Bolo to niekedy pred desiatimi rokmi, keď sa z jednej cely väznice v kalifornskom mestečku Taft ozýval hurónsky smiech. Vlastne to nebola ani tak celkom cela, ale skôr izba. Oná väznica s minimálnou úrovňou stráženia pôsobila viac ako študentský internát pre zločincov s bielymi goliermi. Súčasťou zariadenia boli napríklad tenisové kurty. V každom prípade, dve celebrity s drogovými problémami si tu práve krátili čas rozprávaním zábavných historiek zo svojej búrlivej minulosti. Jeden z nich, vtedy 42-ročný Jordan Belfort, podviedol počas 90. rokov tisícky ľudí pri nezákonných machináciách s akciami. Druhý z dvojice – kanadský komik, herec, hudobník, autor a aktivista za legalizáciu marihuany Tommy Chong – si práve odpykával deväťmesačný trest odňatia slobody, lebo jeho rodinná firma predávala bongá cez internet.
Belfort vždy vedel rozprávať. Vedel sa „vykecať“ takmer zo všetkého. „Presvedčivosť je základ“, povedal nedávno v jednom televíznom rozhovore. Hoci by sa v jeho prípade dalo hovoriť skôr o nebývalom talente manipulovať druhými. Kamarát z basy Tommy Chong poradil Belfortovi napísať o svojich neuveriteľných eskapádach knihu. Správne predpovedal, že pôjde na dračku.
.filmová moralita
Amerika miluje veľké príbehy o strmých vzostupoch a náhlych pádoch. No ešte viac obľubuje kajúcne a úprimne otvorené vyznania polepšených hriešnikov či príbehy ľudí, ktorí sa dokázali aj po katastrofálnom páde postaviť na nohy a vynájsť nanovo. Jordan Belfort sa tiež potreboval po návrate z väzenia vynájsť nanovo, a tak vydal dve knihy o svojom živote: Vlk z Wall Street a Chytanie vlka z Wall Street. Miliónový honorár od vydavateľstva išiel na vyplatenie časti odškodného pre obete Belfortových podvodov – tak to aspoň tvrdil Belfort. Rovnako ako výnos z predaja práv na sfilmovanie Hollywoodom. A tak vznikol trojhodinový film Martina Scorseseho, v ktorom pochybné kšefty slúžia na financovanie zhýralého života podvodníckych finančníkov: Drogy, sexuálne orgie s luxusnými prostitútkami a hádzanie ľudských trpaslíkov na terč (čítate správne). Dôjde aj na nahú dievčenskú dychovku či na súlož na matraci z bankoviek...
Ako filmárske dielo má Scorseseho snímka už teraz kultový potenciál. Pripomína moralistické životopisné drámy ako Lord of War, v ktorej hrá Nicolas Cage medzinárodného priekupníka so zbraňami Jurija Orlova. Alebo film Blow s Johnym Deppom, o drogovom pašerákovi Georgovi Jungovi. Dej má vždy rovnakú kostru: Talentovaný chlapík odvedľa sa dá na šikmú plochu a život chvíľu vyzerá ako omamný nekonečný večierok s peniazmi, ženami a zábavou. No po čase sa mu to vypomstí v podobe straty slobody a/alebo rozpadu vzťahov s najbližšou rodinou. Vlastné hriechy takéhoto človeka napokon ľudsky zničia.
„Hanba mi, že som bol ako mladík taký hlúpy, keď som vzal prvých 5 alebo 10 miliónov zarobených dolárov, aby som si prostredníctvom nich vyplnil každú pubertiacku fantáziu, akú som kedy mal,“ opakuje dnes Jordan Belfort v televíznych rozhovoroch a počas vystúpení pre verejnosť, ktoré možno nájsť na stránke YouTube. „Teraz mám vyše päťdesiat a som múdrejší. Už rozumiem, že úspech bez etiky a integrity nie je úspechom, ale zlyhaním. Taký úspech bude len veľmi krátkodobý.“
.americký barón Prášil
Závažnejšie, než čo urobil Jordan Belfort sebe svojím dekadentným životným štýlom, sú podvody, ktorých sa dopustila jeho spoločnosť na nič netušiacich klientoch. Vlk z Wall Street začínal v druhej polovici 80. rokov ako obyčajný maklér v investičnej banke L. F. Rothschild, ktorú zničil prepad na burze v roku 1987. Neskôr založil vlastnú spoločnosť s prestížne znejúcim názvom Stratton Oakmont, ktorá predávala cez telefón akcie pochybnej hodnoty nič netušiacim kupujúcim. Išlo o takzvané „pump and dump“ schémy. Makléri nakúpia akcie menších spoločností, s ktorými inak nikto neobchoduje. Následne začnú telefonovať bežným ľuďom, že majú horúci investičný tip a tieto akcie im predávať. V každom prípade, cena akcií je umelo nafúknutá. Bystrými predajnými technikami zavádzaní klienti si akciu kúpia, no ich hodnota vzápätí klesne, lebo nikto ďalší nemá v skutočnosti záujem s nimi obchodovať. Makléri už však na obchode zarobili.
Takáto schéma sa považuje za podvod, keďže makléri tu manipulujú s cenou akcií, zavádzajú klientov a tí následne utrpia finančné straty. O Stratton Oakmont sa čoskoro začala zaujímať FBI a obávaná Komisia pre cenné papiere (SEC). Problémom tiež bolo, že vedenie firmy sa podieľalo na praní špinavých peňazí. Spoločnosť zamestnávala na vrchole vyše tisícku maklérov a keď sa po pár rokoch celý domček z karát zrútil, len samotný Belfort bol odsúdený na povinnosti zaplatiť obetiam svojich machinácií odškodné presahujúce 100 miliónov dolárov. Okrem toho musel ísť na 22 mesiacov do väzenia. Pôvodne mu hrozilo dvadsať rokov, no spolupracoval s FBI pri zbieraní dôkazov proti jeho dovtedajším obchodným partnerom.
Po návrate z väzenia a publikovaní autobiografie rozbehol Belfort kariéru motivačného spíkra. Videá s reálnym Belfortom sa dajú nájsť na internete. Na prvý pohľad patrí k predajcom, ktorí by dokázali Eskimákovi predať aj chladničku. Ľudí, ktorí s ním robia rozhovory, si rýchlo omotá okolo prsta. S agentom FBI, ktorý ho dostal za mreže, vraj doteraz udržuje priateľské vzťahy a občas spolu zájdu na obed. Zhrnuté a podčiarknuté: pri počúvaní skutočného Belforta človek ľahko pochopí, prečo Scorsese svoju filmovú moralitu poňal ako grotesku, a nie ako vážnu drámu.
.za mreže s nimi
Zaujímavosťou je, že popri práci motivačného spíkra pôsobí Jordan Belfort aj ako obchodný konzultant, ktorý firmám radí v otázkach etického podnikania. Veď kto, ak nie odsúdený podvodník a polepšený hriešnik vie najlepšie, kde urobil chybu a zblúdil z cesty? Najneskôr od vypuknutia krízy sa v amerických médiách široko diskutuje o etickej zodpovednosti finančného sektora. Belfort bol relatívne malou rybou, ktorá priamo s krízou nemala nič spoločné, no film o ňom dodal úvahám o etike finančníkov novú dynamiku. Verejnosť chce jednoducho niekoho vidieť platiť za prešľapy finančného sektora, ktoré uvrhli do hospodárskych problémov Ameriku i zvyšok sveta.
Ešte v roku 2008 vypukol škandál okolo gigantickej pyramídovej hry pod vedením Bernarda Madoffa. V júni 2009 bol odsúdený na 150 rokov väzenia a k náhrade škody vo výške 17 miliárd dolárov, ktoré, samozrejme, nikdy nesplatí. Pre Madoffa je napokon dobre, že zvyšok života strávi vo väzení, pretože ho to chráni pred pomstou ľudí, ktorí kvôli nemu prišli o peniaze. Údajne boli medzi podvedenými aj drogové kartely z Latinskej Ameriky.
Išlo o najväčší účtovný podvod v amerických dejinách. Ale zaujímavejšou postavou v tejto kauze je Harry Markopolos, ktorý už v roku 2000 upozorňoval, že Madoffov investičný fond je v skutočnosti pyramídová hra, kde sa starým klientom vyplácajú výnosy nie z úspešných investícií, ale z vkladov nových klientov. Markopolosovi trvalo štyri hodiny analýz Madoffových výnosov, aby zistil, že jednoducho matematicky nemohli byť dosiahnuté štandardnou cestou. Obrátil sa teda na regulátora, Komisiu pre cenné papiere, no tá nič neurobila. Nikto mu totiž neveril. Napokon o osem rokov neskôr Madoffa oznámili jeho synovia, keď sa im priznal, že celá ich firma je len pyramídová hra a on nemá ďalšie peniaze na vyplácanie klientov.
Jordan Belfort i Bernard Madoff viedli podvodné biznisy, aj keď rozličného formátu i rozsahu spôsobených škôd. No podobné kauzy sa nevyhýbajú ani štandardným finančným ústavom. Vlani v novembri bol na tridsať mesiacov väzenia odsúdený 40-ročný Kareem Serageldin, jeden z vedúcich manažérov spoločnosti Credit Suisse, za falšovanie údajov, ktoré mali zakryť kolaps hodnoty hypotekárnych záložných listov počas spľasnutia realitnej bubliny. Štátny žalobca tvrdil, že finančník chcel týmto spôsobom zvýšiť svoje odmeny. Serageldin bol zrejme najvyššie postaveným človekom na Wall Street, ktorý bol odsúdený v súvislosti s finančnou krízou. Sudca bol zhovievavý, pretože finančníkovi hrozilo pôvodne päť rokov. Miernejší trest odôvodnil „toxickou kultúrou“ v spoločnosti Credit Suisse i u jej konkurentov. Banka názor sudcu odmietla s argumentom, že sama Serageldinove prešľapy nahlásila. Išlo vraj o ojedinelý prípad.
.hnilý sud
Sú teda lotri z Wall Street len zopár hnilými jablkami v inak zdravom sude alebo je pokazený samotný sud? Sudca Alvin Hellerstein, ktorý Serageldina odsúdil, v súdnej sieni len lakonicky skonštatoval: „Je hlbokým mystériom mojej roboty, prečo toľko dobrých ľudí robí také zlé veci.“ Americký psychológ Philip Zimbardo, celosvetovo známy vďaka jeho kontroverznému Stanfordskému väzenskému experimentu, si kládol rovnakú otázku. Jeho kniha Luciferov efekt možno ponúka vysvetlenie, čo je s Wall Street v neporiadku.
Podľa Zimbarda na správanie jednotlivca okrem jeho vlastnej osobnosti či vôle vplývajú aj mocné situačné a systémové sily, ktoré môžu i bezúhonného človeka stiahnuť, zviesť či dotlačiť na šikmú plochu. Každá firma je v istom zmysle skleník a ak funguje zle, jej atmosféra môže byť rovnako dusivá ako prostredie nefunkčnej rodiny, kriminálneho gangu alebo náboženskej sekty. Výkonnostné tlaky na dosahovanie čo najlepších a najrýchlejších finančných výsledkov, výlučne materialistické meradlá úspechu a nedostatok odstupu od vlastnej práce, dokážu pracovníka finančnej inštitúcie pohltiť ako mlynček na mäso. Čokoľvek je uskutočniteľné, teda za predpokladu, že to právne oddelenie nejako zracionalizuje. A pokiaľ ide o odmeny, len nebo je hranicou. Nie div, že v takomto prostredí človek ľahko stratí zmysel pre mieru i realitu.
„Zlé systémy vytvárajú zlé situácie a tie zase spôsobujú zlé správanie, trebárs aj inak dobrých a slušných ľudí,“ píše Zimbardo. Vo svojej knihe dokonca vymenúva zásady takzvaného Luciferovho desatora, ktorými je možné zmanipulovať bezúhonného človeka, aby robil za istých okolností veci, za aké by sa pri jasnej mysli hanbil. Jedno z pravidiel hovorí: „Začať zvádzanie na šikmú plochu malým, zdanlivo bezvýznamným prvým krôčikom, ktorý však povedie k čoraz väčšiemu zlu.“ V ďalšom bode sa zase píše: „Postupné kroky od menšieho k väčšiemu zlu rozkúskovať tak, aby intenzita zla ďalšieho kroku bola len o málo väčšia ako intenzita toho prechádzajúceho. Aby ich aktér pokiaľ možno nevedel od seba zreteľne odlíšiť.“
Keď dnes Jordan Belfort vo verejných vystúpeniach spätne vyhodnocuje svoju kariéru „Vlka z Wall Street“, hovorí niečo podobné: „Bol som vtedy veľmi mladý a stratil som morálny kompas. Sú to veci, ktoré sa nestali naraz. Vždy to išlo po kúsku. Raz som prestúpil čiaru. Potom som chvíľu robil veci zase správne. No čiara sa už trochu posunula. Pri ďalšej príležitosti som ju posunul jej prekročením ešte viac. A skôr, než si to uvedomíte, dostanete sa týmito malými, takmer nebadateľnými krokmi do situácie, z ktorej je už ťažké sa vrátiť.“
.tuční kocúri
„Nekandidoval som na tento úrad, aby som podával pomocnú ruku partii tučných kocúrov na Wall Street,“ vyhlásil Barack Obama v roku 2008. „Tučnými kocúrmi“ myslel americký prezident prirodzene investičných bankárov. Vlani na jeseň vyšla v Spojených štátoch pozoruhodná kniha s názvom Vydieranie. Jej autor, Peter Schweizer, polemizuje s predstavou, rozšírenou vo verejnosti, podľa ktorej sú politici výlučne pasívnymi úplatnými bábkami v rukách korporácií a bohatých magnátov. „Je pravda, že peniaze korumpujú politiku, no často prehliadaným problémom je, ako politika korumpuje peniaze,“ píše. Inak povedané, politici všetkých strán často zneužívajú svoju iniciatívu predkladať zákony (a v prípade štátneho zastupiteľstva iniciovať trestné stíhania) na vedomé predkladanie iniciatív, ktoré poškodia firmy, podnikajúce v nejakom odvetví. Tieto firmy následne zaplatia predkladateľovi balík peňazí ako príspevok na kampaň a on zákon (stíhanie) stiahne. V podstate ide o legálne vypaľovanie biznisu politikmi.
Schweizerova kniha naznačuje, že práve kvôli takémuto implicitnému biznisu medzi federálnou vládou a Wall Street – napriek rétorickému divadlu pre verejnosť – nedošlo v posledných rokoch k hromadnejšiemu stíhaniu prešľapov finančného sektora. Keď sa Barack Obama stal prezidentom, obsadil kľúčové miesta na ministerstve spravodlivosti ľuďmi, ktorí mu počas kampane pomáhali získavať finančné príspevky. „Prezidenti si vždy vyberali vrcholových úradníkov ministerstva spravodlivosti, ktorí mali podobné nazeranie na právne záležitosti. No vyhliadnuť si jednotlivcov, ktorí aktívne získavali veľké sumy peňazí pre prezidentskú kampaň a ich následné dosadenie na miesta, kde vynucujú zákon – to je v americkej politike novinka,“ píše Schweizer.
V nasledujúcom období ministerstvo spravodlivosti neotvorilo žiadny veľký kriminálny prípad voči hlavným investičným bankám alebo členom ich vedenia. Miesto toho prúdili príspevky finančníkov na kampaňové účty demokratov, ale aj republikánov, ktorí sa ponúkli, že budú Wall Street pred útokmi prezidenta politicky obhajovať. „História ukazuje, že odvedenie príspevku znižuje pravdepodobnosť konania zo strany Komisie pre cenné papiere,“ píše Schweizer.
.repríza?
Pre objektivitu treba dodať, že aspoň banky ako také pristúpili na mimosúdne dohody s vládou a zaplatia štátu pokuty asi do sto miliárd dolárov. Z celkového objemu ich biznisu kvapka. No Jamiemu Dimonovi, šéfovi JPMorgan Chase, sa aj tak pokuty zdajú neférové. Uznáva však, že dohoda s vládou je lepšia ako zdĺhavé súdne procesy s neistým výsledkom. Treba dodať, že je to lepšie aj pre štát, lebo niekto by mohol začať klásť otázku, čo robili pred krízou ministerstvo financií, centrálna banka FED, Komisia pre cenné papiere a ďalšie inštitúcie...
Znamená to všetko, že finančníci na Wall Street budú nabudúce opatrnejší? Steven Perlberg zo spravodajského webu businessinsider.com si film Vlk z Wall Street pozrel v kine na Manhattane, neďaleko finančnej štvrte. V kinosále bolo veľa ľudí, pracujúcich v okolitých firmách. Perlberg vo svojej recenzii píše, že diváci filmu aplaudovali. Žiaľ, vždy na tých nesprávnych miestach.
Belfort vždy vedel rozprávať. Vedel sa „vykecať“ takmer zo všetkého. „Presvedčivosť je základ“, povedal nedávno v jednom televíznom rozhovore. Hoci by sa v jeho prípade dalo hovoriť skôr o nebývalom talente manipulovať druhými. Kamarát z basy Tommy Chong poradil Belfortovi napísať o svojich neuveriteľných eskapádach knihu. Správne predpovedal, že pôjde na dračku.
.filmová moralita
Amerika miluje veľké príbehy o strmých vzostupoch a náhlych pádoch. No ešte viac obľubuje kajúcne a úprimne otvorené vyznania polepšených hriešnikov či príbehy ľudí, ktorí sa dokázali aj po katastrofálnom páde postaviť na nohy a vynájsť nanovo. Jordan Belfort sa tiež potreboval po návrate z väzenia vynájsť nanovo, a tak vydal dve knihy o svojom živote: Vlk z Wall Street a Chytanie vlka z Wall Street. Miliónový honorár od vydavateľstva išiel na vyplatenie časti odškodného pre obete Belfortových podvodov – tak to aspoň tvrdil Belfort. Rovnako ako výnos z predaja práv na sfilmovanie Hollywoodom. A tak vznikol trojhodinový film Martina Scorseseho, v ktorom pochybné kšefty slúžia na financovanie zhýralého života podvodníckych finančníkov: Drogy, sexuálne orgie s luxusnými prostitútkami a hádzanie ľudských trpaslíkov na terč (čítate správne). Dôjde aj na nahú dievčenskú dychovku či na súlož na matraci z bankoviek...
Ako filmárske dielo má Scorseseho snímka už teraz kultový potenciál. Pripomína moralistické životopisné drámy ako Lord of War, v ktorej hrá Nicolas Cage medzinárodného priekupníka so zbraňami Jurija Orlova. Alebo film Blow s Johnym Deppom, o drogovom pašerákovi Georgovi Jungovi. Dej má vždy rovnakú kostru: Talentovaný chlapík odvedľa sa dá na šikmú plochu a život chvíľu vyzerá ako omamný nekonečný večierok s peniazmi, ženami a zábavou. No po čase sa mu to vypomstí v podobe straty slobody a/alebo rozpadu vzťahov s najbližšou rodinou. Vlastné hriechy takéhoto človeka napokon ľudsky zničia.
„Hanba mi, že som bol ako mladík taký hlúpy, keď som vzal prvých 5 alebo 10 miliónov zarobených dolárov, aby som si prostredníctvom nich vyplnil každú pubertiacku fantáziu, akú som kedy mal,“ opakuje dnes Jordan Belfort v televíznych rozhovoroch a počas vystúpení pre verejnosť, ktoré možno nájsť na stránke YouTube. „Teraz mám vyše päťdesiat a som múdrejší. Už rozumiem, že úspech bez etiky a integrity nie je úspechom, ale zlyhaním. Taký úspech bude len veľmi krátkodobý.“
.americký barón Prášil
Závažnejšie, než čo urobil Jordan Belfort sebe svojím dekadentným životným štýlom, sú podvody, ktorých sa dopustila jeho spoločnosť na nič netušiacich klientoch. Vlk z Wall Street začínal v druhej polovici 80. rokov ako obyčajný maklér v investičnej banke L. F. Rothschild, ktorú zničil prepad na burze v roku 1987. Neskôr založil vlastnú spoločnosť s prestížne znejúcim názvom Stratton Oakmont, ktorá predávala cez telefón akcie pochybnej hodnoty nič netušiacim kupujúcim. Išlo o takzvané „pump and dump“ schémy. Makléri nakúpia akcie menších spoločností, s ktorými inak nikto neobchoduje. Následne začnú telefonovať bežným ľuďom, že majú horúci investičný tip a tieto akcie im predávať. V každom prípade, cena akcií je umelo nafúknutá. Bystrými predajnými technikami zavádzaní klienti si akciu kúpia, no ich hodnota vzápätí klesne, lebo nikto ďalší nemá v skutočnosti záujem s nimi obchodovať. Makléri už však na obchode zarobili.
Takáto schéma sa považuje za podvod, keďže makléri tu manipulujú s cenou akcií, zavádzajú klientov a tí následne utrpia finančné straty. O Stratton Oakmont sa čoskoro začala zaujímať FBI a obávaná Komisia pre cenné papiere (SEC). Problémom tiež bolo, že vedenie firmy sa podieľalo na praní špinavých peňazí. Spoločnosť zamestnávala na vrchole vyše tisícku maklérov a keď sa po pár rokoch celý domček z karát zrútil, len samotný Belfort bol odsúdený na povinnosti zaplatiť obetiam svojich machinácií odškodné presahujúce 100 miliónov dolárov. Okrem toho musel ísť na 22 mesiacov do väzenia. Pôvodne mu hrozilo dvadsať rokov, no spolupracoval s FBI pri zbieraní dôkazov proti jeho dovtedajším obchodným partnerom.
Po návrate z väzenia a publikovaní autobiografie rozbehol Belfort kariéru motivačného spíkra. Videá s reálnym Belfortom sa dajú nájsť na internete. Na prvý pohľad patrí k predajcom, ktorí by dokázali Eskimákovi predať aj chladničku. Ľudí, ktorí s ním robia rozhovory, si rýchlo omotá okolo prsta. S agentom FBI, ktorý ho dostal za mreže, vraj doteraz udržuje priateľské vzťahy a občas spolu zájdu na obed. Zhrnuté a podčiarknuté: pri počúvaní skutočného Belforta človek ľahko pochopí, prečo Scorsese svoju filmovú moralitu poňal ako grotesku, a nie ako vážnu drámu.
.za mreže s nimi
Zaujímavosťou je, že popri práci motivačného spíkra pôsobí Jordan Belfort aj ako obchodný konzultant, ktorý firmám radí v otázkach etického podnikania. Veď kto, ak nie odsúdený podvodník a polepšený hriešnik vie najlepšie, kde urobil chybu a zblúdil z cesty? Najneskôr od vypuknutia krízy sa v amerických médiách široko diskutuje o etickej zodpovednosti finančného sektora. Belfort bol relatívne malou rybou, ktorá priamo s krízou nemala nič spoločné, no film o ňom dodal úvahám o etike finančníkov novú dynamiku. Verejnosť chce jednoducho niekoho vidieť platiť za prešľapy finančného sektora, ktoré uvrhli do hospodárskych problémov Ameriku i zvyšok sveta.
Ešte v roku 2008 vypukol škandál okolo gigantickej pyramídovej hry pod vedením Bernarda Madoffa. V júni 2009 bol odsúdený na 150 rokov väzenia a k náhrade škody vo výške 17 miliárd dolárov, ktoré, samozrejme, nikdy nesplatí. Pre Madoffa je napokon dobre, že zvyšok života strávi vo väzení, pretože ho to chráni pred pomstou ľudí, ktorí kvôli nemu prišli o peniaze. Údajne boli medzi podvedenými aj drogové kartely z Latinskej Ameriky.
Išlo o najväčší účtovný podvod v amerických dejinách. Ale zaujímavejšou postavou v tejto kauze je Harry Markopolos, ktorý už v roku 2000 upozorňoval, že Madoffov investičný fond je v skutočnosti pyramídová hra, kde sa starým klientom vyplácajú výnosy nie z úspešných investícií, ale z vkladov nových klientov. Markopolosovi trvalo štyri hodiny analýz Madoffových výnosov, aby zistil, že jednoducho matematicky nemohli byť dosiahnuté štandardnou cestou. Obrátil sa teda na regulátora, Komisiu pre cenné papiere, no tá nič neurobila. Nikto mu totiž neveril. Napokon o osem rokov neskôr Madoffa oznámili jeho synovia, keď sa im priznal, že celá ich firma je len pyramídová hra a on nemá ďalšie peniaze na vyplácanie klientov.
Jordan Belfort i Bernard Madoff viedli podvodné biznisy, aj keď rozličného formátu i rozsahu spôsobených škôd. No podobné kauzy sa nevyhýbajú ani štandardným finančným ústavom. Vlani v novembri bol na tridsať mesiacov väzenia odsúdený 40-ročný Kareem Serageldin, jeden z vedúcich manažérov spoločnosti Credit Suisse, za falšovanie údajov, ktoré mali zakryť kolaps hodnoty hypotekárnych záložných listov počas spľasnutia realitnej bubliny. Štátny žalobca tvrdil, že finančník chcel týmto spôsobom zvýšiť svoje odmeny. Serageldin bol zrejme najvyššie postaveným človekom na Wall Street, ktorý bol odsúdený v súvislosti s finančnou krízou. Sudca bol zhovievavý, pretože finančníkovi hrozilo pôvodne päť rokov. Miernejší trest odôvodnil „toxickou kultúrou“ v spoločnosti Credit Suisse i u jej konkurentov. Banka názor sudcu odmietla s argumentom, že sama Serageldinove prešľapy nahlásila. Išlo vraj o ojedinelý prípad.
.hnilý sud
Sú teda lotri z Wall Street len zopár hnilými jablkami v inak zdravom sude alebo je pokazený samotný sud? Sudca Alvin Hellerstein, ktorý Serageldina odsúdil, v súdnej sieni len lakonicky skonštatoval: „Je hlbokým mystériom mojej roboty, prečo toľko dobrých ľudí robí také zlé veci.“ Americký psychológ Philip Zimbardo, celosvetovo známy vďaka jeho kontroverznému Stanfordskému väzenskému experimentu, si kládol rovnakú otázku. Jeho kniha Luciferov efekt možno ponúka vysvetlenie, čo je s Wall Street v neporiadku.
Podľa Zimbarda na správanie jednotlivca okrem jeho vlastnej osobnosti či vôle vplývajú aj mocné situačné a systémové sily, ktoré môžu i bezúhonného človeka stiahnuť, zviesť či dotlačiť na šikmú plochu. Každá firma je v istom zmysle skleník a ak funguje zle, jej atmosféra môže byť rovnako dusivá ako prostredie nefunkčnej rodiny, kriminálneho gangu alebo náboženskej sekty. Výkonnostné tlaky na dosahovanie čo najlepších a najrýchlejších finančných výsledkov, výlučne materialistické meradlá úspechu a nedostatok odstupu od vlastnej práce, dokážu pracovníka finančnej inštitúcie pohltiť ako mlynček na mäso. Čokoľvek je uskutočniteľné, teda za predpokladu, že to právne oddelenie nejako zracionalizuje. A pokiaľ ide o odmeny, len nebo je hranicou. Nie div, že v takomto prostredí človek ľahko stratí zmysel pre mieru i realitu.
„Zlé systémy vytvárajú zlé situácie a tie zase spôsobujú zlé správanie, trebárs aj inak dobrých a slušných ľudí,“ píše Zimbardo. Vo svojej knihe dokonca vymenúva zásady takzvaného Luciferovho desatora, ktorými je možné zmanipulovať bezúhonného človeka, aby robil za istých okolností veci, za aké by sa pri jasnej mysli hanbil. Jedno z pravidiel hovorí: „Začať zvádzanie na šikmú plochu malým, zdanlivo bezvýznamným prvým krôčikom, ktorý však povedie k čoraz väčšiemu zlu.“ V ďalšom bode sa zase píše: „Postupné kroky od menšieho k väčšiemu zlu rozkúskovať tak, aby intenzita zla ďalšieho kroku bola len o málo väčšia ako intenzita toho prechádzajúceho. Aby ich aktér pokiaľ možno nevedel od seba zreteľne odlíšiť.“
Keď dnes Jordan Belfort vo verejných vystúpeniach spätne vyhodnocuje svoju kariéru „Vlka z Wall Street“, hovorí niečo podobné: „Bol som vtedy veľmi mladý a stratil som morálny kompas. Sú to veci, ktoré sa nestali naraz. Vždy to išlo po kúsku. Raz som prestúpil čiaru. Potom som chvíľu robil veci zase správne. No čiara sa už trochu posunula. Pri ďalšej príležitosti som ju posunul jej prekročením ešte viac. A skôr, než si to uvedomíte, dostanete sa týmito malými, takmer nebadateľnými krokmi do situácie, z ktorej je už ťažké sa vrátiť.“
.tuční kocúri
„Nekandidoval som na tento úrad, aby som podával pomocnú ruku partii tučných kocúrov na Wall Street,“ vyhlásil Barack Obama v roku 2008. „Tučnými kocúrmi“ myslel americký prezident prirodzene investičných bankárov. Vlani na jeseň vyšla v Spojených štátoch pozoruhodná kniha s názvom Vydieranie. Jej autor, Peter Schweizer, polemizuje s predstavou, rozšírenou vo verejnosti, podľa ktorej sú politici výlučne pasívnymi úplatnými bábkami v rukách korporácií a bohatých magnátov. „Je pravda, že peniaze korumpujú politiku, no často prehliadaným problémom je, ako politika korumpuje peniaze,“ píše. Inak povedané, politici všetkých strán často zneužívajú svoju iniciatívu predkladať zákony (a v prípade štátneho zastupiteľstva iniciovať trestné stíhania) na vedomé predkladanie iniciatív, ktoré poškodia firmy, podnikajúce v nejakom odvetví. Tieto firmy následne zaplatia predkladateľovi balík peňazí ako príspevok na kampaň a on zákon (stíhanie) stiahne. V podstate ide o legálne vypaľovanie biznisu politikmi.
Schweizerova kniha naznačuje, že práve kvôli takémuto implicitnému biznisu medzi federálnou vládou a Wall Street – napriek rétorickému divadlu pre verejnosť – nedošlo v posledných rokoch k hromadnejšiemu stíhaniu prešľapov finančného sektora. Keď sa Barack Obama stal prezidentom, obsadil kľúčové miesta na ministerstve spravodlivosti ľuďmi, ktorí mu počas kampane pomáhali získavať finančné príspevky. „Prezidenti si vždy vyberali vrcholových úradníkov ministerstva spravodlivosti, ktorí mali podobné nazeranie na právne záležitosti. No vyhliadnuť si jednotlivcov, ktorí aktívne získavali veľké sumy peňazí pre prezidentskú kampaň a ich následné dosadenie na miesta, kde vynucujú zákon – to je v americkej politike novinka,“ píše Schweizer.
V nasledujúcom období ministerstvo spravodlivosti neotvorilo žiadny veľký kriminálny prípad voči hlavným investičným bankám alebo členom ich vedenia. Miesto toho prúdili príspevky finančníkov na kampaňové účty demokratov, ale aj republikánov, ktorí sa ponúkli, že budú Wall Street pred útokmi prezidenta politicky obhajovať. „História ukazuje, že odvedenie príspevku znižuje pravdepodobnosť konania zo strany Komisie pre cenné papiere,“ píše Schweizer.
.repríza?
Pre objektivitu treba dodať, že aspoň banky ako také pristúpili na mimosúdne dohody s vládou a zaplatia štátu pokuty asi do sto miliárd dolárov. Z celkového objemu ich biznisu kvapka. No Jamiemu Dimonovi, šéfovi JPMorgan Chase, sa aj tak pokuty zdajú neférové. Uznáva však, že dohoda s vládou je lepšia ako zdĺhavé súdne procesy s neistým výsledkom. Treba dodať, že je to lepšie aj pre štát, lebo niekto by mohol začať klásť otázku, čo robili pred krízou ministerstvo financií, centrálna banka FED, Komisia pre cenné papiere a ďalšie inštitúcie...
Znamená to všetko, že finančníci na Wall Street budú nabudúce opatrnejší? Steven Perlberg zo spravodajského webu businessinsider.com si film Vlk z Wall Street pozrel v kine na Manhattane, neďaleko finančnej štvrte. V kinosále bolo veľa ľudí, pracujúcich v okolitých firmách. Perlberg vo svojej recenzii píše, že diváci filmu aplaudovali. Žiaľ, vždy na tých nesprávnych miestach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.