Všeobecné uznanie od odborníkov i čitateľov si zaslúžila práve literatúrou faktu. V knihe Stasiland – Príbehy z krajiny za berlínskym múrom podnikla viac-menej žurnalistickú výpravu do novších dejín starého kontinentu.
Vo svojom beletristickom debute Všetko, čo ku mne patrí sa vrátila do Nemecka – už nie v čase po skončení druhej totality, ale v období pred vypuknutím tej prvej, fašistickej. Vlastne celé je to o čosi pestrejšie, zložitejšie a prepletené, našťastie spôsobom atraktívnym a pre čitateľa zaujímavým.
Rozprávači sú dvaja. Ruth Beckerová sa rozpomína na minulosť ako stará dáma žasnúca nad komfortom moderného austrálskeho zdravotníctva. Mužský hlas patrí Ernstovi Tollerovi. Ten v newyorskom hoteli krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny asistentke diktuje zápisky o predošlých rokoch svojej politickej a intelektuálnej angažovanosti.
Toller nie je fikciou. Naozaj žil, veď každá poctivá wikipédia to potvrdí. V roku 1919 krátko viedol bavorskú socialistickú republiku. Získal si popularitu ako nekompromisný dramatik (tu je práve nemecká tradícia zvlášť bohatá), pacifista a intelektuál sociálnodemokratického razenia. Pred Hitlerovým nástupom k moci stihol ujsť do Spojených štátov. V roku 1939 spáchal samovraždu.
Ruth sa vďaka Tollerovým zápiskom vracia v mysli do čias, keď angažovať sa znamenalo ísť do krajnosti rizika a každé napísané či povedané slovo sa mohlo stať rozsudkom smrti. „Keď sa Hitler dostal k moci, bola som práve vo vani.“ V byte pri rieke v centre Berlína spolu s manželom Hansom sledovala, ako sa pred domom zhromažďujú chlapci v uniformách. Mladí muži si vymieňali dohárajúce pochodne za nové, plápolajúce. Ruth si nakoniec spolu s ďalšími zvyká na londýnsky exil.
Práve v londýnskej fáze rozprávania sú súvislosti príbehu najzaujímavejšie. Funder sa dostáva do formy. Nie je iba šikovnou prozaičkou, ale aj osvietenou (a sympaticky nekonvenčnou) učiteľkou dejín. Kapitoly z dejepisu dostávajú vzrušujúcu podobu. Mladí Nemci nie sú všeobecne obľúbenými utečencami, ktorí si zaslúžia sympatie a podporu. Mnohí veria na dohodu s pánom Hitlerom. Pomery v Nemecku sú ešte len vnútornou záležitosťou inej krajiny. Exulanti majú zakázané politicky sa angažovať, a je jedno, či niekto z nich zomiera podivnou smrťou alebo či v Berlíne práve dochádza k masovému zatýkaniu a politickým popravám. Briti sú slušní a odťažití, chápaví, ale i falošne formálni.
Obraz londýnskej komunity mladých nemeckých socialistov je v podaní Anny Funder výnimočne komplexný. Mladí idealisti, ktorí sa vzopreli svätej povinnosti hajlovať v davoch oklamaných Nemcov, stoja zoči-voči vlastnej slabosti a zradám plynúcim zo sebazáchovného inštinktu. Ich životy sa priamo pýtajú vybuchnúť v entuziazme pre lepší svet, ale realitou sú gestapáci, schopní preniknúť do londýnskych ulíc.
Ochota venovať sa otázke, ako sa Hitlerovi podarilo oklamať zvyšok Európy, zneužiť diplomaciu, sfanatizovať vlastných a vyhnať tisíce talentovaných Nemcov z vlasti, je v istom zmysle stokrát záslužnejšia ako pietne trúchlenie nad obeťami teroru, ktorý následne prepukol.
Funder nezaprie v sebe publicistku. Píše vecne a s pridanou informačnou hodnotou. Jej próza (flirtujúca s literatúrou faktu) je poctivým literárnym gestom voči všetkým, pre ktorých sa zodpovednosť za svet zmenila z revolučného sloganu na konkrétnu životnú skúsenosť. Ideologické farby v tomto výsostne existenciálnom zápase nemajú miesto.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Anna Funder: Všetko, čo ku mne patrí, preložila Jana Juráňová, Slovart 2013
Vo svojom beletristickom debute Všetko, čo ku mne patrí sa vrátila do Nemecka – už nie v čase po skončení druhej totality, ale v období pred vypuknutím tej prvej, fašistickej. Vlastne celé je to o čosi pestrejšie, zložitejšie a prepletené, našťastie spôsobom atraktívnym a pre čitateľa zaujímavým.
Rozprávači sú dvaja. Ruth Beckerová sa rozpomína na minulosť ako stará dáma žasnúca nad komfortom moderného austrálskeho zdravotníctva. Mužský hlas patrí Ernstovi Tollerovi. Ten v newyorskom hoteli krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny asistentke diktuje zápisky o predošlých rokoch svojej politickej a intelektuálnej angažovanosti.
Toller nie je fikciou. Naozaj žil, veď každá poctivá wikipédia to potvrdí. V roku 1919 krátko viedol bavorskú socialistickú republiku. Získal si popularitu ako nekompromisný dramatik (tu je práve nemecká tradícia zvlášť bohatá), pacifista a intelektuál sociálnodemokratického razenia. Pred Hitlerovým nástupom k moci stihol ujsť do Spojených štátov. V roku 1939 spáchal samovraždu.
Ruth sa vďaka Tollerovým zápiskom vracia v mysli do čias, keď angažovať sa znamenalo ísť do krajnosti rizika a každé napísané či povedané slovo sa mohlo stať rozsudkom smrti. „Keď sa Hitler dostal k moci, bola som práve vo vani.“ V byte pri rieke v centre Berlína spolu s manželom Hansom sledovala, ako sa pred domom zhromažďujú chlapci v uniformách. Mladí muži si vymieňali dohárajúce pochodne za nové, plápolajúce. Ruth si nakoniec spolu s ďalšími zvyká na londýnsky exil.
Práve v londýnskej fáze rozprávania sú súvislosti príbehu najzaujímavejšie. Funder sa dostáva do formy. Nie je iba šikovnou prozaičkou, ale aj osvietenou (a sympaticky nekonvenčnou) učiteľkou dejín. Kapitoly z dejepisu dostávajú vzrušujúcu podobu. Mladí Nemci nie sú všeobecne obľúbenými utečencami, ktorí si zaslúžia sympatie a podporu. Mnohí veria na dohodu s pánom Hitlerom. Pomery v Nemecku sú ešte len vnútornou záležitosťou inej krajiny. Exulanti majú zakázané politicky sa angažovať, a je jedno, či niekto z nich zomiera podivnou smrťou alebo či v Berlíne práve dochádza k masovému zatýkaniu a politickým popravám. Briti sú slušní a odťažití, chápaví, ale i falošne formálni.
Obraz londýnskej komunity mladých nemeckých socialistov je v podaní Anny Funder výnimočne komplexný. Mladí idealisti, ktorí sa vzopreli svätej povinnosti hajlovať v davoch oklamaných Nemcov, stoja zoči-voči vlastnej slabosti a zradám plynúcim zo sebazáchovného inštinktu. Ich životy sa priamo pýtajú vybuchnúť v entuziazme pre lepší svet, ale realitou sú gestapáci, schopní preniknúť do londýnskych ulíc.
Ochota venovať sa otázke, ako sa Hitlerovi podarilo oklamať zvyšok Európy, zneužiť diplomaciu, sfanatizovať vlastných a vyhnať tisíce talentovaných Nemcov z vlasti, je v istom zmysle stokrát záslužnejšia ako pietne trúchlenie nad obeťami teroru, ktorý následne prepukol.
Funder nezaprie v sebe publicistku. Píše vecne a s pridanou informačnou hodnotou. Jej próza (flirtujúca s literatúrou faktu) je poctivým literárnym gestom voči všetkým, pre ktorých sa zodpovednosť za svet zmenila z revolučného sloganu na konkrétnu životnú skúsenosť. Ideologické farby v tomto výsostne existenciálnom zápase nemajú miesto.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Anna Funder: Všetko, čo ku mne patrí, preložila Jana Juráňová, Slovart 2013
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.