v streľbe sa pokračovalo podobným spôsobom bez akéhokoľvek čistenia a mazania až do vystrieľania 20-tisíc nábojov z každej zbrane. Automaty sa počas testov údajne ani raz nezasekli a na zbraniach neboli žiadne poškodenia.
Napriek tomu, že sa nová sovietska zbraň veľmi vydarila, na základe prevádzkových skúseností sa koncom päťdesiatych rokov dospelo k záveru, že je vhodné ju zmodernizovať. V roku 1959 tak vstúpila do výroby nová verzia označená AKM (Avtomat Kalašnikova Modernizirovanyj), na ktorej Kalašnikov so svojím konštrukčným tímom zmenil viacero vecí. Predovšetkým sa mu podarilo znížiť hmotnosť, čo však, samozrejme, o niečo zväčšilo spätný náraz zbrane. Túto nevýhodu kompenzoval tým, že pomocou jednoduchého spomaľovača v spúšťovom mechanizme znížil kadenciu streľby približne o 15 percent a na ústie hlavne pripevnil kompenzátor zdvihu. Niektoré drevené časti pažbenia zbrane sa začali neskôr nahrádzať plastom. Zmeny sa dotkli aj technológie výroby: puzdro zbrane už nebolo frézované, ale vyrábalo sa lisovaním z oceľového plechu. To veľmi zjednodušilo a zlacnilo masovú produkciu zbrane.
Do výroby po modernizácii sa zároveň opäť dostala aj verzia so „sklopkou“ AKMS a tiež ľahký, takzvaný ručný guľomet RPK (Ručnoj Pulemjot Kalašnikova), ktorý vznikol predĺžením hlavne AKM a osadením sklopnej dvojnožky pod jej ústím. Ku guľometu boli vyvinuté zásobníky so zvýšenou kapacitou nábojov, ktoré sú použiteľné vo všetkých modeloch AK 47/AKM. Konštrukciou guľometu na báze AK sa dosiahlo, že vo výzbroji bol zavedený spolu s puškou súbor zbraní rovnakého systému na rovnaký náboj. Prístup jednotného zbraňového systému, ktorý sa aplikuje v armádach dodnes, zjednodušuje zásobovanie vojska, keďže pre zbrane sa používa rovnaké strelivo a veľká časť ich súčiastok je zhodná a zameniteľná. Často sa chybne uvádza, že najrozšírenejšou zbraňou je AK 47, v skutočnosti sa však najviac rozšírenou útočnou puškou sveta stal práve AKM a jeho kópie.
.kalach mieri do sveta
Po vzniku Varšavskej zmluvy v päťdesiatych rokoch boli štáty východného bloku nútené unifikovať svoju výzbroj, čo v praxi znamenalo, že si ju začali vo veľkej miere prispôsobovať podľa vzoru ZSSR. To sa týkalo používania sovietskej munície a tiež zbraní ich konštrukcie. To pomohlo rozšíriť výrobu Kalašnikova do viacerých krajín. Automaty sa začali licenčne vyrábať v Bulharsku, Rumunsku, Juhoslávii, Maďarsku, Poľsku či v NDR (Československo zaviedlo vlastnú konštrukciu, známu pod označením Samopal vzor 58). Keďže Sovietom vždy záležalo na podpore protizápadne orientovaných krajín a presadzovaní socializmu, bolo potrebné mnohé štáty podporovať zbraňami. Výroba AK sa teda rozbehla napríklad aj v Číne, KĽDR, Egypte, Iraku, ale dokonca aj v „kapitalistickom“ Fínsku, ktoré túto odolnú konštrukciu uznalo za najvhodnejšiu pre drsné severské podmienky. Zahraničné Kalašnikovy sú z technického hľadiska tiež pozoruhodné, pretože takmer každá z krajín si zbraň upravila podľa svojich požiadaviek, takže sa momentálne vo svete pohybuje veľmi veľa rôznych variantov.
Jedným z prvých zákopových testov Kalašnikova bola vojna vo Vietname, kde americké jednotky prvýkrát zakúsili na vlastnej koži účinnosť tejto obávanej zbrane. Do rúk severovietnamskej armády a Vietkongu sa dostávali sovietske, no predovšetkým čínske Kalašnikovy (Typ 56). AK plne vyhovoval podmienkam partizánskeho boja a zaobchádzanie v drsných klimatických podmienkach džungle zniesol podstatne lepšie, ako konkurenčná americká útočná puška M16. Tá sa znečistená v boji často zasekávala, čo malo podľa viacerých kritikov za následok mnoho zabitých Američanov.
.nástup účinnejšieho streliva
Práve americká puška M16 však so sebou priniesla viaceré moderné trendy, ktoré sa ukázali ako zásadné pri ďalšom vývoji útočných pušiek. Predovšetkým išlo o úplne novú koncepciu skráteného puškového náboja. Ten mal strelu s netradične malým priemerom – takzvanú mikrorážovú, ktorá bola ľahšia a mala podstatne vyššiu úsťovú rýchlosť než tradičné strely. Vysoká rýchlosť v kombinácii s malou hmotnosťou spôsobovali rýchlu stratu stability po vniknutí do tkaniva, čo spôsobovalo ťažšie zranenia a spoľahlivejšie vyraďovalo protivníka z boja. Zároveň sa znížila hmotnosť celého náboja a vojak uniesol väčšiu zásobu.
Severovietnamcami ukoristené M16-ky s príslušným strelivom sa dostali do rúk sovietskych odborníkov, ktorí ich následne testovali. Keďže táto progresívna munícia poskytovala mnohé nesporné výhody, museli sovietski komunisti – ak nechceli zaostať vo vývoji – západu kontrovať novým nábojom. Ten prišiel v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Sovietsky mikrorážový náboj kalibru 5,45 mm konštrukčne vychádzal z pôvodnej nábojnice, do ktorej bol osadený nový typ strely s oceľovým jadrom, ktorý mal pod plášťom v prednej časti dutinu. Tým sa tažisko strely posunulo viac dozadu, čo zvýšilo nestabilitu po náraze na cieľ, pričom predná časť bola vďaka dutine náchylnejšia na deformáciu. Tieto vlastnosti spolu zabezpečovali mimoriadnu účinnosť náboja.
Na tento nový typ strely skonštruoval Kalašnikov so svojím tímom nový model zbrane. Ten prakticky vznikol prekalibrovaním 7,62 mm automatu AKM, s ktorým mal spoločnú veľkú časť súčiastok. Do výzbroje sovietskej armády bol zavedený v roku 1974 ako AK 74. Zbraňový systém opäť doplnil ručný guľomet RPK 74 a navyše aj skrátený automat pre posádky vozidiel a špeciálne jednotky Specnaz AKS 74U, s ktorým sa kedysi veľmi rád na videonahrávkach ukazoval aj Usáma bin Ládin. Debut AK 74 sa uskutočnil počas sovietskej intervencie v Afganistane. Nový mimoriadne efektívny náboj tam dostal od mudžahedínov priliehavú prezývku „jedovatá guľka“.
.čo na to konštruktér?
Napriek tomu, že Michail Timofejevič Kalašnikov stvoril pravdepodobne najrozšírenejší model zbrane v histórii, paradoxom je, že na ňom nikdy priamo nezbohatol. Tento slávny konštruktér žil v neveľkom byte v Iževsku, kde roky pracoval ako šéfkonštruktér zbrojovky a poberal za to len obyčajný plat. Po páde komunizmu sa však rád nechával pozývať na západné zbrojárske veľtrhy a konferencie. O jeho slávne meno začali mať záujem rôzni obchodníci, ktorí použili meno Kalašnikov ako značku svojich produktov. Tak sa postupne na trh dostali pod týmto menom napríklad hodinky, nože či vodka, ktorá sa dá kúpiť aj v originálnej fľaši tvaru AK 47. Aspoň takto dodatočne sa mu podarilo finančne profitovať zo svojho vynálezu. Kalašnikov dostal mnoho štátnych ocenení a vyznamenaní a v roku 2004 sa dočkal otvorenia múzea so stálou expozíciou svojich zbraní v meste Iževsk. Útočné pušky systému Kalašnikov sa dnes vyrábajú a používajú po celom svete. Veľká časť minulej aj súčasnej produkcie rôznych typov AK je však vyrobená načierno, bez licencie. Závod Ižmaš tak ročne prichádza o milióny dolárov.
Kalašnikova sa novinári často pýtali, či necíti výčitky svedomia za to, že postavil útočnú pušku, ktorá je najbežnejšou zbraňou rôznych militantov a teroristov. „Keď som pracoval na AK 47, veril som, že zbraň sa bude používať výhradne na obranu mojej vlasti,“ hovoril Kalašnikov a dodal, že je hlboko znepokojený, keď vidí, že jeho zbraňami sú vyzbrojené teroristické a kriminálne organizácie. Necítil však zodpovednosť, za to, komu sa jeho zbrane predávali. Hoci bol hrdý na svoje zbrane, priznal, že keby tušil, koľko ľudských životov bude mať AK na svedomí a komu všetkému sa dostane do rúk, radšej by zostrojil niečo, čo ľudom pomáha, napríklad kosačku na trávu.
Dôvodom nebývalého úspechu a rozšírenia týchto zbraní je okrem politicky presadzovanej výroby vo svete to, že ide o maximálne odolné a lacné zbrane s úplne jednoduchou obsluhou a údržbou. AK je považovaný za synonymum spoľahlivosti. Tá je daná úplne jednoduchou konštrukciou a paradoxne aj pomerne veľkými výrobnými toleranciami, čo zabezpečuje, že zbraň spoľahlivo funguje aj pri veľkom znečistení. Geniálnosť konštrukcie spočíva v tom, že konštruktér vynikajúcim spôsobom spojil už existujúce prvky a systémy do striktne účelného a perfektne fungujúceho celku.
AK 47 zatieňuje aj popularitu iných slávnych zbraní, ako je napríklad americká M16, či izraelský samopal UZI. Nikto to nevie presne, ale odhaduje sa, že sa vo svete vyrobilo už vyše 100 miliónov rôznych variantov tejto pušky. Hoci AK bol už dávno v mnohom technicky prekonaný modernejšími zbraňami, všetko nasvedčuje tomu, že bude kraľovať svetovým bojiskám ešte hlboko v 21. storočí.
Autor sa zaoberá vojenskou technikou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.