Okolitá krajina ho svojím pôvabom privábila do detstva, zelenkasté vlnky hojdali jeho myseľ a spolu s nimi sa hebko čerili jeho spomienky. Vskutku, práve táto prvá kniha napísaná tu u nás tvorí čosi ako pevný a spoľahlivý základ pre ďalších jedenásť: Marcus Aurelius vyratúva, čo dobré, správne, múdre a pozitívne si osvojil od ľudí, medzi ktorými vyrastal, a potom ešte ďakuje bohom za to, čím ho obdarili a čoho mu dožičili. Máme tieto Marcove (a možno aj marcové) hovory k sebe na dosah ruky, k dispozícii. Stačí do nich nazrieť, a ocitneme sa pred zrkadlom, my aj vek, ktorý žijeme. Lenže ktosi akoby nám na to zrkadlo dýchol, takmer nič tam už nevidieť. Práve preto by si mal každý z nás raz za (tento rýchly) čas nájsť skryté miestečko nad Granuou, zopár pokojných okamihov, zotrieť trblietavý srieň na zrkadle svojej pamäti a prípadne i pozrieť za seba. Marcus nám bude veľmi pomáhať. Možno i z vďaky za to, že práve tu u nás mohol zosumarizovať a zapísať si, len tak, sám pre seba, všetku tú múdrosť, krásu a dobrotu, ktorú potom vložil do ďalších jedenástich kníh. Píše v Knihe šiestej: „Najlepším spôsobom odplaty je neodplácať zlé zlým.“ Alebo: „Usiluj sa preniknúť do zmýšľania ľudí a pozoruj, čomu sa vyhýbajú a o čo sa usilujú rozumní!“ Nájdime si teda miestečko nad vlastnou Granuou a počúvajme. Jeho i sa. Aby to, čo malo byť o zabúdaní, bolo skôr o zobúdzaní. I preto, lebo práve tieto Hovory, či Myšlienky k sebe sú prvým známym literárnym dielom, čo vzniklo na území našej krajiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.