Od detstva som v divadle
Hrávala som s amatérmi, recitovala poéziu. Aj oddych pre mňa znamená byť s ľuďmi. Keď som na predstavení, sú len dve možnosti – alebo ma inscenácia zaujme, alebo nie. V prvom prípade ma úplne vtiahne do seba a ja zabudnem, že divadlo je moja práca. Ak ma nechytí, tak je to dobrý čas ponoriť sa do seba, premýšľať, hodinku, dve-tri, pokiaľ hra trvá, mať čas len na svoje myšlienky a plány.
Prírodu vnímam ako totálnu očistu
Predovšetkým je tam ticho, na rozdiel od prostredia, v ktorom žijem a stále sa v ňom niečo deje. Mám rada bicyklovanie a našu „malú“ čivavu, aj keď doma sa vedú spory, či je čistokrvná. Nebeží za nami, má čestné miesto vpredu, aj som rozmýšľala, či by nemala mať prilbu. Do roboty psa nenosím, bol tam len dvakrát, zmapovať terén. Ale domáce zvieratko v práci občas nie je zlé, uvoľní napätie a vyplaví pozitívne emócie. Musím povedať kolegom, aby aspoň raz do mesiaca nejaké priniesli. Primerané priestoru a bezpečnostným opatreniam, samozrejme!
Fajčiť som prestala pred pol rokom
Jeden večer som si povedala a bolo. Asi som nebola náruživá fajčiarka. Ale nie som ten typ, ktorému teraz prekáža každá štipka dymu a fajčiarov odsudzuje. V Srbsku sa fajčí veľa, volal mi odtiaľ kamarát, že jeho nefajčiaci kolegovia prišli za ním, že chcú byť o hodinu menej v práci. Prepočítali si, že fajčiari sa denne preflákajú pred budovou dobrých 50 minút. Nepochodili, Zákonník práce toto, našťastie, nerieši.
Som Slovenka z Vojvodiny
Prišla som sem študovať na vysokú školu. Z rodiska mám iný background, som pyšná predstaviteľka mäkkého ľ a neviem sa nadchnúť Marikou Gombitovou, Elánom ani Tromi orieškami pre Popolušku, v Milionárovi by som nikdy neprešla prvými tromi kolami, kde sú otázky, ktoré ovláda každý Slovák. Čo folklór? Z času na čas si tu pustím temperamentné srbské ľudovky a skáčem po byte. Doma naopak, keď je zábava, kamaráti začnú hrať tie slovenské. Je to také bipolárne, moje dve krajiny sa navzájom vo všetkom dopĺňajú.
Lenivá nie som
A nemám ani blízky vzťah k ľuďom, ktorí sú pomalí. Nie som na nich zlá, teda dúfam, že nie som, ale mám pocit, že povinné veci by sa mali robiť rýchlo, aby ostalo viac času pre tie príjemné a kreatívne. Na druhej strane si však treba dať pozor, aby hektika nebola kontraproduktívna a na úkor kvality. Našťastie viem robiť viac vecí naraz. Nedávno som v nejakej pop-ekonómii znovu narazila na Paretovo pravidlo a potvrdila si názor, že bude niečo v tej rovnici, podľa ktorej 20 % ľudí pracuje na zvyšných 80. Dúfam, že to nie je tak aj v našom ústave. Teda v Divadelnom ústave.
Som priamočiara, okamžite poviem, čo si myslím.
Citlivejší ľudia môžu zostať aj zaskočení, ale tí, čo ma poznajú, vedia, že im určite za chrbtom nebudem hovoriť niečo iné. Veľmi by som si to vážila, keby takí boli aj ostatní ku mne. Zvlášť v divadelnom prostredí, kde sú zákulisné ťahy časté. Čo robím, keď nemôžem byť priamočiara? Na to je dobré cvičenie, napätie sa ním dá uvoľniť a vyplaviť.
Neznášam, keď dostanem sprostý darček
Každý by mal byť natoľko zdvorilý a vedieť odhadnúť, aký je príjemca a čo by ho potešilo. Dar by mal byť o ich vzájomnom vzťahu. Inak nemá zmysel. Rada nakupujem originálne šperky, krásne neužitočné vecičky. Teraz sa už objavujú aj na Slovensku, ale stále tu nie je dosť veľký priestor pre mladých dizajnérov, výtvarníkov, estétov ducha. Mám rada dobrý interiérový dizajn, celý život neznášam fototapety, a stále ma prenasledujú. Ešte aj do novej kuchynky na ústave sa jedna dostala!
Hrávala som s amatérmi, recitovala poéziu. Aj oddych pre mňa znamená byť s ľuďmi. Keď som na predstavení, sú len dve možnosti – alebo ma inscenácia zaujme, alebo nie. V prvom prípade ma úplne vtiahne do seba a ja zabudnem, že divadlo je moja práca. Ak ma nechytí, tak je to dobrý čas ponoriť sa do seba, premýšľať, hodinku, dve-tri, pokiaľ hra trvá, mať čas len na svoje myšlienky a plány.
Prírodu vnímam ako totálnu očistu
Predovšetkým je tam ticho, na rozdiel od prostredia, v ktorom žijem a stále sa v ňom niečo deje. Mám rada bicyklovanie a našu „malú“ čivavu, aj keď doma sa vedú spory, či je čistokrvná. Nebeží za nami, má čestné miesto vpredu, aj som rozmýšľala, či by nemala mať prilbu. Do roboty psa nenosím, bol tam len dvakrát, zmapovať terén. Ale domáce zvieratko v práci občas nie je zlé, uvoľní napätie a vyplaví pozitívne emócie. Musím povedať kolegom, aby aspoň raz do mesiaca nejaké priniesli. Primerané priestoru a bezpečnostným opatreniam, samozrejme!
Fajčiť som prestala pred pol rokom
Jeden večer som si povedala a bolo. Asi som nebola náruživá fajčiarka. Ale nie som ten typ, ktorému teraz prekáža každá štipka dymu a fajčiarov odsudzuje. V Srbsku sa fajčí veľa, volal mi odtiaľ kamarát, že jeho nefajčiaci kolegovia prišli za ním, že chcú byť o hodinu menej v práci. Prepočítali si, že fajčiari sa denne preflákajú pred budovou dobrých 50 minút. Nepochodili, Zákonník práce toto, našťastie, nerieši.
Som Slovenka z Vojvodiny
Prišla som sem študovať na vysokú školu. Z rodiska mám iný background, som pyšná predstaviteľka mäkkého ľ a neviem sa nadchnúť Marikou Gombitovou, Elánom ani Tromi orieškami pre Popolušku, v Milionárovi by som nikdy neprešla prvými tromi kolami, kde sú otázky, ktoré ovláda každý Slovák. Čo folklór? Z času na čas si tu pustím temperamentné srbské ľudovky a skáčem po byte. Doma naopak, keď je zábava, kamaráti začnú hrať tie slovenské. Je to také bipolárne, moje dve krajiny sa navzájom vo všetkom dopĺňajú.
Lenivá nie som
A nemám ani blízky vzťah k ľuďom, ktorí sú pomalí. Nie som na nich zlá, teda dúfam, že nie som, ale mám pocit, že povinné veci by sa mali robiť rýchlo, aby ostalo viac času pre tie príjemné a kreatívne. Na druhej strane si však treba dať pozor, aby hektika nebola kontraproduktívna a na úkor kvality. Našťastie viem robiť viac vecí naraz. Nedávno som v nejakej pop-ekonómii znovu narazila na Paretovo pravidlo a potvrdila si názor, že bude niečo v tej rovnici, podľa ktorej 20 % ľudí pracuje na zvyšných 80. Dúfam, že to nie je tak aj v našom ústave. Teda v Divadelnom ústave.
Som priamočiara, okamžite poviem, čo si myslím.
Citlivejší ľudia môžu zostať aj zaskočení, ale tí, čo ma poznajú, vedia, že im určite za chrbtom nebudem hovoriť niečo iné. Veľmi by som si to vážila, keby takí boli aj ostatní ku mne. Zvlášť v divadelnom prostredí, kde sú zákulisné ťahy časté. Čo robím, keď nemôžem byť priamočiara? Na to je dobré cvičenie, napätie sa ním dá uvoľniť a vyplaviť.
Neznášam, keď dostanem sprostý darček
Každý by mal byť natoľko zdvorilý a vedieť odhadnúť, aký je príjemca a čo by ho potešilo. Dar by mal byť o ich vzájomnom vzťahu. Inak nemá zmysel. Rada nakupujem originálne šperky, krásne neužitočné vecičky. Teraz sa už objavujú aj na Slovensku, ale stále tu nie je dosť veľký priestor pre mladých dizajnérov, výtvarníkov, estétov ducha. Mám rada dobrý interiérový dizajn, celý život neznášam fototapety, a stále ma prenasledujú. Ešte aj do novej kuchynky na ústave sa jedna dostala!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.