Nevykrikovali, ako v Ázii, ale ani nečinne nesedeli ako v Európe. Okrem nás na parkovisku v strede stáli len kamióny. Zastavovali sme po jednom pred každou búdou a pýtali sa cez otvorené okienko, či majú niečo bez mäsa a bez kôpru. Na jednom mieste prikývli a už sme boli dnu. Bolo tam teplučko, hučal televízor a pri stole sedeli traja kamionisti a jedli. Pôsobili sme ako zjavenie – cudzinci so 6-týždňovým bábom, tu, in the middle of nowhere... Začali s nami debatu o starých autách. Keď som povedala, že mám doma trabanta, získala som si ich srdcia. Po krátkom rozhovore sa zdvihli, vonku si ešte prečistili snehom späťáky a odišli. Raz som videla v telke dokument o jednom americkom páriku, ktorý všetko predal, kúpili si tirák, načančali ho, správne gýčovo po americky, a vyrazili. Vnútri si spravili spaciu izbičku, prevážali náklad za peniaze a putovali. Potom zastali niekde v obdobe takéhoto mestečka, najedli sa, porozprávali, vymenili šichty a išli ďalej. V Indii a Nepále majú kamionisti obzvlášť vysoký status. Sú to ľudia s prácou, majú veľké auto, čiže majú na cestách prednosť, a nikto nemá hlasnejšiu trúbu ako oni. Potajme ich upodozrievam, že majú dohodu s námorníkmi a požičiavajú si od nich lodné trúby – keď v Ázii zatrúbi nákladiak, každý sa hneď hrnie z cesty. Fasády zdobia bôžikovia, kvetiny a poučné nápisy. Napríklad „No Time for Love“, alebo „Don't touch me, blow horn“. Pri cestách sú stánky s ozdobami pre kamióny – stovky umelých kvetín a farebných brmbolcov na zavesenie. Indickým variantom nechýbajú vo výbave ani vonné tyčinky, ktoré šofér zapáli každé ráno počas prvej jazdy. Predstava putovného domčeka ma vždy fascinovala. Aj keď, mňa najviac láka kočovať s Cigánmi, tento druh zábavy už takmer vymrel – kočovní traveleri na prerobených obytných vozoch a kamiónoch však už nie sú raritou. Nie je krásne budiť sa každý deň inde, uspokojiť sa s málom a utierať späťáky snehom na hmlou zahalených ruských parkoviskách, kde na vás kývajú?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.