„Blij zijn, radovať sa. Svižné písmená sa kde-tu na ľadových kvetoch okien koča pošmykli, vychytili sa, popadali, jedno “j” sa dokonca zlomilo. Musela to byť skrehnutá ruka, čo ich kreslila. Chymražná, skrehnutá ruka.” Tak sa to všetko začína. Až na to, že za holandským výrazom je hviezdička, ktorá sa – podobne ako hviezdna obloha na vodnej hladine – odráža pod čiarou, kde nám autor vysvetlí, prečo práve tieto slová a prečo práve tak. Tých hviezdičiek a ich odkazov pod čiarou je v knihe veľa, na niekoľkých miestach dokonca nachádzame hviezdičky hviezdičiek, prípadne hviezdičky, ktorými s autorom (a jeho prostredníctvom s nami) komunikuje prekladateľka.
Posuňme sa o stranu ďalej:
„Náš príbeh využíva zmätok druhej polovice sedemnásteho storočia, motkanie sa hmlou medzi historickými silami, úsiliami, vyslovenými a nevyslovenými, jasnými a nejasnými záujmami s prívetivo ponurými smrekmi na to, aby sa začal.”
Esterházyho kniha Jednoduchý príbeh čiarka sto strán je – minimálne v slovenskom preklade Renáty Deákovej (keby sme vedeli po maďarsky, nazvali by sme ho „kongeniálny”, keďže však autorovej materinskej reči nerozumieme, musíme ho nazvať „geniálny” a dúfať, že originál sa mu vyrovná) – tak hravo a (veru) radostne napísaná, že máme nutkanie priestor určený recenzii vyplniť len citátmi.
Ale to sa nerobí, a preto pár neesterházyovsky (nedeákovsky) neobratných slov o knihe ako takej. Jednoduchý príbeh čiarka sto strán – šermovacia verzia (tak znie celý názov knihy) je... Čo to vlastne je? Historický román? Literárna hra? Košatá postmoderná koláž? Povedzme takto: je to sto strán (niektoré sa, pravdaže, opakujú, iné sa rozlievajú na viacerých stranách a minimálne jedna obsahuje len text pod čiarou) a na nich príbeh historicky viac-menej zakotvený do 17. storočia s geografickým ťažiskom kdesi na (dnešnom) maďarsko-slovenskom pomedzí, teda tam, kde sa maďarský a slovenský živel prelína, mieša, naráža na seba a vzájomne sa opeľuje. Teda v Hornom Uhorsku v čase, keď to Dolné bolo pod tureckou nadvládou. Hlavným hrdinom je uhorský šľachtic a nizozemský regent Pál Nyáry, no dôležitou postavou je aj ctená pani Žofia Pazmándiová, gróf Schweidenfeldt, pán farár Péter Gerendáš, Boh („Boh nie je pohodlný pojem”), prešporský predavač pušiek László Genzwein či mocný bej Hassan a jeho poturčený kuchár Žigmund Kara (poslední dvaja sa zblížia viac, než je na tureckom či uhorskom dvore bežné). Okrem toho, ako sme si už u Esterházyho zvykli, sa tu objavujú autorovi rodičia, ich známi a – najmä pod čiarou – aj samotný autor (a jeho prekladateľka).
V Jednoduchom príbehu je množstvo výborných mikroúvah o Maďaroch (platia aj na Slovákov), o ich histórii. Napríklad: „A nemajú Maďari minulosť žiadnu práve preto, že o nej stále rečnia, rečnia hrdinsky hlučne a vykladajú ticho presladko, no nie pre tú múdrosť, aby sa navzájom poznávali a poznávali sa s časom, čo tvaroval to, čo sa pominulo, čo bývavalo, pred vekmi vekov čiže ich (Maďarov), ale aby od toho mumraja, hudby minulosti zadriemali, s nevinnou slinkou v kútiku úst, ako opravdivé malé dietky.”
Celá kniha je napísaná „interaktívne”: text komunikuje s autorom, autor s čitateľom, sedemnáste s dvadsiatym prvým storočím, dejové línie sa voľne a radostne zamotávajú a prekrývajú. Nie je možné zostať nad tým všetkým a vnímať to s nadhľadom. V Esterházyho Jednoduchom príbehu sa dá len zablúdiť, stratiť sa v ňom. Až potom (po zablúdení a stratení) sa všetko rozjasní.
Knihy čítame preto, aby sme sa niečo dozvedeli, aby sme spoznali iné svety, aby sme boli nútení premýšľať, aby sme prežívali zimomriavkové napätie. Jednoduchý príbeh Pétra Esterházyho čítame preto, aby sme sa z neho (z Príbehu aj z jeho čítania) radovali.
„Šermovanie je keď: angárd a traja mušketieri. A Mikuláš Zrínsky. A Cyrano de Bergerac. Elegancia, krása, trocha jemnej pýchy a morálne víťazstvá.”
Peter Esterházy: Jednoduchý príbeh čiarka sto strán Preklad: Renáta Deáková Kalligram, 2013
Posuňme sa o stranu ďalej:
„Náš príbeh využíva zmätok druhej polovice sedemnásteho storočia, motkanie sa hmlou medzi historickými silami, úsiliami, vyslovenými a nevyslovenými, jasnými a nejasnými záujmami s prívetivo ponurými smrekmi na to, aby sa začal.”
Esterházyho kniha Jednoduchý príbeh čiarka sto strán je – minimálne v slovenskom preklade Renáty Deákovej (keby sme vedeli po maďarsky, nazvali by sme ho „kongeniálny”, keďže však autorovej materinskej reči nerozumieme, musíme ho nazvať „geniálny” a dúfať, že originál sa mu vyrovná) – tak hravo a (veru) radostne napísaná, že máme nutkanie priestor určený recenzii vyplniť len citátmi.
Ale to sa nerobí, a preto pár neesterházyovsky (nedeákovsky) neobratných slov o knihe ako takej. Jednoduchý príbeh čiarka sto strán – šermovacia verzia (tak znie celý názov knihy) je... Čo to vlastne je? Historický román? Literárna hra? Košatá postmoderná koláž? Povedzme takto: je to sto strán (niektoré sa, pravdaže, opakujú, iné sa rozlievajú na viacerých stranách a minimálne jedna obsahuje len text pod čiarou) a na nich príbeh historicky viac-menej zakotvený do 17. storočia s geografickým ťažiskom kdesi na (dnešnom) maďarsko-slovenskom pomedzí, teda tam, kde sa maďarský a slovenský živel prelína, mieša, naráža na seba a vzájomne sa opeľuje. Teda v Hornom Uhorsku v čase, keď to Dolné bolo pod tureckou nadvládou. Hlavným hrdinom je uhorský šľachtic a nizozemský regent Pál Nyáry, no dôležitou postavou je aj ctená pani Žofia Pazmándiová, gróf Schweidenfeldt, pán farár Péter Gerendáš, Boh („Boh nie je pohodlný pojem”), prešporský predavač pušiek László Genzwein či mocný bej Hassan a jeho poturčený kuchár Žigmund Kara (poslední dvaja sa zblížia viac, než je na tureckom či uhorskom dvore bežné). Okrem toho, ako sme si už u Esterházyho zvykli, sa tu objavujú autorovi rodičia, ich známi a – najmä pod čiarou – aj samotný autor (a jeho prekladateľka).
V Jednoduchom príbehu je množstvo výborných mikroúvah o Maďaroch (platia aj na Slovákov), o ich histórii. Napríklad: „A nemajú Maďari minulosť žiadnu práve preto, že o nej stále rečnia, rečnia hrdinsky hlučne a vykladajú ticho presladko, no nie pre tú múdrosť, aby sa navzájom poznávali a poznávali sa s časom, čo tvaroval to, čo sa pominulo, čo bývavalo, pred vekmi vekov čiže ich (Maďarov), ale aby od toho mumraja, hudby minulosti zadriemali, s nevinnou slinkou v kútiku úst, ako opravdivé malé dietky.”
Celá kniha je napísaná „interaktívne”: text komunikuje s autorom, autor s čitateľom, sedemnáste s dvadsiatym prvým storočím, dejové línie sa voľne a radostne zamotávajú a prekrývajú. Nie je možné zostať nad tým všetkým a vnímať to s nadhľadom. V Esterházyho Jednoduchom príbehu sa dá len zablúdiť, stratiť sa v ňom. Až potom (po zablúdení a stratení) sa všetko rozjasní.
Knihy čítame preto, aby sme sa niečo dozvedeli, aby sme spoznali iné svety, aby sme boli nútení premýšľať, aby sme prežívali zimomriavkové napätie. Jednoduchý príbeh Pétra Esterházyho čítame preto, aby sme sa z neho (z Príbehu aj z jeho čítania) radovali.
„Šermovanie je keď: angárd a traja mušketieri. A Mikuláš Zrínsky. A Cyrano de Bergerac. Elegancia, krása, trocha jemnej pýchy a morálne víťazstvá.”
Peter Esterházy: Jednoduchý príbeh čiarka sto strán Preklad: Renáta Deáková Kalligram, 2013
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.