Príkladov krádeží, zneužitia, „straty“ zdravotných kariet zo špitálov, PIN kódov ku kreditným kartám, prístupových hesiel k účtom, údajov klientov mobilných operátorov, alebo rovno kusa osobnej identity majiteľov mobilných telefónov, FB účtov a podobne je neúrekom. A nepatrí ochrana našich životov a majetku do základných funkcií štátu, v dnešnom globalizovanom svete, bez ohľadu na typ emócie, ktorý k tomuto inštitútu prechovávame? Do akej kategórie patrí, keď niekto ukradne údaje spravodajskej služby demokratického štátu s tým, že občanov chráni pred neoprávneným čmuchaním?
Prvé, čo mi napadlo, keď som 11. 9. 2001 videl newyorské Dvojičky padať k zemi, bolo: odteraz budeme za každý kúsok svojej bezpečnosti platiť kúskom svojej slobody. Druhé, čo som si vtedy uvedomil, keď boli spočítaní mŕtvi a zverejnené profily páchateľov, že túto obeť unesiem.
Obavy z tajných služieb nedemokratických režimov, z radikálnych militantov a ich zbrojníc, roztrúsených kade-tade, z ich spiacich agentov, náborárov, osamelých deviantov... sú namieste. Pokiaľ chceme pokojne spávať, neostáva, než dôverovať inštitúciám, ktoré nás majú chrániť. Isto, po skúsenostiach s tými našimi, ktoré majú za ušami denunciáciu politických konkurentov, korupčné škandály, rozkrádačky či priamo násilné zločiny, je to problém. Máme však preto zabrániť monitorovaniu bezpečnostných rizík? A máme im v tom zabrániť preto, že sa do ich služieb občas dostanú ľudia formátu Ivana Lexu? Stačí si uvedomiť rozdiel medzi zločineckým, nekompetentným alebo nedôveryhodným spravodajcom či agentom v demokratických a nedemokratických pomeroch. Veď za komunizmu stačilo udanie, že ten alebo onen občan číta, počúva, rozpráva, čo by nemal, aby prežil život štvanca, väzňa, alebo neprežil.
Bol som v hľadáčiku českej BIS aj slovenskej SIS v 90. rokoch. Tej prvej pre Hnutie občianskej solidarity a tolerancie, v radoch ktorého sa pohybovalo zopár mladých anarchistov, tej druhej preto, že som spoluzakladal TV Nova, ktorú vtedajší šéf SIS pasoval na protislovenské médium. V oboch prípadoch som vedel, že niet dôvodu k obavám a spal som pokojne. Nie tak v časoch, keď vyšla napríklad Bratislava/nahlas, a to aj napriek tomu, že komunizmu už odzváňalo. Ak mám z niečoho obavy, tak to je masívna podpora Snowdenovho činu, jeho heroizácia. A dosť mi záleží na tom, aby aj kvôli takýmto ľuďom spravodajské služby demokratických štátov nakladali so svojimi informačnými fondmi zodpovednejšie a aby riziko ich rozkrádania bolo minimálne. Podobne ako kvalifikovaná kontrola ich činnosti. A sme pri klasickej téme: kto bude kontrolovať kontrolórov? O tomto však inokedy. Teraz len toľko, že intuitívne verím viac CIA ako BIS, BIS viac ako SIS, SIS viac ako FSB...
Prvé, čo mi napadlo, keď som 11. 9. 2001 videl newyorské Dvojičky padať k zemi, bolo: odteraz budeme za každý kúsok svojej bezpečnosti platiť kúskom svojej slobody. Druhé, čo som si vtedy uvedomil, keď boli spočítaní mŕtvi a zverejnené profily páchateľov, že túto obeť unesiem.
Obavy z tajných služieb nedemokratických režimov, z radikálnych militantov a ich zbrojníc, roztrúsených kade-tade, z ich spiacich agentov, náborárov, osamelých deviantov... sú namieste. Pokiaľ chceme pokojne spávať, neostáva, než dôverovať inštitúciám, ktoré nás majú chrániť. Isto, po skúsenostiach s tými našimi, ktoré majú za ušami denunciáciu politických konkurentov, korupčné škandály, rozkrádačky či priamo násilné zločiny, je to problém. Máme však preto zabrániť monitorovaniu bezpečnostných rizík? A máme im v tom zabrániť preto, že sa do ich služieb občas dostanú ľudia formátu Ivana Lexu? Stačí si uvedomiť rozdiel medzi zločineckým, nekompetentným alebo nedôveryhodným spravodajcom či agentom v demokratických a nedemokratických pomeroch. Veď za komunizmu stačilo udanie, že ten alebo onen občan číta, počúva, rozpráva, čo by nemal, aby prežil život štvanca, väzňa, alebo neprežil.
Bol som v hľadáčiku českej BIS aj slovenskej SIS v 90. rokoch. Tej prvej pre Hnutie občianskej solidarity a tolerancie, v radoch ktorého sa pohybovalo zopár mladých anarchistov, tej druhej preto, že som spoluzakladal TV Nova, ktorú vtedajší šéf SIS pasoval na protislovenské médium. V oboch prípadoch som vedel, že niet dôvodu k obavám a spal som pokojne. Nie tak v časoch, keď vyšla napríklad Bratislava/nahlas, a to aj napriek tomu, že komunizmu už odzváňalo. Ak mám z niečoho obavy, tak to je masívna podpora Snowdenovho činu, jeho heroizácia. A dosť mi záleží na tom, aby aj kvôli takýmto ľuďom spravodajské služby demokratických štátov nakladali so svojimi informačnými fondmi zodpovednejšie a aby riziko ich rozkrádania bolo minimálne. Podobne ako kvalifikovaná kontrola ich činnosti. A sme pri klasickej téme: kto bude kontrolovať kontrolórov? O tomto však inokedy. Teraz len toľko, že intuitívne verím viac CIA ako BIS, BIS viac ako SIS, SIS viac ako FSB...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.