Boris Németh, fotograf

Obávam sa však, že by neuspokojil nielen autora a čitateľa, ale v konečnom dôsledku ani Borisa. Jeho práca si zaslúži viac. Nasledujúci text nebude recenziou alebo kritikou, ale iba zhrnutím niekoľkých bodov, o ktorých sa mi zdá dôležité hovoriť.
Kniha fotografií Borisa Németha má podtitul Na ceste. Tento názov má niekoľko konotácií. Tou prvou je Jack Kerouac. Spisovateľ, ktorý napísal okrem iného aj predslov ku knihe Roberta Franka Američania. Ikonické dielo, ktoré ukázalo spôsob, akým sa kniha fotografií môže stať portrétom svojej doby. Na druhej strane však názov Na ceste môže byť i pripomenutím toho, že sám autor dnes nepovažuje témy, zachytené v knihe, za uzavreté alebo definitívne. Boli by sme veľmi radi, keby tomu tak bolo. Borisove fotografie sú v súčasnej dobe vzácne. Napriek tomu, že v dnešnom svete, keď má fotoaparát každý, nepretržite vzniká množstvo fotografií, iba mizivé percento z nich sa sústredí na snahu povedať niečo podstatné zachytením bežného, neinscenovaného a needitovaného okamihu. A iba veľmi malé promile z nich dokáže rozprávať tak jasne a presvedčivo ako Boris Németh.
Napriek nepriamemu prepojeniu, spomenutému v predošlom odseku, nemali zrejme autori tejto knihy – okrem Borisa Námetha sa na knihe a jej zostavení podieľali Aurel Hrabušický a Boris Meluš – za cieľ vytvoriť knihu, ktorá by bola obrazom súčasného Slovenska a skôr sa sústredili na to, aby urobili knihu, ktorá by bola profilom Borisa Németha, fotografa. Kniha vznikla premiešaním prác z rozsiahlejších cyklov s náhodnými momentkami, ktoré však napriek svojej ojedinelosti a náhodnosti nepatria k slabším záberom. Opakovanie fotografií z niekoľkých cyklov, roztrúsených po knihe, pôsobí mätúco a nie je jednoduché nájsť kľúč, podľa ktorého by sme mali vnímať knihu ako celok. Takto kniha skončila niekde na polceste medzi portfóliom fotografa a niečím viac. Niektoré dvojstrany fotografiám na nich skôr škodia, ako pomáhajú.
Fotenie na ulici je viac intuitívnou ako rozumovou záležitosťou. Fotograf je odkázaný na okamžité neprešpekulované reagovanie na situáciu. Veľmi dôležitý je výber situácií a prostredí, v ktorých fotograf pracuje. Boris exceluje pri fotení vo veľkých skupinách ľudí. Má rád sviatky a výnimočné situácie, keď sa ľudia zhromažďujú a vie úplne jedinečným spôsobom v zmätku diania nájsť a zachytiť mnohovrstevné obrazy. Jeho fotografie sú často vtipné a nie je mu cudzie  i zachytenie surrealistických situácií, tak ako v jeho ikonickom letiacom stane vo víchrici na trenčianskej Pohode.
Borisove fotky nie sú typicky mestskou fotografiou ulice. Niekedy sa zdá, že bližší mu je vidiek a veľkomesto vníma iba ako kulisu či panoptikum svojho druhu. Sústredí sa na ľudí, o ktorých píše Aurel Hrabušický v predslove knihy: „V Némethových obrazoch sa ľudia, ktorí sa snažia dodržiavať tradičné ľudové zvyklosti a kresťanské obrady, akoby ocitli vo svete, ktorý už nie je ich, ktorý sa vymkol z ,odkazu tradície‘. Zdá sa pritom, že sa to stalo bez toho, aby si to uvedomili, alebo aspoň všimli.” Toto už nie sú obrazy minulého sveta, ale obrazy spomínania na minulý svet. V tomto zmysle by bola časť Borisovej tvorby úniková, utekajúca pred súčasnosťou, ktorá vždy znovu a znovu nachytá túto krajnu nepripravenú. Išlo by iba o romantizujúce spomínanie na vysnenú minulosť, iba ďalšie pokračovanie sentimentálnej a únavnej tradície našej fotografie hľadiacej na Slovensko ako na skanzen duchovna v rozbúrenom mori pragmatického materializmu, ktoré nezadržateľne zalieva celú Európu. Do Némethových fotiek sa však s pravidelnosťou, ktorá určite nie je náhodná, vkrádajú síce absurdne pôsobiace, o to však pravdivejšie prvky súčasnosti. V konfrontácii s pestovanou tradíciou pôsobia ako nadýchnutie sa z fľaštičky s čpavkom, ktoré zaručene preberie z mrákot nostalgie.
Vo veľkom meste sa Boris Németh stáva iným fotografom. Jeho fotografie strácajú i tú najmenšiu príchuť sentimentálnosti a stávajú sa obrazmi absurdity, surovosti, prázdnoty, ale aj poézie a výbuchov krásy nášho každodenného bytia. Titulná fotografia knihy s oživenými japonskými figurínami pred príšerným mramorovým priečelím najškaredšej budovy v  Bratislave s nápisom InError. Fašisti na ulici s vlajúcimi vlajkami, pochodujúci okolo ľudí stojacich na zastávke autobusu, akoby zlo valiace sa im za chrbtom neexistovalo. Muž skláňajúci sa na streche nad rebríkom a posterom s dvoma modelkami a nad nimi v pozadí na vyvýšnom balkóne stojí ktosi s rukou vztýčenou ako dirigent. Staré, ale stále rovnako dobré neskutočné spojenie kovboja na koni a limuzíny  na večernej ulici. Malé modré autíčko, osamelo bežiace pod mohutným betónovým múrom, nad ktorým sa týči – akoby v ďalšom pláne – sídlisko so zeleným trávnikom a červenou lavičkou. Figurína vo výklade, koketujúca so ženou na ulici. Starý rocker na koncerte. A skvostný ohňostroj nad mostom s nápisom: „Najhoršia je mlčiaca väčšina.”
Kniha fotografií Borisa Németha bude dostupná v každom dobrom kníhkupectve. Azda aj vďaka nej sa dostane jeho tvorba do širšieho povedomia a získa uznanie a podporu, ktorú si zaslúži a ktorú potrebuje. Ak sa vrátime na začiatok – Robert Frank nafotil Američanov vďaka Guggenheimovmu štipendiu, ktoré mu umožnilo dva roky cestovať po štátoch a fotiť. Keby sa takéto štipendium udeľovalo na Slovensku, nepoznám naň lepšieho adepta, ako je Boris Németh, fotograf.

Autor je fotograf a editor hentak.sk.