To, že všetci relevantní občianski či opoziční kandidáti sa vymedzujú voči Robertovi Ficovi, je očakávaný priebeh, avšak prinajlepšom s nejasným efektom. Ak platí, čo hlásajú – že teda najväčšou stávkou týchto volieb je zabrániť Smeru v ovládnutí všetkých inštitúcií štátu – tak zo strategického hľadiska by bolo zrejme účinnejšie „natočiť všetky kanóny“ na Fica až pred druhým kolom. Jednoducho preto, aby argumenty proti nemu nezovšedneli uchu elektorátu a nestali sa obohranými až tak, že presne ako učí volebná psychológia, na druhýkrát už zarezonujú slabšie. Príklad? Aby Ficov súper, ktokoľvek ním bude, nemusel bojovať s tým, že o „analýze posilnenia prezidentských právomocí“, ktorej vypracovanie Fico údajne zadal poradcom, už povedal všetko na začiatku kampane Čarnogurský.
To vôbec nie je akademická úvaha. „Preficovaná“ kampaň s utlmením ostatnej agendy a potlačením vzájomného súperenia totiž hrozí efektom, že zo svorky Hrušovský-Kiska-Procházka-Kňazko-Čarnogurský-Osuský sa preferenčne nevyčlení jednoznačný protikandidát, akým bola Radičová pre Gašparoviča. Je samozrejmé, že niekto musí skončiť na druhom mieste. Je však nebotyčný rozdiel, či proti Ficovi postúpi z prvého kola „runner up“ so ziskom 10 percent, alebo dvadsaťpäťpercentný líder.
Po druhé, takto poňatá kampaň je riziková aj tým, že môže a zrejme i bude pôsobiť mobilizačne na voličstvo Smeru. Námietka, že je predsa úplne jedno, akú časť svojho elektorátu dostane Fico k urnám v prvom kole, končí na cifre 50 percent plus jeden hlas. Rozumieme? Niet pritom naivnejšej a hlúpejšej predstavy, než že premiér a jeho štáb sú už zmierení s hlásením prieskumov, ktoré – všetky do nohy – avizujú dvojkolový priebeh. Nejde len o také príznaky, že keby zmierení boli, nepustili by sa do kampane naplno už teraz, ale obedy pre klientov a vazalov, ktorí spektakulárne deklarujú Ficovi podporu, by si šetrili až na druhú polovicu marca. Z triviálnej logiky deja vyplýva, že Fico napne všetky sily a možnosti, čo mu dáva kampaň z pozície premiéra, aby nemusel podstúpiť zvýšené riziko baráže druhého kola, ktorej výsledok dnes spoľahlivo nedokáže odhadnúť ani najsofistikovanejší prieskum.
Politickú realitu, že jedna strana pozične a kádrovo anektovala krajinu, kampaň isto nemôže ignorovať. Aj keď Fico v paláci moc Smeru už výrazne nezväčší, víťazstvo opozičného kandidáta by vrazilo klin do mocenskej hegemónie vládnej strany. Takpovediac aktivistické prezidentské programy, v ktorých ostatní kandidáti viac či menej sľubujú mocenskú protihru Smeru, sú však problematické tým, že Slovensko je parlamentnou demokraciou. Vyzývať budúceho prezidenta, aby pokojne menoval Harabina, by bolo z toho miesta čosi ako rúhanie. Spomienka na Schustera či pohľad na Zemana u susedov však dôrazne varujú, aby sme nehľadali záchranu pred Smerom v posilnení prezidenta. A vôbec nie iba preto, že napokon to môže padnúť aj na Fica...
To vôbec nie je akademická úvaha. „Preficovaná“ kampaň s utlmením ostatnej agendy a potlačením vzájomného súperenia totiž hrozí efektom, že zo svorky Hrušovský-Kiska-Procházka-Kňazko-Čarnogurský-Osuský sa preferenčne nevyčlení jednoznačný protikandidát, akým bola Radičová pre Gašparoviča. Je samozrejmé, že niekto musí skončiť na druhom mieste. Je však nebotyčný rozdiel, či proti Ficovi postúpi z prvého kola „runner up“ so ziskom 10 percent, alebo dvadsaťpäťpercentný líder.
Po druhé, takto poňatá kampaň je riziková aj tým, že môže a zrejme i bude pôsobiť mobilizačne na voličstvo Smeru. Námietka, že je predsa úplne jedno, akú časť svojho elektorátu dostane Fico k urnám v prvom kole, končí na cifre 50 percent plus jeden hlas. Rozumieme? Niet pritom naivnejšej a hlúpejšej predstavy, než že premiér a jeho štáb sú už zmierení s hlásením prieskumov, ktoré – všetky do nohy – avizujú dvojkolový priebeh. Nejde len o také príznaky, že keby zmierení boli, nepustili by sa do kampane naplno už teraz, ale obedy pre klientov a vazalov, ktorí spektakulárne deklarujú Ficovi podporu, by si šetrili až na druhú polovicu marca. Z triviálnej logiky deja vyplýva, že Fico napne všetky sily a možnosti, čo mu dáva kampaň z pozície premiéra, aby nemusel podstúpiť zvýšené riziko baráže druhého kola, ktorej výsledok dnes spoľahlivo nedokáže odhadnúť ani najsofistikovanejší prieskum.
Politickú realitu, že jedna strana pozične a kádrovo anektovala krajinu, kampaň isto nemôže ignorovať. Aj keď Fico v paláci moc Smeru už výrazne nezväčší, víťazstvo opozičného kandidáta by vrazilo klin do mocenskej hegemónie vládnej strany. Takpovediac aktivistické prezidentské programy, v ktorých ostatní kandidáti viac či menej sľubujú mocenskú protihru Smeru, sú však problematické tým, že Slovensko je parlamentnou demokraciou. Vyzývať budúceho prezidenta, aby pokojne menoval Harabina, by bolo z toho miesta čosi ako rúhanie. Spomienka na Schustera či pohľad na Zemana u susedov však dôrazne varujú, aby sme nehľadali záchranu pred Smerom v posilnení prezidenta. A vôbec nie iba preto, že napokon to môže padnúť aj na Fica...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.