Viac ako o ohlásených plánoch francúzskeho prezidenta v ekonomike sa však diskutuje o jeho súkromnom živote. Bulvárny časopis Closer totiž zverejnil informáciu o údajnom vzťahu medzi hlavou štátu a 41-ročnou herečkou Julie Gayetovou. Doterajšia partnerka (nie manželka) prezidenta, 48-ročná novinárka Valérie Trieweilerová, bola po zverejnení správy hospitalizovaná, oficiálne „za účelom oddychu a nejakých testov“. Medzičasom ju prepustili. Práve kvôli dvakrát rozvedenej Trieweilerovej sa zrejme pred rokmi rozpadol vzťah medzi Hollandom a dnes 60-ročnou socialistickou političkou Segolene Royal, s ktorou má štyri deti.
Francúzi posledné týždne riešili, ktorá prezidentova partnerka je vlastne ich „prvá dáma“. Milostnou aférou sa nechali inšpirovať aj tvorcovia vtipnej počítačovej hry, v ktorej sa Hollande snaží dostať na skútri z Elyzejského paláca do Gayetovej bytu bez toho, aby ho prichytili novinári či doterajšie frajerky. Pravicová opozícia hovorí o blamáži krajiny galského kohúta vo svete, aj keď tri štvrtiny Francúzov aféru pokladajú za súkromnú vec prezidenta. Na milostné pletky svojich politických lídrov sú už navyknutí. Navyše, podľa prieskumu agentúry IFOP sa nevera týka 55 percent francúzskych mužov a 32 percent žien.
Štúdia tiež zistila, že ľudia ľavicovej politickej orientácie majú väčší sklon k podvádzaniu partnera ako pravičiari, no väčšina Francúzov si zároveň myslí, že by sa ponad neveru dokázali povzniesť a odpustiť. Otázne je, či spoluobčania Hollandovi odpustia jeho politickú „neveru“ doteraz deklarovaným ľavicovým ideálom. V strede januára totiž ohlásil reformný protrhový balík, ktorého obsah by mohol v prípade presadenia zmeniť Francúzsko na nepoznanie.
.pakt zodpovednosti
Hollandovi momentálne dôveruje iba štvrtina Francúzov, čo z neho robí najnepopulárnejšieho prezidenta za niekoľko desaťročí. Nezamestnanosť v krajine galského kohúta presahuje 10 percent a prácu si nevie nájsť štvrtina mladých. Európska komisia Francúzom predpovedá na tento rok rast HDP len o necelé percento. Občanov už unavovali plány na stále nové a vyššie dane, kombinované s prezidentskou nemohúcnosťou. Niektorým Francúzom sa začínalo dokonca cnieť za Hollandovým predchodcom Nicolasom Sarkozym. A to aj napriek tomu, že z Elyzejského paláca odchádzal s povesťou arogantného a popudlivého človeka, ktorý sa príliš ostentatívne ukazuje so svojimi bohatými kamarátmi. V roku 2017 sa Sarkozy môže znovu uchádzať o prezidentský úrad a jeho vyhliadky nie sú vôbec zlé.
Francois Hollande, čeliaci nespokojnosti na každej strane a perspektíve, že jeho prvé funkčné obdobie bude zároveň posledným, sa teda rozhodol prejaviť iniciatívu. Verejnosti i politickej scéne ňou vyrazil dych. Na tlačovej konferencii s účasťou asi 600 novinárov rozprával viac ako polhodinu o svojich reformných plánoch. Výdavky štátu chce tento rok znížiť o 15 miliárd eur. V ďalších troch rokoch dokonca o 50 miliárd, čo predstavuje približne zníženie o 4 percentá ročne. Má vzniknúť strategická odborná rada, ktorá sa pokúsi zistiť, kde sa dá v prebujnenej verejnej sfére šetriť bez veľkých negatívnych sociálnych dopadov.
Podniky chce Hollande odbremeniť o odvody vo výške 30 miliárd eur. Ide o peniaze, z ktorých je financovaná rodinná politika. Prezident očakáva, že firmy výmenou za tento ústupok zamestnajú viac ľudí. Ústupky firiem majú byť presne určené podľa jednotlivých odvetví. Nazýva sa to „pakt zodpovednosti“. Vznikne tiež akási „rada pre zjednodušenie“, ktorej úlohou bude nachádzať cesty k zníženiu administratívnej náročnosti podnikania na každom úseku životného cyklu firmy – od vzniku až po zánik. Hollande sa dokonca dotkol problémov so zneužívaním sociálneho systému.
Dane z príjmov právnických osôb by sa mali približovať tým nemeckým. Harmonizovať by sa mohla aj minimálna mzda. S Berlínom chce francúzska hlava štátu viac spolupracovať aj v oblasti energetiky či obrany. Odvážne slová z volebnej kampane o tom, ako Hollande zvráti úsporný kurz spolkovej kancelárky Angely Merkelovej v európskej dlhovej kríze, patria teda nenávratne minulosti.
.francúzska ekonomická revolúcia
Keby sa Hollandovi podarilo reformné plány uskutočniť, išlo by na francúzske pomery o revolúciu. Majú potenciál znížiť nezamestnanosť a urobiť francúzske firmy konkurencieschopnejšie. Médiá komentujú Hollandov obrat ako posun od snahy stimulovať dopyt smerom k ekonomike strany ponuky. Krajina má ozdraviť svoje produkčné kapacity. Ekonomicky zdravšie Francúzsko by nepochybne bolo vzpruhou aj pre zvyšok Európskej únie. Kľúčové iniciatívy by mali byť rozbehnuté ešte začiatkom tohto roka. Dane by sa mohli začať znižovať budúci rok. Do volieb v roku 2017 by nové ekonomicko-sociálne usporiadanie malo byť viditeľné aj pre voličov.
Prirodzene, Hollande bude pre svoje plány musieť získať politickú podporu. Vo svojom príhovore sa liberalizujúce opatrenia snažil striedať s uisteniami o pokračovaní francúzskeho sociálneho modelu. Reformy vraj majú slúžiť jeho udržaniu, nie nahradeniu. Socialistická strana zatiaľ stojí za svojím prezidentom. „Tie reformy sú sociálnodemokratické a sociálna demokracia stojí vľavo,“ obhajoval reformné úmysly prezidenta francúzsky minister financií Pierre Moscovici. Obrat hlavy štátu sa socialisti snažia prezentovať ako zmierlivý pragmatický kompromis pre dobro celej krajiny. Takpovediac novú spoločenskú zmluvu. „Som socialista, reformátor, realista a vlastenec,“ odpovedal samotný Hollande na uštipačné otázky novinárov, či zrazu nezmenil svoju ideologickú orientáciu.
Ľavicové spektrum je vo Francúzsku tradične pestré a ak sa niektorý socialistický politik rozhodne uskutočňovať rozumnejšiu hospodársku politiku, vždy sa nájde dosť kolegov naľavo od neho, ktorí ho obvinia zo „zrady“. Takýmto príkladom môže byť teraz Jean-Luc Mélenchon, ktorý bol v rokoch 2000 až 2002 ministrom odborného vzdelávania. V posledných prezidentských voľbách skončil štvrtý. Marxom inšpirovaný Mélenchon vytkol Hollandovi, že chce dávať podnikom dary bez toho, aby niečo získal naspäť. Prezident je už v jeho očiach „pravičiar“, ktorého plány by ľavica mala spoločnými silami odmietnuť. Podobne to vidí národný tajomník Francúzskej komunistickej strany Pierre Laurent.
Nespokojnosť s Hollandovými plánmi vyjadrili aj odborári, ktorí sa obávajú prepúšťania v štátnej správe. Prirodzene, zamestnávatelia úmysly hlavy štátu podporili, hoci by uvítali výraznejšie znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia. No ozvala sa aj Marine Le Penová, podľa ktorej prezident ide robiť „ultraliberálnu“ politiku. Ňou vedený Národný front nesie síce nálepku „krajná pravica“, lenže ekonomicky mu nie je cudzí protekcionizmus, etatizmus či sociálna demagógia.
.narovno s Nemeckom
Francúzskeho prezidenta na reformné odhodlanie neviedla len nízka popularita doma, ale aj hrozivá perspektíva, že jeho krajina nebude schopná hrať v partnerstve s dynamickým Nemeckom ako-tak rovnocennú úlohu. Posledný rok to bolo vidieť aj na novinových titulkoch. To, že Francúzsko berú s rezervou americké a britské médiá, je dlhodobo známa vec. Vášnivú debatu vyvolal nedávno článok v americkom magazíne Newsweek, ktorý bol voči Francúzsku mimoriadne kritický. No rovnaké články už dlhšie vychádzajú aj v nemeckých novinách. Francúzsko bolo čoraz viac vnímané nie ako súčasť spoločného európskeho motora, ale skôr ako piesok v motore.
Pre Francúzov je veľmi dôležitá národná prestíž. A zdá sa, že s politikou vysokých daní, obézneho štátu a rozpočtových deficitov budú vo svete čoraz menej braní vážne. Preto boli súčasťou reformného balíka aj spoločné projekty s Nemeckom. Zaujímavé bude sledovať avizovanú väčšiu spoluprácu v energetike, kde sa Francúzsko drží jadra, kým Spolková republika podstupuje drahý a kontroverzný experiment s obnoviteľnými zdrojmi.
V každom prípade, nový spolkový minister zahraničia, sociálny demokrat Frank-Walter Steinmaier, pochválil „odvážne“ plány Paríža. Ide podľa neho o správnu cestu. „Môže ísť aj o príspevok, ktorý pomôže Európu silnejšie potiahnuť z dlhovej krízy,“ cituje ministra denník Die Welt. Rovnako prišla podpora z Európskej komisie, podľa ktorej si Francúzsko osvojuje jej návrhy.
.dôvod na skepsu
No zaznievajú aj skeptické hlasy. Napríklad britský týždenník The Economist pripomína Hollandovi, ako pred rokom vyhlasoval, že sa kríza skončila. Jeho vláda sa snažila nafukovať odhady hospodárskeho rastu. Navyše sľuboval voličom citeľné zníženie nezamestnanosti do konca roku 2013. Avšak tieto sľuby sa nevyplnili. Rovnako narástli dane skôr ľuďom v strednej príjmovej vrstve – napriek stroskotanej prezidentovej snahe zdaňovať najbohatších 75-percentnou sadzbou. Hollande tiež už v roku 2012 s fanfárami ohlasoval zavedenie daňovej úľavy pre firmy, ktorá by umožnila znížiť náklady na zamestnávanie pracovnej sily. No jej prípadné pozitívne efekty boli vyvážené zvýšením iných odvodov. Jednoducho, Hollandovým slovám nikto neuverí, pokiaľ nebudú nasledovať presvedčivé činy.
Navyše, francúzsky prezident by musel zmeniť kultúru vo svojej krajine. Aj keď ekonomika si žije vlastným životom a Francúzsko má množstvo špičkových svetových firiem, rétoricky dávajú radoví Francúzi najavo svoje opovrhnutie kapitalizmom, globalizáciou či anglosaským „neoliberalizmom“. Vysoké dane im prekážajú, keď ich musia platiť, no dá sa predpokladať, že začnú protestovať, ak po znížení daní štát začne krátiť aj sociálne služby. Alternatívou by totiž bolo len ďalšie zadlžovanie. A to si Francúzsko tiež nemôže dovoliť. Nech sa teda Holland otočí na ktorúkoľvek stranu, zákonite narazí na mocné záujmové skupiny, ktorým dnešný stav vyhovuje.
Francúzi posledné týždne riešili, ktorá prezidentova partnerka je vlastne ich „prvá dáma“. Milostnou aférou sa nechali inšpirovať aj tvorcovia vtipnej počítačovej hry, v ktorej sa Hollande snaží dostať na skútri z Elyzejského paláca do Gayetovej bytu bez toho, aby ho prichytili novinári či doterajšie frajerky. Pravicová opozícia hovorí o blamáži krajiny galského kohúta vo svete, aj keď tri štvrtiny Francúzov aféru pokladajú za súkromnú vec prezidenta. Na milostné pletky svojich politických lídrov sú už navyknutí. Navyše, podľa prieskumu agentúry IFOP sa nevera týka 55 percent francúzskych mužov a 32 percent žien.
Štúdia tiež zistila, že ľudia ľavicovej politickej orientácie majú väčší sklon k podvádzaniu partnera ako pravičiari, no väčšina Francúzov si zároveň myslí, že by sa ponad neveru dokázali povzniesť a odpustiť. Otázne je, či spoluobčania Hollandovi odpustia jeho politickú „neveru“ doteraz deklarovaným ľavicovým ideálom. V strede januára totiž ohlásil reformný protrhový balík, ktorého obsah by mohol v prípade presadenia zmeniť Francúzsko na nepoznanie.
.pakt zodpovednosti
Hollandovi momentálne dôveruje iba štvrtina Francúzov, čo z neho robí najnepopulárnejšieho prezidenta za niekoľko desaťročí. Nezamestnanosť v krajine galského kohúta presahuje 10 percent a prácu si nevie nájsť štvrtina mladých. Európska komisia Francúzom predpovedá na tento rok rast HDP len o necelé percento. Občanov už unavovali plány na stále nové a vyššie dane, kombinované s prezidentskou nemohúcnosťou. Niektorým Francúzom sa začínalo dokonca cnieť za Hollandovým predchodcom Nicolasom Sarkozym. A to aj napriek tomu, že z Elyzejského paláca odchádzal s povesťou arogantného a popudlivého človeka, ktorý sa príliš ostentatívne ukazuje so svojimi bohatými kamarátmi. V roku 2017 sa Sarkozy môže znovu uchádzať o prezidentský úrad a jeho vyhliadky nie sú vôbec zlé.
Francois Hollande, čeliaci nespokojnosti na každej strane a perspektíve, že jeho prvé funkčné obdobie bude zároveň posledným, sa teda rozhodol prejaviť iniciatívu. Verejnosti i politickej scéne ňou vyrazil dych. Na tlačovej konferencii s účasťou asi 600 novinárov rozprával viac ako polhodinu o svojich reformných plánoch. Výdavky štátu chce tento rok znížiť o 15 miliárd eur. V ďalších troch rokoch dokonca o 50 miliárd, čo predstavuje približne zníženie o 4 percentá ročne. Má vzniknúť strategická odborná rada, ktorá sa pokúsi zistiť, kde sa dá v prebujnenej verejnej sfére šetriť bez veľkých negatívnych sociálnych dopadov.
Podniky chce Hollande odbremeniť o odvody vo výške 30 miliárd eur. Ide o peniaze, z ktorých je financovaná rodinná politika. Prezident očakáva, že firmy výmenou za tento ústupok zamestnajú viac ľudí. Ústupky firiem majú byť presne určené podľa jednotlivých odvetví. Nazýva sa to „pakt zodpovednosti“. Vznikne tiež akási „rada pre zjednodušenie“, ktorej úlohou bude nachádzať cesty k zníženiu administratívnej náročnosti podnikania na každom úseku životného cyklu firmy – od vzniku až po zánik. Hollande sa dokonca dotkol problémov so zneužívaním sociálneho systému.
Dane z príjmov právnických osôb by sa mali približovať tým nemeckým. Harmonizovať by sa mohla aj minimálna mzda. S Berlínom chce francúzska hlava štátu viac spolupracovať aj v oblasti energetiky či obrany. Odvážne slová z volebnej kampane o tom, ako Hollande zvráti úsporný kurz spolkovej kancelárky Angely Merkelovej v európskej dlhovej kríze, patria teda nenávratne minulosti.
.francúzska ekonomická revolúcia
Keby sa Hollandovi podarilo reformné plány uskutočniť, išlo by na francúzske pomery o revolúciu. Majú potenciál znížiť nezamestnanosť a urobiť francúzske firmy konkurencieschopnejšie. Médiá komentujú Hollandov obrat ako posun od snahy stimulovať dopyt smerom k ekonomike strany ponuky. Krajina má ozdraviť svoje produkčné kapacity. Ekonomicky zdravšie Francúzsko by nepochybne bolo vzpruhou aj pre zvyšok Európskej únie. Kľúčové iniciatívy by mali byť rozbehnuté ešte začiatkom tohto roka. Dane by sa mohli začať znižovať budúci rok. Do volieb v roku 2017 by nové ekonomicko-sociálne usporiadanie malo byť viditeľné aj pre voličov.
Prirodzene, Hollande bude pre svoje plány musieť získať politickú podporu. Vo svojom príhovore sa liberalizujúce opatrenia snažil striedať s uisteniami o pokračovaní francúzskeho sociálneho modelu. Reformy vraj majú slúžiť jeho udržaniu, nie nahradeniu. Socialistická strana zatiaľ stojí za svojím prezidentom. „Tie reformy sú sociálnodemokratické a sociálna demokracia stojí vľavo,“ obhajoval reformné úmysly prezidenta francúzsky minister financií Pierre Moscovici. Obrat hlavy štátu sa socialisti snažia prezentovať ako zmierlivý pragmatický kompromis pre dobro celej krajiny. Takpovediac novú spoločenskú zmluvu. „Som socialista, reformátor, realista a vlastenec,“ odpovedal samotný Hollande na uštipačné otázky novinárov, či zrazu nezmenil svoju ideologickú orientáciu.
Ľavicové spektrum je vo Francúzsku tradične pestré a ak sa niektorý socialistický politik rozhodne uskutočňovať rozumnejšiu hospodársku politiku, vždy sa nájde dosť kolegov naľavo od neho, ktorí ho obvinia zo „zrady“. Takýmto príkladom môže byť teraz Jean-Luc Mélenchon, ktorý bol v rokoch 2000 až 2002 ministrom odborného vzdelávania. V posledných prezidentských voľbách skončil štvrtý. Marxom inšpirovaný Mélenchon vytkol Hollandovi, že chce dávať podnikom dary bez toho, aby niečo získal naspäť. Prezident je už v jeho očiach „pravičiar“, ktorého plány by ľavica mala spoločnými silami odmietnuť. Podobne to vidí národný tajomník Francúzskej komunistickej strany Pierre Laurent.
Nespokojnosť s Hollandovými plánmi vyjadrili aj odborári, ktorí sa obávajú prepúšťania v štátnej správe. Prirodzene, zamestnávatelia úmysly hlavy štátu podporili, hoci by uvítali výraznejšie znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia. No ozvala sa aj Marine Le Penová, podľa ktorej prezident ide robiť „ultraliberálnu“ politiku. Ňou vedený Národný front nesie síce nálepku „krajná pravica“, lenže ekonomicky mu nie je cudzí protekcionizmus, etatizmus či sociálna demagógia.
.narovno s Nemeckom
Francúzskeho prezidenta na reformné odhodlanie neviedla len nízka popularita doma, ale aj hrozivá perspektíva, že jeho krajina nebude schopná hrať v partnerstve s dynamickým Nemeckom ako-tak rovnocennú úlohu. Posledný rok to bolo vidieť aj na novinových titulkoch. To, že Francúzsko berú s rezervou americké a britské médiá, je dlhodobo známa vec. Vášnivú debatu vyvolal nedávno článok v americkom magazíne Newsweek, ktorý bol voči Francúzsku mimoriadne kritický. No rovnaké články už dlhšie vychádzajú aj v nemeckých novinách. Francúzsko bolo čoraz viac vnímané nie ako súčasť spoločného európskeho motora, ale skôr ako piesok v motore.
Pre Francúzov je veľmi dôležitá národná prestíž. A zdá sa, že s politikou vysokých daní, obézneho štátu a rozpočtových deficitov budú vo svete čoraz menej braní vážne. Preto boli súčasťou reformného balíka aj spoločné projekty s Nemeckom. Zaujímavé bude sledovať avizovanú väčšiu spoluprácu v energetike, kde sa Francúzsko drží jadra, kým Spolková republika podstupuje drahý a kontroverzný experiment s obnoviteľnými zdrojmi.
V každom prípade, nový spolkový minister zahraničia, sociálny demokrat Frank-Walter Steinmaier, pochválil „odvážne“ plány Paríža. Ide podľa neho o správnu cestu. „Môže ísť aj o príspevok, ktorý pomôže Európu silnejšie potiahnuť z dlhovej krízy,“ cituje ministra denník Die Welt. Rovnako prišla podpora z Európskej komisie, podľa ktorej si Francúzsko osvojuje jej návrhy.
.dôvod na skepsu
No zaznievajú aj skeptické hlasy. Napríklad britský týždenník The Economist pripomína Hollandovi, ako pred rokom vyhlasoval, že sa kríza skončila. Jeho vláda sa snažila nafukovať odhady hospodárskeho rastu. Navyše sľuboval voličom citeľné zníženie nezamestnanosti do konca roku 2013. Avšak tieto sľuby sa nevyplnili. Rovnako narástli dane skôr ľuďom v strednej príjmovej vrstve – napriek stroskotanej prezidentovej snahe zdaňovať najbohatších 75-percentnou sadzbou. Hollande tiež už v roku 2012 s fanfárami ohlasoval zavedenie daňovej úľavy pre firmy, ktorá by umožnila znížiť náklady na zamestnávanie pracovnej sily. No jej prípadné pozitívne efekty boli vyvážené zvýšením iných odvodov. Jednoducho, Hollandovým slovám nikto neuverí, pokiaľ nebudú nasledovať presvedčivé činy.
Navyše, francúzsky prezident by musel zmeniť kultúru vo svojej krajine. Aj keď ekonomika si žije vlastným životom a Francúzsko má množstvo špičkových svetových firiem, rétoricky dávajú radoví Francúzi najavo svoje opovrhnutie kapitalizmom, globalizáciou či anglosaským „neoliberalizmom“. Vysoké dane im prekážajú, keď ich musia platiť, no dá sa predpokladať, že začnú protestovať, ak po znížení daní štát začne krátiť aj sociálne služby. Alternatívou by totiž bolo len ďalšie zadlžovanie. A to si Francúzsko tiež nemôže dovoliť. Nech sa teda Holland otočí na ktorúkoľvek stranu, zákonite narazí na mocné záujmové skupiny, ktorým dnešný stav vyhovuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.