Keby bolo možné uzrieť dnešnú populárnu hudbu sveta tak ako na mape, videli by sme, že pripomína pestrofarebnú mozaiku obrovského množstva rozličných hudobných štýlov. V každom z nich by sme mohli objaviť hudobné poklady.
Vývoj európskej hudby výrazne ovplyvnilo teoretické myslenie starovekých gréckych umelcov a filozofov. Dnešný občan Slovenska si v každodennom zhone ani nemá čas uvedomiť, že používa mnohé pojmy a poznatky z čias antického Grécka. Možno i preto mu nenapadne položiť si nasledujúcu otázku: „Keď mali Gréci voľakedy takých veľkých umelcov, akí sú tí dnešní? Aká je dnešná grécka hudba?“
Platónova teória o výchovnej funkcii hudby sa dnes rafinovane zneužíva v prospech šoubiznisu. A práve šoubiznisu vďačíme zato, že sa z médií o gréckej hudbe nič nedozvieme. Pritom Gréci sú na ňu hrdí. Priťahuje svet tak ako národná jedinečnosť celej starej i novej kultúry Grécka. Z celej gréckej scény je u nás známych iba zopár mien a pojmov, aj to iba v malej miere a staršieho dáta. Vangelisa pozná takmer každý. Spevák Demis Roussos je v popularite ďaleko za ním, hoci spolu tvorili časť rockového tria Aphrodite´s Child, čo bola koncom 60. rokov minulého storočia najvýznamnejšia grécka skupina a mala úspech aj na anglo-americkej scéne. Priaznivcom undergroundu pravdepodobne hovorí niečo meno Diamanda Galas a pamätníci si spomenú na svetový grécky evergreen Deti z Pirea, skladbu, ktorú v ére socialistického Československa spievalo duo Yvetta Simonová a Milan Chladil, ale i dámske duo Martha a Tena Eleftheriadu.
Prevládajúcimi štýlmi dnešnej gréckej populárnej hudby sú folk a pop. No i pop má často grécky národný charakter a nezriedka i rock, džez a elektronická hudba. Angličtina sa v textoch piesní objavuje iba ojedinele a tvorcu, ktorý by napodobňoval anglo-americkú hudbu, by sme museli hľadať teleskopom. Ak si Grék pre svoju tvorbu zoberie niečo z Ameriky alebo západnej Európy, sú to buď moderné spôsoby aranžovania v nahrávacích štúdiách, alebo prvky určitého štýlu, ktoré skĺbi so svojou národnou hudbou.
.spojnica troch kontinentov
Grécka národná hudba vznikala náhodným krížením kultúr Východu a Západu. Bol to vývoj podmienený zemepisnou polohou krajiny tvoriacej spojnicu troch kontinentov – Európy, Ázie a Afriky. Jeho počiatok siaha až do staroveku k prvým Grékom mykénskej kultúry. Ich hudba bola pod maloázijským a egyptským vplyvom, čiže mala a doteraz má nádych toho, čo chápeme pod pojmom „orientálny“. No zároveň sa v nej prelínajú aj vplyvy iných kultúr – balkánskej a talianskej. V niektorých piesňach počuť aj prvky cirkevných grécko-pravoslávnych spevov byzantskej éry. Tie im dodávajú patinu starobylosti a mystickosti. No neboli by sa zachovali, keby Turci počas svojej vlády v Grécku neponechali pravoslávnej cirkvi právomoc nad domácim obyvateľstvom. Definitívny pád tureckého impéria mal vplyv na vznik a vývoj gréckeho hudobného štýlu rembétika, ktorý sa stal súčasťou dnešnej world music.
.storočný underground
Štýl rembétika (označovaný aj ako rebétika, rebétiko, rembétiko) vznikol na začiatku 20. storočia v Turecku. Centrami rembétiky boli mestá Konštantínopol (dnes Istanbul) a Smyrna (Izmir). Vo štvrtiach obývaných gréckymi komunitami sa darilo majiteľom hudobných kaviarní. Personál tvorili Gréci, Židia, Arméni, Cigáni. K zákazníkom nezriedka patrili bohémi, dobrodruhovia, kriminálnici. Popíjali sladkú kávu a fajčili nargile, vodné fajky naplnené zmesou ochutenou vzácnym tabakom dovážaným z mesta Bursa a substanciou hašiša. Na pódiách tancovali speváčky s kastanetami, sprevádzané muzikantmi hrajúcimi na husliach a rôznych lutnách. Boli to predovšetkým grécke buzuki a turecké baglama – dominantné hudobné nástroje rembétiky, ktoré symbolizujú kultúrne spojenie dvoch svetov, gréckeho a tureckého. Speváčky boli odeté v róbach európskej dobovej módy, ozdobených orientálnymi šperkami. Tie však často dostávali ako odmenu za služby lásky poskytované solventným zákazníkom.
Moslimská verejnosť reagovala pobúrene a hudobné kaviarne pokladala za hašišové brlohy. Rembétika tak už v ranej fáze vývoja súvisela s prostredím odmietaným oficiálnou kultúrou a neskôr nadobudla podobu svojrázneho gréckeho undergroundu. Dôležitým zvratom v jej histórii boli dôsledky tzv. lausannskej mierovej zmluvy z roku 1923 medzi Gréckom a Tureckom. Na jej základe začala prebiehať nútená výmena kresťanského a moslimského obyvateľstva. Z Turecka sa postupne do Grécka presťahovalo 1 300 000 Grékov.
.deti z Pirea
Centrom kultúry gréckych prisťahovalcov sa stala štvrť aténskeho prístavu Pireus. Prvými hviezdami rembétiky boli grécka Židovka Rosa Eskenazi a jej rivalky Rita Abatzi a Marika Papagika, noblesné dámy 30. rokov. Skladatelia však žili v chudobe. Slávny Markos Vamvakaris pracoval v strašných podmienkach na bitúnku. Texty piesní rozprávali o ťažkých časoch a o hudbe spätej s drogami a oslovovali rovesníkov: „Hej! Priprav nám báječnú fajku, nech môžeme bafkať. Kto nám prinesie marihuanu?“
Rembétika vtedy nadobudla podobu ľudového undergroundu a jej lídri boli súčasťou opozície voči diktátorským režimom. Naposledy v rokoch 1967–1973 voči vojenskej junte. Niektorí boli perzekvovaní, ako skladateľ Mikis Theodorakis, autor scénickej hudby k filmu Grék Zorba. Tento film v 60. rokoch upriamil pozornosť kultúrneho sveta na Grécko, rovnako ako film Never On Sunday, preslávený Hadzidakisovým medzinárodným piesňovým hitom Deti z Pirea v podaní speváčky a herečky Meliny Mercouri. To sa však už začala dvíhať néo kíma, nová vlna podnietená mladými umelcami inšpirovanými folkovým hnutím Boba Dylana. Rembétika chrlila slová spoločenskej kritiky v štýle anglosaských folkových bardov.
.dámy dominujú
Grécku hudobnú scénu tvoria stovky umelcov. Medzi spevákmi hádam ani neexistuje taký, ktorý by nemal dobrú spevácku techniku a originálny grécky feeling. Dominantné sú však ženy – speváčky. Mladšie majú anjelské soprány, staršie zase alty akoby obrúsené životom. K starším patrí najväčšia hviezda gréckej scény, speváčka Haris Alexiou. Začínala v 70. rokoch. Vtedy pútala pozornosť návratom ku koreňom rembétiky. Pôsobila autenticky starobylo, no zároveň moderne. Vrcholom jej umeleckej dráhy bol album Odos Nefelis ´88 (Oblačná ulica 88), za ktorý jej francúzska akadémia Charlesa Crosa udelila v roku 1995 cenu Adami. Muzikológovia začali rembétiku prirovnávať k blues a k portugalskému štýlu fado. K slovu sa hlásili nasledovníčky. Triumfovala Glykeria, ktorú dnes už zosnulý izraelský minister Yitzchak Rabin odmenil kľúčom od brány Jeruzalema za albumy nahrávané v Izraeli. S Glykeriou spievali aj divy world music – Ofra Haza a Natacha Atlas.
Samostatnú kapitolu v histórii štýlu néo kíma vytvorila zbožňovaná speváčka Eleftheria Arvanitaki. Nespôsobil to iba jej krásny hlas a takmer dokonalá intonácia, ale i príťažlivé skladby a ortodoxné smerovanie k národným koreňom na začiatku 80. rokov, keď pôsobila v dnes už legendárnej skupine Opisthodromiki Compania. Názov tejto skupiny uštipačne vyjadruje základnú ideu celej gréckej novej vlny, odvážne postupujúcej proti módnym prúdom – Spiatočnícka skupina. Repertoár s niekoľkými umelecky zaujímavými skladbami i albumami mali aj iné speváčky: Maryo, Dimitra Galani, Anna Vissi, Kaiti Garbi, Lizeta Kalimeri, Athina Morali, Sofia Diamandi, Alkistis Protopsalti, Sotiria Leonardou. Najhlbšie alty a mimoriadne pôsobivý emocionálny výraz mali dve dámy v strednom veku – Voula Savvidi a Viki Moscholiou.
Je však nutné dôležité upozornenie. Hľadanie serióznej tvorby v diskografiách gréckych speváčok nie je jednoduché. Takmer každá nahrala aj komerčne ladené albumy s nevkusnými aranžmánmi gýčového popu. Problémom je aj grécka dvojjazyčnosť i abeceda alfabeta a zriedkavé preklady do angličtiny. Gréci si teda propagáciu svojich umelcov vo svete nepochopiteľne komplikujú. Alebo si myslia, že ju nepotrebujú? Niektorí totiž tvrdia – nemusíme chodiť do sveta, svet chodí k nám.
.nové múzy
Nastupujúca generácia gréckych pesničkárok v 90. rokoch odvážne experimentovala. Savina Yanatou spájala rembétiku s príbuznými kultúrami stredozemného mora, Melina Kana sa inšpirovala arabskými vplyvmi v starej rembétike, Yiota Vei skúmala byzantské obdobie, a preto jej hudba pripomínala štýl dua Dead Can Dance, Kristi Stassinopoulou nám na albume Taxidoscopio ponúkla hudobný labyrint v podobe fúzie rembétiky s hudbou arabskou, španielskou, talianskou, balkánskou, elektronickou i psychedelickou.
Mytologická múza Kaliopé sa asi naozaj prevtelila do podoby nevšedne talentovanej poetky, speváčky a skladateľky so zvláštne znejúcim menom Kalliopi Vetta. Študovala klasickú hudbu na konzervatóriu v Aténach, čo sa prejavilo aj v jej filigránskej kombinácii vážnej hudby, folklóru, elektronického ambientu a popu. Album Horizon nahrávala s vysoko oceňovaným francúzskym producentom Phillipom Eidelom. Výsledkom boli najkrajšie nahrávky žánru world fusion. U vnímavého poslucháča asi vyvolá chápavý úsmev najnovší koncertný album Eleni Tsaligopoulou – Mad Secret Concerts 2007. Obsahuje inovatívny štýl rembétiky akoby s ľahkosťou absorbujúci elektronickú lounge music, bossa novu a romantickú filmovú hudbu 60. rokov.
Albumy týchto umelkýň, alebo aspoň niektoré ich skladby, by mali uspokojiť aj náročnejších poslucháčov. Možno si potom začnú uvedomovať, o čo nás ukracujú domáce rozhlasové a televízne stanice. V tomto smere nebol ani stredovek v porovnaní s dneškom temný. Potulní muzikanti putovali Európou a prenášali poznatky o hudbe z miesta na miesto. Aj z Grécka na Slovensko. Originálna grécka hudba sa javí v dnešnej slovenskej realite ako zázrak.
Autor je hudobný publicista
Vývoj európskej hudby výrazne ovplyvnilo teoretické myslenie starovekých gréckych umelcov a filozofov. Dnešný občan Slovenska si v každodennom zhone ani nemá čas uvedomiť, že používa mnohé pojmy a poznatky z čias antického Grécka. Možno i preto mu nenapadne položiť si nasledujúcu otázku: „Keď mali Gréci voľakedy takých veľkých umelcov, akí sú tí dnešní? Aká je dnešná grécka hudba?“
Platónova teória o výchovnej funkcii hudby sa dnes rafinovane zneužíva v prospech šoubiznisu. A práve šoubiznisu vďačíme zato, že sa z médií o gréckej hudbe nič nedozvieme. Pritom Gréci sú na ňu hrdí. Priťahuje svet tak ako národná jedinečnosť celej starej i novej kultúry Grécka. Z celej gréckej scény je u nás známych iba zopár mien a pojmov, aj to iba v malej miere a staršieho dáta. Vangelisa pozná takmer každý. Spevák Demis Roussos je v popularite ďaleko za ním, hoci spolu tvorili časť rockového tria Aphrodite´s Child, čo bola koncom 60. rokov minulého storočia najvýznamnejšia grécka skupina a mala úspech aj na anglo-americkej scéne. Priaznivcom undergroundu pravdepodobne hovorí niečo meno Diamanda Galas a pamätníci si spomenú na svetový grécky evergreen Deti z Pirea, skladbu, ktorú v ére socialistického Československa spievalo duo Yvetta Simonová a Milan Chladil, ale i dámske duo Martha a Tena Eleftheriadu.
Prevládajúcimi štýlmi dnešnej gréckej populárnej hudby sú folk a pop. No i pop má často grécky národný charakter a nezriedka i rock, džez a elektronická hudba. Angličtina sa v textoch piesní objavuje iba ojedinele a tvorcu, ktorý by napodobňoval anglo-americkú hudbu, by sme museli hľadať teleskopom. Ak si Grék pre svoju tvorbu zoberie niečo z Ameriky alebo západnej Európy, sú to buď moderné spôsoby aranžovania v nahrávacích štúdiách, alebo prvky určitého štýlu, ktoré skĺbi so svojou národnou hudbou.
.spojnica troch kontinentov
Grécka národná hudba vznikala náhodným krížením kultúr Východu a Západu. Bol to vývoj podmienený zemepisnou polohou krajiny tvoriacej spojnicu troch kontinentov – Európy, Ázie a Afriky. Jeho počiatok siaha až do staroveku k prvým Grékom mykénskej kultúry. Ich hudba bola pod maloázijským a egyptským vplyvom, čiže mala a doteraz má nádych toho, čo chápeme pod pojmom „orientálny“. No zároveň sa v nej prelínajú aj vplyvy iných kultúr – balkánskej a talianskej. V niektorých piesňach počuť aj prvky cirkevných grécko-pravoslávnych spevov byzantskej éry. Tie im dodávajú patinu starobylosti a mystickosti. No neboli by sa zachovali, keby Turci počas svojej vlády v Grécku neponechali pravoslávnej cirkvi právomoc nad domácim obyvateľstvom. Definitívny pád tureckého impéria mal vplyv na vznik a vývoj gréckeho hudobného štýlu rembétika, ktorý sa stal súčasťou dnešnej world music.
.storočný underground
Štýl rembétika (označovaný aj ako rebétika, rebétiko, rembétiko) vznikol na začiatku 20. storočia v Turecku. Centrami rembétiky boli mestá Konštantínopol (dnes Istanbul) a Smyrna (Izmir). Vo štvrtiach obývaných gréckymi komunitami sa darilo majiteľom hudobných kaviarní. Personál tvorili Gréci, Židia, Arméni, Cigáni. K zákazníkom nezriedka patrili bohémi, dobrodruhovia, kriminálnici. Popíjali sladkú kávu a fajčili nargile, vodné fajky naplnené zmesou ochutenou vzácnym tabakom dovážaným z mesta Bursa a substanciou hašiša. Na pódiách tancovali speváčky s kastanetami, sprevádzané muzikantmi hrajúcimi na husliach a rôznych lutnách. Boli to predovšetkým grécke buzuki a turecké baglama – dominantné hudobné nástroje rembétiky, ktoré symbolizujú kultúrne spojenie dvoch svetov, gréckeho a tureckého. Speváčky boli odeté v róbach európskej dobovej módy, ozdobených orientálnymi šperkami. Tie však často dostávali ako odmenu za služby lásky poskytované solventným zákazníkom.
Moslimská verejnosť reagovala pobúrene a hudobné kaviarne pokladala za hašišové brlohy. Rembétika tak už v ranej fáze vývoja súvisela s prostredím odmietaným oficiálnou kultúrou a neskôr nadobudla podobu svojrázneho gréckeho undergroundu. Dôležitým zvratom v jej histórii boli dôsledky tzv. lausannskej mierovej zmluvy z roku 1923 medzi Gréckom a Tureckom. Na jej základe začala prebiehať nútená výmena kresťanského a moslimského obyvateľstva. Z Turecka sa postupne do Grécka presťahovalo 1 300 000 Grékov.
.deti z Pirea
Centrom kultúry gréckych prisťahovalcov sa stala štvrť aténskeho prístavu Pireus. Prvými hviezdami rembétiky boli grécka Židovka Rosa Eskenazi a jej rivalky Rita Abatzi a Marika Papagika, noblesné dámy 30. rokov. Skladatelia však žili v chudobe. Slávny Markos Vamvakaris pracoval v strašných podmienkach na bitúnku. Texty piesní rozprávali o ťažkých časoch a o hudbe spätej s drogami a oslovovali rovesníkov: „Hej! Priprav nám báječnú fajku, nech môžeme bafkať. Kto nám prinesie marihuanu?“
Rembétika vtedy nadobudla podobu ľudového undergroundu a jej lídri boli súčasťou opozície voči diktátorským režimom. Naposledy v rokoch 1967–1973 voči vojenskej junte. Niektorí boli perzekvovaní, ako skladateľ Mikis Theodorakis, autor scénickej hudby k filmu Grék Zorba. Tento film v 60. rokoch upriamil pozornosť kultúrneho sveta na Grécko, rovnako ako film Never On Sunday, preslávený Hadzidakisovým medzinárodným piesňovým hitom Deti z Pirea v podaní speváčky a herečky Meliny Mercouri. To sa však už začala dvíhať néo kíma, nová vlna podnietená mladými umelcami inšpirovanými folkovým hnutím Boba Dylana. Rembétika chrlila slová spoločenskej kritiky v štýle anglosaských folkových bardov.
.dámy dominujú
Grécku hudobnú scénu tvoria stovky umelcov. Medzi spevákmi hádam ani neexistuje taký, ktorý by nemal dobrú spevácku techniku a originálny grécky feeling. Dominantné sú však ženy – speváčky. Mladšie majú anjelské soprány, staršie zase alty akoby obrúsené životom. K starším patrí najväčšia hviezda gréckej scény, speváčka Haris Alexiou. Začínala v 70. rokoch. Vtedy pútala pozornosť návratom ku koreňom rembétiky. Pôsobila autenticky starobylo, no zároveň moderne. Vrcholom jej umeleckej dráhy bol album Odos Nefelis ´88 (Oblačná ulica 88), za ktorý jej francúzska akadémia Charlesa Crosa udelila v roku 1995 cenu Adami. Muzikológovia začali rembétiku prirovnávať k blues a k portugalskému štýlu fado. K slovu sa hlásili nasledovníčky. Triumfovala Glykeria, ktorú dnes už zosnulý izraelský minister Yitzchak Rabin odmenil kľúčom od brány Jeruzalema za albumy nahrávané v Izraeli. S Glykeriou spievali aj divy world music – Ofra Haza a Natacha Atlas.
Samostatnú kapitolu v histórii štýlu néo kíma vytvorila zbožňovaná speváčka Eleftheria Arvanitaki. Nespôsobil to iba jej krásny hlas a takmer dokonalá intonácia, ale i príťažlivé skladby a ortodoxné smerovanie k národným koreňom na začiatku 80. rokov, keď pôsobila v dnes už legendárnej skupine Opisthodromiki Compania. Názov tejto skupiny uštipačne vyjadruje základnú ideu celej gréckej novej vlny, odvážne postupujúcej proti módnym prúdom – Spiatočnícka skupina. Repertoár s niekoľkými umelecky zaujímavými skladbami i albumami mali aj iné speváčky: Maryo, Dimitra Galani, Anna Vissi, Kaiti Garbi, Lizeta Kalimeri, Athina Morali, Sofia Diamandi, Alkistis Protopsalti, Sotiria Leonardou. Najhlbšie alty a mimoriadne pôsobivý emocionálny výraz mali dve dámy v strednom veku – Voula Savvidi a Viki Moscholiou.
Je však nutné dôležité upozornenie. Hľadanie serióznej tvorby v diskografiách gréckych speváčok nie je jednoduché. Takmer každá nahrala aj komerčne ladené albumy s nevkusnými aranžmánmi gýčového popu. Problémom je aj grécka dvojjazyčnosť i abeceda alfabeta a zriedkavé preklady do angličtiny. Gréci si teda propagáciu svojich umelcov vo svete nepochopiteľne komplikujú. Alebo si myslia, že ju nepotrebujú? Niektorí totiž tvrdia – nemusíme chodiť do sveta, svet chodí k nám.
.nové múzy
Nastupujúca generácia gréckych pesničkárok v 90. rokoch odvážne experimentovala. Savina Yanatou spájala rembétiku s príbuznými kultúrami stredozemného mora, Melina Kana sa inšpirovala arabskými vplyvmi v starej rembétike, Yiota Vei skúmala byzantské obdobie, a preto jej hudba pripomínala štýl dua Dead Can Dance, Kristi Stassinopoulou nám na albume Taxidoscopio ponúkla hudobný labyrint v podobe fúzie rembétiky s hudbou arabskou, španielskou, talianskou, balkánskou, elektronickou i psychedelickou.
Mytologická múza Kaliopé sa asi naozaj prevtelila do podoby nevšedne talentovanej poetky, speváčky a skladateľky so zvláštne znejúcim menom Kalliopi Vetta. Študovala klasickú hudbu na konzervatóriu v Aténach, čo sa prejavilo aj v jej filigránskej kombinácii vážnej hudby, folklóru, elektronického ambientu a popu. Album Horizon nahrávala s vysoko oceňovaným francúzskym producentom Phillipom Eidelom. Výsledkom boli najkrajšie nahrávky žánru world fusion. U vnímavého poslucháča asi vyvolá chápavý úsmev najnovší koncertný album Eleni Tsaligopoulou – Mad Secret Concerts 2007. Obsahuje inovatívny štýl rembétiky akoby s ľahkosťou absorbujúci elektronickú lounge music, bossa novu a romantickú filmovú hudbu 60. rokov.
Albumy týchto umelkýň, alebo aspoň niektoré ich skladby, by mali uspokojiť aj náročnejších poslucháčov. Možno si potom začnú uvedomovať, o čo nás ukracujú domáce rozhlasové a televízne stanice. V tomto smere nebol ani stredovek v porovnaní s dneškom temný. Potulní muzikanti putovali Európou a prenášali poznatky o hudbe z miesta na miesto. Aj z Grécka na Slovensko. Originálna grécka hudba sa javí v dnešnej slovenskej realite ako zázrak.
| 10 odporúčaných albumov gréckej hudby: 1. Eleftheria Arvanitaki: Bodies And The Knives 2. Kalliopi Vetta: Horizon 3. Haris Alexiou: Odos Nefelis ´88 4. Eleni Tsaligopoulou + Micro: Mad Secret Concerts 2007 5. Kristi Stassinopoulou: Taxidoscopio 6. Yiota Vei: Gaia 7. Glykeria: Sweet Sorrow 8. Kalliopi Vetta: Sto Phos 9. Eleftheria Arvanitaki: Songs For The Months 10. Melina Kana: Portrait |
Autor je hudobný publicista
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.