Uhol pohľadu Petra Zajaca

Kedysi sial hrôzu. V zástupe za ním kráčali jeho verní, kapitáni priemyslu, reprezentanti vzdelanosti, vedy a športu, majitelia dejín pracovitých slovenských včeličiek. Teraz sa vyparil ako gáfor, klesá na dno paternostra, obecenstvo sa mu za svoj niekdajší strach mstí pohŕdavou nevšímavosťou. Ostali po ňom stranícke dlhy, pachuť a najvyšší súdny predseda. Jeho rukopis však sformoval dnešnú zbohatlícku, skorumpovanú, nespravodlivú, nevzdelanú, egoistickú, chorú tvár samostatného Slovenska. No a čo? Veď postavil dom, zasadil strom, zabezpečil rodinu, udelil milosť verným, a tí bystrejší, čo sa od neho včas rozpŕchli na všetky svetové strany, tiež neprerobili. Niekam to dotiahli, dvaja dokonca na prezidenta.  
V paternostri sa míňajú Robert Fico na ceste hore a Vladimír Mečiar na ceste dole.Nestretnú sa. Ale pán Fico nazve cez video pána Mečiara laškovne „pánom prezidentom“  a na svoje si prídu psychoanalytici a milovníci freudovských prerieknutí. U pána Fica zapracovalo podvedomie! Nevdojak nám prezradil, že pán Mečiar je jeho vzor a že sa túži stať prezidentom tak ako kedysi on. Aj keď sa pán Mečiar prezidentom nikdy nestal, stihol toho pri jeho zastupovaní akurát dosť. Amnestoval zločin a doviedol Slovensko na pokraj studenej občianskej vojny. Žeby toto boli podvedomé dejiny Slovenska a ich posolstvo? Že nejde o Slovensko, ale o to, ako sa nabaliť a zamiesť za sebou stopy? Čudný slovenský paternoster v čudnom slovenskom roku 2014.