Musím sa vyhýbať ovociu i zelenine. Budem piť viac bublinkových sladených nápojov, budem sa zatajovať pred priateľmi, nikomu s ničím nepomôžem. Prácu, aj stĺpčeky budem flákať (pozri dnešný), zadlžím sa a všetky peniaze miniem zásadne a len na hlúposti. Dobré predsavzatia, nie? Tak som hneď otvoril kuchársku knihu z roku 1955, kde sú všetky recepty so sadlom a plnotučným mliekom, reku, nech proces žravého vypásavého vyprasenia urýchlim. Do očí mi padlo venovanie: „Mojej najdrahšej manželke – pre mier v domácnosti a pre blaho mojej duše a hlavne tela venujem k tvojim narodeninám a meninám túto knižku. Čítaj v nej často, ale častejšie z nej var a peč! Tvoj manžel Bohuš (15.3.1957).“ Venovanie napísal mamin otec, čiže môj dedo. Mama ešte vtedy nebola na svete. Jaromír Nohavica spieva – „ešteže človek nevie, čo ho čaká“. Nejakých dvadsať rokov na to zomrela moja babka – mamina mama, ktorej táto kuchárska kniha s veselým venovaním patrila, na rakovinu. Naša mama zostala taká sama, že musela stretnúť nášho tatka. Potom som sa narodil a potom sestra Baška. Mali sme aj niekoľko mačiek, andulky, škrečka a dvoch psov. Celé mi to docvaklo, keď 6. januára mama s tatom oslávili tridsiate piate výročie sobáša. Klaniam sa im a ďakujem im, že tú káru spolu ťahajú! Že to nevzdali. Milí priatelia, predsavzatia, odhodlanie a vytrvalosť by neboli ničím, keby ich nespájalo puto bijúceho srdca, vzájomného odovzdania sa a pokory.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.