.išlo o občanov Palestíny, Somálska, Eritrey, Afganistanu, Pakistanu, Etiópie, Sudánu, či Iraku.
Bývalé vojenské kasárne, kde sa tábor nachádza, nepôsobia vábne, no rekonštrukcia ich čiastočne zútulnila. V polovici januára je tam pusto – veľké skupiny utečencov už odišli do Spojených štátov a iných krajín a ostali tu dve afganské rodiny, celkovo osem ľudí. Ostali prázdne triedy škôlky, školy, prázdne izby aj jedáleň.
.z Afganistanu do Kalifornie
V Záchytnom tábore Migračného úradu ministerstva vnútra sa nachádzajú dva objekty. V jednom sú umiestnení žiadatelia o azyl (v starej vojenskej hantírke sa mu hovorí dvestopäťdesiatka, podľa kapacity bývalých kasární) a v druhom osoby pod ochranou UNHCR, presídlenci. Ten sa nazýva trojstovka. A práve v trojstovke je dnes iba osem Afgancov, dalšie skupiny prídu azda vo februári.
Sú to Tadžikovia, ktorí pred osemnástimi rokmi utiekli pred vojnou a bojmi medzi frakciami mudžahedínov z Afganistanu do susedného Iránu. Čo je zvláštne, neprišli s mužom, hlavou rodiny a ani o ňom nechcú veľmi hovoriť. Iba sa obmedzia na konštatovanie, že „ostal tam“. V jednoducho zariadenej izbe humenského tábora, kde všetci bývajú, rozložili do kruhu stoličky – aj pre dvoch tlmočníkov.
Hlavou rodiny je matka Hafiza, má jedného nedospelého syna Mansura a tri dospelé dcéry: Gulalali, Malalai a Sakinu. Dievčatá vyzerajú podstatne mladšie, no v Iráne, kde žili na úteku osemnásť rokov, pričom v Širáze mali svoj dom, vychodili školy. A majú veľké plány. Malalai (20) by chcela študovať medicínu, Gulalai (18) túži byť architektkou a najstaršia Sakina (23) by chcela byť právnička. Rodina už vie, ktorá krajina si ich z ponuky Úradu vysokého komisára pre utečencov (UNHCR) vybrala – Spojené štáty. Svorne opakujú, že už čoskoro pôjdu zo Slovenska, kde prežili pol roka, do Kalifornie.
„V afganskej provincii Barlam, kde sme pôvodne žili, sme žili na dedine, mali sme obchod. Potom sme však museli zo strachu o vlastnú bezpečnosť ujsť do Iránu. Tam sa na nás pozerali tak trochu cez prsty, ale nežilo sa nám inak zle, mali sme svoj vlastný dom. V Afganistane ostala naša vzdialená rodina. Nemali sme možnosť ich navštíviť,“ spomína pani Hafiza a na otázku, či sa túži vrátiť do rodného Afganistanu, odpovedá: „Áno, ale iba keby som mala istotu, že tam nebude vojna a deti budú môcť pokojne študovať a pracovať.“
Táto neúplná rodina má šťastie. V Iráne sa obrátili so žiadosťou o presídlenie na UNHCR, ten im udelil štatút utečenca, s ktorým prišli k nám na Slovensko, aby sa naučili anglický jazyk, kultúrne a iné zvyklosti, a tak budú pripravení na presídlenie do Spojených štátov. Ich zem zasľúbená sa nazýva Kalifornia. Nerozhodli o tom oni sami, vybral im ju UNHCR, pričom na Slovensku absolvovali pohovor s americkým imigračným úradníkom. Ide o neúplnú rodinu s malými deťmi, ktorá mala prednosť. Na otázku, čo vedia o Spojených štátoch, odpovedajú úprimne: „V Iráne, kde sa na nás pozerali zvrchu, sa neustále robila propaganda, že Amerika je náš najväčší nepriateľ. Vieme, že to tak nie je.“
No napriek tomu táto afganská rodina je pri snívaní o zemi zasľúbenej opatrná. „Ešte tam nie sme, tak nevieme, či sa môžeme tešiť,“ hovoria opatrne. A dcéra Gulalai dodáva: „Vyrastala som v iránskom Širáze. Je to krásne historické mesto, kde by som ako architektka chcela žiť. Keby som si mohla vybrať...“
.z Humenného do USA
Na chodbách humenského tábora sú rôzne pozoruhodné nástenky, niektoré z nich vyhotovili samotní utečenci. Na jednej sú notoricky známe atrakcie Spojených štátov: Socha slobody, most v San Francisku, Hollywood, Las Vegas, Kapitol, alebo národné parky. Realita bežného života bude určite odlišná. Na inej nástenke sú portréty významných amerických osobností vrátane prezidentov.
Tlmočník Sultan, ktorý prekladá z perzštiny, vysvetľuje: „S tými, ktorí už od nás odišli, povedzme, do Ameriky, máme naďalej kontakt cez Facebook. Sú spokojní. Dospelí sú zamestnaní a deti chodia do škôl. Píšu nám, že po mesiaci, po dvoch, si už zvykli na nový život. Niektorí dostali aj domy so zariadením. Ešte po troch rokoch si dávajú na sociálne siete svoje fotky z Humenného, takže im tu asi bolo dobre.“
Na prázdnych chodbách, ktoré teraz prechádzajú stavebnou rekonštrukciou, je na každých dverách nápis aspoň v troch jazykoch. V škôlke pre deti do siedmich rokov dokonca v štyroch: v somálčine, arabčine, angličtine a v perzštine. Ešte donedávna tu bolo 25 detí, dnes je miestnosť prázdna. Podobne prázdne sú dve triedy školy, v ktorých je vyučovacím jazykom iba angličtina. Výučba prebieha od desiatej do štvrtej, pričom jej súčasťou sú aj pre žiakov úplne neznáme základné informácie o vesmíre či zemeguli. Pomôckou sú aj počítače a internet.
.prečo Humenné
Tábor v Humennom zriadil Migračný úrad, ktorý podľa trojdohody z roku 2009 zabezpečuje ubytovanie, stravovanie, hygienické potreby a zdravotnícku starostlivosť. Mimovládna organizácia ETP sa stará o program bežného dňa vrátane výučby pre deti a dospelých a voľnočasových aktivít, napokon UNHCR zabezpečuje výber ľudí v krajinách, kde sa nachádzajú. Vedúcou oddelenia prevádzky všetkých azylových zariadení na Slovensku pod správou MÚ SR je Jana Janovičová, ktorá o histórii vzniku tábora v Humennom uvádza: „Narastal počet žiadateľov o azyl, boli roky, keď ich bolo okolo 10-tisíc. V roku 2006 preto vznikol tábor v Humennom, lebo sa nachádza blízko ukrajinskej hranice, a naopak, tábory na západe Slovenska sa rušili. Títo presídlenci majú iný režim ako klasickí žiadatelia o azyl. Majú už štatút pod ochranou OSN. V krajinách, kde ušli zo svojej vlasti z obáv pred vojnou alebo iným násilím, s nimi robia pracovníci UNHCR pohovory a vyberajú ich do tretích krajín, ako sú Spojené štáty, Kanada, Austrália alebo krajiny EÚ. Majú voľnejší táborový poriadok, prejdú vstupnými lekárskymi prehliadkami – aj v krajine pôvodu, aj tu, a to z dôvodu ochrany domáceho obyvateľstva pred zavlečením cudzokrajných chorôb. Majú voľný pohyb po meste, voľnočasové aktivity aj tu cez ETP. Neustále majú k dispozícii tlmočníka.“
Kľúčovým komunitným priestorom je jedáleň, kde sa všetci utečenci z rôznych krajín vždy stretávajú (v minulosti ich tu bolo aj 150). V čase raňajok, obeda a večere sú prítomní všetci sociálni pracovníci, aby predchádzali prípadným konfliktom medzi utečencami z rôznych krajín, ktoré sa tu v minulosti vyskytli. Stávalo sa aj to, že spočiatku sa Afganky a Afganci vracali a odmietli konzumovať jedlo; neboli zvyknutí na biele zemiaky, ale na okorenené alebo opaprikované, mäso muselo byť upravené na grile, nie na oleji. „Jedálne sú už v súčasnosti presne upravené pre konkrétnu národnostnú skupinu, rokmi a praxou sme nadobudli vedomosti, ktoré jedlá môžu byť v jedálnom lístku. Ak sa stane, že pri výdaji stravy niektoré jedlo vyhadzujú, nabudúce sa už neobjaví,“ uzatvára Ľubov Šaková z Migračného úradu.
Slovensko nie je a dlho ešte nebude cieľovou krajinou pre utečencov. Dokážeme ich však pripraviť na život v niektorej vyspelej krajine, a to je viac ako cenné.
Bývalé vojenské kasárne, kde sa tábor nachádza, nepôsobia vábne, no rekonštrukcia ich čiastočne zútulnila. V polovici januára je tam pusto – veľké skupiny utečencov už odišli do Spojených štátov a iných krajín a ostali tu dve afganské rodiny, celkovo osem ľudí. Ostali prázdne triedy škôlky, školy, prázdne izby aj jedáleň.
.z Afganistanu do Kalifornie
V Záchytnom tábore Migračného úradu ministerstva vnútra sa nachádzajú dva objekty. V jednom sú umiestnení žiadatelia o azyl (v starej vojenskej hantírke sa mu hovorí dvestopäťdesiatka, podľa kapacity bývalých kasární) a v druhom osoby pod ochranou UNHCR, presídlenci. Ten sa nazýva trojstovka. A práve v trojstovke je dnes iba osem Afgancov, dalšie skupiny prídu azda vo februári.
Sú to Tadžikovia, ktorí pred osemnástimi rokmi utiekli pred vojnou a bojmi medzi frakciami mudžahedínov z Afganistanu do susedného Iránu. Čo je zvláštne, neprišli s mužom, hlavou rodiny a ani o ňom nechcú veľmi hovoriť. Iba sa obmedzia na konštatovanie, že „ostal tam“. V jednoducho zariadenej izbe humenského tábora, kde všetci bývajú, rozložili do kruhu stoličky – aj pre dvoch tlmočníkov.
Hlavou rodiny je matka Hafiza, má jedného nedospelého syna Mansura a tri dospelé dcéry: Gulalali, Malalai a Sakinu. Dievčatá vyzerajú podstatne mladšie, no v Iráne, kde žili na úteku osemnásť rokov, pričom v Širáze mali svoj dom, vychodili školy. A majú veľké plány. Malalai (20) by chcela študovať medicínu, Gulalai (18) túži byť architektkou a najstaršia Sakina (23) by chcela byť právnička. Rodina už vie, ktorá krajina si ich z ponuky Úradu vysokého komisára pre utečencov (UNHCR) vybrala – Spojené štáty. Svorne opakujú, že už čoskoro pôjdu zo Slovenska, kde prežili pol roka, do Kalifornie.
„V afganskej provincii Barlam, kde sme pôvodne žili, sme žili na dedine, mali sme obchod. Potom sme však museli zo strachu o vlastnú bezpečnosť ujsť do Iránu. Tam sa na nás pozerali tak trochu cez prsty, ale nežilo sa nám inak zle, mali sme svoj vlastný dom. V Afganistane ostala naša vzdialená rodina. Nemali sme možnosť ich navštíviť,“ spomína pani Hafiza a na otázku, či sa túži vrátiť do rodného Afganistanu, odpovedá: „Áno, ale iba keby som mala istotu, že tam nebude vojna a deti budú môcť pokojne študovať a pracovať.“
Táto neúplná rodina má šťastie. V Iráne sa obrátili so žiadosťou o presídlenie na UNHCR, ten im udelil štatút utečenca, s ktorým prišli k nám na Slovensko, aby sa naučili anglický jazyk, kultúrne a iné zvyklosti, a tak budú pripravení na presídlenie do Spojených štátov. Ich zem zasľúbená sa nazýva Kalifornia. Nerozhodli o tom oni sami, vybral im ju UNHCR, pričom na Slovensku absolvovali pohovor s americkým imigračným úradníkom. Ide o neúplnú rodinu s malými deťmi, ktorá mala prednosť. Na otázku, čo vedia o Spojených štátoch, odpovedajú úprimne: „V Iráne, kde sa na nás pozerali zvrchu, sa neustále robila propaganda, že Amerika je náš najväčší nepriateľ. Vieme, že to tak nie je.“
No napriek tomu táto afganská rodina je pri snívaní o zemi zasľúbenej opatrná. „Ešte tam nie sme, tak nevieme, či sa môžeme tešiť,“ hovoria opatrne. A dcéra Gulalai dodáva: „Vyrastala som v iránskom Širáze. Je to krásne historické mesto, kde by som ako architektka chcela žiť. Keby som si mohla vybrať...“
.z Humenného do USA
Na chodbách humenského tábora sú rôzne pozoruhodné nástenky, niektoré z nich vyhotovili samotní utečenci. Na jednej sú notoricky známe atrakcie Spojených štátov: Socha slobody, most v San Francisku, Hollywood, Las Vegas, Kapitol, alebo národné parky. Realita bežného života bude určite odlišná. Na inej nástenke sú portréty významných amerických osobností vrátane prezidentov.
Tlmočník Sultan, ktorý prekladá z perzštiny, vysvetľuje: „S tými, ktorí už od nás odišli, povedzme, do Ameriky, máme naďalej kontakt cez Facebook. Sú spokojní. Dospelí sú zamestnaní a deti chodia do škôl. Píšu nám, že po mesiaci, po dvoch, si už zvykli na nový život. Niektorí dostali aj domy so zariadením. Ešte po troch rokoch si dávajú na sociálne siete svoje fotky z Humenného, takže im tu asi bolo dobre.“
Na prázdnych chodbách, ktoré teraz prechádzajú stavebnou rekonštrukciou, je na každých dverách nápis aspoň v troch jazykoch. V škôlke pre deti do siedmich rokov dokonca v štyroch: v somálčine, arabčine, angličtine a v perzštine. Ešte donedávna tu bolo 25 detí, dnes je miestnosť prázdna. Podobne prázdne sú dve triedy školy, v ktorých je vyučovacím jazykom iba angličtina. Výučba prebieha od desiatej do štvrtej, pričom jej súčasťou sú aj pre žiakov úplne neznáme základné informácie o vesmíre či zemeguli. Pomôckou sú aj počítače a internet.
.prečo Humenné
Tábor v Humennom zriadil Migračný úrad, ktorý podľa trojdohody z roku 2009 zabezpečuje ubytovanie, stravovanie, hygienické potreby a zdravotnícku starostlivosť. Mimovládna organizácia ETP sa stará o program bežného dňa vrátane výučby pre deti a dospelých a voľnočasových aktivít, napokon UNHCR zabezpečuje výber ľudí v krajinách, kde sa nachádzajú. Vedúcou oddelenia prevádzky všetkých azylových zariadení na Slovensku pod správou MÚ SR je Jana Janovičová, ktorá o histórii vzniku tábora v Humennom uvádza: „Narastal počet žiadateľov o azyl, boli roky, keď ich bolo okolo 10-tisíc. V roku 2006 preto vznikol tábor v Humennom, lebo sa nachádza blízko ukrajinskej hranice, a naopak, tábory na západe Slovenska sa rušili. Títo presídlenci majú iný režim ako klasickí žiadatelia o azyl. Majú už štatút pod ochranou OSN. V krajinách, kde ušli zo svojej vlasti z obáv pred vojnou alebo iným násilím, s nimi robia pracovníci UNHCR pohovory a vyberajú ich do tretích krajín, ako sú Spojené štáty, Kanada, Austrália alebo krajiny EÚ. Majú voľnejší táborový poriadok, prejdú vstupnými lekárskymi prehliadkami – aj v krajine pôvodu, aj tu, a to z dôvodu ochrany domáceho obyvateľstva pred zavlečením cudzokrajných chorôb. Majú voľný pohyb po meste, voľnočasové aktivity aj tu cez ETP. Neustále majú k dispozícii tlmočníka.“
Kľúčovým komunitným priestorom je jedáleň, kde sa všetci utečenci z rôznych krajín vždy stretávajú (v minulosti ich tu bolo aj 150). V čase raňajok, obeda a večere sú prítomní všetci sociálni pracovníci, aby predchádzali prípadným konfliktom medzi utečencami z rôznych krajín, ktoré sa tu v minulosti vyskytli. Stávalo sa aj to, že spočiatku sa Afganky a Afganci vracali a odmietli konzumovať jedlo; neboli zvyknutí na biele zemiaky, ale na okorenené alebo opaprikované, mäso muselo byť upravené na grile, nie na oleji. „Jedálne sú už v súčasnosti presne upravené pre konkrétnu národnostnú skupinu, rokmi a praxou sme nadobudli vedomosti, ktoré jedlá môžu byť v jedálnom lístku. Ak sa stane, že pri výdaji stravy niektoré jedlo vyhadzujú, nabudúce sa už neobjaví,“ uzatvára Ľubov Šaková z Migračného úradu.
Slovensko nie je a dlho ešte nebude cieľovou krajinou pre utečencov. Dokážeme ich však pripraviť na život v niektorej vyspelej krajine, a to je viac ako cenné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.