Na začiatku minipríbehu stoja moderné informačné a komunikačné technológie, ktoré prinášajú inovácie, zjednodušujú náš život a robia ho príjemnejším. Platobné karty, inteligentné telefóny, internet s komunikáciou najrôznejšieho druhu, dalo by sa pokračovať donekonečna. S novými možnosťami však prichádzajú aj nové problémy. Jedným z nich je ochrana osobných údajov vo svete špičkových technológií, ktoré sa dajú nielen výborne využiť, ale aj poriadne zneužiť. A to je moment, keď vstupujú na scénu regulátori, v našom prípade Európska komisia a náš Úrad na ochranu osobných údajov.
Európska komisia pripravila ešte v roku 2012 rozsiahlu reformu ochrany osobných údajov, ktorá sprísňuje ich ochranu, ukladá všetkým subjektom verejného i súkromného sektora mnoho povinností a zvyšuje ich administratívnu a finančnú záťaž. Slovenský úrad k tomu v roku 2013 pridal svoju nadprácu vo forme úplne nového zákona o osobných údajoch. Nové poplatky, neadekvátne komplikované registračné procedúry, povinnosť prakticky každej spoločnosti, pripojenej na internet, mať takzvaný bezpečnostný projekt, zákonné sankcie v státisícoch eur, aplikačná prax úradu ignorujúca realitu.
To všetko boli dôvody, prečo sa ešte v minulom roku začali množiť kritické hlasy podnikateľov. Upozorňovali na zbytočne reštriktívnu a nedomyslenú legislatívu a problémy, ktoré jej uplatňovanie spôsobí nielen súkromným firmám, ale aj verejnému sektoru.
Všetky tieto problémy som chcel vecne prediskutovať so zodpovedným úradom. Chcel, ale neprediskutoval. Po vopred dohodnutom stretnutí som sa dozvedel, že predsedníčka doslova ušla krátko pred mojím príchodom. Vzápätí som zistil, že namiesto nej je nás ochotný prijať podpredseda. Ale ten mal podmienku, že jeden člen môjho sprievodu sa na stretnutí nezúčastní s odôvodnením, že úrad voči jeho spoločnosti vedie správne konanie. Predmetom rokovania však nemal byť prípad jednej firmy, ale problémy so zákonom. Preto som stretnutie odmietol a pani predsedníčke som nechal odkaz o zásadnej nespokojnosti s jej konaním. Máme tu teda takýto problém: jeho zdrojom je neprimeraná európska legislatíva, pokračovaním nadpráca pri jej preberaní spolu s tragickou aplikačnou praxou a „čerešničkou na torte“ je arogancia úradu, zodpovedného za túto oblasť.
Tento minipríbeh je ďalším príkladom zrážky dvoch svetov. Jedným je podnikateľský svet, svet inovácií a pružnosti. Druhým je úradnícky svet do seba zahľadenej byrokratickej strnulosti, ktorý u nás s prehľadom a pomerne nerušene dusí ten prvý. Aj preto to nemôžem nechať len tak. Slovensko ako krajina má šancu len vtedy, keď budeme rozhodne, neúnavne a trpezlivo v jednej konkrétnej oblasti za druhou odstraňovať legislatívne excesy a zároveň tlačiť na „scivilizovanie“ úradníckej mašinérie. Aj preto sa budem usilovať o dosiahnutie dvoch zmien: jednou je nevyhnutná zmena legislatívy, druhou zmena správania úradu. A ak nebude ochotné na tieto zmeny pristúpiť, tak vrátane zmeny jeho vedenia.
Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Európska komisia pripravila ešte v roku 2012 rozsiahlu reformu ochrany osobných údajov, ktorá sprísňuje ich ochranu, ukladá všetkým subjektom verejného i súkromného sektora mnoho povinností a zvyšuje ich administratívnu a finančnú záťaž. Slovenský úrad k tomu v roku 2013 pridal svoju nadprácu vo forme úplne nového zákona o osobných údajoch. Nové poplatky, neadekvátne komplikované registračné procedúry, povinnosť prakticky každej spoločnosti, pripojenej na internet, mať takzvaný bezpečnostný projekt, zákonné sankcie v státisícoch eur, aplikačná prax úradu ignorujúca realitu.
To všetko boli dôvody, prečo sa ešte v minulom roku začali množiť kritické hlasy podnikateľov. Upozorňovali na zbytočne reštriktívnu a nedomyslenú legislatívu a problémy, ktoré jej uplatňovanie spôsobí nielen súkromným firmám, ale aj verejnému sektoru.
Všetky tieto problémy som chcel vecne prediskutovať so zodpovedným úradom. Chcel, ale neprediskutoval. Po vopred dohodnutom stretnutí som sa dozvedel, že predsedníčka doslova ušla krátko pred mojím príchodom. Vzápätí som zistil, že namiesto nej je nás ochotný prijať podpredseda. Ale ten mal podmienku, že jeden člen môjho sprievodu sa na stretnutí nezúčastní s odôvodnením, že úrad voči jeho spoločnosti vedie správne konanie. Predmetom rokovania však nemal byť prípad jednej firmy, ale problémy so zákonom. Preto som stretnutie odmietol a pani predsedníčke som nechal odkaz o zásadnej nespokojnosti s jej konaním. Máme tu teda takýto problém: jeho zdrojom je neprimeraná európska legislatíva, pokračovaním nadpráca pri jej preberaní spolu s tragickou aplikačnou praxou a „čerešničkou na torte“ je arogancia úradu, zodpovedného za túto oblasť.
Tento minipríbeh je ďalším príkladom zrážky dvoch svetov. Jedným je podnikateľský svet, svet inovácií a pružnosti. Druhým je úradnícky svet do seba zahľadenej byrokratickej strnulosti, ktorý u nás s prehľadom a pomerne nerušene dusí ten prvý. Aj preto to nemôžem nechať len tak. Slovensko ako krajina má šancu len vtedy, keď budeme rozhodne, neúnavne a trpezlivo v jednej konkrétnej oblasti za druhou odstraňovať legislatívne excesy a zároveň tlačiť na „scivilizovanie“ úradníckej mašinérie. Aj preto sa budem usilovať o dosiahnutie dvoch zmien: jednou je nevyhnutná zmena legislatívy, druhou zmena správania úradu. A ak nebude ochotné na tieto zmeny pristúpiť, tak vrátane zmeny jeho vedenia.
Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.