Babky na Kaukaze ešte stále behajú po kopcoch, naháňajú jaky, zbierajú divné byliny na ešte divnejší čaj, jedia jedlá, ktoré všetky obsahujú písmená “ch” a “č”, a to, v ktorom storočí sa nachádzame, badať niekedy hádam len na gýčových krikľavo farebných čapiciach s nakrivo vyšitým nápisom Sochi 2014, ktoré na uliciach usilovne štrikujú. Lyžiarske mestečko Dombaj je na konečnej. Končí sa tu cesta, dolina, civilizácia aj Rusi. Človek je tu obklopený v bezprostrednej blízkosti niekoľkými štvortisíckami ...ale aj monštruóznymi betónovo-drevenými hotelmi zo všetkých strán... Socialistickí architekti sa tu pekne vyhrali – takú vzorku som nenašla ani v našej krásnej Bratislave, ani v ešte krajšej Moskve. Pomedzi tieto obludy však povyrastali malé penzióniky, a najmä – Ázia! Tá sa, v podobe malých aktívnych mravčekov – ľudí, dostane hádam všade. Nekonečné trhy s bylinkami, kožušinami, lyžiarskym výstrojom a už spomínanými Sochi home made suvenírmi, babky zababušené v šatkách a kožušinách, hovoriace čudným horským jazykom...moja ázijská duša tu v tej zime pookriala a telo, čo už rok necítilo jačí smrad, si posedelo na jakovi, s výhľadom na úžasnú horskú panorámu a staručičkú červenú lanovku, vedúcu prudko dole, do doliny. Táto nádhera nebola bez sebazaprenia – cestovali sme sem autom dva dni – 1 600 km po ruských cestách tam, a potom 1 600 naspať – so 6-týždňovým bábätkom, ktoré ale, zdá sa – je celkom po mame a cestovanie mu nevadí. V Dombaji sme nestretli jediného turistu – neruského. Tento raj ostáva naďalej zahalený rúškom nebezpečenstva (čečenskí teroristi atdˇ...) a keď chce človek vidieť pekné európske hory, ide radšej do Švajčiarska. Práve som si doma rozprestrela novú jačiu kožušinu..ktorá smrdí presne ako tie nepálske a rozmýšľam, ako hlúpo kategorizujeme exotiku. Zabudnite na „Rusko”. Inak vám nenapadne, že v ňom chodia po veľhorách jaky a počerné moslimské babky bylinkárky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.