O Rómoch sa hovorí čoraz viac. Je to dôsledok diskusií o imigrácii, ktoré na Rómov, ako je dnes módne nazývať túto komunitu, zameriavajú pozornosť. Anglické slovo gypsy, ako sa Rómom až donedávna hovorilo, má v skutočnosti starodávny rodokmeň, ktorý hovorí aj o tom, o kom sa samotní Rómovia domnievali, že sú. Celá otázka, kým Rómovia naozaj sú, si zaslúži pozornosť a vysvetlenie. Verejnosť je dnes takmer v takých istých rozpakoch, ako bola na začiatku 15. storočia, keď Rómovia (autor používa v celom texte slovo gypsies, pozn. prekl.) prvýkrát prišli do západnej Európy. Pre usadenú populáciu nebolo jednoduché pochopiť iných ľudí, ktorí si zvolili kočovný spôsob života.
Zatiaľ čo Židia kládli veľký dôraz na gramotnosť a majú mnoho historikov, ktorí ich dejiny zaznamenávajú, keď ide o Rómov, hovorí za nich iba niekoľko hlasov v dejinách. To znamená, že ak chceme skúmať ich minulosť, neostáva nám, než sa pozrieť, ako ľudia, žijúci v západnej Európe, reagovali na ich prítomnosť. Samozrejme, že to neznamená, že sa z toho dozvieme pravdu o dejinách Rómov, ale ak spoznáme strach a prekvapenie usadenej európskej populácie z Rómov, niečo sa z toho predsa len dozvieme.
Dejiny Rómov sú zložitou históriou, kde sa miešali predsudky a perzekúcia so sympatiami a podporou. Nikto dnes nepochybuje o tom, že Rómovia pochádzajú zo stredovekej Indie, hoci nevieme alebo nie sme si istí, kedy odtiaľ predkovia Rómov odišli. Rovnako si nie sme istí ani tým, ako dlho a akými kľukatými cestami prešli cez Perziu a Blízky východ, aby napokon prišli do Európy. Fyzický zjav je biednou pomôckou, ale keď prvýkrát prišli, niekoľko nemecky píšucich autorov sa bez akejkoľvek zdvorilosti a nelichotivo vyjadrovalo k tmavej farbe ich pokožky. Viac nám napovie ich reč, a to napriek tomu, že rómsky jazyk má viacero podôb a navzájom divergentných dialektov. Napriek tomu však pôvod rómčiny bez akýchkoľvek pochybností leží medzi indo-árijskými jazykmi starej Indie. Pravda, s nánosmi perzštiny, gréčtiny a ďalších jazykov, ktoré rozšírili bohatstvo rómskeho slovníka, keď Rómovia prechádzali z Ázie do juhovýchodnej Európy. Tu žili, ako vieme, už v 14. storočí.
.čierni ako Tatári
Do samotnej západnej Európy začali Rómovia vstupovať po roku 1400. Nikto nevie, prečo začali odchádzať z Balkánu. Možno to spôsobili turecké invázie, ku ktorým vtedy na Balkáne dochádzalo a ktoré narúšali ich spôsob života, a preto sa zvýšila ich mobilita. Ich príchod do západnej Európy bol spojený s rôznymi príbehmi a vysvetleniami, prečo vlastne prišli. Keď v roku 1407 prišli do Hildesheimu v Sasku, pred úradmi mesta sa prezentovali záhadnými listinami. Ako prejav dobrej vôle tu dostali almužny. Bez ohľadu na tento prejav štedrosti sa na nich však miestne obyvateľstvo pozeralo s podozrením a mesto rozhodlo, že ich bude sprevádzať ozbrojená stráž. Medzi ponúknutou ochranou a zaručenou segregáciou nebol práve veľký rozdiel.
Podobne to bolo aj s rozdielom medzi ponúknutými darmi, almužnami a peňažnými donáciami na jednej strane a nádejou miestneho obyvateľstva, že Rómom tieto dary umožnia ďalej pokračovať v ceste.
Podľa dobového kronikára boli rómski kočovníci dobre organizovaní a viedli ich ľudia, ktorých opísal ako „vojvodcov“ a „grófov“. Nemecký kronikár z počiatku 15. storočia trval na tom, že na Rómoch je niečo nové a doteraz nepoznané: „niečo také cudzie som nikdy predtým nevidel“.
Do Nemecka a Švajčiarska prišli z krajín na východe, presúvali sa v radoch, idúc za sebou, niektorí peši, iní na koňoch. Nocovali za hradbami miest, čo im malo vyhovovať, pretože boli – ako na tom trval dobový kronikár – zlodejmi a báli sa zatknutia, keby zotrvávali vnútri hradieb. Ich počty neboli vysoké: tri stovky tu, nejaká stovka tam, muži a ženy, a okrem toho deti. Dobové opisy tvrdia, že sú „čierni ako Tatári,“ čo je zvláštne, keďže Tatári nie sú čierni. Ten istý kronikár zdôrazňoval, že existuje spojitosť medzi ich údajne nepríjemným zovňajškom a tým, o čom sa on domnieval, že je zlý charakter. Démonizácia Rómov sa mohla začať.
.pútnici z Egypta
Rómski kočovníci sa celkom prirodzene snažili porozumieť spoločnostiam, s ktorými prichádzali do kontaktu. Ak sa stretli so starostlivosťou, snažili sa im porozumieť a pokúsili sa prezentovať tak, aby to bolo Európanom zrozumiteľné: vystupovali ako zbožní kresťanskí pútnici. Ich narábanie s informáciami bolo ohromujúce. Neexistoval proti nim žiadny spoločný postup, sčasti preto, že sa preukazovali listinami, ktoré im zaručovali ochranu. Pod listinami bolo podpísaných viacero panovníkov, najznámejší je príklad Žigmunda, uhorského kráľa a cisára Svätej ríše rímskej.
Prebiehalo to tak, že keď prišli k nejakému mestu alebo hradnému sídlu, prijali ich zástupcovia mesta, biskup alebo miestny šľachtic a „zaobchádzali s nimi humánne“, ako to zachytil jeden z mnohých kronikárov. Ich kočovanie a neustále putovanie sa vysvetľovalo opustením kresťanstva. Rómom bolo údajne bližšie pohanstvo, preto sa vzdali kresťanskej viery, a keď sa k pravej viere neskôr vrátili, ich vlastní biskupi im udelili trest sedemročného putovania. Toto vysvetlenie sa opakovane vracalo a objavovalo v rôznych podobách, dlho po tom, ako sa domnelých sedem rokov premenilo na sedemdesiat rokov. Hovorilo sa tiež, že Rómovia sa rozhodli pre dobrovoľný exil a odchod zo svojej rodnej krajiny, aby si tak uctili pamiatku úteku Jozefa, Márie a malého Ježiša do Egypta pred Herodesom, ktorý chcel Ježiša zabiť. Rómovia tvrdili, že pochádzajú z miesta, ktorému sa hovorí „Malý Egypt“ z Afriky (a teda nie Ázie). Preto sa predpokladalo, že pochádzajú niekde z oblasti blízko kresťanskej ríše v Etiópii, aj uhorský kráľ a cisár Žigmund ich mal privítať ako kajúcnych etiópskych pútnikov. Odvolávanie sa na Etiópiu vyvolávalo na Západe vzrušené predstavy, v tom čase existovala nemožná a prehnane optimistická úvaha, že katolícka Európa vytvorí proti moslimskému svetu veľkú križiacku alianciu s kresťanskou Etiópiou. A práve pre tento ich údajne egyptský pôvod sa Rómom začalo hovoriť Egypciens, skrátene Gypsies. Bola to identita, ktorej sa sami chopili, prijali ju, pretože toto meno malo pozitívne konotácie.
.príchod do Paríža
Napriek pôvodu ich mena rómski kočovníci vždy vyvolávali ambivalentné reakcie. V roku 1469 bol „pán Malého Egypta“ donútený opustiť Frankfurt nad Mohanom a mestská rada opakovane, vždy znovu a znovu žiadala, aby Rómovia opustili mesto. Pohostinnosť sa zmenila na nepriateľstvo.
Do Paríža prišli Rómovia 17. augusta 1427. Na čele prichádzajúcich stál vojvoda, ktorého sprevádzala kmeňová šľachta a desať mohutných mužov. Anonymný pozorovateľ vtedy napísal: „Povedali o sebe, že sú dobrí kresťania a že prišli z dolného Egypta“.
Príbeh o ich pôvode sa stále rozrastal. Rómovia tvrdili, že pôvodne žili v krajine, ktorá sa stala kresťanskou po tom, ako ju obsadili iní kresťania. Svojej viery sa vzdali, keď ich krajinu ovládli Saracéni a ku kresťanstvu sa vrátili, až keď ich ovládol rímsky cisár a poľský kráľ. Cisár bol z nich nešťastný, pre ich nelojalitu, a trval na tom, že k ich budúcnosti sa musí vyjadriť pápež. Tak boli poslaní do Ríma a pápež od nich ako trest žiadal pokánie. Musia sedem rokov kočovať bez toho, aby jediný raz spali na lôžku. Drsný život však mala uľahčiť pápežova prosba na každého opáta alebo biskupa, ktorého opátstvo alebo diecézu navštívia. Všade mali dostať dar piatich kilogramov peňazí v hotovosti, ktorý im zabezpečí, že môžu ďalej putovať. Pápež údajne vydal niekoľko listov na ich podporu, netreba dodávať, že žiadny sa nikdy v pápežských archívoch nenašiel.
Paríž na ich príchod reagoval tak, že im dovolil, aby sa zdržiavali za hradbami mesta, pri Saint Denis. A to napriek tomu, že ich bolo len sto až stodvadsať. Pre parížsku verejnosť sa stali atrakciou. Väčšina Rómov nosila strieborné náušnice, ktoré – ako tvrdili – znamenajú v ich domovine príslušnosť k vyššej vrstve. Povedané inými slovami, napriek ich roztrhanému oblečeniu a jednoduchému životnému štýlu chceli byť považovaní za ľudí, ktorí patria k vyššej spoločenskej vrstve. O mužoch sa hovorilo, že sú „veľmi čierni“, s čiernymi kučeravými vlasmi a copmi. Nosili to najjednoduhšie oblečenie, plášť prikrytý dekou. Bolo medzi nimi veľa veštkýň, ktoré občas vyvolávali hádky, keď súčasne presviedčali mužov aj ženy, že ich ich manželia alebo manželky podvádzajú. Správy o ich nekromantike sa dostali až k parížskemu biskupovi, ktorý sa rozhodol, že s celým tým nezmyslom zatočí: prišiel medzi Rómov a exkomunikoval všetkých, ktorí sa venujú vešteniu spolu s tými, ktorí týmto falošným tvrdeniam veria. Neskôr, 8. septembra, sa po biskupovom nátlaku dali Rómovia do pohybu a odišli. Negatívna povesť Rómov tak siaha na samý začiatok, do obdobia, keď pred šesťsto rokmi prišli do západnej Európy.
.rómovia v Španielsku
Stigmatizácia Rómov je postavená na domnienke, že Rómovia sú kriminálnici a táto predstava viedla k ich ďalšej spoločenskej exklúzii. Dôsledkom bolo, že sa nedokázali usadiť a stereotyp, ktorý sa o nich po celej Európe vytvoril, sa len ďalej posilnil.
Často sa tiež vydávali za gréckych kresťanov, čo malo v časoch tureckej hrozby na Balkáne vyvolať voči nim sympatie. Keď zástupy Rómov tvrdili, že sú Gréci, ktorí boli donútení odísť do exilu, a preto prišli do Španielska, pichli do osieho hniezda. Bolo to koncom 15. storočia, Židia boli vyhnaní len nedávno, Mauri čelili útlaku a núteným konverziám a Rómovia boli napriek svojmu tvrdeniu, že sú kresťanskí pútnici, fyzicky ľahko zamenitelní za Maurov. A to ich vystavilo veľkej hrozbe. Pred verejnými úradmi, aj pred inkvizíciou. Vládcov Španielska, Ferdinanda a Izabelu však nevystrašila ich údajná náboženská identita, ale ich správanie. Kráľ a kráľovná vydali o putujúcich „Egypťanoch“ nariadenie, v ktorom upozorňovali, že Rómovia sa neživia svojimi zručnosťami a čestne, ale žobraním, kradnutím a veštením. Ferdinand a Izabela vydali nariadenie s rozkazom, aby sa usadili a našli si pána, pre ktorého budú pracovať. Inak budú musieť opustiť krajinu.
Bezpočet podobných opisov a správ o príchode Rómov viedol k tomu, že obraz o etniku sa za niekoľko storočí vykryštalizoval do podoby, ktorá s Rómami asociuje náklonnosť ku kradnutiu, mágiu a zvláštne odpudivý fyzický zjav. Albert Krantz z Hamburgu, ktorý zomrel v roku 1517, písal o čudných ľuďoch, ktorí prišli do prístavných miest na severe Nemecka v roku 1417, mali tmavú pokožku, boli škaredí, „upečení na slnku“ a oblečení boli v špinavých handrách. Krantz tvrdil, že to boli skúsení zlodeji, najmä ženy, ktoré krádežami živili aj svojich mužov.
Zatiaľ čo skorší kronikári hovorili o Rómoch ako o zlodejoch, Krantz ponúkol podstatne temnejší obraz. Cestovali po svete, ale viedli len lenivý život a žiadnu krajinu nepovažovali za svoju. Nemali žiadne náboženstvo a žili „zo dňa na deň“. Napísal, že takto žijú skôr psi, a nie ľudia. Na ich príbehy o kajúcnych pútnikoch sa pozeral so skepsou a považoval ich za vymyslené bájky. Samozrejme, bolo to už v čase, keď Rómom údajný sedemročný trest dávno vypršal.
.dedičstvo nacizmu
Európania boli v rozpakoch kvôli stále pretrvávajúcemu príbehu, že Rómovia sú kresťanskí pútnici, ktorí počas svojej dlhej kajúcnej cesty prosia o almužny. Rovnováha medzi kresťanskou pohostinnosťou a xenofóbnou hostilitou bola veľmi jemná. A v čoraz centralizovanejšom a byrokratickejšom štáte ju bolo stále ťažšie udržať. Cudzorodé zvyklosti a úplná mobilita, ktoré boli pre Rómov príznačné, na takúto podobu štátu čoraz viac narážali. Panovníci a mestá v západnej Európe sa postupne rozhodli, že putujúci kočovníci nemajú na ich území miesto. Rómovia doplácali na negatívne stereotypy, ktoré v nich nevideli nič iné, len zlodejov, čarodejníkov a v neskorších storočiach aj tých, ktorí zneužívajú deti. Netreba azda dodávať, že išlo o nepodložené obvinenia.
Victor Hugo, Walter Scott alebo George Borrow ponúkli v 19. storočí podstatne pozitívnejšiu a romantickejšiu predstavu Rómov.
Žiaľ, nacisti oživili klasický obraz Rómov ako asociálnych parazitov, ich indo-árijský pôvod bol autormi ich plánovaného vyhladenia odignorovaný.
Preto je dôležité, aby sme si uvedomili, že dnešný negatívny obraz Rómov je produktom dlhej tradície xenofóbie, ktorú dopĺňali kadejaké fantázie a umenie zveličovať. David Abulafia/
Vplyvný britský historik, profesor dejín Stredomoria na britskej univerzite v Cambridgei. Venuje sa najmä dejinám Talianska, Španielska a stredomorského sveta v stredoveku a renesancii. Pôvodom sefardský žid, narodil sa v roku 1949 v Anglicku, na Cambridgei pôsobí od roku 1974, v rokoch 2003 ‒ 2005 bol dekanom fakulty dejín, od roku 2008 pôsobí vo vedení univerzity. Napísal viacero cenených kníh o Stredomorí, obzvlášť The Great Sea: a Human History of the Mediterranean (2011), v nemecky hovoriacich krajinách bola úspešná jeho kniha o Friedrichovi II Frederick II: a medieval emperor (1988). Je ženatý, publikovaný text vyšiel pôvodne v magazíne Standpoint.
Zatiaľ čo Židia kládli veľký dôraz na gramotnosť a majú mnoho historikov, ktorí ich dejiny zaznamenávajú, keď ide o Rómov, hovorí za nich iba niekoľko hlasov v dejinách. To znamená, že ak chceme skúmať ich minulosť, neostáva nám, než sa pozrieť, ako ľudia, žijúci v západnej Európe, reagovali na ich prítomnosť. Samozrejme, že to neznamená, že sa z toho dozvieme pravdu o dejinách Rómov, ale ak spoznáme strach a prekvapenie usadenej európskej populácie z Rómov, niečo sa z toho predsa len dozvieme.
Dejiny Rómov sú zložitou históriou, kde sa miešali predsudky a perzekúcia so sympatiami a podporou. Nikto dnes nepochybuje o tom, že Rómovia pochádzajú zo stredovekej Indie, hoci nevieme alebo nie sme si istí, kedy odtiaľ predkovia Rómov odišli. Rovnako si nie sme istí ani tým, ako dlho a akými kľukatými cestami prešli cez Perziu a Blízky východ, aby napokon prišli do Európy. Fyzický zjav je biednou pomôckou, ale keď prvýkrát prišli, niekoľko nemecky píšucich autorov sa bez akejkoľvek zdvorilosti a nelichotivo vyjadrovalo k tmavej farbe ich pokožky. Viac nám napovie ich reč, a to napriek tomu, že rómsky jazyk má viacero podôb a navzájom divergentných dialektov. Napriek tomu však pôvod rómčiny bez akýchkoľvek pochybností leží medzi indo-árijskými jazykmi starej Indie. Pravda, s nánosmi perzštiny, gréčtiny a ďalších jazykov, ktoré rozšírili bohatstvo rómskeho slovníka, keď Rómovia prechádzali z Ázie do juhovýchodnej Európy. Tu žili, ako vieme, už v 14. storočí.
.čierni ako Tatári
Do samotnej západnej Európy začali Rómovia vstupovať po roku 1400. Nikto nevie, prečo začali odchádzať z Balkánu. Možno to spôsobili turecké invázie, ku ktorým vtedy na Balkáne dochádzalo a ktoré narúšali ich spôsob života, a preto sa zvýšila ich mobilita. Ich príchod do západnej Európy bol spojený s rôznymi príbehmi a vysvetleniami, prečo vlastne prišli. Keď v roku 1407 prišli do Hildesheimu v Sasku, pred úradmi mesta sa prezentovali záhadnými listinami. Ako prejav dobrej vôle tu dostali almužny. Bez ohľadu na tento prejav štedrosti sa na nich však miestne obyvateľstvo pozeralo s podozrením a mesto rozhodlo, že ich bude sprevádzať ozbrojená stráž. Medzi ponúknutou ochranou a zaručenou segregáciou nebol práve veľký rozdiel.
Podobne to bolo aj s rozdielom medzi ponúknutými darmi, almužnami a peňažnými donáciami na jednej strane a nádejou miestneho obyvateľstva, že Rómom tieto dary umožnia ďalej pokračovať v ceste.
Podľa dobového kronikára boli rómski kočovníci dobre organizovaní a viedli ich ľudia, ktorých opísal ako „vojvodcov“ a „grófov“. Nemecký kronikár z počiatku 15. storočia trval na tom, že na Rómoch je niečo nové a doteraz nepoznané: „niečo také cudzie som nikdy predtým nevidel“.
Do Nemecka a Švajčiarska prišli z krajín na východe, presúvali sa v radoch, idúc za sebou, niektorí peši, iní na koňoch. Nocovali za hradbami miest, čo im malo vyhovovať, pretože boli – ako na tom trval dobový kronikár – zlodejmi a báli sa zatknutia, keby zotrvávali vnútri hradieb. Ich počty neboli vysoké: tri stovky tu, nejaká stovka tam, muži a ženy, a okrem toho deti. Dobové opisy tvrdia, že sú „čierni ako Tatári,“ čo je zvláštne, keďže Tatári nie sú čierni. Ten istý kronikár zdôrazňoval, že existuje spojitosť medzi ich údajne nepríjemným zovňajškom a tým, o čom sa on domnieval, že je zlý charakter. Démonizácia Rómov sa mohla začať.
.pútnici z Egypta
Rómski kočovníci sa celkom prirodzene snažili porozumieť spoločnostiam, s ktorými prichádzali do kontaktu. Ak sa stretli so starostlivosťou, snažili sa im porozumieť a pokúsili sa prezentovať tak, aby to bolo Európanom zrozumiteľné: vystupovali ako zbožní kresťanskí pútnici. Ich narábanie s informáciami bolo ohromujúce. Neexistoval proti nim žiadny spoločný postup, sčasti preto, že sa preukazovali listinami, ktoré im zaručovali ochranu. Pod listinami bolo podpísaných viacero panovníkov, najznámejší je príklad Žigmunda, uhorského kráľa a cisára Svätej ríše rímskej.
Prebiehalo to tak, že keď prišli k nejakému mestu alebo hradnému sídlu, prijali ich zástupcovia mesta, biskup alebo miestny šľachtic a „zaobchádzali s nimi humánne“, ako to zachytil jeden z mnohých kronikárov. Ich kočovanie a neustále putovanie sa vysvetľovalo opustením kresťanstva. Rómom bolo údajne bližšie pohanstvo, preto sa vzdali kresťanskej viery, a keď sa k pravej viere neskôr vrátili, ich vlastní biskupi im udelili trest sedemročného putovania. Toto vysvetlenie sa opakovane vracalo a objavovalo v rôznych podobách, dlho po tom, ako sa domnelých sedem rokov premenilo na sedemdesiat rokov. Hovorilo sa tiež, že Rómovia sa rozhodli pre dobrovoľný exil a odchod zo svojej rodnej krajiny, aby si tak uctili pamiatku úteku Jozefa, Márie a malého Ježiša do Egypta pred Herodesom, ktorý chcel Ježiša zabiť. Rómovia tvrdili, že pochádzajú z miesta, ktorému sa hovorí „Malý Egypt“ z Afriky (a teda nie Ázie). Preto sa predpokladalo, že pochádzajú niekde z oblasti blízko kresťanskej ríše v Etiópii, aj uhorský kráľ a cisár Žigmund ich mal privítať ako kajúcnych etiópskych pútnikov. Odvolávanie sa na Etiópiu vyvolávalo na Západe vzrušené predstavy, v tom čase existovala nemožná a prehnane optimistická úvaha, že katolícka Európa vytvorí proti moslimskému svetu veľkú križiacku alianciu s kresťanskou Etiópiou. A práve pre tento ich údajne egyptský pôvod sa Rómom začalo hovoriť Egypciens, skrátene Gypsies. Bola to identita, ktorej sa sami chopili, prijali ju, pretože toto meno malo pozitívne konotácie.
.príchod do Paríža
Napriek pôvodu ich mena rómski kočovníci vždy vyvolávali ambivalentné reakcie. V roku 1469 bol „pán Malého Egypta“ donútený opustiť Frankfurt nad Mohanom a mestská rada opakovane, vždy znovu a znovu žiadala, aby Rómovia opustili mesto. Pohostinnosť sa zmenila na nepriateľstvo.
Do Paríža prišli Rómovia 17. augusta 1427. Na čele prichádzajúcich stál vojvoda, ktorého sprevádzala kmeňová šľachta a desať mohutných mužov. Anonymný pozorovateľ vtedy napísal: „Povedali o sebe, že sú dobrí kresťania a že prišli z dolného Egypta“.
Príbeh o ich pôvode sa stále rozrastal. Rómovia tvrdili, že pôvodne žili v krajine, ktorá sa stala kresťanskou po tom, ako ju obsadili iní kresťania. Svojej viery sa vzdali, keď ich krajinu ovládli Saracéni a ku kresťanstvu sa vrátili, až keď ich ovládol rímsky cisár a poľský kráľ. Cisár bol z nich nešťastný, pre ich nelojalitu, a trval na tom, že k ich budúcnosti sa musí vyjadriť pápež. Tak boli poslaní do Ríma a pápež od nich ako trest žiadal pokánie. Musia sedem rokov kočovať bez toho, aby jediný raz spali na lôžku. Drsný život však mala uľahčiť pápežova prosba na každého opáta alebo biskupa, ktorého opátstvo alebo diecézu navštívia. Všade mali dostať dar piatich kilogramov peňazí v hotovosti, ktorý im zabezpečí, že môžu ďalej putovať. Pápež údajne vydal niekoľko listov na ich podporu, netreba dodávať, že žiadny sa nikdy v pápežských archívoch nenašiel.
Paríž na ich príchod reagoval tak, že im dovolil, aby sa zdržiavali za hradbami mesta, pri Saint Denis. A to napriek tomu, že ich bolo len sto až stodvadsať. Pre parížsku verejnosť sa stali atrakciou. Väčšina Rómov nosila strieborné náušnice, ktoré – ako tvrdili – znamenajú v ich domovine príslušnosť k vyššej vrstve. Povedané inými slovami, napriek ich roztrhanému oblečeniu a jednoduchému životnému štýlu chceli byť považovaní za ľudí, ktorí patria k vyššej spoločenskej vrstve. O mužoch sa hovorilo, že sú „veľmi čierni“, s čiernymi kučeravými vlasmi a copmi. Nosili to najjednoduhšie oblečenie, plášť prikrytý dekou. Bolo medzi nimi veľa veštkýň, ktoré občas vyvolávali hádky, keď súčasne presviedčali mužov aj ženy, že ich ich manželia alebo manželky podvádzajú. Správy o ich nekromantike sa dostali až k parížskemu biskupovi, ktorý sa rozhodol, že s celým tým nezmyslom zatočí: prišiel medzi Rómov a exkomunikoval všetkých, ktorí sa venujú vešteniu spolu s tými, ktorí týmto falošným tvrdeniam veria. Neskôr, 8. septembra, sa po biskupovom nátlaku dali Rómovia do pohybu a odišli. Negatívna povesť Rómov tak siaha na samý začiatok, do obdobia, keď pred šesťsto rokmi prišli do západnej Európy.
.rómovia v Španielsku
Stigmatizácia Rómov je postavená na domnienke, že Rómovia sú kriminálnici a táto predstava viedla k ich ďalšej spoločenskej exklúzii. Dôsledkom bolo, že sa nedokázali usadiť a stereotyp, ktorý sa o nich po celej Európe vytvoril, sa len ďalej posilnil.
Často sa tiež vydávali za gréckych kresťanov, čo malo v časoch tureckej hrozby na Balkáne vyvolať voči nim sympatie. Keď zástupy Rómov tvrdili, že sú Gréci, ktorí boli donútení odísť do exilu, a preto prišli do Španielska, pichli do osieho hniezda. Bolo to koncom 15. storočia, Židia boli vyhnaní len nedávno, Mauri čelili útlaku a núteným konverziám a Rómovia boli napriek svojmu tvrdeniu, že sú kresťanskí pútnici, fyzicky ľahko zamenitelní za Maurov. A to ich vystavilo veľkej hrozbe. Pred verejnými úradmi, aj pred inkvizíciou. Vládcov Španielska, Ferdinanda a Izabelu však nevystrašila ich údajná náboženská identita, ale ich správanie. Kráľ a kráľovná vydali o putujúcich „Egypťanoch“ nariadenie, v ktorom upozorňovali, že Rómovia sa neživia svojimi zručnosťami a čestne, ale žobraním, kradnutím a veštením. Ferdinand a Izabela vydali nariadenie s rozkazom, aby sa usadili a našli si pána, pre ktorého budú pracovať. Inak budú musieť opustiť krajinu.
Bezpočet podobných opisov a správ o príchode Rómov viedol k tomu, že obraz o etniku sa za niekoľko storočí vykryštalizoval do podoby, ktorá s Rómami asociuje náklonnosť ku kradnutiu, mágiu a zvláštne odpudivý fyzický zjav. Albert Krantz z Hamburgu, ktorý zomrel v roku 1517, písal o čudných ľuďoch, ktorí prišli do prístavných miest na severe Nemecka v roku 1417, mali tmavú pokožku, boli škaredí, „upečení na slnku“ a oblečení boli v špinavých handrách. Krantz tvrdil, že to boli skúsení zlodeji, najmä ženy, ktoré krádežami živili aj svojich mužov.
Zatiaľ čo skorší kronikári hovorili o Rómoch ako o zlodejoch, Krantz ponúkol podstatne temnejší obraz. Cestovali po svete, ale viedli len lenivý život a žiadnu krajinu nepovažovali za svoju. Nemali žiadne náboženstvo a žili „zo dňa na deň“. Napísal, že takto žijú skôr psi, a nie ľudia. Na ich príbehy o kajúcnych pútnikoch sa pozeral so skepsou a považoval ich za vymyslené bájky. Samozrejme, bolo to už v čase, keď Rómom údajný sedemročný trest dávno vypršal.
.dedičstvo nacizmu
Európania boli v rozpakoch kvôli stále pretrvávajúcemu príbehu, že Rómovia sú kresťanskí pútnici, ktorí počas svojej dlhej kajúcnej cesty prosia o almužny. Rovnováha medzi kresťanskou pohostinnosťou a xenofóbnou hostilitou bola veľmi jemná. A v čoraz centralizovanejšom a byrokratickejšom štáte ju bolo stále ťažšie udržať. Cudzorodé zvyklosti a úplná mobilita, ktoré boli pre Rómov príznačné, na takúto podobu štátu čoraz viac narážali. Panovníci a mestá v západnej Európe sa postupne rozhodli, že putujúci kočovníci nemajú na ich území miesto. Rómovia doplácali na negatívne stereotypy, ktoré v nich nevideli nič iné, len zlodejov, čarodejníkov a v neskorších storočiach aj tých, ktorí zneužívajú deti. Netreba azda dodávať, že išlo o nepodložené obvinenia.
Victor Hugo, Walter Scott alebo George Borrow ponúkli v 19. storočí podstatne pozitívnejšiu a romantickejšiu predstavu Rómov.
Žiaľ, nacisti oživili klasický obraz Rómov ako asociálnych parazitov, ich indo-árijský pôvod bol autormi ich plánovaného vyhladenia odignorovaný.
Preto je dôležité, aby sme si uvedomili, že dnešný negatívny obraz Rómov je produktom dlhej tradície xenofóbie, ktorú dopĺňali kadejaké fantázie a umenie zveličovať. David Abulafia/
Vplyvný britský historik, profesor dejín Stredomoria na britskej univerzite v Cambridgei. Venuje sa najmä dejinám Talianska, Španielska a stredomorského sveta v stredoveku a renesancii. Pôvodom sefardský žid, narodil sa v roku 1949 v Anglicku, na Cambridgei pôsobí od roku 1974, v rokoch 2003 ‒ 2005 bol dekanom fakulty dejín, od roku 2008 pôsobí vo vedení univerzity. Napísal viacero cenených kníh o Stredomorí, obzvlášť The Great Sea: a Human History of the Mediterranean (2011), v nemecky hovoriacich krajinách bola úspešná jeho kniha o Friedrichovi II Frederick II: a medieval emperor (1988). Je ženatý, publikovaný text vyšiel pôvodne v magazíne Standpoint.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.