Hoci sa zásadná filozofická polemika židovského mysliteľa Martina Bubera s dánskym filozofom Sørenom Kierkegaardom odohrala v prvej polovici 20. storočia, možno v nej identifikovať viacero zaujímavých momentov, ktoré dokážu nastaviť zrkadlo aj súčasným diskusiám o modernom človeku, o jeho väzbách k druhým a o jeho mieste v spoločnosti. Buberov spor s Kierkegaardom sa týkal predovšetkým rozdielnej interpretácie vzťahu medzi náboženstvom, etikou a politikou, alebo, inak povedané, vzťahu jedinca k Bohu, k druhému človeku a k ľudskému spoločenstvu. Podľa Petra Šajdu, kierkegaardovského bádateľa, ktorý sa rekonštrukcii tohto sporu v širšom filozoficko-historickom kontexte venuje v knihe Buberov spor s Kierkegaardom. O vzťahu náboženstva k etike a politike (Kalligram 2013), sa Buberova kritika sústreďovala najmä na Kierkegaardovo oddelenie náboženstva od etiky. To napokon vyústilo do zrelativizovania etiky a do jednostrannej deformácie ľudského spoločenstva. Peter Šajda preto neobchádza otázku, aké dôvody viedli dánskeho filozofa k hierarchizácii náboženstva a etiky, k následnému odlúčeniu oboch foriem a dokonca k možnému dočasnému (teleologicky zdôvodnenému) vyradeniu z platnosti určitých etických noriem. Z Buberovej pozície sa zas natíska otázka, prečo takýto vylučujúci model v súčasnej spoločnosti neobstojí.
Kierkegaard do centra svojho uvažovania umiestnil konkrétneho človeka, jedinca, ktorému chcel ukázať, že aj v prostredí dominantnej verejnej mienky a moci anonymného davu, ktorá ničí a potláča individuálnu schopnosť tvoriť a rozhodovať sa, možno nájsť cestu k sebe samému, k autentickému spôsobu bytia. Pritom jediný vzťah, o ktorý sa jedinec môže oprieť pri snahe porozumieť sebe, je bytostný vzťah k Bohu. Kierkegaard považuje tento vzťah za exkluzívny, výlučný, jediný svojho druhu, zatiaľ čo všetky ostatné vzťahy k ľuďom v rámci spoločenstva vytláča do úzadia ako nebytostné. To má, samozrejme, vážne náboženské, etické i politické dôsledky. Exkluzivistické chápanie Boha vedie nielen k tzv. akozmickej, monologickej interpretácii náboženstva, ale aj k zásadnej redukcii etiky. Na podoprenie svojich úvah využíva Kierkegaard biblický príbeh o Abrahámovom obetovaní Izáka, kde sa kvôli absolútnej povinnosti voči Bohu stávajú všetky etické záväzky voči druhému človeku relatívne. Podľa Kierkegaarda možno tento model aplikovať na ktoréhokoľvek ľudského jedinca. Každý z nás môže byť postavený pred podobnú požiadavku Boha. Pritom takýmto paušalizovaním Kierkegaard nezohľadňuje skutočnosť, že ľubovoľným rozšírením výnimočnej dejinnej situácie na kohokoľvek iného sa otvára nebezpečenstvo, že sa vytesnia etické väzby a následne dôjde k mocensko-politickému zneužitiu človeka, čoho sme často svedkami aj v súčasnej dobe.
Buberova kritika Kierkegaarda nenechala na seba dlho čakať a podľa Petra Šajdu má niekoľko ťažiskových bodov, z ktorých kľúčovým je korekcia Kierkegaardovej interpretácie náboženstva. Pre židovsko-kresťanskú tradíciu je charakteristická vnútorná zviazanosť náboženstva a etiky, a nie ich dualistické oddelenie. V duchu tejto tradície vníma Buber bytostný vzťah k druhému človeku ako náboženský postoj v tom najvlastnejšom zmysle. Príkladom mu je chasidizmus, ktorý rozvinutie človeka nachádza uprostred ľudského spoločenstva prepojeného starosťou a zodpovednosťou za druhého. Oproti náboženskému akozmizmu, v ktorom uviazol Kierkegaard, zdôrazňuje Buber dialogickú formu kresťanstva. Tento posun v interpretácii náboženstva a etiky ovplyvňuje i sociálno-politické myslenie. Presun dôrazu z pátosu na étos priviedol Bubera k rozpracovaniu koncepcie interpersonálneho etického spoločenstva, ktoré je založené na bytostných, etických vzťahoch k druhým. Bytostný vzťah k Bohu totiž predpokladá bytostné, ľudsky zaangažované, etické konanie v sociálno-politickom priestore. Buber tým potvrdil dôležitosť vzájomných väzieb medzi náboženstvom, etikou i politikou pre zmysluplné fungovanie spoločenstva i spoločnosti, ktorá z neho vyrastá. Tieto diskusie môže oživiť aj filozoficky podnetná kniha Buberov spor s Kierkegaardom, pretože úvahy o základoch interpersonálneho etického spoločenstva predstavujú aj v súčasnosti dôležitú otázku pre sociálno-politické diskusie – predovšetkým pre silný dôraz na jednotlivého človeka a etickú zodpovednosť vo vzťahu k nemu.
Autorka pôsobí na Katedre filozofie FF UCM v Trnave.
Kierkegaard do centra svojho uvažovania umiestnil konkrétneho človeka, jedinca, ktorému chcel ukázať, že aj v prostredí dominantnej verejnej mienky a moci anonymného davu, ktorá ničí a potláča individuálnu schopnosť tvoriť a rozhodovať sa, možno nájsť cestu k sebe samému, k autentickému spôsobu bytia. Pritom jediný vzťah, o ktorý sa jedinec môže oprieť pri snahe porozumieť sebe, je bytostný vzťah k Bohu. Kierkegaard považuje tento vzťah za exkluzívny, výlučný, jediný svojho druhu, zatiaľ čo všetky ostatné vzťahy k ľuďom v rámci spoločenstva vytláča do úzadia ako nebytostné. To má, samozrejme, vážne náboženské, etické i politické dôsledky. Exkluzivistické chápanie Boha vedie nielen k tzv. akozmickej, monologickej interpretácii náboženstva, ale aj k zásadnej redukcii etiky. Na podoprenie svojich úvah využíva Kierkegaard biblický príbeh o Abrahámovom obetovaní Izáka, kde sa kvôli absolútnej povinnosti voči Bohu stávajú všetky etické záväzky voči druhému človeku relatívne. Podľa Kierkegaarda možno tento model aplikovať na ktoréhokoľvek ľudského jedinca. Každý z nás môže byť postavený pred podobnú požiadavku Boha. Pritom takýmto paušalizovaním Kierkegaard nezohľadňuje skutočnosť, že ľubovoľným rozšírením výnimočnej dejinnej situácie na kohokoľvek iného sa otvára nebezpečenstvo, že sa vytesnia etické väzby a následne dôjde k mocensko-politickému zneužitiu človeka, čoho sme často svedkami aj v súčasnej dobe.
Buberova kritika Kierkegaarda nenechala na seba dlho čakať a podľa Petra Šajdu má niekoľko ťažiskových bodov, z ktorých kľúčovým je korekcia Kierkegaardovej interpretácie náboženstva. Pre židovsko-kresťanskú tradíciu je charakteristická vnútorná zviazanosť náboženstva a etiky, a nie ich dualistické oddelenie. V duchu tejto tradície vníma Buber bytostný vzťah k druhému človeku ako náboženský postoj v tom najvlastnejšom zmysle. Príkladom mu je chasidizmus, ktorý rozvinutie človeka nachádza uprostred ľudského spoločenstva prepojeného starosťou a zodpovednosťou za druhého. Oproti náboženskému akozmizmu, v ktorom uviazol Kierkegaard, zdôrazňuje Buber dialogickú formu kresťanstva. Tento posun v interpretácii náboženstva a etiky ovplyvňuje i sociálno-politické myslenie. Presun dôrazu z pátosu na étos priviedol Bubera k rozpracovaniu koncepcie interpersonálneho etického spoločenstva, ktoré je založené na bytostných, etických vzťahoch k druhým. Bytostný vzťah k Bohu totiž predpokladá bytostné, ľudsky zaangažované, etické konanie v sociálno-politickom priestore. Buber tým potvrdil dôležitosť vzájomných väzieb medzi náboženstvom, etikou i politikou pre zmysluplné fungovanie spoločenstva i spoločnosti, ktorá z neho vyrastá. Tieto diskusie môže oživiť aj filozoficky podnetná kniha Buberov spor s Kierkegaardom, pretože úvahy o základoch interpersonálneho etického spoločenstva predstavujú aj v súčasnosti dôležitú otázku pre sociálno-politické diskusie – predovšetkým pre silný dôraz na jednotlivého človeka a etickú zodpovednosť vo vzťahu k nemu.
Autorka pôsobí na Katedre filozofie FF UCM v Trnave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.