Leopold I., nemecký princ z Anglicka, zvolený belgickým parlamentom, kvázi najatý ako do služby. Medzi tými istými dunami bránil tretí kráľ v rokoch 1914 – 1918 maličké zvyšky svojho kráľovstva, keď takmer celé Belgicko bolo obsadené nemeckou ríšou. Aby podporil morálku, jazdieval Albert I. každé ráno a za každého počasia v kaki uniforme po pláži. Keď som sa dozvedel, že v roku 2014 sa v De Panne bude konať aj voľba Miss Belgicka, nič ma už nemohlo zadržať.
Šiel som, prirodzene, hneď k moru. Pláž je dlhá, stovky ľudí sa prechádzajú po drsnom piesku, v zapadajúcom slnku dymia priemyselné komíny blízkeho francúzskeho Dunkirku. Zástavba pri mori sa najpríšernejším spôsobom odlišuje od zvyšku mestečka – kilometrová čiara moderných osem až desať poschodových apartmánových domov, každý centimeter výhľadu na more je speňažený. Vládne tu melanchólia opustenosti, nanajvýš v každom pätnástom byte sa svieti. Hľadám hlavný stan kedysi takého uctievaného kráľa – vojaka Alberta I. Zmizol. Takmer na konci radu domov som našiel dom, kde na oknách viseli plastové závesy, ako tie, čo boli v osemdesiatych rokoch v sprchách. Práve táto ošumelá budova nesie meno kedysi tak uznávanej kráľovnej – zdravotnej sestry „Résidence Elisabeth“. Neudržiavaný pamätník kráľovninej „Oceánskej nemocnice.“ Nič viac.
Medzitým sa na pláži začala ľudová zábava. Horel obrovský oheň, ponúkali tu pečené ryby aj miestny nápoj Jenever, neškodnú mladšiu sestru borovičky. Ožil som, a aj keď ma varovali pred nezrozumiteľnosťou západoflámskeho nárečia, vyskúšal som svoju čerstvo naučenú holandčinu: „Je toto slávnosť kvôli Miss Belgicko?“ Domáci sa mi smejú. Nie, oslavujú kerstboomverbranding, rituálne pálenie vianočných stromčekov. Jeden postarší morský vlk ukázal na neobývané apartmánové domy, ktoré sú v lete obývané najmä po francúzsky hovoriacimi Belgičanmi: „Dnes je všetko zadarmo, lebo platia kapitalisti.“ Miss Belgicko označil za Silikon-Contest. So svojou otázkou som šiel ďalej. Niektorí, najmä mladí, počuli po prvý raz, že v ich mestečku sa bude voliť najkrajšia Belgičanka.
Ale bude ešte horšie. Po šiestich reformách štátu je kráľovstvo tak rozparcelované medzi francúzsky a holandsky hovoriace obyvateľstvo, že niečo také belgické ako Miss Belgicko je odsúdené na bezpríkladný úpadok. Miss Francúzsko dosahuje medzitým lepšie čísla. Tento rok sa pre podujatie našla len sála malého zábavného parku pre deti, Plopsaland, a prenášať ho bude len malý digitálny kanál pre deti. Zmocňuje sa ma panika. To voľbu Miss neuvidím ani v televízii? Hekticky jazdím pobrežnou električkou Kusttram sem a tam. Pri Plopsalande som našiel vojenský cintorín s českými a slovenskými zástavami, ale nijaký lokál, kde by dávali prenos z Miss.
Späť v centre som našiel záchranu v malom bare t’Pannepotje. Nápojový lístok začínal výpočtom nákladov, na ktoré podnik dopláca – napríklad tretí svet a kráľovský dvor. Ale v telke bežala Miss Belgicko. Každá kandidátka musela zodpovedať dve otázky o Belgicku, jednu po francúzsky a druhú po holandsky. A práve kandidátka zo západoflámskych bojových polí sa poplietla, vraj prvá svetová vojna bola pred desiatimi rokmi. Po tom, čo vyhrala tá najškaredšia, do lokálu vošlo pár ďalších hostí. Premeriavali si ma s priateľským údivom, čo si myslia o svojom nešťastnom kráľovstve, to si však radšej nechali pre seba. Len holohlavý sa nadchýnal mojím záujmom o Belgicko. Porozprával mi, že soche Leopolda I. ukradli meč. „Bola to politická akcia ľudí bez trvalého pobytu. Chceli tým poukázať na to, že ani prvý belgický kráľ nemal belgické papiere.“
Šiel som, prirodzene, hneď k moru. Pláž je dlhá, stovky ľudí sa prechádzajú po drsnom piesku, v zapadajúcom slnku dymia priemyselné komíny blízkeho francúzskeho Dunkirku. Zástavba pri mori sa najpríšernejším spôsobom odlišuje od zvyšku mestečka – kilometrová čiara moderných osem až desať poschodových apartmánových domov, každý centimeter výhľadu na more je speňažený. Vládne tu melanchólia opustenosti, nanajvýš v každom pätnástom byte sa svieti. Hľadám hlavný stan kedysi takého uctievaného kráľa – vojaka Alberta I. Zmizol. Takmer na konci radu domov som našiel dom, kde na oknách viseli plastové závesy, ako tie, čo boli v osemdesiatych rokoch v sprchách. Práve táto ošumelá budova nesie meno kedysi tak uznávanej kráľovnej – zdravotnej sestry „Résidence Elisabeth“. Neudržiavaný pamätník kráľovninej „Oceánskej nemocnice.“ Nič viac.
Medzitým sa na pláži začala ľudová zábava. Horel obrovský oheň, ponúkali tu pečené ryby aj miestny nápoj Jenever, neškodnú mladšiu sestru borovičky. Ožil som, a aj keď ma varovali pred nezrozumiteľnosťou západoflámskeho nárečia, vyskúšal som svoju čerstvo naučenú holandčinu: „Je toto slávnosť kvôli Miss Belgicko?“ Domáci sa mi smejú. Nie, oslavujú kerstboomverbranding, rituálne pálenie vianočných stromčekov. Jeden postarší morský vlk ukázal na neobývané apartmánové domy, ktoré sú v lete obývané najmä po francúzsky hovoriacimi Belgičanmi: „Dnes je všetko zadarmo, lebo platia kapitalisti.“ Miss Belgicko označil za Silikon-Contest. So svojou otázkou som šiel ďalej. Niektorí, najmä mladí, počuli po prvý raz, že v ich mestečku sa bude voliť najkrajšia Belgičanka.
Ale bude ešte horšie. Po šiestich reformách štátu je kráľovstvo tak rozparcelované medzi francúzsky a holandsky hovoriace obyvateľstvo, že niečo také belgické ako Miss Belgicko je odsúdené na bezpríkladný úpadok. Miss Francúzsko dosahuje medzitým lepšie čísla. Tento rok sa pre podujatie našla len sála malého zábavného parku pre deti, Plopsaland, a prenášať ho bude len malý digitálny kanál pre deti. Zmocňuje sa ma panika. To voľbu Miss neuvidím ani v televízii? Hekticky jazdím pobrežnou električkou Kusttram sem a tam. Pri Plopsalande som našiel vojenský cintorín s českými a slovenskými zástavami, ale nijaký lokál, kde by dávali prenos z Miss.
Späť v centre som našiel záchranu v malom bare t’Pannepotje. Nápojový lístok začínal výpočtom nákladov, na ktoré podnik dopláca – napríklad tretí svet a kráľovský dvor. Ale v telke bežala Miss Belgicko. Každá kandidátka musela zodpovedať dve otázky o Belgicku, jednu po francúzsky a druhú po holandsky. A práve kandidátka zo západoflámskych bojových polí sa poplietla, vraj prvá svetová vojna bola pred desiatimi rokmi. Po tom, čo vyhrala tá najškaredšia, do lokálu vošlo pár ďalších hostí. Premeriavali si ma s priateľským údivom, čo si myslia o svojom nešťastnom kráľovstve, to si však radšej nechali pre seba. Len holohlavý sa nadchýnal mojím záujmom o Belgicko. Porozprával mi, že soche Leopolda I. ukradli meč. „Bola to politická akcia ľudí bez trvalého pobytu. Chceli tým poukázať na to, že ani prvý belgický kráľ nemal belgické papiere.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.