.bývalý novinár Peter Tóth, ktorý v rokoch 1995 – 1998 odhaľoval najväčšie špinavosti Lexovej SIS, sa rozhodol napísať knihu. Presnejšie, svoj príbeh spravodajského dôstojníka. A hoci sa s denníkom SME, kde zažil roky najväčšej slávy, rozišiel v zlom, jeho spomienky vyšli vo vydavateľstve Dixit. To znamená vo firme, ktorú založila Nataša Ďuričová, bývalá vedúca edičného oddelenia SME. „Až do konca minulého roka sme tam mali opciu na kúpu akcií,” priznáva Alexej Fulmek, riaditeľ vydavateľstva Petit Press, ktoré vydáva aj denník SME.
S nápadom vydať Tóthovi knihu prišiel práve Fulmek – a to napriek tomu, že Tóth noviny poškodil, keď sa v roku 2004 ospravedlnil Lexovi. „Peter na súde tvrdil, že redakcia ho za Mečiara nútila písať neoverené veci, ktoré boli poplatné dobe. Keď som sa ho na to pýtal, povedal, že to bola z jeho strany pomsta,” spomína Fulmek. Tóthov príbeh síce vníma ako kontroverzný, vo vydaní knihy však nevidí problém. „Bol predsa novinárskou hviezdou. Neskôr sa stal šéfom kontrarozviedky SIS, čo je kariérne tiež celkom zaujímavý moment,” vysvetľuje Fulmek.
Zároveň však priznáva, že s jeho rozhodnutím nesúhlasila časť redakcie SME – na čele so šéfredaktorom novín Matúšom Kostolným. „Pýtal sa ma, prečo mám potom problém s knihou Jozefa Majského. Rozdiel je v tom, že Majský nebol hrdinom nikdy, pričom on vo svojej knihe zavádza na všetkých možných miestach,” tvrdí Fulmek. Lenže zavádza aj Tóth, hoci v menšej miere ako Majský. Ale poďme pekne po poriadku: komplikovaný príbeh Petra Tótha, ktorý by mohol byť námetom aj pre celovečerný film, sa totiž začal písať už krátko pred pádom komunizmu.
.mladý ľudák
Peter Tóth pochádza z chudobnej bratislavskej rodiny. Väčšinu života ho vychovávala len matka, otec oňho nejavil záujem. Ostrý jazyk mal už na vysokej škole. V knihe napríklad spomína, ako sa na jeseň 1989 hádal s učiteľkou na seminároch z dejín medzinárodného robotníckeho hnutia. No pokým pani docentka hájila Lenina, Tóthovým idolom bol Tiso. Ako veriaci človek sa totiž vtedy pohyboval medzi ľuďmi, ktorých dnes označuje ako umiernených ľudákov. Čoskoro však prišla revolúcia, takže Tóth napokon pre svoje názory žiadne problémy nemal.
Po zmene režimu sa zapojil do verejného života, stál pri zrode Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska (KDMS). Ako chlapec miništroval, spieval v kostolnom zbore, hral na gitare. U Tóthovcov sa pravidelne konali neoficiálne omše, stretávali sa tam predstavitelia podzemnej cirkvi – raz dokonca prišiel aj tajne vysvätený biskup Korec. „Náš byt bol prekladiskom zakázanej náboženskej literatúry, pašovanej do Československa,” píše Tóth. Jeho mama ich potom tajne prepisovala. Po revolúcii sa stala sekretárkou predsedu KDH Jána Čarnogurského.
V lete 1990 mu kontakty na KDH umožnili vycestovať do USA. Tóth strávil tri mesiace vo volebnom štábe jedného kongresmana za Demokratickú stranu. V Amerike napísal aj prvé články, ktoré potom poslal do Slovenského denníka. „Musím priznať, že to boli príšerné texty. Propagandistické, jedovaté, bez kúska intelektuálneho nadhľadu a kritického uvažovania,” hodnotí v knihe s odstupom času Tóth. Jeho články boli totiž ovplyvnené názormi politikov ako Karol Sidor. „Neboli to texty, ktoré by hľadali pravdu. Boli bojovné, akoby písané na barikádach.”
.kauza únos
V roku 1992 začal užšie spolupracovať so spomínaným Slovenským denníkom. Čitateľom novín z prostredia KDH, do ktorého vtedy Mečiar bil hlava-nehlava, však Tóthov štýl písania vyhovoval. Pamätná je aj jedna televízna diskusia, kde Mečiara tak vytočil, že ten naňho kričal, aby mlčal, pretože s ním hovorí predseda vlády. Tóth sa stal medzi „kádehákmi” idolom, z čoho sa mu zakrútila hlava. „Tých niekoľko mesiacov slávy som si naplno užíval a asi som si aj veľa namýšľal.”
V prostredí KDH sa zblížil s mnohými politikmi. Počas Moravčíkovej vlády bol poradcom Ivana Šimka, vtedajšieho vicepremiéra pre legislatívu. V politike sa však Tóth dlho neohrial: v novembri 1994 nastúpil do denníka SME, kde si ho rýchlo obľúbili. „Na začiatku pôsobil skromne. Svojím mladíckym idealizmom, energiou a chlapčenským nadšením vzbudzoval veľkú dôveru,” spomína jeden z jeho bývalých kolegov. Keďže Tóthovi nechýbala guráž, šéfredaktor SME Karol Ježík ho poveril, aby sa zaoberal únosom Michala Kováča mladšieho.
Pôvodne mal pritom na kauze pracovať iný reportér. „Niekoľko dní po únose sme išli spolu s Janou Pankovčínovou za Jozefom Majským, ktorý bol vtedy spolumajiteľom SME. A ten nám povedal, že v tom lieta tajná služba. Ježík teda začal hľadať človeka, ktorý by na tom robil. Ponúkol to jednému reportérovi, ktorý sa však posral,” tvrdí Robert Kotian, ktorý bol vtedy šéfom komentátorov v SME. Editoval aj Tóthovu knihu.
.novinárska hviezda
V tom čase 24 – ročnému novinárovi Tóthovi sa zrazu život obrátil celkom naruby. Prípad únosu ho úplne pohltil, akoby ani nemal pud sebazáchovy. Čím bolo pátranie po aktéroch kauzy riskantnejšie, tým ho to viac bavilo. V knihe napríklad opisuje, ako vycestoval do Francúzska, aby našiel kľúčového svedka zavlečenia Oskara Fegyveresa. Väčšina redakcie SME nič netušila. „Bola medzi nami nepísaná dohoda, že po niektorých veciach sme nepátrali. Keď išiel Peter za Fegyveresom do Francúzska, vedel som len to, že je preč a že prinesie nejaký materiál,” spomína Kotian.
Výsledkom bol exkluzívny rozhovor s Fegyveresom, vďaka ktorému sa celé Slovensko dozvedelo, že v kauze má naozaj prsty SIS. Tóth provokoval tajnú službu aj inak: pravidelne napríklad zverejňoval údaje z odpočúvania a sledovania svojej osoby, iných novinárov aj opozičných politikov (vrátane poznávacích značiek áut). Siskárom komplikoval život aj tým, že na konšpiratívne schôdzky sa väčšinou presúval pešo. Často pri tom bežal, na základe čoho dostal prezývku Bežec. Povestné sú aj jeho divoké jazdy autom, počas ktorých sa snažil zbaviť sledky zo SIS.
„Na jednu jazdu nikdy nezabudnem. Bolo to ako v akčnom filme – prechádzali sme hore-dolu cez električkové koľaje, pričom Peter sa tváril, že takto to musí byť,” spomína Matúš Kostolný, ktorý začal s denníkom SME spolupracovať v roku 1994. „Vtedy som Petra vnímal ako hrdinu, keďže v najťažších časoch mečiarizmu písal texty, na ktoré si nikto iný netrúfol.” Podľa Kostolného sa napriek začínajúcej popularite nesprával povýšenecky. „Vždy to bol žoviálny typ. Aj keď sa stal hviezdou, naďalej s nami chodil hrať futbal.”
.v ohrození života
Tóthove články nezostali bez odozvy. Tajní naňho nasadili atraktívnu novinárku, aby ho zdiskreditovali. Keď bola jeho manželka tehotná, hodili mu do bytu potkana. Dostal aj bitku, aby mu napokon podpálili auto. Navonok sa však dlho tváril, že sa nenechá zastrašiť. „Peter bol odvážny novinár, ktorý sa nebál ísť do konfliktu a rizika,” pripomína Kotian. Keď však vybuchlo auto s jeho priateľom Robertom Remiášom, ktorý bol spojkou Oskara Fegyveresa, nebolo mu všetko jedno. Tóth si totiž uvedomil, že „smrť tentoraz udrela príliš blízko”.
Neskôr sa dozvedel, že ho mal na výstrahu pohrýzť pes, alebo že mafia ho mala na objednávku SIS postreliť. Napriek brutálnemu zastrašovaniu sa však Tóth nezosypal, naopak: spolu s kolegami zo SME chodil po Slovensku a vysvetľoval ľuďom, čoho všetkého je schopná Mečiarova vláda. Vystupoval aj na opozičných mítingoch, kde dokonca spieval slovenskú hymnu. Napriek tomu vyvoláva aj jeho príbeh hrdinu boja proti mečiarizmu otázniky. Už od únosu Kováča mladšieho sa totiž nesprával ako klasický novinár, ale ako spravodajský dôstojník.
Tóth totiž svoje aktivity pred rokom 1998 úzko koordinoval s takzvanou paralelnou tajnou službou, ktorú riadili Vladimír Mitro a Igor Cibula. V knihe síce túto štruktúru označuje ako „neformálny orgán občianskeho odporu” proti Mečiarovmu režimu, no je zrejmé, že fungovala podobne ako klasická tajná služba, respektíve rozviedka. To znamená, že zbierala informácie o činnosti Lexovej SIS a rozkrývala jej spravodajské operácie. Rozdiel bol len v tom, že stála na „správnej strane”. Tóth navyše jej zistenia preberal automaticky, čo by sa novinárovi nemalo stať.
.účel svätí prostriedky?
„Peter porušil všetky pravidlá, čo si nemôže novinár dovoliť ani vtedy, keď pracuje za neštandardných podmienok, respektíve proti režimu, ktorý používa totalitné prostriedky,” myslí si Kostolný. Podľa neho je zrejmé, že Tótha ani za Mečiara neriadil šéfredaktor SME, ale paralelná tajná služba. „Nebola totiž len zdrojom jeho informácií, ale dávala mu aj konkrétne úlohy, platila mu cesty a podobne. Za takýchto okolností nemôžem stopercentne veriť ani jeho príbehu pred rokom 1998.”
Paralelná služba platila Tóthovi napríklad cestu do Francúzska za Oskarom Fegyveresom. Mimochodom, financovala ju z peňazí, ktoré jej poskytol podnikateľ Majský. V spolupráci s Tóthom organizovala aj Fegyveresovu tlačovku vo Viedni, ktorá sa napokon neuskutočnila. „Igor mal zabezpečiť spravodajskú ochranu hotela, kde sa mala konať, pred nepozvanými hosťami z SIS,” píše Tóth. Jeho úlohou bolo zohnať novinárov, a spolu s Cibulom pripraviť tlačovú správu pre Fegyveresa.
Kotian je napriek tomu presvedčený, že všetko, čo urobili médiá pre porážku Mečiara, bolo správne. „Je pravda, že niekedy sme zverejňovali aj informácie, ktoré neboli stopercentne overené. Dnes už je žurnalistika inde, asi by som bol obozretnejší. V situácii, keď sme mali proti sebe Mečiara, sme však nemohli uvažovať, či hodíme ten Molotovov koktail spredu, zozadu alebo zboku. Bol to extrém a vtedy až tak nepozeráš, či je všetko úplne fér a v súlade s pravidlami.”
.namyslený frajer
Tajomný svet spravodajských služieb, respektíve prístup k citlivým informáciám, ktoré môžu zo dňa na deň zmeniť pomery v krajine, menil aj osobnosť mladého novinára. Peter Tóth sa začal cítiť dôležitý, bavilo ho manipulovať s ľuďmi. „Dostal sa na hranicu, kde treba mať pevný charakter, pretože odrazu mal v rukách priveľa moci. Peter to však nezvládol,” myslí si jeden z jeho bývalých kolegov. Zo skromného, žoviálneho mladíka, ktorého mali kolegovia radi, sa navyše stal namyslený frajer. „Pamätám sa, ako naňho Karol Ježík ešte pred voľbami 1998 kričal, pretože sa mu nepáčili jeho hviezdne maniere.”
Keď začal Tóth ako novinár komunikovať s ľuďmi z podsvetia, postupne sa menil aj jeho vzhľad. Rifľovú košeľu a vlnený sveter nahradila kožená bunda a tmavé okuliare. Okrem toho nosil drahé topánky aj obleky. „Málokto sa tak radikálne zmenil vo výzore ako on. Predtým vyzeral až tak dievčensky krehko, a potom mal také tvrdé cynické črty,” tvrdí náš zdroj. O mafiánoch začal hovoriť s obdivom, podobne ako oni nosil pri sebe aj väčšie sumy peňazí. Známy je najmä jeho nadštandardný vzťah s bosom bratislavského posvetia Petrom Čongrádym.
Redaktor SME Daniel Vražda si spomína, ako mu raz Tóth volal v čase, keď zúrila vojna v podsvetí. „Prekvapilo ma, aké má podrobné informácie. Vedel všetky mená, prezývky aj názvy skupín, kto s kým spolupracoval a podobne.” Podľa bývalého šéfredaktora novín Martina Šimečku sa Tóth na poradách nikdy netajil tým, že má dobré zdroje. „Možno bola chyba, že som sa ho nepýtal, s kým a prečo sa stretáva. Petra som totiž rešpektoval ako človeka, ktorý niečo prežil. Trvalo nejaký čas, kým som prišiel na to, že nie každý bojovník proti mečiarizmu je čistý.”
.články na objednávku
Po voľbách 1998 začali vzbudzovať pochybnosti aj Tóthove články o tajnej službe. Novému riaditeľovi SIS Mitrovi kládol otázky typu: „Môže si byť verejnosť istá, že po vašom príchode do vedenia SIS nebudú sledovaní, odpočúvaní a inak monitorovaní kritici vládnej moci?” Novinár Tóth už vtedy pracoval aj pre SIS, o čom však nikto v redakcii SME nevedel. Okrem toho prestal rozlišovať: vo svojich textoch obhajoval aj ľudí, ktorí si to nezaslúžia, alebo rôzne podozrivé obchody.
„Postupne mi začalo byť jasné, že píše na objednávku. Najmä pokiaľ išlo o komentáre o SIS, bezpečnostných zložkách a vojenských tendroch, ale napríklad aj o Devín banke. Pamätám sa, ako ju bránil aj v čase, keď už bolo evidentné, že sú tam čudné kšefty,” hovorí Šimečka. Tótha podozrieval, že lobuje za konkrétne záujmové skupiny. „Keď som sa ho na to pýtal, tvrdil, že je to jeho názor. Napriek tomu som nepochyboval, že pracuje pre niekoho iného. Noviny boli preňho len prostriedkom k nejakej inej činnosti. Predpokladal som, že z toho má aj provízie.”
Kotian pripúšťa, že Tóth išiel do niektorých tém „s priveľkým nasadením, respektíve, že tam bola priveľká angažovanosť v záujme čohosi”. Na rozdiel od Šimečku však za tým nevidí zlý úmysel. „Občas sa to stávalo aj iným komentátorom, takéto články som do novín nepustil. Nikdy by mi však nenapadlo, že by z toho Peter mohol niečo mať. Určite by som si nedovolil obviniť ho z niečoho takého.” Šimečka sa najskôr snažil Tóthovi dohovoriť: „Viackrát sme sa pohádali, pričom dlho mal ako bojovník proti mečiarizmu pocit akejsi legitimity.”
.osudný komentár
Pre jeden Tóthov komentár dokonca stiahol noviny z rotačky. Volal sa Deti Ladislava Pittnera, a Tóth sa v ňom pokúsil zdiskreditovať vyšetrovateľa Jozefa Šáteka, keď ho prirovnal k šéfovi finančnej polície Jozefovi Stierankovi. Pokým Šátek otváral veľké korupčné kauzy, Stierankov úrad vychádzal v ústrety vplyvným podnikateľom, keď ich prípady odkladal ad acta. „Toto bol jeden zo zlomových okamihov, pretože bolo zjavné, že Peter hrá nejakú hru. Zaujímavé pritom je, že keď som ten komentár stiahol, ani ho to veľmi nenaštvalo,” tvrdí Šimečka.
Napokon sa prevalila aj Tóthova spolupráca so SIS. Jeho kolega Vražda pracoval na prípade, ktorý sa týkal obchodu so zbraňami. V kauze bola zapletená aj firma Katrim Stella. „Raz sme išli do Košíc, kde sa nám podarilo odfotiť konateľku firmy Dagmar Kováčovú s vtedajším námestníkom riaditeľa SIS Štefanom Strakom,” spomína Vražda. Keď sa potom s fotografom Jánom Krošlákom vracali domov, zavolal mu Tóth. „Pýtal sa ma, o čo nám ide, prečo sme ho odfotili a podobne.” Keď sa Vražda vrátil do redakcie, oznámil to Šimečkovi.
Ten napokon Tótha na jeseň 2002 z novín prepustil. Tóth v práci pre noviny aj SIS dodnes problém nevidí – tvrdí, že chránil záujmy štátu. Podľa Kostolného však novinár nemá pracovať pre štát, ale kontrolovať moc. Tótha sa v tejto veci nezastal ani Kotian: „Bola to chyba. Byť novinárom aj legalizantom SIS sa jednoducho vylučuje.” Napriek tomu ho neodsudzuje: „Ja ho vnímam komplexne, za celých desať rokov jeho novinárskej kariéry. Je len málo ľudí, ktorí by mali za Mečiara odvahu písať o takých veciach ako on. Na toto už všetci zabudli?”
.spravodajské hry
Otázne je aj to, či Tóth počas kariéry v SIS naozaj pracoval pre štát, alebo hral hlavne na seba. Podľa dôveryhodného zdroja z bezpečnostných zložiek mal totiž podsvetiu vynášať informácie, ktoré získal v prostredí polície. Intenzívne sa hovorilo aj o obchodovaní s odposluchmi, ktoré si mali od SIS kupovať vplyvní hráči v biznise, aby mali prehľad o plánoch konkurencie. Špekulovalo sa aj o „spravodajskej ochrane” rôznych podnikateľov, ktorá však pripomínala skôr praktiky mafie.
Na jeden zvláštny prípad upozornil v októbri 2003 v rozhovore pre Domino fórum aj bývalý šéf NBÚ Ján Mojžiš: „Raz prišiel za jedným z mojich známych istý novinár, a vypýtal si od neho 80-tisíc korún za to, že prestane písať o istej kauze.” Z kontextu vyplynulo, že tým novinárom, ktorý zároveň pracoval aj pre SIS, bol Tóth. Paradoxne si mal vypýtať peniaze od podnikateľa, ktorý mal vtedy blízko k SDKÚ. To znamená k strane, ktorú viedol vtedajší Tóthov obľúbenec aj spojenec Mikuláš Dzurinda.
Známe sú aj Tóthove aktivity v rôznych spravodajských a mediálnych hrách. Dzurindovi napríklad výdatne pomáhal v kauze skupinka, keď mu pripravil podklady, ktoré mali spochybniť bezpečnostnú previerku spomínaného Jána Mojžiša. Tóth sa tiež snažil odpútať pozornosť od účasti SIS v kauze odpočúvania denníka SME. Dokonca poslal do médií fax na vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka, kde ho krivo obvinil z manipulácie s databázou odpočúvaní. Tóth bol za to aj trestne stíhaný.
.strmý pád
„Peter Tóth nikdy nebol klasický spravodajca, ale človek, ktorý využíval pozíciu v SIS v mocenských a politických hrách,” myslí si náš zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek. Tótha však zároveň netreba preceňovať: vždy to bol skôr koncový hráč, ktorému kryli chrbát Mitro s Cibulom. Keď musel potom v roku 2005 odísť zo SIS, dlhé mesiace sa cítil úplne stratený. Napokon mu priatelia našli prácu obchodného zástupcu firmy, ktorá sa zaoberala predajom športových potrieb. Keď ho prepustili, podnikal v oblasti priemyselnej a personálnej bezpečnosti.
Tóth stál aj pri vzniku spoločenského magazínu Gala, ktorý sa však na trhu neujal. Pred voľbami 2006 začal spolupracovať so Smerom. „Idem tam, kde je robota. Okrem toho, ja rád vyhrávam,” hovoril vtedy svojim známym. Tóth robil PR rôznym politikom, písal aj blogy. Pred voľbami 2012 sa motal aj okolo obskúrnej strany 99 %. Jeho knihu s názvom Krycie meno Bežec treba preto vnímať aj ako pokus o očistenie mena.
Mimochodom, Tóthova kniha sa začína podobne ako kniha Gorila, ktorú napísal Tom Nicholson – opisom bitky, ktorú dostal za články o SIS. Od istého momentu sa však akákoľvek paralela končí, keďže Tóth svoj potenciál na rozdiel od Nicholsona trestuhodne premrhal. „Viackrát som mu hovoril, aby ho to prostredie nepohltilo a nevtiahlo. Žiaľ, časom ho to pohltilo a vtiahlo,” myslí si Fulmek. Dnes sa mohli o Petrovi Tóthovi učiť mladí novinári: jeho príbeh je však varovaním, že dobrý žurnalista musí mať aj charakter.
S nápadom vydať Tóthovi knihu prišiel práve Fulmek – a to napriek tomu, že Tóth noviny poškodil, keď sa v roku 2004 ospravedlnil Lexovi. „Peter na súde tvrdil, že redakcia ho za Mečiara nútila písať neoverené veci, ktoré boli poplatné dobe. Keď som sa ho na to pýtal, povedal, že to bola z jeho strany pomsta,” spomína Fulmek. Tóthov príbeh síce vníma ako kontroverzný, vo vydaní knihy však nevidí problém. „Bol predsa novinárskou hviezdou. Neskôr sa stal šéfom kontrarozviedky SIS, čo je kariérne tiež celkom zaujímavý moment,” vysvetľuje Fulmek.
Zároveň však priznáva, že s jeho rozhodnutím nesúhlasila časť redakcie SME – na čele so šéfredaktorom novín Matúšom Kostolným. „Pýtal sa ma, prečo mám potom problém s knihou Jozefa Majského. Rozdiel je v tom, že Majský nebol hrdinom nikdy, pričom on vo svojej knihe zavádza na všetkých možných miestach,” tvrdí Fulmek. Lenže zavádza aj Tóth, hoci v menšej miere ako Majský. Ale poďme pekne po poriadku: komplikovaný príbeh Petra Tótha, ktorý by mohol byť námetom aj pre celovečerný film, sa totiž začal písať už krátko pred pádom komunizmu.
.mladý ľudák
Peter Tóth pochádza z chudobnej bratislavskej rodiny. Väčšinu života ho vychovávala len matka, otec oňho nejavil záujem. Ostrý jazyk mal už na vysokej škole. V knihe napríklad spomína, ako sa na jeseň 1989 hádal s učiteľkou na seminároch z dejín medzinárodného robotníckeho hnutia. No pokým pani docentka hájila Lenina, Tóthovým idolom bol Tiso. Ako veriaci človek sa totiž vtedy pohyboval medzi ľuďmi, ktorých dnes označuje ako umiernených ľudákov. Čoskoro však prišla revolúcia, takže Tóth napokon pre svoje názory žiadne problémy nemal.
Po zmene režimu sa zapojil do verejného života, stál pri zrode Kresťanskodemokratickej mládeže Slovenska (KDMS). Ako chlapec miništroval, spieval v kostolnom zbore, hral na gitare. U Tóthovcov sa pravidelne konali neoficiálne omše, stretávali sa tam predstavitelia podzemnej cirkvi – raz dokonca prišiel aj tajne vysvätený biskup Korec. „Náš byt bol prekladiskom zakázanej náboženskej literatúry, pašovanej do Československa,” píše Tóth. Jeho mama ich potom tajne prepisovala. Po revolúcii sa stala sekretárkou predsedu KDH Jána Čarnogurského.
V lete 1990 mu kontakty na KDH umožnili vycestovať do USA. Tóth strávil tri mesiace vo volebnom štábe jedného kongresmana za Demokratickú stranu. V Amerike napísal aj prvé články, ktoré potom poslal do Slovenského denníka. „Musím priznať, že to boli príšerné texty. Propagandistické, jedovaté, bez kúska intelektuálneho nadhľadu a kritického uvažovania,” hodnotí v knihe s odstupom času Tóth. Jeho články boli totiž ovplyvnené názormi politikov ako Karol Sidor. „Neboli to texty, ktoré by hľadali pravdu. Boli bojovné, akoby písané na barikádach.”
.kauza únos
V roku 1992 začal užšie spolupracovať so spomínaným Slovenským denníkom. Čitateľom novín z prostredia KDH, do ktorého vtedy Mečiar bil hlava-nehlava, však Tóthov štýl písania vyhovoval. Pamätná je aj jedna televízna diskusia, kde Mečiara tak vytočil, že ten naňho kričal, aby mlčal, pretože s ním hovorí predseda vlády. Tóth sa stal medzi „kádehákmi” idolom, z čoho sa mu zakrútila hlava. „Tých niekoľko mesiacov slávy som si naplno užíval a asi som si aj veľa namýšľal.”
V prostredí KDH sa zblížil s mnohými politikmi. Počas Moravčíkovej vlády bol poradcom Ivana Šimka, vtedajšieho vicepremiéra pre legislatívu. V politike sa však Tóth dlho neohrial: v novembri 1994 nastúpil do denníka SME, kde si ho rýchlo obľúbili. „Na začiatku pôsobil skromne. Svojím mladíckym idealizmom, energiou a chlapčenským nadšením vzbudzoval veľkú dôveru,” spomína jeden z jeho bývalých kolegov. Keďže Tóthovi nechýbala guráž, šéfredaktor SME Karol Ježík ho poveril, aby sa zaoberal únosom Michala Kováča mladšieho.
Pôvodne mal pritom na kauze pracovať iný reportér. „Niekoľko dní po únose sme išli spolu s Janou Pankovčínovou za Jozefom Majským, ktorý bol vtedy spolumajiteľom SME. A ten nám povedal, že v tom lieta tajná služba. Ježík teda začal hľadať človeka, ktorý by na tom robil. Ponúkol to jednému reportérovi, ktorý sa však posral,” tvrdí Robert Kotian, ktorý bol vtedy šéfom komentátorov v SME. Editoval aj Tóthovu knihu.
.novinárska hviezda
V tom čase 24 – ročnému novinárovi Tóthovi sa zrazu život obrátil celkom naruby. Prípad únosu ho úplne pohltil, akoby ani nemal pud sebazáchovy. Čím bolo pátranie po aktéroch kauzy riskantnejšie, tým ho to viac bavilo. V knihe napríklad opisuje, ako vycestoval do Francúzska, aby našiel kľúčového svedka zavlečenia Oskara Fegyveresa. Väčšina redakcie SME nič netušila. „Bola medzi nami nepísaná dohoda, že po niektorých veciach sme nepátrali. Keď išiel Peter za Fegyveresom do Francúzska, vedel som len to, že je preč a že prinesie nejaký materiál,” spomína Kotian.
Výsledkom bol exkluzívny rozhovor s Fegyveresom, vďaka ktorému sa celé Slovensko dozvedelo, že v kauze má naozaj prsty SIS. Tóth provokoval tajnú službu aj inak: pravidelne napríklad zverejňoval údaje z odpočúvania a sledovania svojej osoby, iných novinárov aj opozičných politikov (vrátane poznávacích značiek áut). Siskárom komplikoval život aj tým, že na konšpiratívne schôdzky sa väčšinou presúval pešo. Často pri tom bežal, na základe čoho dostal prezývku Bežec. Povestné sú aj jeho divoké jazdy autom, počas ktorých sa snažil zbaviť sledky zo SIS.
„Na jednu jazdu nikdy nezabudnem. Bolo to ako v akčnom filme – prechádzali sme hore-dolu cez električkové koľaje, pričom Peter sa tváril, že takto to musí byť,” spomína Matúš Kostolný, ktorý začal s denníkom SME spolupracovať v roku 1994. „Vtedy som Petra vnímal ako hrdinu, keďže v najťažších časoch mečiarizmu písal texty, na ktoré si nikto iný netrúfol.” Podľa Kostolného sa napriek začínajúcej popularite nesprával povýšenecky. „Vždy to bol žoviálny typ. Aj keď sa stal hviezdou, naďalej s nami chodil hrať futbal.”
.v ohrození života
Tóthove články nezostali bez odozvy. Tajní naňho nasadili atraktívnu novinárku, aby ho zdiskreditovali. Keď bola jeho manželka tehotná, hodili mu do bytu potkana. Dostal aj bitku, aby mu napokon podpálili auto. Navonok sa však dlho tváril, že sa nenechá zastrašiť. „Peter bol odvážny novinár, ktorý sa nebál ísť do konfliktu a rizika,” pripomína Kotian. Keď však vybuchlo auto s jeho priateľom Robertom Remiášom, ktorý bol spojkou Oskara Fegyveresa, nebolo mu všetko jedno. Tóth si totiž uvedomil, že „smrť tentoraz udrela príliš blízko”.
Neskôr sa dozvedel, že ho mal na výstrahu pohrýzť pes, alebo že mafia ho mala na objednávku SIS postreliť. Napriek brutálnemu zastrašovaniu sa však Tóth nezosypal, naopak: spolu s kolegami zo SME chodil po Slovensku a vysvetľoval ľuďom, čoho všetkého je schopná Mečiarova vláda. Vystupoval aj na opozičných mítingoch, kde dokonca spieval slovenskú hymnu. Napriek tomu vyvoláva aj jeho príbeh hrdinu boja proti mečiarizmu otázniky. Už od únosu Kováča mladšieho sa totiž nesprával ako klasický novinár, ale ako spravodajský dôstojník.
Tóth totiž svoje aktivity pred rokom 1998 úzko koordinoval s takzvanou paralelnou tajnou službou, ktorú riadili Vladimír Mitro a Igor Cibula. V knihe síce túto štruktúru označuje ako „neformálny orgán občianskeho odporu” proti Mečiarovmu režimu, no je zrejmé, že fungovala podobne ako klasická tajná služba, respektíve rozviedka. To znamená, že zbierala informácie o činnosti Lexovej SIS a rozkrývala jej spravodajské operácie. Rozdiel bol len v tom, že stála na „správnej strane”. Tóth navyše jej zistenia preberal automaticky, čo by sa novinárovi nemalo stať.
.účel svätí prostriedky?
„Peter porušil všetky pravidlá, čo si nemôže novinár dovoliť ani vtedy, keď pracuje za neštandardných podmienok, respektíve proti režimu, ktorý používa totalitné prostriedky,” myslí si Kostolný. Podľa neho je zrejmé, že Tótha ani za Mečiara neriadil šéfredaktor SME, ale paralelná tajná služba. „Nebola totiž len zdrojom jeho informácií, ale dávala mu aj konkrétne úlohy, platila mu cesty a podobne. Za takýchto okolností nemôžem stopercentne veriť ani jeho príbehu pred rokom 1998.”
Paralelná služba platila Tóthovi napríklad cestu do Francúzska za Oskarom Fegyveresom. Mimochodom, financovala ju z peňazí, ktoré jej poskytol podnikateľ Majský. V spolupráci s Tóthom organizovala aj Fegyveresovu tlačovku vo Viedni, ktorá sa napokon neuskutočnila. „Igor mal zabezpečiť spravodajskú ochranu hotela, kde sa mala konať, pred nepozvanými hosťami z SIS,” píše Tóth. Jeho úlohou bolo zohnať novinárov, a spolu s Cibulom pripraviť tlačovú správu pre Fegyveresa.
Kotian je napriek tomu presvedčený, že všetko, čo urobili médiá pre porážku Mečiara, bolo správne. „Je pravda, že niekedy sme zverejňovali aj informácie, ktoré neboli stopercentne overené. Dnes už je žurnalistika inde, asi by som bol obozretnejší. V situácii, keď sme mali proti sebe Mečiara, sme však nemohli uvažovať, či hodíme ten Molotovov koktail spredu, zozadu alebo zboku. Bol to extrém a vtedy až tak nepozeráš, či je všetko úplne fér a v súlade s pravidlami.”
.namyslený frajer
Tajomný svet spravodajských služieb, respektíve prístup k citlivým informáciám, ktoré môžu zo dňa na deň zmeniť pomery v krajine, menil aj osobnosť mladého novinára. Peter Tóth sa začal cítiť dôležitý, bavilo ho manipulovať s ľuďmi. „Dostal sa na hranicu, kde treba mať pevný charakter, pretože odrazu mal v rukách priveľa moci. Peter to však nezvládol,” myslí si jeden z jeho bývalých kolegov. Zo skromného, žoviálneho mladíka, ktorého mali kolegovia radi, sa navyše stal namyslený frajer. „Pamätám sa, ako naňho Karol Ježík ešte pred voľbami 1998 kričal, pretože sa mu nepáčili jeho hviezdne maniere.”
Keď začal Tóth ako novinár komunikovať s ľuďmi z podsvetia, postupne sa menil aj jeho vzhľad. Rifľovú košeľu a vlnený sveter nahradila kožená bunda a tmavé okuliare. Okrem toho nosil drahé topánky aj obleky. „Málokto sa tak radikálne zmenil vo výzore ako on. Predtým vyzeral až tak dievčensky krehko, a potom mal také tvrdé cynické črty,” tvrdí náš zdroj. O mafiánoch začal hovoriť s obdivom, podobne ako oni nosil pri sebe aj väčšie sumy peňazí. Známy je najmä jeho nadštandardný vzťah s bosom bratislavského posvetia Petrom Čongrádym.
Redaktor SME Daniel Vražda si spomína, ako mu raz Tóth volal v čase, keď zúrila vojna v podsvetí. „Prekvapilo ma, aké má podrobné informácie. Vedel všetky mená, prezývky aj názvy skupín, kto s kým spolupracoval a podobne.” Podľa bývalého šéfredaktora novín Martina Šimečku sa Tóth na poradách nikdy netajil tým, že má dobré zdroje. „Možno bola chyba, že som sa ho nepýtal, s kým a prečo sa stretáva. Petra som totiž rešpektoval ako človeka, ktorý niečo prežil. Trvalo nejaký čas, kým som prišiel na to, že nie každý bojovník proti mečiarizmu je čistý.”
.články na objednávku
Po voľbách 1998 začali vzbudzovať pochybnosti aj Tóthove články o tajnej službe. Novému riaditeľovi SIS Mitrovi kládol otázky typu: „Môže si byť verejnosť istá, že po vašom príchode do vedenia SIS nebudú sledovaní, odpočúvaní a inak monitorovaní kritici vládnej moci?” Novinár Tóth už vtedy pracoval aj pre SIS, o čom však nikto v redakcii SME nevedel. Okrem toho prestal rozlišovať: vo svojich textoch obhajoval aj ľudí, ktorí si to nezaslúžia, alebo rôzne podozrivé obchody.
„Postupne mi začalo byť jasné, že píše na objednávku. Najmä pokiaľ išlo o komentáre o SIS, bezpečnostných zložkách a vojenských tendroch, ale napríklad aj o Devín banke. Pamätám sa, ako ju bránil aj v čase, keď už bolo evidentné, že sú tam čudné kšefty,” hovorí Šimečka. Tótha podozrieval, že lobuje za konkrétne záujmové skupiny. „Keď som sa ho na to pýtal, tvrdil, že je to jeho názor. Napriek tomu som nepochyboval, že pracuje pre niekoho iného. Noviny boli preňho len prostriedkom k nejakej inej činnosti. Predpokladal som, že z toho má aj provízie.”
Kotian pripúšťa, že Tóth išiel do niektorých tém „s priveľkým nasadením, respektíve, že tam bola priveľká angažovanosť v záujme čohosi”. Na rozdiel od Šimečku však za tým nevidí zlý úmysel. „Občas sa to stávalo aj iným komentátorom, takéto články som do novín nepustil. Nikdy by mi však nenapadlo, že by z toho Peter mohol niečo mať. Určite by som si nedovolil obviniť ho z niečoho takého.” Šimečka sa najskôr snažil Tóthovi dohovoriť: „Viackrát sme sa pohádali, pričom dlho mal ako bojovník proti mečiarizmu pocit akejsi legitimity.”
.osudný komentár
Pre jeden Tóthov komentár dokonca stiahol noviny z rotačky. Volal sa Deti Ladislava Pittnera, a Tóth sa v ňom pokúsil zdiskreditovať vyšetrovateľa Jozefa Šáteka, keď ho prirovnal k šéfovi finančnej polície Jozefovi Stierankovi. Pokým Šátek otváral veľké korupčné kauzy, Stierankov úrad vychádzal v ústrety vplyvným podnikateľom, keď ich prípady odkladal ad acta. „Toto bol jeden zo zlomových okamihov, pretože bolo zjavné, že Peter hrá nejakú hru. Zaujímavé pritom je, že keď som ten komentár stiahol, ani ho to veľmi nenaštvalo,” tvrdí Šimečka.
Napokon sa prevalila aj Tóthova spolupráca so SIS. Jeho kolega Vražda pracoval na prípade, ktorý sa týkal obchodu so zbraňami. V kauze bola zapletená aj firma Katrim Stella. „Raz sme išli do Košíc, kde sa nám podarilo odfotiť konateľku firmy Dagmar Kováčovú s vtedajším námestníkom riaditeľa SIS Štefanom Strakom,” spomína Vražda. Keď sa potom s fotografom Jánom Krošlákom vracali domov, zavolal mu Tóth. „Pýtal sa ma, o čo nám ide, prečo sme ho odfotili a podobne.” Keď sa Vražda vrátil do redakcie, oznámil to Šimečkovi.
Ten napokon Tótha na jeseň 2002 z novín prepustil. Tóth v práci pre noviny aj SIS dodnes problém nevidí – tvrdí, že chránil záujmy štátu. Podľa Kostolného však novinár nemá pracovať pre štát, ale kontrolovať moc. Tótha sa v tejto veci nezastal ani Kotian: „Bola to chyba. Byť novinárom aj legalizantom SIS sa jednoducho vylučuje.” Napriek tomu ho neodsudzuje: „Ja ho vnímam komplexne, za celých desať rokov jeho novinárskej kariéry. Je len málo ľudí, ktorí by mali za Mečiara odvahu písať o takých veciach ako on. Na toto už všetci zabudli?”
.spravodajské hry
Otázne je aj to, či Tóth počas kariéry v SIS naozaj pracoval pre štát, alebo hral hlavne na seba. Podľa dôveryhodného zdroja z bezpečnostných zložiek mal totiž podsvetiu vynášať informácie, ktoré získal v prostredí polície. Intenzívne sa hovorilo aj o obchodovaní s odposluchmi, ktoré si mali od SIS kupovať vplyvní hráči v biznise, aby mali prehľad o plánoch konkurencie. Špekulovalo sa aj o „spravodajskej ochrane” rôznych podnikateľov, ktorá však pripomínala skôr praktiky mafie.
Na jeden zvláštny prípad upozornil v októbri 2003 v rozhovore pre Domino fórum aj bývalý šéf NBÚ Ján Mojžiš: „Raz prišiel za jedným z mojich známych istý novinár, a vypýtal si od neho 80-tisíc korún za to, že prestane písať o istej kauze.” Z kontextu vyplynulo, že tým novinárom, ktorý zároveň pracoval aj pre SIS, bol Tóth. Paradoxne si mal vypýtať peniaze od podnikateľa, ktorý mal vtedy blízko k SDKÚ. To znamená k strane, ktorú viedol vtedajší Tóthov obľúbenec aj spojenec Mikuláš Dzurinda.
Známe sú aj Tóthove aktivity v rôznych spravodajských a mediálnych hrách. Dzurindovi napríklad výdatne pomáhal v kauze skupinka, keď mu pripravil podklady, ktoré mali spochybniť bezpečnostnú previerku spomínaného Jána Mojžiša. Tóth sa tiež snažil odpútať pozornosť od účasti SIS v kauze odpočúvania denníka SME. Dokonca poslal do médií fax na vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka, kde ho krivo obvinil z manipulácie s databázou odpočúvaní. Tóth bol za to aj trestne stíhaný.
.strmý pád
„Peter Tóth nikdy nebol klasický spravodajca, ale človek, ktorý využíval pozíciu v SIS v mocenských a politických hrách,” myslí si náš zdroj z prostredia bezpečnostných zložiek. Tótha však zároveň netreba preceňovať: vždy to bol skôr koncový hráč, ktorému kryli chrbát Mitro s Cibulom. Keď musel potom v roku 2005 odísť zo SIS, dlhé mesiace sa cítil úplne stratený. Napokon mu priatelia našli prácu obchodného zástupcu firmy, ktorá sa zaoberala predajom športových potrieb. Keď ho prepustili, podnikal v oblasti priemyselnej a personálnej bezpečnosti.
Tóth stál aj pri vzniku spoločenského magazínu Gala, ktorý sa však na trhu neujal. Pred voľbami 2006 začal spolupracovať so Smerom. „Idem tam, kde je robota. Okrem toho, ja rád vyhrávam,” hovoril vtedy svojim známym. Tóth robil PR rôznym politikom, písal aj blogy. Pred voľbami 2012 sa motal aj okolo obskúrnej strany 99 %. Jeho knihu s názvom Krycie meno Bežec treba preto vnímať aj ako pokus o očistenie mena.
Mimochodom, Tóthova kniha sa začína podobne ako kniha Gorila, ktorú napísal Tom Nicholson – opisom bitky, ktorú dostal za články o SIS. Od istého momentu sa však akákoľvek paralela končí, keďže Tóth svoj potenciál na rozdiel od Nicholsona trestuhodne premrhal. „Viackrát som mu hovoril, aby ho to prostredie nepohltilo a nevtiahlo. Žiaľ, časom ho to pohltilo a vtiahlo,” myslí si Fulmek. Dnes sa mohli o Petrovi Tóthovi učiť mladí novinári: jeho príbeh je však varovaním, že dobrý žurnalista musí mať aj charakter.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.