Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Slovo Rusko mi neznie exoticky. Možno takému Američanovi znie exotickejšie ako Mexiko, ktoré je zasa exotikou pre nás. V každom prípade, v našej zemepisnej šírke pojem Rusko nevyvoláva chuť na dovolenku. Slovo Kaukaz – to už je celkom iná reč. A vôbec, keď sa ten strašiak Rusko rozkúskuje na všetky tie pôvabné oblasti republiky – Tatarstan, Burjatsko, Kaukaz, Altaj, ... už sa nebavíme o ruskom Rusku, ale o krajoch sveta, ktoré...alebo vlastne stačí – o krajoch sveta. O krajoch v zmysle „na kraji”.

Babky na Kaukaze ešte stále behajú po kopcoch, naháňajú jaky, zbierajú divné byliny na ešte divnejší čaj, jedia jedlá, ktoré všetky obsahujú písmená “ch” a “č”, a to, v ktorom storočí sa nachádzame, badať niekedy hádam len na gýčových krikľavo farebných čapiciach s nakrivo vyšitým nápisom Sochi 2014, ktoré na uliciach usilovne štrikujú. Lyžiarske mestečko Dombaj je na konečnej. Končí sa tu cesta, dolina, civilizácia aj Rusi. Človek je tu obklopený v bezprostrednej blízkosti niekoľkými štvortisíckami ...ale aj monštruóznymi betónovo-drevenými hotelmi zo všetkých strán... Socialistickí architekti sa tu pekne vyhrali – takú vzorku som nenašla ani v našej krásnej Bratislave, ani v ešte krajšej Moskve. Pomedzi tieto obludy však povyrastali malé penzióniky, a najmä – Ázia! Tá sa, v podobe malých aktívnych mravčekov – ľudí, dostane hádam všade. Nekonečné trhy s bylinkami, kožušinami, lyžiarskym výstrojom a už spomínanými Sochi home made suvenírmi, babky zababušené v šatkách a kožušinách, hovoriace čudným horským jazykom...moja ázijská duša tu v tej zime pookriala a telo, čo už rok necítilo jačí smrad, si posedelo na jakovi, s výhľadom na úžasnú horskú panorámu a staručičkú červenú lanovku, vedúcu prudko dole, do doliny. Táto nádhera nebola bez sebazaprenia – cestovali sme sem autom dva dni – 1 600 km po ruských cestách tam, a potom 1 600 naspať – so 6-týždňovým bábätkom, ktoré ale, zdá sa – je celkom po mame a cestovanie mu nevadí. V Dombaji sme nestretli jediného turistu – neruského. Tento raj ostáva naďalej zahalený rúškom nebezpečenstva (čečenskí teroristi atdˇ...) a keď chce človek vidieť pekné európske hory, ide radšej do Švajčiarska. Práve som si doma rozprestrela novú jačiu kožušinu..ktorá smrdí presne ako tie nepálske a rozmýšľam, ako hlúpo kategorizujeme exotiku. Zabudnite na „Rusko”. Inak vám nenapadne, že v ňom chodia po veľhorách jaky a počerné moslimské babky bylinkárky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite