Keď som videl Knihu o cintoríne nadpísanú pseudonymom Samko Tále, myslel som si, že je to iba ďalšia recesia. Až neskôr mi došlo, aký vážny počin sa udial pred našimi očami. Veď Daniele sa podarilo to, čo sa v slovenskej literatúre udeje málokedy – a už dávno nie. Vytvorila nový hlas, nový spôsob rozprávania, novú štylizovanosť reči, ktorá vychádza zo spôsobu vedenia hlasu retardovaného človeka. Pozerám sa okolo seba, naposledy sa to podarilo tuším Hrabalovi a pred ním Haškovi. Danielin debut bol spomalene oslnivý, a to je pre autora vždy riziko. Už ho nikto neprestane konfrontovať s jeho prvým úspechom. Na začiatok som sa jej spýtal, prečo sa zjavila až po štyridsiatke a kde bola dovtedy.
V osemnástich rokoch som posielala nejaké básničky Mihálikovi a bol veľmi ústretový, ale hádam bol až príliš ústretový a ja som nerozumela, akým spôsobom bol ku mne ústretový. A potom som sa na veľmi, veľmi dlhý čas neodvážila osloviť nijakého vydavateľa, lebo som sa vždy bála, že to pôjde s tými ponukami... A to mi naozaj trvalo veľmi dlho, až v tridsiatke už nehrozilo, že by mi niekto dával iné návrhy (smiech). Predtým som napísala jednu poviedku, ktorá sa dostala do Kaliho súťaže Poviedka, tam získala ocenenie. A Kali mi dal ponuku, že mi vydá knihu, ak napíšem. Tu sme pri otázke, či majú zmysel súťaže, lebo kto by sa chcel presadiť, tak sa presadí aj bez súťaží. Ale ja sama na sebe viem, že by som sa zúfalo neodvážila poslať niekde svoj rukopis. Ja som potrebovala také to macíkovské pohladkanie, viem, kto si, aspoň to neodvrhnem. Vôbec som nepredpokladala, že to Kali vydá, stačil mi pocit, že nejaký veľký macík si ten rukopis pozrie.
.o Samkovi Tálem
Tak strašne som sa chcela nájsť, že keď som sa konečne vteperila do postavy Samka, tej mentálne retardovanej bytosti, a keď som konečne pochopila, kto ten Samko je, keď som ho cítila až v hrdle, ako sa úpenlivo snaží vyjadriť, pretože jediné, čo pozná, je, čo nepozná, normálny spôsob vyjadrovania a tá úpenlivá kŕčovitosť toho vyjadriť sa spisovne, vyjadriť sa tak, ako sa patrí – to vo mne vyvolalo tento spôsob písania. On sa vyjadruje inak, lebo sa strašne snaží byť ako priemerný Slovák. Byť priemerný, to je jeho najväčšia životná túžba. Pri tej priemernosti mi napadlo (smiešok), že nie náhodou je môj vôbec najobľúbenejší film Formanov Amadeus, kde je téma priemernosti. Mala som obdobie, keď som si myslela, že ten film je o mne, nie že by som bola Mozart, ale že som Salieri, patrón priemerných. Je vo mne strach z priemeru, z tej
všeobecnosti, z toho nebytia, z tej nefarebnosti.
Veľa vecí je tam akoby autentických, cez reálie tej doby a to som, samozrejme, najlepšie vedela na sebe. Takže Samko kopíroval môj vek, 44 rokov. Všimla som si, že autori vôbec veľmi radi dávajú svojim hrdinom svoj vlastný vek. Ja si myslím, a to by som asi nemala hovoriť, lebo tak padajú modly, že je tam viac racionálneho, viac premysleného. Núkali sa mi, povedzme, tri možnosti, a ja som si vybrala tú, ktorú som si racionálne vedela zdôvodniť, prečo. Tam jednoducho všetko súvisí s cintorínom. Každé meno súvisí so smrťou. Veľakrát som to hnala až na úplný okraj možností, ako všelijako využiť ešte tú smrť, to umieranie, ten cintorín.... Ako tú rukavičku naplníš, to mäsko, to je iná vec, ale tá kosť bola racionálna.
.o Komárne
Narodila som sa v Komárne, ale v čisto slovenskej rodine. Mama bola z Martína, otec zo Zvolena, dostali sa do Komárna ako tzv. slovenské injekcie. Politické alebo nejaké ekonomické tresty sa žehlili tým, že ľudia išli na Dolniaky. A deti týchto z trestu odvedených rodín sa zišli v Komárne, zosobášili sa a narodili sme sa im my. Ja som vlastne v detstve trpela syndrómom emigranta, lebo my sme tam nepatrili, boli sme emigranti, ktorí tam nemali hroby, kamarátov, zázemie. A ja som si až v dospelosti uvedomila, že o Komárne nič neviem. Lebo keď naši rodičia rozprávali o domove, tak to bolo vždy „tam”, nikdy nie tu. Nenaučila som sa mať rada to mesto. Bývala som tam, ale mať rád mesto, to človek asi dedí, ako choroby. Áno, naučila som sa – odtiaľto sa ide tam takto, toto je Eržike néni, ktorá býva oproti, ale k ničomu nebola pridaná hodnota spomienok, ktorými by rodičia hovorili, tuto som sa potkol, keď som mal tri roky, tuto na cintoríne leží môj spolužiak. Ja som sa vlastne začala s tým mestom zoznamovať, keď som sa vrátila z vysokej školy z Prahy. A keď som sa vrátila, začala som robiť v Maďarskom oblastnom divadle, s tou kuchynskou maďarčinou, ktorú som mala, čókolom, jónapotkivánok, etketehárom, režírovala som v cudzom jazyku.
Ironicky hovorievam, že môj otec bol Slovák a moja mama dáma (smiech). Moja mama bola veľmi, veľmi tolerantná, asi preto, že nemala čisto slovenské korene, tam boli nejaké nemecké, moravské, kto z nás ich nemá? Ale otec bol čistý stredoslovenský Slovák, aj keď k menu Kapitáň sme vraj prišli vďaka nejakému francúzskemu veliteľovi, ktorý mal nevysloviteľné meno, a keď ho chceli pomenovať, tak zostala len jeho hodnosť.
.o vysokej škole
Neustále nám vtĺkali tých päť rokov štúdia divadelnej réžie, že kým niečo začnem robiť, musím si jasne uvedomiť, o čom to je. Musím vedieť, o čom píšem, kým začnem písať. Škola ma naučila dodržiavať termíny, lebo keď raz ti príde pätnásť hercov na skúšku, tak ty nemôžeš neprísť! Keď sa povie o tretej, tak o dve minúty tri som tam. A česká mentalita ma naučila nebyť patetickou. Za to som veľmi povďačná.
Od divadla som sa však vzdialila. Ako keby chirurg zistil, že neznesie pohľad na krv. U mňa to bolo zistenie, že nerada hovorím iným, čo si majú myslieť, bez čoho réžia naozaj byť nemôže. Ja naozaj nemám bytostnú potrebu usmerňovať ľudí. Zvláštne, nepodlieham fenoménu divadla. Nemám pocit, že nemôžem bez divadla žiť. Nebolo to šťastné stretnutie – mňa a divadla.
.o detektívke
Keď som písala detektívku, musela som vyslovene klamať čitateľa. Aby som ho mohla klamať, presne som vedela, že musím vymyslieť v prvom rade zápletku, kto koho zabije a prečo. Potom som musela vedieť, a to bolo najťažšie, vymyslieť takú zápletku, aby tam logicky neprišla polícia, lebo ja trt viem o forenznom vyšetrovaní. To bolo strašne ťažké, aby to bolo logické v dnešnej dobe. Bolo extrémne ťažké logicky zdôvodniť, prečo dnes pätnásť ľudí nemá mobil. Vymyslieť situáciu, aby bolo jasné, že pätnásť ľudí sa nevie v dnešnej dobe žiadnym spôsobom spojiť s okolím, keď pomaly komunikujeme cez náušnice. No a ešte potom vymyslieť zápletku, akú som ešte nečítala. Vymyslieť dôveryhodné postavy, no a – klamať. Presne, ako robia filmári, keď scénu zakončia pohľadom na telefón, tak ťa oklamú, lebo ti tvrdia, že ten telefón je dôležitý a on nie je. Musela som povedať, že, povedzme, je tam dôležité, ako sa niekto volá, musela som na ten fakt upozorniť, ale zároveň som musela okamžite vymyslieť náhradné riešenie, lebo úplne na konci čitateľ príde na to, prečo bolo dôležité, ako sa kto volá. Ja som zástanca toho, že vrahom by mal byť ten, kto nie je podozrivý. Rešpektujem klasické metódy, milujem klasické detektívky a nerozumiem súčasným seriálom, ktoré sú také schematické, že socialistický realizmus bol oproti nim surrealizmus. Nedokážem ten schematizmus pozerať. Krásne učesaná policajtka, dobrý černoch, som z toho nervózna. Mám rada veľkých detektívov, detektívky Agathy Christie, Chandlera... Nemám rada detektívky, kde mi autor hovorí, čo je dnes veľmi populárne v severských detektívkach, že detektív je tiež len človek a má svoj život. Je to, preboha, samozrejmé, ale ja mám rada toho asexuálneho veľkého detektíva, ktorý rieši svoje prípady ako hoby a je geniálny, lebo je to bližšie k tej rozprávke, ktorú dnes reprezentuje detektívka. Ja viem, že sa detektívom potia nohy ako nám, ale k detektívke to nepotrebujem. V psychologickom románe áno. V detektívke nepotrebujem tie takzvané zľudšťujúce momenty. Asi som aj znalec klasickej detektívky, do takých päťdesiatych rokov. Rada nad ňou rozmýšľam, ešte stále ju rada čítam. Permanentne sa hádame s Kornelom Földvárim, lebo ja si nemyslím, čo si myslí on a on si nemyslí to, čo si myslím ja. Napríklad ja hovorím, že detektívka je dôsledným pokračovaním rozprávok. Nielen vo víťazstve dobra nad zlom, ale aj v postupoch rozprávky. A že detektívka je triedna. Neexistuje detektívka, kde by bol vrahom robotník, človek bez vzdelania, nie, v detektívke nikto opitý, nafetovaný nezabije niekde na ulici babku. V detektívke vždy vrah má buď vysoké postavenie, alebo je bohatý. Lebo v tom je tá rozprávka, že najmladšia z dcér je tá najkrajšia. Vrahom nemôže byť človek z ľudu. Ešte v časoch Agathy Christie to boli poväčšine ľudia z dobrých rodín, lekári... A dnes väčšinou zo šoubiznisu alebo z biznisu. Ľudia z dobrých rodín vo vysokom postavení majú byť vrahovia. Detektívku predsa nemôžu založiť na tom, že sedemnásťročný nafetovaný ide po ulici a chce si kúpiť cigarety, tak niekoho ovalí po hlave. To sa vylučuje so žánrom detektívky.
Slováci budú mať dobrú detektívku, keď budú mať zručných autorov, ktorí sa vyznajú vo forenzných postupoch. Pretože Dominik Dán, ktorý je sám policajt, fakt vie, ako sa to robí. Vtedy vznikne fenomén slovenská detektívka, keď si dobrý spisovateľ dá tú námahu a niekto mu to dovolí a bude tri roky sedieť niekde na oddelení, kde sa vyšetrujú vraždy, aby zistil, ako sa to robí a nezabudne pritom písať. Prijala by som takú možnosť, ale neviem, či je nejaký kolektív schopný niekoho prijať, ako sa chodilo v päťdesiatych rokoch do robotníckych kolektívov.
Ešte pred päťdesiatimi rokmi stačilo napísať: zobral pušku a strelil. Dnes už postava nemôže zobrať pušku, dnes musí zobrať kalašnikov vzor AK 47, rok výroby ´38 s dvoma hlavňami. Toto je hranie sa na naozajskosť. Dan Brown to doviedol úplne do absurdity, ten píše pod čiarou ešte vysvetlivky... Pre mňa je veľký román o niečom inom. Aj keď je pravda, že kým nebol ujo Google, ľudia si ťažko overovali informácie. Dnes nám ujo Google hneď prezradí, že nemáme pravdu.
.o pravopisnom rasizme
Som pravopisný rasista. Neznášam ľudí, ktorí píšu gramatické chyby. Úplne vážne. Naozaj. Keď mi niekto pošle mail a urobí tam hrúbku... Dnes, keď každý píše, je to veľmi vidieť. Naše staré mamy písali na zadnú stranu múky recept, a to bolo celé písanie. Dnes aj človek, ktorý by vôbec nemusel v práci písať, sa na internete zapája do diskusie, a to aj tak vyzerá. Keby som ja tvorila zákony, v preambule ústavy by bolo, že kto nevie pravopis, nemôže kandidovať na žiadnu významnú funkciu, myslím to úplne vážne, naozaj. V päťdesiatstranovej práci sa stane, že človek to už toľkokrát číta, že tú chybu nezbadá, ale keď niekto napíše dva riadky, a je tam osem chýb, nemal by vykonávať žiadnu funkciu. Nesmie! Ak je dyslektik, dysgrafik, nech má certifikát, ako ten, čo je farboslepý a nesmie šoférovať. Takíto sa nakoniec naučia poriadne písať. Tí, čo nevedia gramatiku, nech si nemyslia, že vedia písať, keď nevedia písať. Väčšina týchto ľudí ani netuší, že existuje jazykový redaktor. Im naozaj nenapadne, že gramatika je vážna súčasť jazyka a vypovedá o nás viac ako Môj Veľký Príbeh. Keď nevieš šoférovať, ohrozuješ v premávke seba aj ostatných. Ten, kto nevie pravopis, ohrozuje ducha jazyka. Nemá tam čo robiť. Zhodli sme sa na tom, že toto sú pravidlá. Nemuseli byť, mohli sme všetky „i“ písať mäkké. Ale my sme sa raz zhodli na tom, že toto sú pravidlá jazyka, tak ich dodržiavajme.
Daniela Kapitáňová/
Narodila sa a vyrastala v Komárne, vyštudovala divadelnú réžiu na pražskej DAMU, následne sa vrátila do Komárna, kde pôsobila ako režisérka v Jókaiho divadle. V roku 2000 napísala pod pseudonymom Samko Tále mimoriadne úspešnú, do viacerých jazykov preloženú Knihu o cintoríne. V ďalších rokoch napísala detektívky Nech to zostane v rodine (2005) a Vražda v Slopnej (2008). V súčasnosti pracuje ako literárna redaktorka v Slovenskom rozhlase. Okrem toho píše fejtóny do denníka Sme a do Pravdy, prednáša kreatívne písanie na UKF v Nitre a venuje sa teórii detektívok. Žije v Bratislave.
Projekt Ústne svedectvá slovenskej literatúry vznikol v spolupráci s Literárnym informačným centrom.
V osemnástich rokoch som posielala nejaké básničky Mihálikovi a bol veľmi ústretový, ale hádam bol až príliš ústretový a ja som nerozumela, akým spôsobom bol ku mne ústretový. A potom som sa na veľmi, veľmi dlhý čas neodvážila osloviť nijakého vydavateľa, lebo som sa vždy bála, že to pôjde s tými ponukami... A to mi naozaj trvalo veľmi dlho, až v tridsiatke už nehrozilo, že by mi niekto dával iné návrhy (smiech). Predtým som napísala jednu poviedku, ktorá sa dostala do Kaliho súťaže Poviedka, tam získala ocenenie. A Kali mi dal ponuku, že mi vydá knihu, ak napíšem. Tu sme pri otázke, či majú zmysel súťaže, lebo kto by sa chcel presadiť, tak sa presadí aj bez súťaží. Ale ja sama na sebe viem, že by som sa zúfalo neodvážila poslať niekde svoj rukopis. Ja som potrebovala také to macíkovské pohladkanie, viem, kto si, aspoň to neodvrhnem. Vôbec som nepredpokladala, že to Kali vydá, stačil mi pocit, že nejaký veľký macík si ten rukopis pozrie.
.o Samkovi Tálem
Tak strašne som sa chcela nájsť, že keď som sa konečne vteperila do postavy Samka, tej mentálne retardovanej bytosti, a keď som konečne pochopila, kto ten Samko je, keď som ho cítila až v hrdle, ako sa úpenlivo snaží vyjadriť, pretože jediné, čo pozná, je, čo nepozná, normálny spôsob vyjadrovania a tá úpenlivá kŕčovitosť toho vyjadriť sa spisovne, vyjadriť sa tak, ako sa patrí – to vo mne vyvolalo tento spôsob písania. On sa vyjadruje inak, lebo sa strašne snaží byť ako priemerný Slovák. Byť priemerný, to je jeho najväčšia životná túžba. Pri tej priemernosti mi napadlo (smiešok), že nie náhodou je môj vôbec najobľúbenejší film Formanov Amadeus, kde je téma priemernosti. Mala som obdobie, keď som si myslela, že ten film je o mne, nie že by som bola Mozart, ale že som Salieri, patrón priemerných. Je vo mne strach z priemeru, z tej
všeobecnosti, z toho nebytia, z tej nefarebnosti.
Veľa vecí je tam akoby autentických, cez reálie tej doby a to som, samozrejme, najlepšie vedela na sebe. Takže Samko kopíroval môj vek, 44 rokov. Všimla som si, že autori vôbec veľmi radi dávajú svojim hrdinom svoj vlastný vek. Ja si myslím, a to by som asi nemala hovoriť, lebo tak padajú modly, že je tam viac racionálneho, viac premysleného. Núkali sa mi, povedzme, tri možnosti, a ja som si vybrala tú, ktorú som si racionálne vedela zdôvodniť, prečo. Tam jednoducho všetko súvisí s cintorínom. Každé meno súvisí so smrťou. Veľakrát som to hnala až na úplný okraj možností, ako všelijako využiť ešte tú smrť, to umieranie, ten cintorín.... Ako tú rukavičku naplníš, to mäsko, to je iná vec, ale tá kosť bola racionálna.
.o Komárne
Narodila som sa v Komárne, ale v čisto slovenskej rodine. Mama bola z Martína, otec zo Zvolena, dostali sa do Komárna ako tzv. slovenské injekcie. Politické alebo nejaké ekonomické tresty sa žehlili tým, že ľudia išli na Dolniaky. A deti týchto z trestu odvedených rodín sa zišli v Komárne, zosobášili sa a narodili sme sa im my. Ja som vlastne v detstve trpela syndrómom emigranta, lebo my sme tam nepatrili, boli sme emigranti, ktorí tam nemali hroby, kamarátov, zázemie. A ja som si až v dospelosti uvedomila, že o Komárne nič neviem. Lebo keď naši rodičia rozprávali o domove, tak to bolo vždy „tam”, nikdy nie tu. Nenaučila som sa mať rada to mesto. Bývala som tam, ale mať rád mesto, to človek asi dedí, ako choroby. Áno, naučila som sa – odtiaľto sa ide tam takto, toto je Eržike néni, ktorá býva oproti, ale k ničomu nebola pridaná hodnota spomienok, ktorými by rodičia hovorili, tuto som sa potkol, keď som mal tri roky, tuto na cintoríne leží môj spolužiak. Ja som sa vlastne začala s tým mestom zoznamovať, keď som sa vrátila z vysokej školy z Prahy. A keď som sa vrátila, začala som robiť v Maďarskom oblastnom divadle, s tou kuchynskou maďarčinou, ktorú som mala, čókolom, jónapotkivánok, etketehárom, režírovala som v cudzom jazyku.
Ironicky hovorievam, že môj otec bol Slovák a moja mama dáma (smiech). Moja mama bola veľmi, veľmi tolerantná, asi preto, že nemala čisto slovenské korene, tam boli nejaké nemecké, moravské, kto z nás ich nemá? Ale otec bol čistý stredoslovenský Slovák, aj keď k menu Kapitáň sme vraj prišli vďaka nejakému francúzskemu veliteľovi, ktorý mal nevysloviteľné meno, a keď ho chceli pomenovať, tak zostala len jeho hodnosť.
.o vysokej škole
Neustále nám vtĺkali tých päť rokov štúdia divadelnej réžie, že kým niečo začnem robiť, musím si jasne uvedomiť, o čom to je. Musím vedieť, o čom píšem, kým začnem písať. Škola ma naučila dodržiavať termíny, lebo keď raz ti príde pätnásť hercov na skúšku, tak ty nemôžeš neprísť! Keď sa povie o tretej, tak o dve minúty tri som tam. A česká mentalita ma naučila nebyť patetickou. Za to som veľmi povďačná.
Od divadla som sa však vzdialila. Ako keby chirurg zistil, že neznesie pohľad na krv. U mňa to bolo zistenie, že nerada hovorím iným, čo si majú myslieť, bez čoho réžia naozaj byť nemôže. Ja naozaj nemám bytostnú potrebu usmerňovať ľudí. Zvláštne, nepodlieham fenoménu divadla. Nemám pocit, že nemôžem bez divadla žiť. Nebolo to šťastné stretnutie – mňa a divadla.
.o detektívke
Keď som písala detektívku, musela som vyslovene klamať čitateľa. Aby som ho mohla klamať, presne som vedela, že musím vymyslieť v prvom rade zápletku, kto koho zabije a prečo. Potom som musela vedieť, a to bolo najťažšie, vymyslieť takú zápletku, aby tam logicky neprišla polícia, lebo ja trt viem o forenznom vyšetrovaní. To bolo strašne ťažké, aby to bolo logické v dnešnej dobe. Bolo extrémne ťažké logicky zdôvodniť, prečo dnes pätnásť ľudí nemá mobil. Vymyslieť situáciu, aby bolo jasné, že pätnásť ľudí sa nevie v dnešnej dobe žiadnym spôsobom spojiť s okolím, keď pomaly komunikujeme cez náušnice. No a ešte potom vymyslieť zápletku, akú som ešte nečítala. Vymyslieť dôveryhodné postavy, no a – klamať. Presne, ako robia filmári, keď scénu zakončia pohľadom na telefón, tak ťa oklamú, lebo ti tvrdia, že ten telefón je dôležitý a on nie je. Musela som povedať, že, povedzme, je tam dôležité, ako sa niekto volá, musela som na ten fakt upozorniť, ale zároveň som musela okamžite vymyslieť náhradné riešenie, lebo úplne na konci čitateľ príde na to, prečo bolo dôležité, ako sa kto volá. Ja som zástanca toho, že vrahom by mal byť ten, kto nie je podozrivý. Rešpektujem klasické metódy, milujem klasické detektívky a nerozumiem súčasným seriálom, ktoré sú také schematické, že socialistický realizmus bol oproti nim surrealizmus. Nedokážem ten schematizmus pozerať. Krásne učesaná policajtka, dobrý černoch, som z toho nervózna. Mám rada veľkých detektívov, detektívky Agathy Christie, Chandlera... Nemám rada detektívky, kde mi autor hovorí, čo je dnes veľmi populárne v severských detektívkach, že detektív je tiež len človek a má svoj život. Je to, preboha, samozrejmé, ale ja mám rada toho asexuálneho veľkého detektíva, ktorý rieši svoje prípady ako hoby a je geniálny, lebo je to bližšie k tej rozprávke, ktorú dnes reprezentuje detektívka. Ja viem, že sa detektívom potia nohy ako nám, ale k detektívke to nepotrebujem. V psychologickom románe áno. V detektívke nepotrebujem tie takzvané zľudšťujúce momenty. Asi som aj znalec klasickej detektívky, do takých päťdesiatych rokov. Rada nad ňou rozmýšľam, ešte stále ju rada čítam. Permanentne sa hádame s Kornelom Földvárim, lebo ja si nemyslím, čo si myslí on a on si nemyslí to, čo si myslím ja. Napríklad ja hovorím, že detektívka je dôsledným pokračovaním rozprávok. Nielen vo víťazstve dobra nad zlom, ale aj v postupoch rozprávky. A že detektívka je triedna. Neexistuje detektívka, kde by bol vrahom robotník, človek bez vzdelania, nie, v detektívke nikto opitý, nafetovaný nezabije niekde na ulici babku. V detektívke vždy vrah má buď vysoké postavenie, alebo je bohatý. Lebo v tom je tá rozprávka, že najmladšia z dcér je tá najkrajšia. Vrahom nemôže byť človek z ľudu. Ešte v časoch Agathy Christie to boli poväčšine ľudia z dobrých rodín, lekári... A dnes väčšinou zo šoubiznisu alebo z biznisu. Ľudia z dobrých rodín vo vysokom postavení majú byť vrahovia. Detektívku predsa nemôžu založiť na tom, že sedemnásťročný nafetovaný ide po ulici a chce si kúpiť cigarety, tak niekoho ovalí po hlave. To sa vylučuje so žánrom detektívky.
Slováci budú mať dobrú detektívku, keď budú mať zručných autorov, ktorí sa vyznajú vo forenzných postupoch. Pretože Dominik Dán, ktorý je sám policajt, fakt vie, ako sa to robí. Vtedy vznikne fenomén slovenská detektívka, keď si dobrý spisovateľ dá tú námahu a niekto mu to dovolí a bude tri roky sedieť niekde na oddelení, kde sa vyšetrujú vraždy, aby zistil, ako sa to robí a nezabudne pritom písať. Prijala by som takú možnosť, ale neviem, či je nejaký kolektív schopný niekoho prijať, ako sa chodilo v päťdesiatych rokoch do robotníckych kolektívov.
Ešte pred päťdesiatimi rokmi stačilo napísať: zobral pušku a strelil. Dnes už postava nemôže zobrať pušku, dnes musí zobrať kalašnikov vzor AK 47, rok výroby ´38 s dvoma hlavňami. Toto je hranie sa na naozajskosť. Dan Brown to doviedol úplne do absurdity, ten píše pod čiarou ešte vysvetlivky... Pre mňa je veľký román o niečom inom. Aj keď je pravda, že kým nebol ujo Google, ľudia si ťažko overovali informácie. Dnes nám ujo Google hneď prezradí, že nemáme pravdu.
.o pravopisnom rasizme
Som pravopisný rasista. Neznášam ľudí, ktorí píšu gramatické chyby. Úplne vážne. Naozaj. Keď mi niekto pošle mail a urobí tam hrúbku... Dnes, keď každý píše, je to veľmi vidieť. Naše staré mamy písali na zadnú stranu múky recept, a to bolo celé písanie. Dnes aj človek, ktorý by vôbec nemusel v práci písať, sa na internete zapája do diskusie, a to aj tak vyzerá. Keby som ja tvorila zákony, v preambule ústavy by bolo, že kto nevie pravopis, nemôže kandidovať na žiadnu významnú funkciu, myslím to úplne vážne, naozaj. V päťdesiatstranovej práci sa stane, že človek to už toľkokrát číta, že tú chybu nezbadá, ale keď niekto napíše dva riadky, a je tam osem chýb, nemal by vykonávať žiadnu funkciu. Nesmie! Ak je dyslektik, dysgrafik, nech má certifikát, ako ten, čo je farboslepý a nesmie šoférovať. Takíto sa nakoniec naučia poriadne písať. Tí, čo nevedia gramatiku, nech si nemyslia, že vedia písať, keď nevedia písať. Väčšina týchto ľudí ani netuší, že existuje jazykový redaktor. Im naozaj nenapadne, že gramatika je vážna súčasť jazyka a vypovedá o nás viac ako Môj Veľký Príbeh. Keď nevieš šoférovať, ohrozuješ v premávke seba aj ostatných. Ten, kto nevie pravopis, ohrozuje ducha jazyka. Nemá tam čo robiť. Zhodli sme sa na tom, že toto sú pravidlá. Nemuseli byť, mohli sme všetky „i“ písať mäkké. Ale my sme sa raz zhodli na tom, že toto sú pravidlá jazyka, tak ich dodržiavajme.
Daniela Kapitáňová/
Narodila sa a vyrastala v Komárne, vyštudovala divadelnú réžiu na pražskej DAMU, následne sa vrátila do Komárna, kde pôsobila ako režisérka v Jókaiho divadle. V roku 2000 napísala pod pseudonymom Samko Tále mimoriadne úspešnú, do viacerých jazykov preloženú Knihu o cintoríne. V ďalších rokoch napísala detektívky Nech to zostane v rodine (2005) a Vražda v Slopnej (2008). V súčasnosti pracuje ako literárna redaktorka v Slovenskom rozhlase. Okrem toho píše fejtóny do denníka Sme a do Pravdy, prednáša kreatívne písanie na UKF v Nitre a venuje sa teórii detektívok. Žije v Bratislave.
Projekt Ústne svedectvá slovenskej literatúry vznikol v spolupráci s Literárnym informačným centrom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.