Právo EÚ chráni občanov všetkých členských štátov a každému, kto to spochybňuje, sa stačí pozrieť na kyjevský „Euromejdan", kde sa zhromaždili stovky tisícov ľudí a vytrvali tam celé týždne, aby vyjadrili svoju podporu Európe, a nie spojenectvu s Ruskom Vladimíra Putina.
Paradoxom je, že rovnaké nadšenie nevidieť, pokiaľ ide o spoločnú európsku menu. Naopak, euro stiahlo južnú Európu a Francúzsko do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá začína prekážať všetkým zúčastneným. Nikdy predtým som tam nevidel toľko svastík a nenávistných sloganov, namierených proti Nemecku. Bývalý šéf euroskupiny, dlhoročný luxemburský premiér Jean-Claude Juncker, ktorý povedal, že rok 2013 mu pripomína rok 1913, keď si tiež nikto nevedel predstaviť, čo sa stane o rok neskôr. Môže to byť trochu prehnané tvrdenie, ale predsa také vyhlásenie od význačného politika vyvoláva mrazenie.
.euro na vine
Nanešťastie, kríza sa ani zďaleka neskončila. Kým poistenie, ktoré Európska centrálna banka zadarmo ponúkla záujemcom o vládne dlhopisy členských krajín EÚ, dočasne upokojilo finančné trhy, obyčajní zamestnanci v strachu o svoje pracovné miesta hľadia do budúcnosti s obavami. V Grécku a Španielsku je bez práce polovica mladých a neštudujúcich ľudí a štvrtina dospelej pracovnej sily. Zvlášť znepokojujúci je pokračujúci nárast nezamestnanosti vo Francúzsku a Taliansku, kde sa priemyselná výroba zmenšuje a cenová konkurencieschopnosť naďalej zhoršuje.
Za tento debakel je zodpovedné samotné euro. Počas prvých niekoľkých rokov po tom, čo madridský summit EÚ v roku 1995 oficiálne začal prechod ku spoločnej mene, do južnej Európy prišlo príliš veľa kapitálu a ten tam vytvoril inflačné úverové bubliny. Neprimerane laxné regulačné prostredie prinieslo skazu, pretože podporovalo severoeurópske banky, aby si vylepšovali svoje súvahy juhoeurópskymi vládnymi a bankovými dlhopismi. Keď bublina praskla, zanechala za sebou žalostne nákladné ekonomiky, ktoré stratili svoju konkurencieschopnosť.
Európa by mala čas relatívneho pokoja medzi búrkami využiť na to, aby prehodnotila európsku menovú úniu od základov. Snaha vytvoriť európsky ekvivalent dolára a aj napriek neexistencii spoločného európskeho štátu naň nasadiť fiškálnu úniu, je odsúdená na neúspech. Premení zase členské krajiny na vzájomných dlžníkov a veriteľov, čo vyvolá ešte väčšiu vzájomnú nenávisť.
Základnou požiadavkou na fungovanie monetárnej a fiškálnej únie v Európe je vytvorenie Spojených štátov európskych so skutočným parlamentom, ktorý všetkým občanom zaistí rovné zastúpenie spolu so spoločným právnym systémom. Úspech spoločného európskeho mierového projektu vyžaduje predovšetkým spoločnú armádu a spoločnú zahraničnú politiku – teda skutočné, dlhodobé vzájomné poistenie, spoločenstvo na základe vzájomnosti pri zabezpečovaní bezpečnosti a stability. Tí, ktorí očakávajú vznik takéhoto spoločného štátu vytvorením fiškálnej únie, nikdy nedosiahnu svoj cieľ.
Vzhľadom na to, že Francúzsko zatiaľ nie je ochotné akceptovať spoločný európsky štát, potrebujeme medzistupeň na zachovanie a stabilizáciu eurozóny. A to si vyžaduje nájsť východisko z aktuálnej situácie: zaviesť flexibilné členstvo, ktoré bude založené na systéme tvrdých rozpočtových obmedzení.
.nová Európa
Na dosiahnutie tohto cieľa sú potrebné štyri opatrenia.
Po prvé, je potrebné vytvoriť dlžnícku konferenciu, na ktorej veritelia odpustia juhoeurópskym vládam a bankám časť dlhu. Veriteľov, ktorí sa vzdajú časti svojich pohľadávok, musia zahŕňať aj verejné subjekty, predovšetkým ECB, ktorá z veľkej časti nahradila súkromných veriteľov.
Po druhé, členovia eurozóny, ktorých cesta k obnoveniu konkurencieschopnosti znížovaním cien a miezd je príliš dlhá a vyčerpávajúca, a ktorých sociálne riziká vyplývajúce z úsporných opatrení sú teraz privysoké, musia dočasne opustiť menovú úniu. Bolesť z odchodu z eurozóny by mala tlmiť európska finančná pomoc, ktorá by ani nemusela trvať dlhodobo, pretože devalvácia novej meny by rýchlo obnovila konkurencieschopnosť. V skutočnosti by mala byť vytvorená čo najskôr akási „živá eurozóna", ktorá umožňuje – a reguluje – vystúpenie a opätovný vstup. Európa potrebuje systém, ktorý je na polceste medzi dolárom a systémom fixných výmenných kurzov, ako bol svojho času Bretton Woods.
Po tretie, takáto živá eurozóna musí mať pevné rozpočtové obmedzenia národných centrálnych bánk členských krajín. Konkrétne musí byť nastavený strop tvorby peňazí v miestnej mene, a to tým, že sa zavedie povinnosť vyrovnávať nevyváženosti v platobnej bilancii zlatom či iným porovnateľne bezpečným platobným prostriedkom.
Nakoniec je nevyhnutná regulácia bankrotov krajín, aby bolo investorom od začiatku jasné, že aj oni na seba berú riziká. To je jediný spôsob, ako sa vyhnúť destabilizujúcim úverovým tokom, ktoré priviedli južnú Európu do záhuby.
Ak berieme prehĺbenie európskej integrácie vážne, musíme si priznať, že neexistuje žiadna alternatíva k reforme eura od základov. V opačnom prípade európski obdivovatelia a ašpiranti na členstvo, ako tí na Ukrajine, budú nakoniec hľadať inde.
Autor je profesor ekonómie a verejných financií na Univerzite v Mníchove, a prezident inštitútu Ifo.
Copyright: Project Syndicate, 2013.
Paradoxom je, že rovnaké nadšenie nevidieť, pokiaľ ide o spoločnú európsku menu. Naopak, euro stiahlo južnú Európu a Francúzsko do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá začína prekážať všetkým zúčastneným. Nikdy predtým som tam nevidel toľko svastík a nenávistných sloganov, namierených proti Nemecku. Bývalý šéf euroskupiny, dlhoročný luxemburský premiér Jean-Claude Juncker, ktorý povedal, že rok 2013 mu pripomína rok 1913, keď si tiež nikto nevedel predstaviť, čo sa stane o rok neskôr. Môže to byť trochu prehnané tvrdenie, ale predsa také vyhlásenie od význačného politika vyvoláva mrazenie.
.euro na vine
Nanešťastie, kríza sa ani zďaleka neskončila. Kým poistenie, ktoré Európska centrálna banka zadarmo ponúkla záujemcom o vládne dlhopisy členských krajín EÚ, dočasne upokojilo finančné trhy, obyčajní zamestnanci v strachu o svoje pracovné miesta hľadia do budúcnosti s obavami. V Grécku a Španielsku je bez práce polovica mladých a neštudujúcich ľudí a štvrtina dospelej pracovnej sily. Zvlášť znepokojujúci je pokračujúci nárast nezamestnanosti vo Francúzsku a Taliansku, kde sa priemyselná výroba zmenšuje a cenová konkurencieschopnosť naďalej zhoršuje.
Za tento debakel je zodpovedné samotné euro. Počas prvých niekoľkých rokov po tom, čo madridský summit EÚ v roku 1995 oficiálne začal prechod ku spoločnej mene, do južnej Európy prišlo príliš veľa kapitálu a ten tam vytvoril inflačné úverové bubliny. Neprimerane laxné regulačné prostredie prinieslo skazu, pretože podporovalo severoeurópske banky, aby si vylepšovali svoje súvahy juhoeurópskymi vládnymi a bankovými dlhopismi. Keď bublina praskla, zanechala za sebou žalostne nákladné ekonomiky, ktoré stratili svoju konkurencieschopnosť.
Európa by mala čas relatívneho pokoja medzi búrkami využiť na to, aby prehodnotila európsku menovú úniu od základov. Snaha vytvoriť európsky ekvivalent dolára a aj napriek neexistencii spoločného európskeho štátu naň nasadiť fiškálnu úniu, je odsúdená na neúspech. Premení zase členské krajiny na vzájomných dlžníkov a veriteľov, čo vyvolá ešte väčšiu vzájomnú nenávisť.
Základnou požiadavkou na fungovanie monetárnej a fiškálnej únie v Európe je vytvorenie Spojených štátov európskych so skutočným parlamentom, ktorý všetkým občanom zaistí rovné zastúpenie spolu so spoločným právnym systémom. Úspech spoločného európskeho mierového projektu vyžaduje predovšetkým spoločnú armádu a spoločnú zahraničnú politiku – teda skutočné, dlhodobé vzájomné poistenie, spoločenstvo na základe vzájomnosti pri zabezpečovaní bezpečnosti a stability. Tí, ktorí očakávajú vznik takéhoto spoločného štátu vytvorením fiškálnej únie, nikdy nedosiahnu svoj cieľ.
Vzhľadom na to, že Francúzsko zatiaľ nie je ochotné akceptovať spoločný európsky štát, potrebujeme medzistupeň na zachovanie a stabilizáciu eurozóny. A to si vyžaduje nájsť východisko z aktuálnej situácie: zaviesť flexibilné členstvo, ktoré bude založené na systéme tvrdých rozpočtových obmedzení.
.nová Európa
Na dosiahnutie tohto cieľa sú potrebné štyri opatrenia.
Po prvé, je potrebné vytvoriť dlžnícku konferenciu, na ktorej veritelia odpustia juhoeurópskym vládam a bankám časť dlhu. Veriteľov, ktorí sa vzdajú časti svojich pohľadávok, musia zahŕňať aj verejné subjekty, predovšetkým ECB, ktorá z veľkej časti nahradila súkromných veriteľov.
Po druhé, členovia eurozóny, ktorých cesta k obnoveniu konkurencieschopnosti znížovaním cien a miezd je príliš dlhá a vyčerpávajúca, a ktorých sociálne riziká vyplývajúce z úsporných opatrení sú teraz privysoké, musia dočasne opustiť menovú úniu. Bolesť z odchodu z eurozóny by mala tlmiť európska finančná pomoc, ktorá by ani nemusela trvať dlhodobo, pretože devalvácia novej meny by rýchlo obnovila konkurencieschopnosť. V skutočnosti by mala byť vytvorená čo najskôr akási „živá eurozóna", ktorá umožňuje – a reguluje – vystúpenie a opätovný vstup. Európa potrebuje systém, ktorý je na polceste medzi dolárom a systémom fixných výmenných kurzov, ako bol svojho času Bretton Woods.
Po tretie, takáto živá eurozóna musí mať pevné rozpočtové obmedzenia národných centrálnych bánk členských krajín. Konkrétne musí byť nastavený strop tvorby peňazí v miestnej mene, a to tým, že sa zavedie povinnosť vyrovnávať nevyváženosti v platobnej bilancii zlatom či iným porovnateľne bezpečným platobným prostriedkom.
Nakoniec je nevyhnutná regulácia bankrotov krajín, aby bolo investorom od začiatku jasné, že aj oni na seba berú riziká. To je jediný spôsob, ako sa vyhnúť destabilizujúcim úverovým tokom, ktoré priviedli južnú Európu do záhuby.
Ak berieme prehĺbenie európskej integrácie vážne, musíme si priznať, že neexistuje žiadna alternatíva k reforme eura od základov. V opačnom prípade európski obdivovatelia a ašpiranti na členstvo, ako tí na Ukrajine, budú nakoniec hľadať inde.
Autor je profesor ekonómie a verejných financií na Univerzite v Mníchove, a prezident inštitútu Ifo.
Copyright: Project Syndicate, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.