Na Silvestra bolo francúzskou mládežou v predmestiach podpálených iba 1 064 áut, to je približne o sto menej ako minulý rok. Kto sa odváži povedať, že to nie je pokrok? Francúzsky minister vnútra pogratuloval 57-tisícom policajtom, ktorí boli po celej krajine v tú noc v službe, za ich nasadenie a úspešnú prevenciu (na jedno auto, ktoré nebolo tento rok spálené, pripadá 570 policajtov), ale to stále neznamená, že by jeho úrad uverejnil celkové číslo spálených aút za uplynulý rok. Je to tak zo strachu, aby číslo neprovokovalo mládež, ktorá rada prekonáva rekordy. Áno, mladosť je v živote človeka časom idealizmu.
.trochu optimizmu, prosím
Iný optimistický spôsob, ako sa pozerať na výsledky prieskumu, ponúka porovnanie počtu spálených aút s nespálenými autami. Hneď vyzerá všetko perspektívnejšie. Približne 19 999 000 áut nebolo vo Francúzsku na Silvestra minulého roku spálených, a to predstavuje 99,995 percenta. Určite je to spôsob, ako prezentovať čísla, aby sme zlepšili morálku spoločnosti? Namiesto počtu vrážd by sme potom mohli zverejňovať počet nezavraždených. Výsledky pre väčšinu európskych krajín sú výborné: Asi 99,999 percenta ľudí nie je ročne zavraždených.
Nemali by sme zabúdať na anekdotu o sovietskom komisárovi, ktorý na otázku vojaka z hľadiska, či je pravda, že v Spojených štátoch amerických majú viac áut ako v Sovietskom zväze, sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „Áno súdruh, ale my v Sovietskom zväze máme viac parkovacích miest.“
Nech je ako chce, nemali by sme prekypovať optimizmom, že optimizmus možno niekomu vštepiť, ak sa na vec pozrie správnym spôsobom. Na každú štatistiku sa totiž možno pozrieť aj naopak a vidieť ju čierne. Z pravdepodobného pohľadu keynesiánskej ekonomiky je napríklad pokles spálených áut vo Francúzsku cez silvestrovskú noc zmenou zlým smerom. Každý vie, že európska ekonomika stagnuje, pričom trpí nedostatkom agregátneho dopytu. Vládne prerozdeľovanie s tým nedokáže nič urobiť, pretože vlády, ako napríklad tá francúzska, vládnu už štyridsať rokov s deficitom, a ak by dnes chceli ešte viac zvýšiť svoje výdavky, vyvolali by tým novú dlhovú krízu (ak sa tá prvá vôbec už skončila).
Nie, riešenie môže zabezpečiť iba reálny ekonomický rast, a teda ten poháňaný privátnym sektorom. Francúzi sú odpradávna obviňovaní, že im v ich colbertínskej dirigistickej ekonomickej kultúre chýba ekonomická iniciatíva. (Jeden veľký americký mysliteľ ich dokonca obvinil, že francúzština ani nemá slovo pre podnikateľa.) To je dôvod, prečo je ambíciou toľkých z nich byť fonctionnaire, štátny zamestnanec.
.bratstvo, rovnosť, sloboda
Lenže francúzska mládež v predmestiach sa takémuto pohľadu na všetko francúzske postavila na odpor. Keďže čítali pána Krugmana v New York Times, nadobudli presvedčenie, že vo francúzskom hospodárstve existuje chronický nedostatok dopytu, a tak sa ho rozhodli podporiť zapaľovaním aút. Lepšiu stimuláciu si ani nemožno predstaviť. Veď okolo tých 40 000 spálených aút ročne (ako som už povedal, nikto nepozná presnú štatistiku) zabezpečuje zamestnanosť pre tisíce ďalších ľudí. Tieto autá predsa treba nahradiť, čo znamená podporu výroby, a aj servisom a autobazárom z toho niečo kvapne. Keď p. (čoskoro budúci prezident) Sarkozy nazval v roku 2005 mladých výtržníkov „zberbou“, mal sa im poďakovať za priezieravo keynesiánske správanie.
Bol to však p. Chirac, vtedy ešte prezident, kto sa stal hrdinom dňa. Múdro vyhlásil, že poisťovacie spoločnosti a ich poistné pravidlá, ktoré až dovtedy vylučovali škody, spôsobené civilnými výtržnosťami, revolúciou alebo vojnou, sa stali dôvodom na zmenu, prečo sú podobné poistné výnimky viac neospravedlniteľné. Bol to teda pán prezident, kto rozšíril keynesiánske benefity, plynúce z týchto výtržností, na celú ekonomiku, a vôbec, populáciu. Rovnosť a spravodlivosť si nič iné ani nezaslúžili, náklady a zisky sa rozdelili pekne rovnomerne. A zadlženia štátu sa to pritom nijako nedotklo. Dokonalejší spôsob, ako podporiť dopyt, si ani nemožno predstaviť. Nebolo to len efektívne, bola to sama rovnosť, bratstvo a sloboda v akcii.
Je mi ľúto, že to musím napísať, ale francúzska vláda – ktorej chýba akákoľvek predstavivosť – nedokázala doteraz túto metódu podpory ekonomického rastu nijako využiť. Zavrhla tak úplne nesebecký potenciál idealistickej mládeže. Namiesto toho, aby ich podporili, ich začali odrádzať. Napríklad tým, že po celej krajine rozmiestnili policajtov a tých, ktorí pomáhali stimulovať ekonomický rast, zatkli. Niektorých dokonca potrestali, čím zastrašovali podnikateľskú aktivitu, za ktorú mali byť takí vďační.
.zábava pre všetkých
Britská vláda sa dopustila rovnakej chyby v roku 2011, keď výtržnosti vypukli v Londýne. Polícia, pôvodne do posledného muža keynesiánska, postupovala správne a neurobila nič. Ako len mohla britská ekonomika získať, keby bol tento laissez-faire prístup vytrval. Namiesto toho boli pouliční Keynesiáni represívne potlačení a dokonca uväznení. Bola to stupídna chyba, ktorá znesie porovnanie s neúspešnými pokusmi socialistických vlád, ktoré sa snažia potláčať domáci čierny trh, bez ktorého by však nemohli fungovať.
Ako si už dávno uvedomil Bakunin, deštruktívne pudy sú vlastne kreatívne. A tak ako v dnešných podmienkach v Európe, kde vlády nemôžu zvýšiť svoju zadlženosť bez priamych ekonomických konzekvencií, aj nevyhnutné. Žiadna skutočná alternatíva neexistuje. Jediný spôsob, ako môže európska ekonomika napredovať, je dobre mienené civilné búrenie sa a ničenie výlučne súkromného, nie verejného majetku. Metódy rabovania a drancovania súčasne poslúžia aj na zmenšenie priepasti medzi chudobnými a bohatými Európanmi, čím teda napomôžu samotný cieľ, sociálnu spravodlivosť. A – je vôbec potrebné dodávať to – celá rodina sa zabaví.
.trochu optimizmu, prosím
Iný optimistický spôsob, ako sa pozerať na výsledky prieskumu, ponúka porovnanie počtu spálených aút s nespálenými autami. Hneď vyzerá všetko perspektívnejšie. Približne 19 999 000 áut nebolo vo Francúzsku na Silvestra minulého roku spálených, a to predstavuje 99,995 percenta. Určite je to spôsob, ako prezentovať čísla, aby sme zlepšili morálku spoločnosti? Namiesto počtu vrážd by sme potom mohli zverejňovať počet nezavraždených. Výsledky pre väčšinu európskych krajín sú výborné: Asi 99,999 percenta ľudí nie je ročne zavraždených.
Nemali by sme zabúdať na anekdotu o sovietskom komisárovi, ktorý na otázku vojaka z hľadiska, či je pravda, že v Spojených štátoch amerických majú viac áut ako v Sovietskom zväze, sa na chvíľu zamyslel a odpovedal: „Áno súdruh, ale my v Sovietskom zväze máme viac parkovacích miest.“
Nech je ako chce, nemali by sme prekypovať optimizmom, že optimizmus možno niekomu vštepiť, ak sa na vec pozrie správnym spôsobom. Na každú štatistiku sa totiž možno pozrieť aj naopak a vidieť ju čierne. Z pravdepodobného pohľadu keynesiánskej ekonomiky je napríklad pokles spálených áut vo Francúzsku cez silvestrovskú noc zmenou zlým smerom. Každý vie, že európska ekonomika stagnuje, pričom trpí nedostatkom agregátneho dopytu. Vládne prerozdeľovanie s tým nedokáže nič urobiť, pretože vlády, ako napríklad tá francúzska, vládnu už štyridsať rokov s deficitom, a ak by dnes chceli ešte viac zvýšiť svoje výdavky, vyvolali by tým novú dlhovú krízu (ak sa tá prvá vôbec už skončila).
Nie, riešenie môže zabezpečiť iba reálny ekonomický rast, a teda ten poháňaný privátnym sektorom. Francúzi sú odpradávna obviňovaní, že im v ich colbertínskej dirigistickej ekonomickej kultúre chýba ekonomická iniciatíva. (Jeden veľký americký mysliteľ ich dokonca obvinil, že francúzština ani nemá slovo pre podnikateľa.) To je dôvod, prečo je ambíciou toľkých z nich byť fonctionnaire, štátny zamestnanec.
.bratstvo, rovnosť, sloboda
Lenže francúzska mládež v predmestiach sa takémuto pohľadu na všetko francúzske postavila na odpor. Keďže čítali pána Krugmana v New York Times, nadobudli presvedčenie, že vo francúzskom hospodárstve existuje chronický nedostatok dopytu, a tak sa ho rozhodli podporiť zapaľovaním aút. Lepšiu stimuláciu si ani nemožno predstaviť. Veď okolo tých 40 000 spálených aút ročne (ako som už povedal, nikto nepozná presnú štatistiku) zabezpečuje zamestnanosť pre tisíce ďalších ľudí. Tieto autá predsa treba nahradiť, čo znamená podporu výroby, a aj servisom a autobazárom z toho niečo kvapne. Keď p. (čoskoro budúci prezident) Sarkozy nazval v roku 2005 mladých výtržníkov „zberbou“, mal sa im poďakovať za priezieravo keynesiánske správanie.
Bol to však p. Chirac, vtedy ešte prezident, kto sa stal hrdinom dňa. Múdro vyhlásil, že poisťovacie spoločnosti a ich poistné pravidlá, ktoré až dovtedy vylučovali škody, spôsobené civilnými výtržnosťami, revolúciou alebo vojnou, sa stali dôvodom na zmenu, prečo sú podobné poistné výnimky viac neospravedlniteľné. Bol to teda pán prezident, kto rozšíril keynesiánske benefity, plynúce z týchto výtržností, na celú ekonomiku, a vôbec, populáciu. Rovnosť a spravodlivosť si nič iné ani nezaslúžili, náklady a zisky sa rozdelili pekne rovnomerne. A zadlženia štátu sa to pritom nijako nedotklo. Dokonalejší spôsob, ako podporiť dopyt, si ani nemožno predstaviť. Nebolo to len efektívne, bola to sama rovnosť, bratstvo a sloboda v akcii.
Je mi ľúto, že to musím napísať, ale francúzska vláda – ktorej chýba akákoľvek predstavivosť – nedokázala doteraz túto metódu podpory ekonomického rastu nijako využiť. Zavrhla tak úplne nesebecký potenciál idealistickej mládeže. Namiesto toho, aby ich podporili, ich začali odrádzať. Napríklad tým, že po celej krajine rozmiestnili policajtov a tých, ktorí pomáhali stimulovať ekonomický rast, zatkli. Niektorých dokonca potrestali, čím zastrašovali podnikateľskú aktivitu, za ktorú mali byť takí vďační.
.zábava pre všetkých
Britská vláda sa dopustila rovnakej chyby v roku 2011, keď výtržnosti vypukli v Londýne. Polícia, pôvodne do posledného muža keynesiánska, postupovala správne a neurobila nič. Ako len mohla britská ekonomika získať, keby bol tento laissez-faire prístup vytrval. Namiesto toho boli pouliční Keynesiáni represívne potlačení a dokonca uväznení. Bola to stupídna chyba, ktorá znesie porovnanie s neúspešnými pokusmi socialistických vlád, ktoré sa snažia potláčať domáci čierny trh, bez ktorého by však nemohli fungovať.
Ako si už dávno uvedomil Bakunin, deštruktívne pudy sú vlastne kreatívne. A tak ako v dnešných podmienkach v Európe, kde vlády nemôžu zvýšiť svoju zadlženosť bez priamych ekonomických konzekvencií, aj nevyhnutné. Žiadna skutočná alternatíva neexistuje. Jediný spôsob, ako môže európska ekonomika napredovať, je dobre mienené civilné búrenie sa a ničenie výlučne súkromného, nie verejného majetku. Metódy rabovania a drancovania súčasne poslúžia aj na zmenšenie priepasti medzi chudobnými a bohatými Európanmi, čím teda napomôžu samotný cieľ, sociálnu spravodlivosť. A – je vôbec potrebné dodávať to – celá rodina sa zabaví.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.