Prebúdza ma melodický hlas, volá ma z hlbokého sladkého spánku, akým spávajú len veľmi mladí a nekonečne vyčerpaní. Letí ku mne kŕdeľ holubov – popri ich tlčúcich krídlach počujem aj ich hlasy a som šokovaný, pretože vyzerajú presne ako ja. Spočiatku pripomínajú holuby z môjho sna, ale keď sa im lepšie prizriem, vidím, že sú iné.
No najskôr si musím naplniť prázdny žalúdok. Opýtam sa teda týchto holubov, či je tu bezpečné miesto, kde sa dá nájsť potrava. Náhle zmenia smer a letia preč od príbytkov. Letím za nimi.
.prázdne brucho
„Kam letíte?“ pýtam sa holuba na konci kŕdľa.
„Do mlyna.“
„Čo tam budete robiť?“
„Hľadať potravu.“
„Aj ty hľadáš niečo do zobáka?“
Pohľad mu schladne, keď sa ma spýta: „Takže ty si divý holub? Teda pôvodne divý?“
„Áno, pochádzam z jahodniska.“
.holubiari
Letím za nimi k mlynu a tam uvidím veľké skladisko s pšenicou, ktorú zakryli slamou. Pšenica je veľmi sladká a skladisko sa mi pozdáva – niet tu ani stopy po ľuďoch. Ostatné holuby vyzerajú smelo a spokojne. Aj ja teda začnem dôverovať tomuto pokojnému prostrediu, naberiem odvahy a pustím sa plniť si brucho.
Vôbec mi to nepripomína slová mojej matky, ktorými mi opisovala svet. Dôverčivo sa naťahujem za pšenicou. Odrazu mi čosi mocne zovrie hrdlo. Pokúsim sa ujsť, vyletieť tak rýchlo ako šíp vystrelený z luku, ale z akéhosi dôvodu sa dusím a neznáma sila ma rovnako rýchlo ťahá naspäť. Skúšam sa schovať, ale nemôžem. Ťahá ma to dole, krúžim, lietam bezhlavo dookola.
Všetky ostatné holuby sa rozpŕchnu a letia dohora, a ja sa bojím, že spadnem na zem tak ako v tom sne. Bojím sa, že padám do ľudských rúk, no naokolo nie sú ľudia. Plynie čas, neviem, koľko hodín prebehlo. Z ničoho nič sa zjavia dvaja ľudia a pomyslím si, že ma dolapili. Vtedy sa to, čo ma škrtí, uvoľní.
„Toto je divý holub,“ povie mladší človek.
„Dobre ho drž a zviaž mu krídla, aby ti neuletel,“ radí mu druhý. Spoločne mi zviažu krídla, chytia ma za krk a zadívajú sa mi do očí.
„Fíha, toto je výborný druh, mali sme šťastie,“ povie starší človek a obracia si ma v rukách, aby ma lepšie videl.
.pusť ho
„Tento divý holub je nám už nanič, pusť ho na slobodu,“ povie náhle starší. „Pusť ho. Už si odhryzol jazyk. Keď takéhoto holuba chytíš, nemáš inú možnosť, iba ho vypustiť. Zvyčajne si také čosi urobí vodca kŕdľa.“
„Nechajme si ho aspoň na vajcia,“ povie mladší človek.
„Takýto holub nebude v zajatí ani jesť, ani piť. Zatne sa a bude odporovať až do smrti.“
Mladší človek si nedá povedať. „Nemôžeme ho len tak pustiť!“
„Dobre, ak tak chceš. Uvidíš, že som mal pravdu. Raz som takého holuba chytil a chcel som si ho nechať, ale prežil mi len týždeň,“ hovorí starší.
.útrapy v klietke
„Ja ho určite skrotím,“ sebavedomo vyhlási mladší človek.
Nie, mňa nikdy neskrotíte, pomyslím si. Nájdem si cestu domov. Hanbím sa sám za seba, že som si nevzal k srdcu matkine slová a spadol som do pasce, ktorú nastražili ľudia. Pozbieram zvyšky síl a vystriehnem si chvíľu, keď sa mi možno podarí vzlietnuť. Namiesto letu sa však zrútim na zem.
„Potvora!“ zvolá mladší človek. „No aspoňže som mu dobre zviazal jedno krídlo – to mu zrejme zabránilo odletieť.“
Strčí ma do vreca, niekam ma nesie. Zviaže mi obe krídla a zavrie ma do klietky. Potom uvidím niekoľko holubov za železnými mrežami, všetky sú zhrčené v kúte.
„Musel si byť veľmi hladný, inak by si do tej pasce nebol padol,“ hovorí mladší človek a do rohu železnej klietky vkladá jedlo aj vodu. Len čo misku položí, zhŕknu sa všetky holuby, ako bláznivé sa hrnú k jedlu. Vo mne vzkypí hnev a zíde mi na um, že ak sa vrhnem oproti mrežiam, možno si spôsobím smrteľné zranenie a ukončím túto hrôzu.
Lenže krídla mám zviazané, takže sa nemôžem pohnúť. Zdvihnem hlavu k slnku a uvažujem, že netrvalo ani deň, a padol som ľuďom do pasce. Keby ma videla matka, čo by si pomyslela? Schúlim sa na dlážke.
.nejem a nezjedia ma
V sne znovu vidím matku letieť pod šírou modrou oblohou. Volá ma. Objaví sa môj otec, vysoký a dôstojný, a ja som naňho hrdý. Znovu ma volajú a ja vzlietnem k nim, ale oni zmiznú. Opäť zaletím k rodičom a oni opäť odletia. Už sa nepokúšam letieť a oni tiež zastanú. Pocítim smäd a zavolám: „Mama! Vodu!“
Zo spánku ma preberie ľudský hlas. „Tento holub je naozaj tvrdohlavý,“ povie. „Je tu už päť dní, a nič nezjedol.“ Je to ten mladší z dvoch ľudí, ktorí ma chytili.
„Nevravel som ti, že je zbytočné ho kŕmiť?“ zlostne odsekne starší.
„Ak bude aj ďalej hladovať, zahynie. Nebude lepšie, ak z neho teraz uvarím polievku pre moje dieťa?“
Starší sa mu vysmeje. „Ani teraz z neho veľa nedostaneš a po tej polievke pravdepodobne ochorieš. Len ho pusť. Je mi ľúto, keď vidím pomaly umierať takéhoto holuba.“
„Načo by sme ho púšťali, čo z toho budeme mať?“ spýta sa mladší.
„Ani takto z toho nevzíde nič dobré.“
„Nebude z toho nič dobré ani takto, ani tak.“
„Mali sme z neho hneď uvariť polievku,“ povie mladší muž. Keď sa mi pokúša rozviazať krídla a položiť ma na dlážku v klietke, pozbieram všetku silu, ktorá mi ešte zostala, lebo sa nazdám, že vzlietnem k oblohe. Ale drôt je mocný, nevládzem.
Chcem sa vrhnúť ku dvierkam klietky a ujsť, ale nemôžem. Klietka je vynaliezavé a kruté dielo, lebo všetci, ktorí sú v nej, dobre vidia slobodu, ktorú im odopierajú, a nemajú nádej ju znovu získať.
Vzduch vonku aj tu v klietke je rovnaký, rozmýšľam, ale život, ktorý sa dá žiť tu na mojej strane železných mreží akoby sa odohrával v inom svete. Ten, kto klietku vynašiel, musel mať naozaj železnú päsť a najčernejšie srdce zo všetkých – odhodlané uväzniť malé tvory, ako som ja, hoci z nich nemôže mať žiadny úžitok. Uväznili moje telo a chcú zotročiť aj moju dušu, premýšľam. Chcem ukončiť svoj život, ale nemôžem, a to je zo všetkého najhoršie. „Ľudia bez srdca, ktorí ste zabili moju slobodu,“ chcem vykríknuť, „buď ma pusťte, alebo ma nechajte zahynúť!“
Zacítim známu vôňu a vtom uvidím matku – oči sa jej ustarostene ligocú, keď vníma moje vypadané perie, zlomený zobák, moje úbohé vykrútené krídla.
.vyslobodenie duše
„Odpusť mi, mama,“ poviem. „Nebol som hoden dôvery, ktorú si do mňa vložila. „Nie som hoden byť tvojím synom.“ Skláňam hlavu ako odsúdenec. Prečo som nemohol zomrieť, kým sem priletela?
„Urobil si všetko, čo bolo v tvojej moci,“ odpovie. „Teraz to musíš ukončiť.“
„Ale nemôžem, mama,“ poviem jej. „Som väzeň, nemám silu. Hoci by som veľmi rád zomrel, nemôžem.“
„To vidím,“ odpovedá mi. „Preto som ti priniesla slobodu.“
„Slobodu si už nezaslúžim,“ ja na to. „Už nie som hoden byť tvojím dieťaťom.“
„Znovu ti opakujem, priniesla som ti slobodu. Stále si môj statočný syn, nesmú ťa nútiť žiť v otroctve, musíš zomrieť statočne a dôstojne,“ povie a potisne ku mne kúsok potravy.
.vysoká cena slobody
„Táto jahoda je jedovatá – prehltni ju a oslobodí ťa. Vráť nášmu kŕdľu česť. A nikdy nezabudni, že skutočná sloboda sa dá vykúpiť len za vysokú cenu. Tu máš, nastav zobák.“
Posledný raz pozriem na matku. Vyzerá pokojne a smelo. Nastavím jej svoj poškodený zobák. Môj zobák, moja posledná zbraň, zbraň proti ľuďom, zobák, ktorý ma chránil a kŕmil, a potom ma zaviedol do ľudskej pasce. Teraz je zlomený, roztrieštil sa pri mojom neúspešnom útoku na železné mreže.
Konečne môžem slobodne zomrieť. Cítim, akoby mi horela duša, dvíha sa a je slobodná.
Jed z jahody mnou koluje ako zvuk samotnej slobody spolu s vďačnosťou, že môžem konečne slobodne zomrieť. Všetko vidím jasne – obloha je stále šíra a modrá a svet zostáva rovnako krásny a všetko je pokojné a nehybné. Pri kraji klietky sa zhromaždí skupinka holubov, stoja okolo mňa, zmätene a prekvapene ma pozorujú.
Nurmuhemmeta Jasina pokladajú za významného ujgurského spisovateľa. Pracoval ako novinár na voľnej nohe. Jeho novela Divý holub bola prvý raz uverejnená v Kašgarskom literárnom magazíne v roku 2004. Rok na to ho čínsky súd za túto novelu poslal na desať rokov väzenia, kde podľa informácií Amnesty International zomrel v roku 2011 vo veku 34 rokov.
Novelu uverejňujeme krátenú. Viac o Ujguroch v klube na stranách 45–48.
No najskôr si musím naplniť prázdny žalúdok. Opýtam sa teda týchto holubov, či je tu bezpečné miesto, kde sa dá nájsť potrava. Náhle zmenia smer a letia preč od príbytkov. Letím za nimi.
.prázdne brucho
„Kam letíte?“ pýtam sa holuba na konci kŕdľa.
„Do mlyna.“
„Čo tam budete robiť?“
„Hľadať potravu.“
„Aj ty hľadáš niečo do zobáka?“
Pohľad mu schladne, keď sa ma spýta: „Takže ty si divý holub? Teda pôvodne divý?“
„Áno, pochádzam z jahodniska.“
.holubiari
Letím za nimi k mlynu a tam uvidím veľké skladisko s pšenicou, ktorú zakryli slamou. Pšenica je veľmi sladká a skladisko sa mi pozdáva – niet tu ani stopy po ľuďoch. Ostatné holuby vyzerajú smelo a spokojne. Aj ja teda začnem dôverovať tomuto pokojnému prostrediu, naberiem odvahy a pustím sa plniť si brucho.
Vôbec mi to nepripomína slová mojej matky, ktorými mi opisovala svet. Dôverčivo sa naťahujem za pšenicou. Odrazu mi čosi mocne zovrie hrdlo. Pokúsim sa ujsť, vyletieť tak rýchlo ako šíp vystrelený z luku, ale z akéhosi dôvodu sa dusím a neznáma sila ma rovnako rýchlo ťahá naspäť. Skúšam sa schovať, ale nemôžem. Ťahá ma to dole, krúžim, lietam bezhlavo dookola.
Všetky ostatné holuby sa rozpŕchnu a letia dohora, a ja sa bojím, že spadnem na zem tak ako v tom sne. Bojím sa, že padám do ľudských rúk, no naokolo nie sú ľudia. Plynie čas, neviem, koľko hodín prebehlo. Z ničoho nič sa zjavia dvaja ľudia a pomyslím si, že ma dolapili. Vtedy sa to, čo ma škrtí, uvoľní.
„Toto je divý holub,“ povie mladší človek.
„Dobre ho drž a zviaž mu krídla, aby ti neuletel,“ radí mu druhý. Spoločne mi zviažu krídla, chytia ma za krk a zadívajú sa mi do očí.
„Fíha, toto je výborný druh, mali sme šťastie,“ povie starší človek a obracia si ma v rukách, aby ma lepšie videl.
.pusť ho
„Tento divý holub je nám už nanič, pusť ho na slobodu,“ povie náhle starší. „Pusť ho. Už si odhryzol jazyk. Keď takéhoto holuba chytíš, nemáš inú možnosť, iba ho vypustiť. Zvyčajne si také čosi urobí vodca kŕdľa.“
„Nechajme si ho aspoň na vajcia,“ povie mladší človek.
„Takýto holub nebude v zajatí ani jesť, ani piť. Zatne sa a bude odporovať až do smrti.“
Mladší človek si nedá povedať. „Nemôžeme ho len tak pustiť!“
„Dobre, ak tak chceš. Uvidíš, že som mal pravdu. Raz som takého holuba chytil a chcel som si ho nechať, ale prežil mi len týždeň,“ hovorí starší.
.útrapy v klietke
„Ja ho určite skrotím,“ sebavedomo vyhlási mladší človek.
Nie, mňa nikdy neskrotíte, pomyslím si. Nájdem si cestu domov. Hanbím sa sám za seba, že som si nevzal k srdcu matkine slová a spadol som do pasce, ktorú nastražili ľudia. Pozbieram zvyšky síl a vystriehnem si chvíľu, keď sa mi možno podarí vzlietnuť. Namiesto letu sa však zrútim na zem.
„Potvora!“ zvolá mladší človek. „No aspoňže som mu dobre zviazal jedno krídlo – to mu zrejme zabránilo odletieť.“
Strčí ma do vreca, niekam ma nesie. Zviaže mi obe krídla a zavrie ma do klietky. Potom uvidím niekoľko holubov za železnými mrežami, všetky sú zhrčené v kúte.
„Musel si byť veľmi hladný, inak by si do tej pasce nebol padol,“ hovorí mladší človek a do rohu železnej klietky vkladá jedlo aj vodu. Len čo misku položí, zhŕknu sa všetky holuby, ako bláznivé sa hrnú k jedlu. Vo mne vzkypí hnev a zíde mi na um, že ak sa vrhnem oproti mrežiam, možno si spôsobím smrteľné zranenie a ukončím túto hrôzu.
Lenže krídla mám zviazané, takže sa nemôžem pohnúť. Zdvihnem hlavu k slnku a uvažujem, že netrvalo ani deň, a padol som ľuďom do pasce. Keby ma videla matka, čo by si pomyslela? Schúlim sa na dlážke.
.nejem a nezjedia ma
V sne znovu vidím matku letieť pod šírou modrou oblohou. Volá ma. Objaví sa môj otec, vysoký a dôstojný, a ja som naňho hrdý. Znovu ma volajú a ja vzlietnem k nim, ale oni zmiznú. Opäť zaletím k rodičom a oni opäť odletia. Už sa nepokúšam letieť a oni tiež zastanú. Pocítim smäd a zavolám: „Mama! Vodu!“
Zo spánku ma preberie ľudský hlas. „Tento holub je naozaj tvrdohlavý,“ povie. „Je tu už päť dní, a nič nezjedol.“ Je to ten mladší z dvoch ľudí, ktorí ma chytili.
„Nevravel som ti, že je zbytočné ho kŕmiť?“ zlostne odsekne starší.
„Ak bude aj ďalej hladovať, zahynie. Nebude lepšie, ak z neho teraz uvarím polievku pre moje dieťa?“
Starší sa mu vysmeje. „Ani teraz z neho veľa nedostaneš a po tej polievke pravdepodobne ochorieš. Len ho pusť. Je mi ľúto, keď vidím pomaly umierať takéhoto holuba.“
„Načo by sme ho púšťali, čo z toho budeme mať?“ spýta sa mladší.
„Ani takto z toho nevzíde nič dobré.“
„Nebude z toho nič dobré ani takto, ani tak.“
„Mali sme z neho hneď uvariť polievku,“ povie mladší muž. Keď sa mi pokúša rozviazať krídla a položiť ma na dlážku v klietke, pozbieram všetku silu, ktorá mi ešte zostala, lebo sa nazdám, že vzlietnem k oblohe. Ale drôt je mocný, nevládzem.
Chcem sa vrhnúť ku dvierkam klietky a ujsť, ale nemôžem. Klietka je vynaliezavé a kruté dielo, lebo všetci, ktorí sú v nej, dobre vidia slobodu, ktorú im odopierajú, a nemajú nádej ju znovu získať.
Vzduch vonku aj tu v klietke je rovnaký, rozmýšľam, ale život, ktorý sa dá žiť tu na mojej strane železných mreží akoby sa odohrával v inom svete. Ten, kto klietku vynašiel, musel mať naozaj železnú päsť a najčernejšie srdce zo všetkých – odhodlané uväzniť malé tvory, ako som ja, hoci z nich nemôže mať žiadny úžitok. Uväznili moje telo a chcú zotročiť aj moju dušu, premýšľam. Chcem ukončiť svoj život, ale nemôžem, a to je zo všetkého najhoršie. „Ľudia bez srdca, ktorí ste zabili moju slobodu,“ chcem vykríknuť, „buď ma pusťte, alebo ma nechajte zahynúť!“
Zacítim známu vôňu a vtom uvidím matku – oči sa jej ustarostene ligocú, keď vníma moje vypadané perie, zlomený zobák, moje úbohé vykrútené krídla.
.vyslobodenie duše
„Odpusť mi, mama,“ poviem. „Nebol som hoden dôvery, ktorú si do mňa vložila. „Nie som hoden byť tvojím synom.“ Skláňam hlavu ako odsúdenec. Prečo som nemohol zomrieť, kým sem priletela?
„Urobil si všetko, čo bolo v tvojej moci,“ odpovie. „Teraz to musíš ukončiť.“
„Ale nemôžem, mama,“ poviem jej. „Som väzeň, nemám silu. Hoci by som veľmi rád zomrel, nemôžem.“
„To vidím,“ odpovedá mi. „Preto som ti priniesla slobodu.“
„Slobodu si už nezaslúžim,“ ja na to. „Už nie som hoden byť tvojím dieťaťom.“
„Znovu ti opakujem, priniesla som ti slobodu. Stále si môj statočný syn, nesmú ťa nútiť žiť v otroctve, musíš zomrieť statočne a dôstojne,“ povie a potisne ku mne kúsok potravy.
.vysoká cena slobody
„Táto jahoda je jedovatá – prehltni ju a oslobodí ťa. Vráť nášmu kŕdľu česť. A nikdy nezabudni, že skutočná sloboda sa dá vykúpiť len za vysokú cenu. Tu máš, nastav zobák.“
Posledný raz pozriem na matku. Vyzerá pokojne a smelo. Nastavím jej svoj poškodený zobák. Môj zobák, moja posledná zbraň, zbraň proti ľuďom, zobák, ktorý ma chránil a kŕmil, a potom ma zaviedol do ľudskej pasce. Teraz je zlomený, roztrieštil sa pri mojom neúspešnom útoku na železné mreže.
Konečne môžem slobodne zomrieť. Cítim, akoby mi horela duša, dvíha sa a je slobodná.
Jed z jahody mnou koluje ako zvuk samotnej slobody spolu s vďačnosťou, že môžem konečne slobodne zomrieť. Všetko vidím jasne – obloha je stále šíra a modrá a svet zostáva rovnako krásny a všetko je pokojné a nehybné. Pri kraji klietky sa zhromaždí skupinka holubov, stoja okolo mňa, zmätene a prekvapene ma pozorujú.
Nurmuhemmeta Jasina pokladajú za významného ujgurského spisovateľa. Pracoval ako novinár na voľnej nohe. Jeho novela Divý holub bola prvý raz uverejnená v Kašgarskom literárnom magazíne v roku 2004. Rok na to ho čínsky súd za túto novelu poslal na desať rokov väzenia, kde podľa informácií Amnesty International zomrel v roku 2011 vo veku 34 rokov.
Novelu uverejňujeme krátenú. Viac o Ujguroch v klube na stranách 45–48.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.