Preferencie v zime

Skutočnosť, že zrkadlo o vlastnej nezvoliteľnosti nastavili prieskumy jednému z najlepších, ak nie vôbec najlepšiemu kandidátovi, samozrejme nikoho nešokovala. Lekciu o tom, že morálno-politická spôsobilosť a doterajší výkon v politike nie sú v očiach slovenského voliča kritériom, udelili prieskumy i Jánovi Čarnogurskému, ktorý – napriek principiálnym výhradám autora k jeho voľbe – najlepšie zhmotňuje to, čomu sa hovorí prezidentský formát. Na rozdiel od Osuského si však Čarnogurský neosvojil reflexiu, že je nedôstojné osobnosti ako on, aby sa motal na chvoste niekde za čudom, akým je napríklad Mezenská.
Fakt, že prieskumy nechali otvorenú otázku, ktorý z trojice Kiska, Kňažko, Procházka bude Ficovým vyzývateľom, veští druhé kolo s nerovnými súpermi (Hrušovského ambície vyzerajú už značne limitované aj pre „faktor“ Bárdos – väčšina Maďarov mu dá prednosť). Aj keby sa dalo spoľahnúť, že vyradení kandidáti (do nohy) podporia finalistu „Nefica“, veľmi otázne je, či tento odkaz prenikne k voličom dosť intenzívne. Teda s takou silou, aby úplne otočil druhé kolo, alebo aspoň duel zdramatizoval podobne, ako Radičová proti Gašparovičovi. Predstava, že štruktúra voličských sympatií „tam dole“ kopíruje táborové delenie politicky angažovanej verejnosti – Fico&Smer verzus opozícia – a že teda presun napríklad od Čarnogurského, Hrušovského či Bárdosa ku Kiskovi bude automatický, nezodpovedá ani zďaleka realite. Šesť týždňov pred voľbami je už čas, v ktorom by sa predsa len žiadal viac jeden jasne vyrysovaný súper pre Fica, než traja vyrovnaní, ktorých čaká vzájomný „rozstrel“.
Stranícke preferencie si v kampani asi tiež „užijú“ svoje. Zatiaľ čo triviálna logika našepkáva, že mobilizovať by sa mali elektoráty, ktoré majú priamo svoje želiezka vo volebnom ohni, ľadová sprcha prišla odinakiaľ než z cifier Smeru, na ktorých sa zatiaľ neprejavilo, že kandiduje Fico. Raz 4,7 a potom dokonca 7,6 percenta pre Kotlebovu stranu priam vyzýva na chmúrnu otázku, ako by asi jeho „ĽSNS“ teraz bodovala, keby na prezidenta kandidoval on. Radšej si to nepredstavujme, podobne ako taký parlament, v ktorom by ĽSNS obsadila 13 kresiel.
Šokujúcejšie než samotný fakt, že aj na Slovensku máme „relevantného“ novofašistu, je to, aké nič potreboval Kotleba na to, aby jeho strana preskočila SDKÚ, SaS, Most-Híd. Odkedy je županom, je anonymný, zaľahnutá zem, mŕtvy chrobák. Okrem jedného škandálu, v ktorom sa utopilo prvé zastupiteľstvo, ktoré viedol, neukázal nič. Toľko stačí na Slovensku, aby ste mohli rozhodovať o ľuďoch, majetkoch a životoch...