Tým albumom, ktorý dodnes najviac vybočuje z Springsteenovho klasického katalógu, je Nebraska (1982), album folkových piesní, ktorý sa Springsteen rozhodol vydať v pôvodnej demoverzii. Naň v nasledujúcom desaťročí neskôr nadviazal podobným The Ghost Of Tom Joad (1995) v trochu precíznejšej produkcii. Za výnimočnú nahrávku možno pokladať aj jeho štrnásty album We Shall Overcome: The Seeger Sessions (2006), ktorý je poctou starému folkovému bardovi Petovi Seegerovi, nahratým malým folkovým orchestrom.
K týmto nahrávkam by mohol patriť aj High Hopes. Na prvý pohľad táto platňa nevybočuje od ostatných Bossových albumov, no v tlačovej správe k High Hopes priznal, že v tomto prípade nejde o novú kolekciu pesničiek, ale o podivný výber nanovo nahratých piesní z jeho dávnejšej minulosti a rozličných coververzií. High Hopes obsahuje dve skladby, ktoré sú Springsteenovemu fanúšikovi známe – The Ghost Of Tom Joad je titulnou skladbou spomínaného albumu z roku 1995. American Skin (41 Shots) zas hrával na comebackovom turné E Street Bandu v roku 1999 a nachádza sa aj na živom albume z tohto obdobia.
Priemernému poslucháčovi to môže byť jedno, nezáleží na tom, či skladba Down In The Hole pochádza z nahrávania albumu The Rising (2002) alebo Heaven’s Wall z jeho stopnutého gospelového projektu spred obdobia albumu Wrecking Ball (2012). Veď tak či tak ide o nové piesne, nie? Odpoveď, prečo sa pri High Hopes rozhodol pre staré pesničky alebo obľúbené prevzaté veci ako Dream Baby Dream od Suicide, tkvie v jeho minulosti. Boss je totiž jedným z najplodnejších autorov svojej generácie, ktorý toho na svoje albumy napíše viac než použije. V jeho archívoch sa nachádza toľko nevydaných alebo neskôr zverejnených skladieb, že by to vydalo na ďalších jeho osemnásť radových albumov.
Keď sa začiatkom sedemdesiatych rokov formovala zostava jeho sprievodnej kapely E Street Band, klávesista Danny Federici sa pomaly bál chodiť na skúšky, pretože jeho šéf doniesol na každé hranie nejakú novú pieseň. Namiesto toho, aby kapela si zopakovala predošlé songy, Bruce chcel od nej, aby sa učili ďalšie. To platí dodnes. Radový člen jeho E Street Bandu je ako harddisk so všetkými jeho pesničkami, ku ktorým pravidelne pribúdajú ďalšie. Bruce je taký. Keď pracoval na prelomovom Darkness on The Edge of Town (1978), ktorý obsahuje desať pesničiek, s kapelou pôvodne nahral okolo 50 skladieb. Tie po rokoch vyšli pod názvom The Promise ako súčasť veľkého boxetu k Darkness. Keď pracoval na ďalšom dvojalbume The River (1980), tak ten mal krátko pred dokončením veľkosť štvoralbumu. Zhodou okolností krátko pred Vianocami vyšla v českom preklade kniha Veľký šéf od kritika Clintona Heylina, ktorá sa zapodieva práve touto problematikou v Bossovom živote. Jeho albumy sú len špičkou ľadovca nad vodou, postavené na vyčerpávajúcom nahrávacom procese.
Nepracuje ako väčšina pesničkárov, ktorí napíšu istý počet skladieb, vyberú tie najlepšie a hotovo. Na začiatku procesu má Springsteen hmlistú predstavu, ako by mal vyzerať jeho nový album. Najprv napíše niekoľko nových piesní, potom k nim počas nahrávania pridá ďalšie a ďalšie. Potom sa v procese začne strácať, vráti sa k tým prvým skladbám a spraví poradie albumu, ktoré však v poslednej chvíli stopne, pretože dostal inšpiráciu a zložil ďalších päť. A takto to pokračuje znova a znova. Keď po mesiacoch sústavnej práce už ani on sám nevie, ako ďalej, vtedy väčšinou príde rozuzlenie. Na konci nahrávania sú unavení a zničení všetci, zvukári, hudobníci, manažéri, no tento dril je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa jeho albumy stali rockovou klasikou aj napriek tomu, že niektoré zo svojich najlepších piesní sa Boss rozhodol obetovať, pretože sa mu nehodili do „krámu.”
Jeho fanúšikovia si trhajú vlasy, prečo niektoré z jeho klasických songov ako The Promise, Fire alebo My Love Will Not Let You Down sa nenachádzajú na žiadnom radovom albume, pričom sú nesporne lepšie než iné oficiálne vydané skladby. Springsteen sa už raz do svojej minulosti vrátil, keď z týchto skvostov skompiloval skvelý boxet Tracks (1999), obsahujúci 66 predtým nikdy nevydaných skladieb, čo je materiálu na šesť ďalších albumov, ktorý na jeseň minulého roka vyšiel v reedícii.
Nie je veľa autorov, ktorí sa môžu pochváliť takým veľkým back katalógom. Bob Dylan či Neil Young? Obaja si vedú svoje archívne projekty, ktoré nateraz, zdá sa, nemajú konca. Je viac dôvodov, prečo to robia. Prvý je komerčný, je to hudba, ktorá sa dá aj po rokoch speňažiť. Ale tým hlavným dôvodom je fakt, že na nich ich minulosť prehovára. Všetky tie staré pesničky, ktoré raz vymysleli a nahrali, ale nezaradili na svoje albumy, sa po rokoch hlásia o slovo ako zabudnuté spomienky.
Niečo podobné sa nedávno stalo aj Springsteenovi. Keď pred dvoma rokmi vydal Wrecking Ball, povedal, že prišiel čas sa pozrieť na niektoré z jeho starších pesničiek. Z tejto myšlienky sa nakoniec zrodil aj jeho nový album High Hopes. Na jeho posledných albumoch jasne cítiť autorov zámer. The Rising (2002) je vyrovnávaním sa s 11/9, Working On A Dream (2009) odráža zvolenie Obamu za prezidenta, Wrecking Ball (2012) hovorí, že napriek všetkému sme odkázaní sami na seba. Pri High Hopes to už také jasné nie je. Album do istej miery nadväzuje na pesimistický Wrecking Ball, no chýba mu nejaká jednotiaca myšlienka. A možno Bossovi o to ani nešlo. High Hopes vydal aj preto, aby si zasa poupratoval vo svojej minulosti. Tentoraz to urobil skôr, než sa čakalo.
Prečítajte si aj Springsteenov prejav v prílohe .klub
K týmto nahrávkam by mohol patriť aj High Hopes. Na prvý pohľad táto platňa nevybočuje od ostatných Bossových albumov, no v tlačovej správe k High Hopes priznal, že v tomto prípade nejde o novú kolekciu pesničiek, ale o podivný výber nanovo nahratých piesní z jeho dávnejšej minulosti a rozličných coververzií. High Hopes obsahuje dve skladby, ktoré sú Springsteenovemu fanúšikovi známe – The Ghost Of Tom Joad je titulnou skladbou spomínaného albumu z roku 1995. American Skin (41 Shots) zas hrával na comebackovom turné E Street Bandu v roku 1999 a nachádza sa aj na živom albume z tohto obdobia.
Priemernému poslucháčovi to môže byť jedno, nezáleží na tom, či skladba Down In The Hole pochádza z nahrávania albumu The Rising (2002) alebo Heaven’s Wall z jeho stopnutého gospelového projektu spred obdobia albumu Wrecking Ball (2012). Veď tak či tak ide o nové piesne, nie? Odpoveď, prečo sa pri High Hopes rozhodol pre staré pesničky alebo obľúbené prevzaté veci ako Dream Baby Dream od Suicide, tkvie v jeho minulosti. Boss je totiž jedným z najplodnejších autorov svojej generácie, ktorý toho na svoje albumy napíše viac než použije. V jeho archívoch sa nachádza toľko nevydaných alebo neskôr zverejnených skladieb, že by to vydalo na ďalších jeho osemnásť radových albumov.
Keď sa začiatkom sedemdesiatych rokov formovala zostava jeho sprievodnej kapely E Street Band, klávesista Danny Federici sa pomaly bál chodiť na skúšky, pretože jeho šéf doniesol na každé hranie nejakú novú pieseň. Namiesto toho, aby kapela si zopakovala predošlé songy, Bruce chcel od nej, aby sa učili ďalšie. To platí dodnes. Radový člen jeho E Street Bandu je ako harddisk so všetkými jeho pesničkami, ku ktorým pravidelne pribúdajú ďalšie. Bruce je taký. Keď pracoval na prelomovom Darkness on The Edge of Town (1978), ktorý obsahuje desať pesničiek, s kapelou pôvodne nahral okolo 50 skladieb. Tie po rokoch vyšli pod názvom The Promise ako súčasť veľkého boxetu k Darkness. Keď pracoval na ďalšom dvojalbume The River (1980), tak ten mal krátko pred dokončením veľkosť štvoralbumu. Zhodou okolností krátko pred Vianocami vyšla v českom preklade kniha Veľký šéf od kritika Clintona Heylina, ktorá sa zapodieva práve touto problematikou v Bossovom živote. Jeho albumy sú len špičkou ľadovca nad vodou, postavené na vyčerpávajúcom nahrávacom procese.
Nepracuje ako väčšina pesničkárov, ktorí napíšu istý počet skladieb, vyberú tie najlepšie a hotovo. Na začiatku procesu má Springsteen hmlistú predstavu, ako by mal vyzerať jeho nový album. Najprv napíše niekoľko nových piesní, potom k nim počas nahrávania pridá ďalšie a ďalšie. Potom sa v procese začne strácať, vráti sa k tým prvým skladbám a spraví poradie albumu, ktoré však v poslednej chvíli stopne, pretože dostal inšpiráciu a zložil ďalších päť. A takto to pokračuje znova a znova. Keď po mesiacoch sústavnej práce už ani on sám nevie, ako ďalej, vtedy väčšinou príde rozuzlenie. Na konci nahrávania sú unavení a zničení všetci, zvukári, hudobníci, manažéri, no tento dril je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa jeho albumy stali rockovou klasikou aj napriek tomu, že niektoré zo svojich najlepších piesní sa Boss rozhodol obetovať, pretože sa mu nehodili do „krámu.”
Jeho fanúšikovia si trhajú vlasy, prečo niektoré z jeho klasických songov ako The Promise, Fire alebo My Love Will Not Let You Down sa nenachádzajú na žiadnom radovom albume, pričom sú nesporne lepšie než iné oficiálne vydané skladby. Springsteen sa už raz do svojej minulosti vrátil, keď z týchto skvostov skompiloval skvelý boxet Tracks (1999), obsahujúci 66 predtým nikdy nevydaných skladieb, čo je materiálu na šesť ďalších albumov, ktorý na jeseň minulého roka vyšiel v reedícii.
Nie je veľa autorov, ktorí sa môžu pochváliť takým veľkým back katalógom. Bob Dylan či Neil Young? Obaja si vedú svoje archívne projekty, ktoré nateraz, zdá sa, nemajú konca. Je viac dôvodov, prečo to robia. Prvý je komerčný, je to hudba, ktorá sa dá aj po rokoch speňažiť. Ale tým hlavným dôvodom je fakt, že na nich ich minulosť prehovára. Všetky tie staré pesničky, ktoré raz vymysleli a nahrali, ale nezaradili na svoje albumy, sa po rokoch hlásia o slovo ako zabudnuté spomienky.
Niečo podobné sa nedávno stalo aj Springsteenovi. Keď pred dvoma rokmi vydal Wrecking Ball, povedal, že prišiel čas sa pozrieť na niektoré z jeho starších pesničiek. Z tejto myšlienky sa nakoniec zrodil aj jeho nový album High Hopes. Na jeho posledných albumoch jasne cítiť autorov zámer. The Rising (2002) je vyrovnávaním sa s 11/9, Working On A Dream (2009) odráža zvolenie Obamu za prezidenta, Wrecking Ball (2012) hovorí, že napriek všetkému sme odkázaní sami na seba. Pri High Hopes to už také jasné nie je. Album do istej miery nadväzuje na pesimistický Wrecking Ball, no chýba mu nejaká jednotiaca myšlienka. A možno Bossovi o to ani nešlo. High Hopes vydal aj preto, aby si zasa poupratoval vo svojej minulosti. Tentoraz to urobil skôr, než sa čakalo.
Prečítajte si aj Springsteenov prejav v prílohe .klub
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.