.ako sa dá vôbec pripraviť na niektoré situácie, najmä ak ide o krajinu natoľko kultúrne odlišnú? Úprimná odpoveď je, že niekedy to jednoducho nie je možné. Vojak, akokoľvek dobre vycvičený, sa občas nachádza v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Presne to sa stalo v rámci bežnej premávky na jednej z rušných ulíc afganského hlavného mesta 27. decembra. Ako sa neskôr aj podľa kamier ukázalo, samovražedný útočník už niekoľko dní predtým premával po okolí na osobnom aute naloženom výbušninami. Išlo o bielu Toyotu Corollu, pričom iné osobné autá v tejto krajine prakticky neuvidíte. Ničím teda nemohol byť nápadný. Striehol na vhodný cieľ. A ten sa mu naskytol v podobe konvoja amerických a slovenských vojakov. Trojčlenná posádka jedného z áut, dvaja z nich boli Slováci, pri útoku zahynula.
„Nedalo sa to predvídať, nedalo sa voči tomu brániť,“ s bolesťou v hlase hovorí veliteľ 5. pluku Ľubomír Šebo a pokračuje: „Pohyblivý objekt je ešte horší ako nástražná mína. Napríklad hlavná cesta medzi Kábulom a Kandahárom sa neustále kontroluje a nastražené nálože sa odstraňujú. Kto však odhalí pohyblivého teroristu?“
Bola to prvá tragická udalosť tejto špeciálnej jednotky. Veliteľ Šebo pripomína, že existujú síce plány a metodické pokyny, no rozchádzajú sa so skutočnosťou. Napríklad na začatie procesu odškodňovania rodín je potrebný aj úmrtný list.
V rezorte vnútra existuje osobitná matrika, no až teraz sa zistilo, že nie je automatické a jasné, kto vydá príbuzným obetí z rezortu obrany, ktorí zahynuli v zahraničí, úmrtné listy. Táto otázka sa v prípade dvoch vojakov riešila až do súčasnosti. Až potom môžu byť pozostalí odškodnení. Aby však nedošlo k omylu, vojaci tohto pluku sú pripravovaní aj na tie najnepredvídateľnejšie situácie. „Naši chlapci sa učia vzájomne si pichať infúziu, aby si vedeli pomôcť prvé minúty po útoku, ešte pred príchodom zdravotného tímu. Chodia aj na pitvy, majú dôkladnú psychickú prípravu.“
.záchranca životov
„Povedzme, že sa volám Michal,“ usmial sa urastený tridsiatnik, ktorý si sadol na stoličku oproti nám. Pochopiteľne, jeho skutočné meno je iné, no v záujme ochrany sú nevyhnutné tie najprísnejšie opatrenia na zamedzenie prezradenia identity. Ide aj o ochranu rodín elitných vojakov. Kolega s kamerou mohol „Michala“, podobne ako iných členov 5. pluku, snímať iba odzadu alebo tak, aby nebola rozpoznateľná tvár. Okrem toho si vojaci z maskáčov strhli svoje menovky.
Michal je ostreľovač. V pluku je od roku 2001, pričom pôsobil v dvoch ťažiskových misiách – v Iraku a v Afganistane. Na tej prvej bol okrem ostreľovača aj zástupcom veliteľa skupiny. Išlo najmä o ochranu našich ženistov pri práci. Detaily, či a koľkých nepriateľov ostreľovač na vzdialenosť väčšiu ako jeden kilometer zneškodnil, samozrejme, nepovie. No vo všeobecnosti platí, že na potvrdenie zásahu je potrebné očité svedectvo aspoň jedného spojeneckého dôstojníka alebo dvoch vojakov. Znie to síce na prvé počutie zvláštne, no Michal je na svoju prácu hrdý a má silnú motiváciu. „Ako ostreľovač sa podieľam na záchrane životov našich vojakov alebo civilistov,“ vysvetľuje. V Afganistane sa s kolegami venoval tréningu provinčných zásahových jednotiek polície. Tak, aby dokázali sami účinne bojovať s bandami militantov a kriminálnych živlov. Hovorí, že nebezpečné situácie a konflikty boli na dennom poriadku. Afganci majú pritom inú mentalitu ako Iračania. Ak ich presvedčíte, že ste pre nich vzor, získate si naplno ich srdcia. No musíte to robiť v teréne, nie v učebni. Ak Afgancovi ukážete, čo má robiť v reálnej situácii, získate si oveľa väčší rešpekt.
Tragické na osudoch krajiny, ktorá je zmietaná tromi desaťročiami vojen, sú aj útoky Talibanu a iných militantných skupín voči vlastným ľuďom, ktorých považujú za zradcov, lebo spolupracujú s mnohonárodnými silami ISAF alebo necítia nenávisť voči Západu. Za všetky ostatné spomína Michal prípad asi 30-ročného učiteľa z jednej dediny. Na jeho meno si nespomína, na jeho tvár nezabudne nikdy. „Mali sme zaistiť páchateľa povstaleckej skupiny. Natrafili sme pritom na civilistov, ktorí viezli vo svojom aute zraneného človeka. Pri úsilí zachrániť ho sme zistili, že to je učiteľ z miestnej dediny. Bol provládne orientovaný a vzdelával nielen deti, aj starších ľudí. To sa znepáčilo militantom z Talibanu, pretože vzdelanejšia populácia je nezávislejšia a sama si utvorí názor. Niekoľkokrát sa učiteľovi vyhrážali zabitím, no on v tom pokračoval. Raz v noci ho napadli a smrteľne zranili. Keď sa dostal do našich rúk, mal masívne vnútorné krvácanie. Okrem toho sme mali problém s transportom, za aktuálneho počasia nemohol lietať vrtuľník. Učiteľ nám zomrel pri prevoze do nemocnice,“ opisuje Michal tragický príbeh. Na záver dodáva, že vojaci s miestnymi udržiavali priateľské vzťahy: chodili k nim na čaj, vymieňali si jedlo, deťom nosili športové náradie. Ak by mohol, do tejto krajiny sa vráti. Napokon, práca ostreľovača znamená záchranu životov. A dobrý pocit mal aj vtedy, keď zaistili muža, ktorý vyrábal nálože. Také, aké sa kladú na okraj cesty. Také, aké zabíjajú jeho druhov alebo civilistov.
Vojakov 5. pluku hnevá, ak médiá ako prvotnú motiváciu vojakov ísť do náročných misií uvádzajú peniaze. Je síce pravda, že počas nasadenia v zahraničí zarobia asi dvojnásobok toho, čo doma, no v porovnaní s inými spojeneckými vojakmi – aj s Čechmi – ide ozaj o nízke sumy. „Nové auto si za polročnú misiu rozhodne nekúpite,“ dodáva Michal.
.rešpektovať odlišnosti
Vzrastom nižší a mierne zarastený tridsiatnik sa predstavil ako Peter. Pôsobí ako inštruktor streleckej prípravy pre celý 5. pluk. Učí vojakov narábať s pištoľami a útočnými puškami HK 416. „Stará dobrá“ československá puška SA-58, prvý raz vyrobená v roku 1958, dodnes slúži svojmu účelu. Ako jediná celá zložka Ozbrojených síl SR sú príslušníci 5. pluku vyzbrojení rakúskou pištoľou Glock 17, „Je to jedna z prvých zbraní s plastovým rámom, neprekonaná čo sa týka spoľahlivosti, funkčnosti. Funguje s rôznymi druhmi munície a má extrémne nízke percento porúch bez čistenia, až 600-tisíc rán,“ objasňuje Peter.
Pochopiteľne, ani tie najdokonalejšie ručné zbrane nie sú účinné voči nástražným výbušninám umiestneným na ceste. No aj proti nim existuje možnosť včasného odhalenia, prípadne zamedzenia odpálenia na diaľku s pomocou rušičky, ktorá preruší signál vysielačky alebo mobilného telefónu. Peter bol v roku 2005 v Iraku, o šesť rokov neskôr v Afganistane. „Počas prvej rotácie bolo jedno z našich áut zasiahnuté výbušninou zakopanou pri ceste. Našťastie, všetci to prežili, no auto bolo zničené. Militanti používajú primitívnejšie zbrane, no, ako hovoria vojaci, keď ťa zasiahne guľka, je jedno, odkiaľ a z čoho bola vystrelená. Mimoriadne populárne sú spoľahlivé tradičné samopaly AK-47, známejšie pod označením kalašnikov. A tiež RPG pancierová päsť, ktorá môže mať nielen nálož proti tanku či vrtuľníku, ale aj črepinové hlavice proti pechote.
Osobitne v krajine, akou je Afganistan, je pre spojeneckých vojakov nevyhnutné poznať a rešpektovať kultúrne odlišnosti a miestne tradície. Na východe krajiny žijú Paštúni, ktorí majú svoj kódex obyčajového práva. V minulosti sa stali tragické prípady, keď spojeneckí vojaci – možno nevedomky – zneuctili korán, čo vyvolalo po celej krajine vlnu radikálnych protestov. „Mali sme na tému tradícií a kultúrnych odlišností prednášky,“ vysvetľuje Peter a dodáva: „Miestni nám pritom prepáčili veľa prešľapov, ktoré sme si možno ani neuvedomili. Využívali sme napríklad na výcvik budovy, ktoré mali jednu časť vymedzenú na modlenie. Keď som išiel „čistiť“ tú miestnosť, tak ma Afganci slušne, no rázne zastavili, že tam nie, tam nesmiem ísť. Rešpektoval som to.“
Častým úkazom je infiltrácia militantov do afganskej armády alebo polície. Štatistiky uvádzajú neuveriteľné číslo – každý piaty spojenecký vojak nezahynie rukou nepriateľa v teréne, ale rukou kolegu v uniforme. Peter si spomína na jeden prípad infiltrácie, ako hovorí, jedného darebáka, ktorý to hral na dve strany a vynášal informácie, takže Taliban sa vyhrážal príbuzným afganských vojakov. Alebo sa vyhrážal samotným vojakom, že ak nenapadnú spojencov, tak im zabijú rodinu. „Našťastie sa nám podarilo ho odhaliť. Po krátkom výsluchu sme ho odovzdali zadržiavacej jednotke. Neviem, či bol odsúdený,“ dodáva na záver Peter. Skúsenosť s vyšetrením prípadu slovenského čatára Daniela Kavuliaka, ktorého vlani v júni zabil afganský kolega, je však tragická – vrah utiekol z väzenia.
„Nedalo sa to predvídať, nedalo sa voči tomu brániť,“ s bolesťou v hlase hovorí veliteľ 5. pluku Ľubomír Šebo a pokračuje: „Pohyblivý objekt je ešte horší ako nástražná mína. Napríklad hlavná cesta medzi Kábulom a Kandahárom sa neustále kontroluje a nastražené nálože sa odstraňujú. Kto však odhalí pohyblivého teroristu?“
Bola to prvá tragická udalosť tejto špeciálnej jednotky. Veliteľ Šebo pripomína, že existujú síce plány a metodické pokyny, no rozchádzajú sa so skutočnosťou. Napríklad na začatie procesu odškodňovania rodín je potrebný aj úmrtný list.
V rezorte vnútra existuje osobitná matrika, no až teraz sa zistilo, že nie je automatické a jasné, kto vydá príbuzným obetí z rezortu obrany, ktorí zahynuli v zahraničí, úmrtné listy. Táto otázka sa v prípade dvoch vojakov riešila až do súčasnosti. Až potom môžu byť pozostalí odškodnení. Aby však nedošlo k omylu, vojaci tohto pluku sú pripravovaní aj na tie najnepredvídateľnejšie situácie. „Naši chlapci sa učia vzájomne si pichať infúziu, aby si vedeli pomôcť prvé minúty po útoku, ešte pred príchodom zdravotného tímu. Chodia aj na pitvy, majú dôkladnú psychickú prípravu.“
.záchranca životov
„Povedzme, že sa volám Michal,“ usmial sa urastený tridsiatnik, ktorý si sadol na stoličku oproti nám. Pochopiteľne, jeho skutočné meno je iné, no v záujme ochrany sú nevyhnutné tie najprísnejšie opatrenia na zamedzenie prezradenia identity. Ide aj o ochranu rodín elitných vojakov. Kolega s kamerou mohol „Michala“, podobne ako iných členov 5. pluku, snímať iba odzadu alebo tak, aby nebola rozpoznateľná tvár. Okrem toho si vojaci z maskáčov strhli svoje menovky.
Michal je ostreľovač. V pluku je od roku 2001, pričom pôsobil v dvoch ťažiskových misiách – v Iraku a v Afganistane. Na tej prvej bol okrem ostreľovača aj zástupcom veliteľa skupiny. Išlo najmä o ochranu našich ženistov pri práci. Detaily, či a koľkých nepriateľov ostreľovač na vzdialenosť väčšiu ako jeden kilometer zneškodnil, samozrejme, nepovie. No vo všeobecnosti platí, že na potvrdenie zásahu je potrebné očité svedectvo aspoň jedného spojeneckého dôstojníka alebo dvoch vojakov. Znie to síce na prvé počutie zvláštne, no Michal je na svoju prácu hrdý a má silnú motiváciu. „Ako ostreľovač sa podieľam na záchrane životov našich vojakov alebo civilistov,“ vysvetľuje. V Afganistane sa s kolegami venoval tréningu provinčných zásahových jednotiek polície. Tak, aby dokázali sami účinne bojovať s bandami militantov a kriminálnych živlov. Hovorí, že nebezpečné situácie a konflikty boli na dennom poriadku. Afganci majú pritom inú mentalitu ako Iračania. Ak ich presvedčíte, že ste pre nich vzor, získate si naplno ich srdcia. No musíte to robiť v teréne, nie v učebni. Ak Afgancovi ukážete, čo má robiť v reálnej situácii, získate si oveľa väčší rešpekt.
Tragické na osudoch krajiny, ktorá je zmietaná tromi desaťročiami vojen, sú aj útoky Talibanu a iných militantných skupín voči vlastným ľuďom, ktorých považujú za zradcov, lebo spolupracujú s mnohonárodnými silami ISAF alebo necítia nenávisť voči Západu. Za všetky ostatné spomína Michal prípad asi 30-ročného učiteľa z jednej dediny. Na jeho meno si nespomína, na jeho tvár nezabudne nikdy. „Mali sme zaistiť páchateľa povstaleckej skupiny. Natrafili sme pritom na civilistov, ktorí viezli vo svojom aute zraneného človeka. Pri úsilí zachrániť ho sme zistili, že to je učiteľ z miestnej dediny. Bol provládne orientovaný a vzdelával nielen deti, aj starších ľudí. To sa znepáčilo militantom z Talibanu, pretože vzdelanejšia populácia je nezávislejšia a sama si utvorí názor. Niekoľkokrát sa učiteľovi vyhrážali zabitím, no on v tom pokračoval. Raz v noci ho napadli a smrteľne zranili. Keď sa dostal do našich rúk, mal masívne vnútorné krvácanie. Okrem toho sme mali problém s transportom, za aktuálneho počasia nemohol lietať vrtuľník. Učiteľ nám zomrel pri prevoze do nemocnice,“ opisuje Michal tragický príbeh. Na záver dodáva, že vojaci s miestnymi udržiavali priateľské vzťahy: chodili k nim na čaj, vymieňali si jedlo, deťom nosili športové náradie. Ak by mohol, do tejto krajiny sa vráti. Napokon, práca ostreľovača znamená záchranu životov. A dobrý pocit mal aj vtedy, keď zaistili muža, ktorý vyrábal nálože. Také, aké sa kladú na okraj cesty. Také, aké zabíjajú jeho druhov alebo civilistov.
Vojakov 5. pluku hnevá, ak médiá ako prvotnú motiváciu vojakov ísť do náročných misií uvádzajú peniaze. Je síce pravda, že počas nasadenia v zahraničí zarobia asi dvojnásobok toho, čo doma, no v porovnaní s inými spojeneckými vojakmi – aj s Čechmi – ide ozaj o nízke sumy. „Nové auto si za polročnú misiu rozhodne nekúpite,“ dodáva Michal.
.rešpektovať odlišnosti
Vzrastom nižší a mierne zarastený tridsiatnik sa predstavil ako Peter. Pôsobí ako inštruktor streleckej prípravy pre celý 5. pluk. Učí vojakov narábať s pištoľami a útočnými puškami HK 416. „Stará dobrá“ československá puška SA-58, prvý raz vyrobená v roku 1958, dodnes slúži svojmu účelu. Ako jediná celá zložka Ozbrojených síl SR sú príslušníci 5. pluku vyzbrojení rakúskou pištoľou Glock 17, „Je to jedna z prvých zbraní s plastovým rámom, neprekonaná čo sa týka spoľahlivosti, funkčnosti. Funguje s rôznymi druhmi munície a má extrémne nízke percento porúch bez čistenia, až 600-tisíc rán,“ objasňuje Peter.
Pochopiteľne, ani tie najdokonalejšie ručné zbrane nie sú účinné voči nástražným výbušninám umiestneným na ceste. No aj proti nim existuje možnosť včasného odhalenia, prípadne zamedzenia odpálenia na diaľku s pomocou rušičky, ktorá preruší signál vysielačky alebo mobilného telefónu. Peter bol v roku 2005 v Iraku, o šesť rokov neskôr v Afganistane. „Počas prvej rotácie bolo jedno z našich áut zasiahnuté výbušninou zakopanou pri ceste. Našťastie, všetci to prežili, no auto bolo zničené. Militanti používajú primitívnejšie zbrane, no, ako hovoria vojaci, keď ťa zasiahne guľka, je jedno, odkiaľ a z čoho bola vystrelená. Mimoriadne populárne sú spoľahlivé tradičné samopaly AK-47, známejšie pod označením kalašnikov. A tiež RPG pancierová päsť, ktorá môže mať nielen nálož proti tanku či vrtuľníku, ale aj črepinové hlavice proti pechote.
Osobitne v krajine, akou je Afganistan, je pre spojeneckých vojakov nevyhnutné poznať a rešpektovať kultúrne odlišnosti a miestne tradície. Na východe krajiny žijú Paštúni, ktorí majú svoj kódex obyčajového práva. V minulosti sa stali tragické prípady, keď spojeneckí vojaci – možno nevedomky – zneuctili korán, čo vyvolalo po celej krajine vlnu radikálnych protestov. „Mali sme na tému tradícií a kultúrnych odlišností prednášky,“ vysvetľuje Peter a dodáva: „Miestni nám pritom prepáčili veľa prešľapov, ktoré sme si možno ani neuvedomili. Využívali sme napríklad na výcvik budovy, ktoré mali jednu časť vymedzenú na modlenie. Keď som išiel „čistiť“ tú miestnosť, tak ma Afganci slušne, no rázne zastavili, že tam nie, tam nesmiem ísť. Rešpektoval som to.“
Častým úkazom je infiltrácia militantov do afganskej armády alebo polície. Štatistiky uvádzajú neuveriteľné číslo – každý piaty spojenecký vojak nezahynie rukou nepriateľa v teréne, ale rukou kolegu v uniforme. Peter si spomína na jeden prípad infiltrácie, ako hovorí, jedného darebáka, ktorý to hral na dve strany a vynášal informácie, takže Taliban sa vyhrážal príbuzným afganských vojakov. Alebo sa vyhrážal samotným vojakom, že ak nenapadnú spojencov, tak im zabijú rodinu. „Našťastie sa nám podarilo ho odhaliť. Po krátkom výsluchu sme ho odovzdali zadržiavacej jednotke. Neviem, či bol odsúdený,“ dodáva na záver Peter. Skúsenosť s vyšetrením prípadu slovenského čatára Daniela Kavuliaka, ktorého vlani v júni zabil afganský kolega, je však tragická – vrah utiekol z väzenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.