„Je to môj najosobnejší album, ide do najhlbšej intimity,” povedal nám v októbri v rozhovore o svojom novom albume spisovateľ, scenárista, vydavateľ, hudobný a filmový producent, skladateľ, spevák a v súčasnosti aj šéfdramaturg Rádia_FM Maroš Hečko. Hoci sa v skupine Home Made Mutant za desať rokov jej existencie vystriedalo viacero muzikantov a napríklad Marcel Buntaj hrá na bicích na všetkých šiestich doteraz vydaných albumoch, Home Made Mutant sa rovná Maroš Hečko.
Ako hudobník bol Maroš najprv spájaný s kapelou Free Faces. Andrej Šeban, Oskar Rózsa a Marcel Buntaj hrali, on skladal texty a spieval. Na konci deväťdesiatych rokov mali Free Faces nástup na slovenské pomery priam raketový: pesničky, ktoré vyjadrovali životný pocit generácie, čo zažila november ’89 v tínedžerskom veku, úspešný album Almost True Story, vypredané PKO, vystúpenie na Szigete. Potom však prišli napätia („V kapele to začalo vrieť, nevedeli sme sa na ničom zhodnúť,” hovorí Maroš Hečko) a pauza, ktorá trvá dodnes.
O pár rokov neskôr vzniká Home Made Mutant, kde okrem speváka a klávesistu Maroša Hečka hrá na basgitare Martin Gašpar a na bicích Marcel Buntaj (plus hostia, vďaka ktorým sa Mutant zo začiatku personálne prekrýval s Free Faces). V roku 2003 vychádza debutový album High Voltage Resistance. Spolu s ďalšími dvoma albumami (Pitbull Report a Home Made Mutant Made Home) vytvára „trilógiu o láske a spolunažívaní”. Nasleduje akustický Koncert pre pozostalých (s Romanom Harvanom na violončele a Martinom Hasákom na gitare a klávesoch) s prearanžovanými staršími pesničkami a v tej istej zostave v roku 2010 album Tajomný tromf mladosti (obsahujúci napríklad skvelú pesničku Utekaj s vokálmi Dady Mazalovej a Moniky Satkovej).
Potom tri roky, počas ktorých Maroš Hečko vydával platne iných hudobníkov, organizoval filmový festival Azyl a spolu s Michalom Havranom napísal knihu a scenár k filmu Kandidát. A popri tom skladal pesničky, z ktorých vznikol album Paradiso Categorico.
Ešte pred vypočutím album zaujme obalom: sú na ňom vyfotografované dve nahé ženy v kukuričnom poli, pričom kdesi blízko zrejme horí, pretože časť obrázka (nie však dve hlavné protagonistky) zahaľuje dym. Dizajn Ondreja Jóba (s použitím fotografie Jana Durinu) navodzuje atmosféru plachej intimity, akú mohli prežívať Adam s Evou (v tomto prípade dve Evy) v prvých hodinách po vyhnaní z raja: už vieme, čo je nahota, ešte sme sa ju nenaučili skrývať, no necítime sa pritom celkom komfortne.
Samotný album možno považovať za zvukovú stopu k jeho obalu. „Album vznikol na základe rozchodu s dievčaťom, s ktorým som žil 15 rokov,” hovorí Maroš Hečko a pravda je, že celú nahrávku zahaľuje akási smutná melanchólia. „Sľubujem, že neprezradím o tom, čo je medzi nami, sľubujem, že nepoviem, aký svet to vlastne milujem,” spieva Maroš Hečko v jednej z najsilnejších piesní albumu Medené modlitby. Neprezrádza a nehovorí, no vitráž poskladaná z piesní komunikuje silnejšie než slová. Krehkosť inštrumentácie z džezovo-popového pohraničia, civilnosť Marošovho spevu, cit pre nenápadnú melódiu, samozrejmá inštrumentálna zdatnosť hudobníkov, farebnosť dievčenských vokálov – to všetko spolu vytvára clivú nostalgiu za tým, čo sa skončilo, no zároveň aj plachú radosť z toho, čo sa začína.
Album Paradiso Categorico sa veľmi dobre a príjemne počúva. Neškrabe, nekričí, neprovokuje. Všetko na ňom plynie svojím pokojným tempom. Home Made Mutant v tomto prípade tvoria okrem Maroša Hečka a Marcela Buntaja (tá príjemná plynulosť je do značnej miery práve jeho zásluhou) bratia Miloš a Peter Bulíkovci (basa a gitara), klávesisti Marcel Vén a Matúš Široký, bubeník a perkusionista Roman Gál, Maroš Schmidt (gitara, basa), Remo Kákony (trúbka) a päť šikovných vokalistiek, spomedzi ktorých vyčnieva príťažlivo drsný hlas Nory Ibsenovej.
Album obsahuje viacero výborných piesní. Zvláštne je, že tie najsilnejšie sú na začiatku: zaujímavejšia časť albumu sa končí popevkom Veľa popu, ďalšie piesne sú fajn, no sú akosi menej zapamätateľné, deklamovaný track V prenájme svojho tela svojou prvoplánovosťou dokonca vyrušuje.
Album Paradiso Categorico, ktorý na človeka dýchne atmosférou za (alebo pred?) bránami raja patrí k najlepším nahrávkam hudobne mimoriadneho roku 2013.
Home Made Mutant: Paradiso Categorico Azyl, 2013.
Ako hudobník bol Maroš najprv spájaný s kapelou Free Faces. Andrej Šeban, Oskar Rózsa a Marcel Buntaj hrali, on skladal texty a spieval. Na konci deväťdesiatych rokov mali Free Faces nástup na slovenské pomery priam raketový: pesničky, ktoré vyjadrovali životný pocit generácie, čo zažila november ’89 v tínedžerskom veku, úspešný album Almost True Story, vypredané PKO, vystúpenie na Szigete. Potom však prišli napätia („V kapele to začalo vrieť, nevedeli sme sa na ničom zhodnúť,” hovorí Maroš Hečko) a pauza, ktorá trvá dodnes.
O pár rokov neskôr vzniká Home Made Mutant, kde okrem speváka a klávesistu Maroša Hečka hrá na basgitare Martin Gašpar a na bicích Marcel Buntaj (plus hostia, vďaka ktorým sa Mutant zo začiatku personálne prekrýval s Free Faces). V roku 2003 vychádza debutový album High Voltage Resistance. Spolu s ďalšími dvoma albumami (Pitbull Report a Home Made Mutant Made Home) vytvára „trilógiu o láske a spolunažívaní”. Nasleduje akustický Koncert pre pozostalých (s Romanom Harvanom na violončele a Martinom Hasákom na gitare a klávesoch) s prearanžovanými staršími pesničkami a v tej istej zostave v roku 2010 album Tajomný tromf mladosti (obsahujúci napríklad skvelú pesničku Utekaj s vokálmi Dady Mazalovej a Moniky Satkovej).
Potom tri roky, počas ktorých Maroš Hečko vydával platne iných hudobníkov, organizoval filmový festival Azyl a spolu s Michalom Havranom napísal knihu a scenár k filmu Kandidát. A popri tom skladal pesničky, z ktorých vznikol album Paradiso Categorico.
Ešte pred vypočutím album zaujme obalom: sú na ňom vyfotografované dve nahé ženy v kukuričnom poli, pričom kdesi blízko zrejme horí, pretože časť obrázka (nie však dve hlavné protagonistky) zahaľuje dym. Dizajn Ondreja Jóba (s použitím fotografie Jana Durinu) navodzuje atmosféru plachej intimity, akú mohli prežívať Adam s Evou (v tomto prípade dve Evy) v prvých hodinách po vyhnaní z raja: už vieme, čo je nahota, ešte sme sa ju nenaučili skrývať, no necítime sa pritom celkom komfortne.
Samotný album možno považovať za zvukovú stopu k jeho obalu. „Album vznikol na základe rozchodu s dievčaťom, s ktorým som žil 15 rokov,” hovorí Maroš Hečko a pravda je, že celú nahrávku zahaľuje akási smutná melanchólia. „Sľubujem, že neprezradím o tom, čo je medzi nami, sľubujem, že nepoviem, aký svet to vlastne milujem,” spieva Maroš Hečko v jednej z najsilnejších piesní albumu Medené modlitby. Neprezrádza a nehovorí, no vitráž poskladaná z piesní komunikuje silnejšie než slová. Krehkosť inštrumentácie z džezovo-popového pohraničia, civilnosť Marošovho spevu, cit pre nenápadnú melódiu, samozrejmá inštrumentálna zdatnosť hudobníkov, farebnosť dievčenských vokálov – to všetko spolu vytvára clivú nostalgiu za tým, čo sa skončilo, no zároveň aj plachú radosť z toho, čo sa začína.
Album Paradiso Categorico sa veľmi dobre a príjemne počúva. Neškrabe, nekričí, neprovokuje. Všetko na ňom plynie svojím pokojným tempom. Home Made Mutant v tomto prípade tvoria okrem Maroša Hečka a Marcela Buntaja (tá príjemná plynulosť je do značnej miery práve jeho zásluhou) bratia Miloš a Peter Bulíkovci (basa a gitara), klávesisti Marcel Vén a Matúš Široký, bubeník a perkusionista Roman Gál, Maroš Schmidt (gitara, basa), Remo Kákony (trúbka) a päť šikovných vokalistiek, spomedzi ktorých vyčnieva príťažlivo drsný hlas Nory Ibsenovej.
Album obsahuje viacero výborných piesní. Zvláštne je, že tie najsilnejšie sú na začiatku: zaujímavejšia časť albumu sa končí popevkom Veľa popu, ďalšie piesne sú fajn, no sú akosi menej zapamätateľné, deklamovaný track V prenájme svojho tela svojou prvoplánovosťou dokonca vyrušuje.
Album Paradiso Categorico, ktorý na človeka dýchne atmosférou za (alebo pred?) bránami raja patrí k najlepším nahrávkam hudobne mimoriadneho roku 2013.
Home Made Mutant: Paradiso Categorico Azyl, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.