Nie je to totiž vynález ani potreba posledných desaťročí. Práve naopak, ľudstvo žije z úst do ucha a z ucha do úst, odkedy si uvedomuje samo seba. Celá literatúra (písomníctvo) bola najprv „oralatúra“ (živé rozprávanie určené ušiam) a z času na čas sa k týmto svojim koreňom vracia (beatnici, experimentálna fónická poézia alebo hip-hop).
.v dreni života
Po roku 1989 sa orálna história stala efektívnou metódou, ako zmapovať dejinné úseky, ktoré sa v minulom režime skresľovali, dierovali (= účelovo sa z nich vystrihovali nežiaduce udalosti a osoby) či rovno falšovali. Doba príliš dlho mlčala, aby sa nechcela vyrozprávať zo svojich rán a krívd. Prvé prišli na rad obete nacizmu a socializmu. Výpovede účastníkov sa zachytávali, budovali sa na to inštitúcie, poskytovali sa materiálne prostriedky. Niečo sa odvysielalo v médiách, niečo sa prepísalo do knižnej podoby, no celé horstvá výpovedí ostávajú v archívoch a sejfoch pre ďalšie spracovanie a použitie.
Údajne sa čaká na veľký príbeh, ktorý by pohol národom, hľadá sa dodávateľ vízie, Veľký Rozprávač, ktorý formuluje zrozumiteľne, jednoducho a pútavo. Chradnúcu filmovú fantáziu resuscituje dokumentárny film, ktorý je nielen lacnejší, ale aj viac zavŕtaný v dreni života. Celé zástupy čitateľov i spisovateľov, ktorí sú tiež čitateľmi, sa odvracajú od fikcie a prahnú po faktoch – životopisoch, denníkoch, memoároch, autobiografiách, tzv. príbehoch zo života. Ľudia si znova začínajú uvedomovať hodnotu spomienky, svedectva. Objavujú pamäť, ktorá je najsilnejšia svojou zdanlivou slabinou: medzerovitosťou, subjektívnosťou, nepresnosťou, ambivalenciou.
Akoby na tieto spodné prúdy nemali zareagovať najviac tí, ktorí najviac pracujú so slovom, spomienkami, víziami – spisovatelia. Znova sa dvíha boom korešpondencií, pamätí, rozhovorov, denníkov... Do tohto vrenia a kvasu prichádzame s konceptom Ústne svedectvá slovenskej literatúry. Nazval som ho tak preto, aby som ho vymanil zo všeobecného, a tak trochu zahmleného termínu orálna história. O projekte ako o našom hovorím preto, lebo nemám naň svoj osobný copyright. Myšlienku som stiahol zo vzduchu, v ktorom visela už nejaký čas. Vo vydavateľstve HEVI som pred časom vydal kurióznu knižočku Štefana Žáryho Anekdotický slovník slovenských spisovateľov. Nebolo to nič iné, iba vyrozprávané historky z kaviarní, krčiem, redakcií, inštitúcií, podnájmov, internátov, klubov, domovov spisovateľov, ktorých aktérmi boli slovenskí autori. Sám Žáry bol akýmsi nestorom memoárovej novodobej literatúry a jeho Slovník akousi históriou literatúry pod literatúrou, paralelnými dejinami slovenskej literatúry.
Druhý zdroj tohto nápadu som našiel priamo v spisovateľskom hryzovisku, v stretnutiach so svojimi kolegami, priateľmi či nežičlivcami, jednoducho všade tam, kde sa stretli ľudia postihnutí literatúrou. Koľkokrát sme si povedali, škoda, že to nikto nezachytáva, keď nejaký skvelý rozprávač rozprával Príbeh. Poslednou kvapkou inšpirácie bol monológ Jozefa Mokoša, ktorý vyrozprával príbeh, ako dvaja spisovatelia bili tretieho. To som si už povedal, že ak nezareagujem, bude to trestuhodná apatia, za ktorú ma Sudca príbehov raz potrestá.
.pero a pery
A tak vznikla iniciatíva s uvedeným názvom. Jej logo vyjadruje spojenie pier a pera (v slovenčine aj zvukovo blízke), rozprávania a písania. Strechu tejto iniciatíve poskytlo Literárne informačné centrum, ktoré má už dávnejšie rozbehnutú oral history, zväčša vo forme záznamov z rôznych podujatí, čítačiek, besied, konferencií, veľtrhov.
Pri vytváraní našej koncepcie sme si sformulovali niekoľko zásad: zachytiť výpoveď narátora v čo možno najprirodzenejšom, spontánnom, autentickom tvare, najlepšie v domácom prostredí. A zachytiť to nielen zvukovo, ale aj vizuálne, pretože na ústnom prejave sa zúčastňuje aj mimika a gestá. Na rozdiel od klasických interview počúvajúci kladie minimum otázok, keď treba niečo vysvetliť alebo na niečo nezabudnúť. Zvukovo-obrazový záznam je základný a hlavný výstup, pri ktorom však nekončíme. Celý text sa následne prepisuje (poďakovanie patrí menšej armáde dobrovoľníkov). Videoukážky chceme uverejniť na internete, textový prepis v menšom rozsahu uverejňuje Knižná revue, a teraz aj .týždeň a kompletné texty vyjdú v budúcnosti aj v knižnej podobe.
Prepis do textovej podoby predstavuje vážne úskalie. Ortodoxní zástancovia oral history trvajú na tom, aby bol prepis doslovný, aby sa nestratil charakter ústnej dikcie. Čitateľ chce zasa síce autentický, ale predsa len upravený prehovor. A autori samotní by najradšej každú vetu prepísali, vybrúsili tak, ako sú zvyknutí zo svojej autorskej praxe. Hľadáme teda zlatý stred a spôsob, ako zachovať charakter živej reči, a predsa nepredložiť text surový a nezredigovaný.
Doteraz sme navštívili takmer tridsiatku spisovateľov. Ich svedectvá budú v priebehu tohto roku uverejňované v tomto časopise. Každá výpoveď bola iná, tak ako sú iní nositelia týchto príbehov. Jedno však majú všetci zúčastnení spoločné: rozprávajú pútavo, vyťahujú spomienky a detaily, ktoré doteraz zostali nepovšimnuté. Ani jeden z nich nerozprával menej ako tri hodiny a viacerí sa mi zdôverili, že mnohé veci ešte doteraz nikomu nepovedali, a ani nenapísali. (Najzhovorčivejší boli pravidelne tí, ktorí dopredu avizovali, že ich rozpamätávanie nezaberie ani štvrťhodinu.) Niektorí spisovatelia sa na tomto projekte odmietli zúčastniť. Ich dôvody boli rôzne, ale neostáva nič iné, iba ich rešpektovať. A vyjadriť ľútosť nad ich rozhodnutím a nádej, že ho možno prehodnotia. Takéto osobné rozpamätávanie a formulovanie názorov je cenné a bude čoraz cennejšie pre budúcnosť. To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, banálne a nezaujímavé, budú čitatelia v budúcnosti hľadať ako poklad. Veď čo by sme dnes dali za to, keby sme mali ústne svedectvá našich predchodcov. A ako sme vďační tým, ktorí zanechali stopu v podobe korešpondencie, denníkov, fotografií alebo autobiografií.
.z Anekdotického slovníka
Kým sa začítate do ústnych svedectiev slovenských spisovateľov, tu je ukážka z Anekdotického slovníka. Žiadny z jej protagonistov, ani svedok Štefan Žáry, ani hlavný hrdina Ján Johanides, už nežije. Ich dielo je uzavreté a otvorené čitateľskému i bádateľskému záujmu. Literárna kritika a história analyzovala a ešte dlho bude analyzovať literárnu bravúru Jána Johanidesa, ale z ľudskej stránky ho približuje toto anekdotické svedectvo Štefana Žáryho:
„Mladý Ján Johanides – ako ,popletaj‘ okolo literárneho oddelenia Zväzu spisovateľov – dostal za úlohu sprevádzať pracovný zájazd našich spisovateľov po pamätných oblastiach Slovenska. Prvý nocľah mal byť v kúpeľoch Sliač, v letnej sezóne dokonale obsadených. Potvrdená objednávka zväzu platila, lenže keď tam výprava prišla, usmernili ju do drevného baraka. Nastalo rozladenie.
Sprievodca Johanides sa podujal dať vec do poriadku. A naozaj, o niekoľko minút sa z riaditeľstva kúpeľov vrátil, na čele s prednostom, ktorý sa ospravedlňoval:
,Prepáčte, súdruhovia, toto malé nedorozumenie. Pochopte, že sme v sezóne a pavilónové izby máme nabité. No nenecháme vás predsa nocovať v turistickom baraku; najmä keď sú medzi vami takí vzácni sovietski majstri pera, ako je napríklad súdruh Ostap Bender. Buďte nám vítaní a cíťte sa na Sliači ako doma!‘
Mladý Janko Johanides stúpol v očiach uznávaných spisovateľov. Zaboha však nechcel vyzradiť, za koho sa na Sliači vydával, prípadne, koho z výpravy si vtedy vyhliadol za Ostapa Bendera.
Táto tranvestícia mu pomáhala aj neskoršie pri zdôrazňovaní svojej dôležitosti: skôr z praktických príčin ako pre slávu. Napríklad, keď zháňal dajaký povzbudzujúci prostriedok na ,chod motora‘ a bez receptu si ho už nevedel vymodlikať, vzal so sebou do lekárne seriózne vyzerajúceho kolegu a vydávajúc ho za cudzinca, spustil:
,Pani magistra, toto je francúzsky spisovateľ Simone de Bauvoir. Býva tu v kaštieli, kde chystá nový román. Minul sa mu fermetrazín, a to ho v písaní hatí. Buďte od tej láskavosti, a takú jednu tubičku – alebo aspoň tri-štyri pilulky predbežne nám predajte. Najbližšie už prinesieme recept.‘
Takéto pokusy, pravda, mohol Johanides skúšať už iba v odľahlejších lekárňach.“
Je to úsmevný príbeh, ktorý je však mnohovravný. Hovorí nielen o ľudských vlastnostiach a fabulačných schopnostiach Jána Johanidesa, prezrádza aj dikciu a rozprávačský štýl Štefana Žáryho, ale je autentickým dokumentom o dobe, v ktorej sa príhoda udiala. Jazykovedec by z niekoľkých ukážok mohol analyzovať jazyk doby („Buďte od tej láskavosti“, „hatiť v písaní“, „predbežne nám predajte.“) Sociológ by mohol z anekdoty vyčítať spoločenské pomery (falošné poklonkovanie autorite sovietskych ľudí, ktoré je predstierané, bez aktuálnej znalosti predmetu okiadzania, snobské a pseudointelektuálne reagovanie na francúzsku kultúru, protekcionizmus, ale aj vtedy ešte existujúca autorita spisovateľa a zároveň jej inštitucionalizácia – jedna spisovateľská organizácia a protekcionizmus vo forme spisovateľského kaštieľa.) Kulturológ by mohol z tohto krátkeho záznamu vyčítať generačné preferencie vtedajšej mladej vrstvy slovenských spisovateľov (Iľf – Petrov, francúzsky román).
V tomto vidíme hodnotu, význam, zmysel a závažnosť orálnej histórie pre kultiváciu nášho vedomia a povedomia. V čriepkoch, fragmentoch, čiastočkách, kúskoch a zlomkoch, útržkoch a výlomkoch príbehov, epizód, dejov, postojov i názorov zachytiť svoje videnie a vnímanie času, v ktorom žijeme. Svojou zaiste veľmi subjektívnou, individuálnou a skreslenou dikciou vyrozprávať svoju účasť na príbehu spoločenstva, ktorým môže byť rodina, rod, generácia či národ.
Nová historiografia sa čoraz viac skepticky stavia voči „objektívnej“ pravde veľkej Histórie, a čoraz viac sa obracia k malým historkám, čoraz viac vníma ľudské dejiny ako prúd príbehov, ktoré vytvárajú jeden veľký Arcipríbeh ľudskej skúsenosti.
Príbeh slovenskej literatúry, nepretržitý a strácajúci sa v minulom čase, je zaujímavý a vzrušujúci. V nasledujúcich číslach tohto časopisu budú o ňom vydávať svedectvo jeho aktéri. Nerobili sme nijaký výber – ani ideologický, ani kvalitatívny, ani žánrový. Len tak môže byť príbehová prikrývka dostatočne pestrá, mnohotvárna a pravdivá.
Projekt Daniela Heviera vznikol v spolupráci s Literárnym informačným centrom.
.v dreni života
Po roku 1989 sa orálna história stala efektívnou metódou, ako zmapovať dejinné úseky, ktoré sa v minulom režime skresľovali, dierovali (= účelovo sa z nich vystrihovali nežiaduce udalosti a osoby) či rovno falšovali. Doba príliš dlho mlčala, aby sa nechcela vyrozprávať zo svojich rán a krívd. Prvé prišli na rad obete nacizmu a socializmu. Výpovede účastníkov sa zachytávali, budovali sa na to inštitúcie, poskytovali sa materiálne prostriedky. Niečo sa odvysielalo v médiách, niečo sa prepísalo do knižnej podoby, no celé horstvá výpovedí ostávajú v archívoch a sejfoch pre ďalšie spracovanie a použitie.
Údajne sa čaká na veľký príbeh, ktorý by pohol národom, hľadá sa dodávateľ vízie, Veľký Rozprávač, ktorý formuluje zrozumiteľne, jednoducho a pútavo. Chradnúcu filmovú fantáziu resuscituje dokumentárny film, ktorý je nielen lacnejší, ale aj viac zavŕtaný v dreni života. Celé zástupy čitateľov i spisovateľov, ktorí sú tiež čitateľmi, sa odvracajú od fikcie a prahnú po faktoch – životopisoch, denníkoch, memoároch, autobiografiách, tzv. príbehoch zo života. Ľudia si znova začínajú uvedomovať hodnotu spomienky, svedectva. Objavujú pamäť, ktorá je najsilnejšia svojou zdanlivou slabinou: medzerovitosťou, subjektívnosťou, nepresnosťou, ambivalenciou.
Akoby na tieto spodné prúdy nemali zareagovať najviac tí, ktorí najviac pracujú so slovom, spomienkami, víziami – spisovatelia. Znova sa dvíha boom korešpondencií, pamätí, rozhovorov, denníkov... Do tohto vrenia a kvasu prichádzame s konceptom Ústne svedectvá slovenskej literatúry. Nazval som ho tak preto, aby som ho vymanil zo všeobecného, a tak trochu zahmleného termínu orálna história. O projekte ako o našom hovorím preto, lebo nemám naň svoj osobný copyright. Myšlienku som stiahol zo vzduchu, v ktorom visela už nejaký čas. Vo vydavateľstve HEVI som pred časom vydal kurióznu knižočku Štefana Žáryho Anekdotický slovník slovenských spisovateľov. Nebolo to nič iné, iba vyrozprávané historky z kaviarní, krčiem, redakcií, inštitúcií, podnájmov, internátov, klubov, domovov spisovateľov, ktorých aktérmi boli slovenskí autori. Sám Žáry bol akýmsi nestorom memoárovej novodobej literatúry a jeho Slovník akousi históriou literatúry pod literatúrou, paralelnými dejinami slovenskej literatúry.
Druhý zdroj tohto nápadu som našiel priamo v spisovateľskom hryzovisku, v stretnutiach so svojimi kolegami, priateľmi či nežičlivcami, jednoducho všade tam, kde sa stretli ľudia postihnutí literatúrou. Koľkokrát sme si povedali, škoda, že to nikto nezachytáva, keď nejaký skvelý rozprávač rozprával Príbeh. Poslednou kvapkou inšpirácie bol monológ Jozefa Mokoša, ktorý vyrozprával príbeh, ako dvaja spisovatelia bili tretieho. To som si už povedal, že ak nezareagujem, bude to trestuhodná apatia, za ktorú ma Sudca príbehov raz potrestá.
.pero a pery
A tak vznikla iniciatíva s uvedeným názvom. Jej logo vyjadruje spojenie pier a pera (v slovenčine aj zvukovo blízke), rozprávania a písania. Strechu tejto iniciatíve poskytlo Literárne informačné centrum, ktoré má už dávnejšie rozbehnutú oral history, zväčša vo forme záznamov z rôznych podujatí, čítačiek, besied, konferencií, veľtrhov.
Pri vytváraní našej koncepcie sme si sformulovali niekoľko zásad: zachytiť výpoveď narátora v čo možno najprirodzenejšom, spontánnom, autentickom tvare, najlepšie v domácom prostredí. A zachytiť to nielen zvukovo, ale aj vizuálne, pretože na ústnom prejave sa zúčastňuje aj mimika a gestá. Na rozdiel od klasických interview počúvajúci kladie minimum otázok, keď treba niečo vysvetliť alebo na niečo nezabudnúť. Zvukovo-obrazový záznam je základný a hlavný výstup, pri ktorom však nekončíme. Celý text sa následne prepisuje (poďakovanie patrí menšej armáde dobrovoľníkov). Videoukážky chceme uverejniť na internete, textový prepis v menšom rozsahu uverejňuje Knižná revue, a teraz aj .týždeň a kompletné texty vyjdú v budúcnosti aj v knižnej podobe.
Prepis do textovej podoby predstavuje vážne úskalie. Ortodoxní zástancovia oral history trvajú na tom, aby bol prepis doslovný, aby sa nestratil charakter ústnej dikcie. Čitateľ chce zasa síce autentický, ale predsa len upravený prehovor. A autori samotní by najradšej každú vetu prepísali, vybrúsili tak, ako sú zvyknutí zo svojej autorskej praxe. Hľadáme teda zlatý stred a spôsob, ako zachovať charakter živej reči, a predsa nepredložiť text surový a nezredigovaný.
Doteraz sme navštívili takmer tridsiatku spisovateľov. Ich svedectvá budú v priebehu tohto roku uverejňované v tomto časopise. Každá výpoveď bola iná, tak ako sú iní nositelia týchto príbehov. Jedno však majú všetci zúčastnení spoločné: rozprávajú pútavo, vyťahujú spomienky a detaily, ktoré doteraz zostali nepovšimnuté. Ani jeden z nich nerozprával menej ako tri hodiny a viacerí sa mi zdôverili, že mnohé veci ešte doteraz nikomu nepovedali, a ani nenapísali. (Najzhovorčivejší boli pravidelne tí, ktorí dopredu avizovali, že ich rozpamätávanie nezaberie ani štvrťhodinu.) Niektorí spisovatelia sa na tomto projekte odmietli zúčastniť. Ich dôvody boli rôzne, ale neostáva nič iné, iba ich rešpektovať. A vyjadriť ľútosť nad ich rozhodnutím a nádej, že ho možno prehodnotia. Takéto osobné rozpamätávanie a formulovanie názorov je cenné a bude čoraz cennejšie pre budúcnosť. To, čo sa nám dnes zdá samozrejmé, banálne a nezaujímavé, budú čitatelia v budúcnosti hľadať ako poklad. Veď čo by sme dnes dali za to, keby sme mali ústne svedectvá našich predchodcov. A ako sme vďační tým, ktorí zanechali stopu v podobe korešpondencie, denníkov, fotografií alebo autobiografií.
.z Anekdotického slovníka
Kým sa začítate do ústnych svedectiev slovenských spisovateľov, tu je ukážka z Anekdotického slovníka. Žiadny z jej protagonistov, ani svedok Štefan Žáry, ani hlavný hrdina Ján Johanides, už nežije. Ich dielo je uzavreté a otvorené čitateľskému i bádateľskému záujmu. Literárna kritika a história analyzovala a ešte dlho bude analyzovať literárnu bravúru Jána Johanidesa, ale z ľudskej stránky ho približuje toto anekdotické svedectvo Štefana Žáryho:
„Mladý Ján Johanides – ako ,popletaj‘ okolo literárneho oddelenia Zväzu spisovateľov – dostal za úlohu sprevádzať pracovný zájazd našich spisovateľov po pamätných oblastiach Slovenska. Prvý nocľah mal byť v kúpeľoch Sliač, v letnej sezóne dokonale obsadených. Potvrdená objednávka zväzu platila, lenže keď tam výprava prišla, usmernili ju do drevného baraka. Nastalo rozladenie.
Sprievodca Johanides sa podujal dať vec do poriadku. A naozaj, o niekoľko minút sa z riaditeľstva kúpeľov vrátil, na čele s prednostom, ktorý sa ospravedlňoval:
,Prepáčte, súdruhovia, toto malé nedorozumenie. Pochopte, že sme v sezóne a pavilónové izby máme nabité. No nenecháme vás predsa nocovať v turistickom baraku; najmä keď sú medzi vami takí vzácni sovietski majstri pera, ako je napríklad súdruh Ostap Bender. Buďte nám vítaní a cíťte sa na Sliači ako doma!‘
Mladý Janko Johanides stúpol v očiach uznávaných spisovateľov. Zaboha však nechcel vyzradiť, za koho sa na Sliači vydával, prípadne, koho z výpravy si vtedy vyhliadol za Ostapa Bendera.
Táto tranvestícia mu pomáhala aj neskoršie pri zdôrazňovaní svojej dôležitosti: skôr z praktických príčin ako pre slávu. Napríklad, keď zháňal dajaký povzbudzujúci prostriedok na ,chod motora‘ a bez receptu si ho už nevedel vymodlikať, vzal so sebou do lekárne seriózne vyzerajúceho kolegu a vydávajúc ho za cudzinca, spustil:
,Pani magistra, toto je francúzsky spisovateľ Simone de Bauvoir. Býva tu v kaštieli, kde chystá nový román. Minul sa mu fermetrazín, a to ho v písaní hatí. Buďte od tej láskavosti, a takú jednu tubičku – alebo aspoň tri-štyri pilulky predbežne nám predajte. Najbližšie už prinesieme recept.‘
Takéto pokusy, pravda, mohol Johanides skúšať už iba v odľahlejších lekárňach.“
Je to úsmevný príbeh, ktorý je však mnohovravný. Hovorí nielen o ľudských vlastnostiach a fabulačných schopnostiach Jána Johanidesa, prezrádza aj dikciu a rozprávačský štýl Štefana Žáryho, ale je autentickým dokumentom o dobe, v ktorej sa príhoda udiala. Jazykovedec by z niekoľkých ukážok mohol analyzovať jazyk doby („Buďte od tej láskavosti“, „hatiť v písaní“, „predbežne nám predajte.“) Sociológ by mohol z anekdoty vyčítať spoločenské pomery (falošné poklonkovanie autorite sovietskych ľudí, ktoré je predstierané, bez aktuálnej znalosti predmetu okiadzania, snobské a pseudointelektuálne reagovanie na francúzsku kultúru, protekcionizmus, ale aj vtedy ešte existujúca autorita spisovateľa a zároveň jej inštitucionalizácia – jedna spisovateľská organizácia a protekcionizmus vo forme spisovateľského kaštieľa.) Kulturológ by mohol z tohto krátkeho záznamu vyčítať generačné preferencie vtedajšej mladej vrstvy slovenských spisovateľov (Iľf – Petrov, francúzsky román).
V tomto vidíme hodnotu, význam, zmysel a závažnosť orálnej histórie pre kultiváciu nášho vedomia a povedomia. V čriepkoch, fragmentoch, čiastočkách, kúskoch a zlomkoch, útržkoch a výlomkoch príbehov, epizód, dejov, postojov i názorov zachytiť svoje videnie a vnímanie času, v ktorom žijeme. Svojou zaiste veľmi subjektívnou, individuálnou a skreslenou dikciou vyrozprávať svoju účasť na príbehu spoločenstva, ktorým môže byť rodina, rod, generácia či národ.
Nová historiografia sa čoraz viac skepticky stavia voči „objektívnej“ pravde veľkej Histórie, a čoraz viac sa obracia k malým historkám, čoraz viac vníma ľudské dejiny ako prúd príbehov, ktoré vytvárajú jeden veľký Arcipríbeh ľudskej skúsenosti.
Príbeh slovenskej literatúry, nepretržitý a strácajúci sa v minulom čase, je zaujímavý a vzrušujúci. V nasledujúcich číslach tohto časopisu budú o ňom vydávať svedectvo jeho aktéri. Nerobili sme nijaký výber – ani ideologický, ani kvalitatívny, ani žánrový. Len tak môže byť príbehová prikrývka dostatočne pestrá, mnohotvárna a pravdivá.
Projekt Daniela Heviera vznikol v spolupráci s Literárnym informačným centrom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.