Odchádzam, ale nevzdávam sa

.v istom zmysle robíme s vami rozlúčkový rozhovor. Váš prípad sa bude síce ťahať ešte dlho, ale už ste občiankou iného štátu, ktorá bude žiť za hranicami Slovenska. Bolo to tu už pre vás naozaj neznesiteľné?
Áno, dá sa to tak povedať. Všetko sa zmenilo veľmi rýchlo, v podstate za jeden deň. Večerali sme doma s deťmi, bol večer okolo šiestej, niekto zaklopal na dvere. Staršia dcérka Ema tam išla, opýtala sa, kto je tam, zrazu sme počuli, tu je polícia, otvorte nám dvere. Strašne som sa zľakla, čo vycítila aj dcérka.

.báli ste sa, že po vás prišli?
Dlhé mesiace som počúvala, že keď nepôjdem na psychiatrické vyšetrenie, súd nariadi namiesto ambulantného vyšetrenia ústavné vyšetrenie. V tom momente mi napadla prvá myšlienka: prišli po mňa, chcú ma zobrať na psychiatriu.

.a čo vám povedali?
Boli slušní, ospravedlnili sa, že prišli tak neskoro, ale museli mi priniesť zásielku z Generálnej prokuratúry. Pýtala som sa ich, načo je potrebné chodiť za mnou domov, veď preberám všetky listy, celých sedem rokov som v tomto dôsledná. Povedali, že aj im je to nepríjemné, ale dostali to ako príkaz, ktorý musia splniť. Oni odišli, u nás už však ostal strach. Stáli sme tam s Peťom a báli sa otvoriť tú obálku, nevedeli sme, či tam nebude napísané, že zajtra musím nastúpiť do ústavu.

.čo bolo v obálke?
Boli tam termíny ďalších návštev na ambulantné psychiatrické vyšetrenie, ktoré mi boli dovtedy oznamované normálnou poštou.  

.nič viac?
Bolo tam aj niečo extra v tom zmysle, že keď sa nedostavím, môžu ma predviesť a že ak sa nedostavím, môžem dostať pokutu do 1 600 eur. Zľakli sme sa. No vyľakaná bola aj najmä moja dcérka, ktorá ten náš strach vycítila.

.čo ste jej povedali?
Len toľko, že maminka dostala poštu a že sa nemusí báť. Ale ona aj tak cítila, že niečo nie je v poriadku.

.toto sa kedy stalo?
Len teraz nedávno, v novembri.

.neistotu však zažívate už sedem rokov, ešte ste si nezvykli?
Zvykla som si. Ale tu už nejde o mňa. V tú noc po policajnej návšteve sa obe deti zobudili s plačom. Zobrali sme ich do spálne a tam sme všetci plakali. Na druhý deň som pani prokurátorke napísala, nech nám už také niečo nerobia, máme doma dve malé deti. V liste som požiadala, aby s nami nabudúce komunikovali normálnou cestou.

.prišla na váš list odpoveď?
Nie, reakcia bola taká, že o týždeň prišli policajti a o ďalšie dva dni opäť. Teda spolu trikrát v krátkom čase.

.opäť vám doniesli predvolanie na ambulanciu?
Áno. Druhýkrát bol, našťastie, doma iba Peter, tretíkrát prišli, keď sme sa vracali z vianočného jarmoku. Zaparkovala som v garáži, zrazu sa zastavila čierna Octavia, vystúpili dvaja vysokí muži. Malej som povedala, aby išla do auta, ktoré som zamkla, netušila som, kto sú tí muži. Boli to policajti v civile, zo mňa len vyhŕklo: prepáčte, toto predsa nie je možné, čo som niekoho zabila? Prečo za mnou takto chodíte? Samozrejme, znovu to bola pozvánka na psychiatrické vyšetrenie. To už nastal vo mne úplný zlom. Pochopila som, že my tu už nikdy nebudeme mať pokoj.  Bola to posledná kvapka, lebo im nie je nič sväté.

.zo strany polície a prokuratúry ste niečo podobné, aj oveľa horšie, už v posledných rokoch zažili. Prečo ste sa teraz rozhodli takto radikálne?
Zvykla som si, že ma ponižujú ako občana. Ale na to, aby ma ponižovali ako matku pred mojimi deťmi, si nemienim zvyknúť. Pokoj mojich detí je to najcennejšie, čo na tomto svete mám.

.vaša staršia dcérka má päť rokov. Už hmlisto vníma, že existuje kauza Hedviga Malinová?
Zatiaľ o tom nič nevie, vidí len toľko, že po niektorých listoch a telefonátoch je jej mama vystresovaná. Vtedy ide do svojej izby, vie, že sa jej v tú chvíľu nemôžem venovať. V našom živote existujú časy, priestory, keď maminka nemá čas ani pokoj.

.ona teda nevie, že kedysi dávno jej mame niekto veľmi ublížil?
Nevie to.

.kedy jej to poviete?
Viem, že jej to musím povedať, plánujem to tak v priebehu najbližších dvoch-troch rokov. No zatiaľ ešte nie.

.nie je riziko, že jej to povedia cudzí ľudia?
To riziko tam je, ale ešte stále mám pocit, že ju dokážem pred tým uchrániť. Je na to ešte príliš malá.

.my ostatní už cítime otupenie. Pre médiá je to už len nekonečná kauza, kde sa už nič nové nedeje, navyše sa v posledných rokoch zdalo, že oni chcú vašu kauzu uhrať do outu a vám už nič vážne nehrozí. Lenže vy stále pociťujete intenzívny strach?
Áno. Pritom viackrát sme mali aj my pocit, že už nemôžu zájsť ďalej. Vždy sme sa však mýlili. Najprv ma obvinili – načo to bolo potrebné? Potom prišli hrozby so psychiatriou – opäť, načo to bolo potrebné? Pokojne mohli už dávno povedať, prepáčte, nevieme vám to dokázať, nechajme to tak. Lenže nie, oni idú systematicky ďalej. Tohto sa bojím, akejsi iracionality, ktorá sa pred ničím nezastaví.

.bojíte sa súdu?
Bojím sa toho, že sa to ešte bude ťahať veľmi dlho. A toho, koľko rokov z nášho života tomu ešte obetujeme.

.vaším odchodom sa niečo z toho vyrieši?
Som si istá, že áno. Už prakticky niekoľko mesiacov viem, že prokuratúra vznesie obžalobu a môj prípad pošle na súd. A bude to zrejme riešiť súd v Nitre, kde sa to všetko začalo a kam už zámerne nechodím. Neviem si predstaviť, ako prídem do mesta a všetky tie spomienky sa vo mne vyplavia, určite to bude ťažké. Ale predstavujem si to tak, že keď prejdem cez hranice, všetok ten smútok a bolesť môžem nechať na Slovensku a vydýchnuť si. V novom domove už nebudú môcť za mnou prísť policajti.

.čo ste si pomysleli pri poslednej správe o Nitre, kde zbili neonacisti mladých ľudí?
Tie obete mali veľké šťastie, že existuje videozáznam, inak by sa to nikdy nevyšetrilo. Ja som také šťastie nemala, videozáznam o útoku na mňa, žiaľ, neexistuje...

.povedali ste, že už niekoľko mesiacov viete, že prokuratúra vás ako klamárku pošle na súd...
...prišli mi totiž odkazy po slovenskej diplomatickej linke, že sa to nezastaví a pôjde to ďalej. Vraj si vedia predstaviť, že by to celé nejako zastavili, ale je tam jedna prekážka, ktorou je osoba môjho advokáta Romana Kvasnicu. S ním sa vraj nedá dohodnúť.

.teda ste dostali ponuku: nedáme váš prípad na súd, povieme, že vaše údajné klamstvá nemožno preukázať, ale za podmienky, že odvoláte advokáta?
Áno. Ale ani chvíľu som neváhala a túto hru som odmietla. Hádam si nemyslia, že som taká hlúpa, že vymením svojho advokáta a ešte sa prídem za nimi opýtať, či pre mňa náhodou nemajú nejakého dobrého nového obhajcu...

.v posledných rokoch ste už uvažovali, že sa vysťahujete?
My sme si aj predtým hovorili, že možno raz odídeme, keď sa celá táto vec skončí. Ale nemysleli sme to vážne, máme tu predsa rodinu, priateľov, dom. Boli sme tu šťastní, až na tú jednu vec. Ale keď k nám prišli domov trikrát policajti, zavolala som maďarskému veľvyslancovi a poprosila som ho o termín stretnutia. A potom som sa ho opýtala, či by som mohla dostať maďarské štátne občianstvo.

.mali ste nejaké pochybnosti, že by vám ho nedali?
Aj pán veľvyslanec reagoval veľmi zodpovedne a povedal mi, že sa na to musí opýtať. Lebo maďarské štátne občianstvo nemôže získať osoba, proti ktorej je vedené trestné stíhanie alebo je obvinená z niečoho vážneho. Ale potom mi oznámil, že to nie je problém.

.sťahovanie do Győru ste si vybrali sami alebo vám toto mesto odporučili?
Győr sme si vybrali z dôvodu, že sme chceli byť čo najbližšie ku Slovensku, k rodine a priateľom. Dokonca sme si aj v Győri vybrali tú časť, ktorá je čo najbližšie k Slovensku.

.váš manžel je Slovák. Chcelo sa mu sťahovať za hranice?
Najprv s tým mal problém. Hovoril, že to nie je dobrý nápad, že je to prehra. Prečo musíme odísť? Vysvetlila som mu, že ja už nechcem a nemôžem takto žiť ďalej.

.ale keď sa vysťahujete, tiež to budete riešiť, nie?
Áno, ten súd môže trvať ešte veľa rokov. Ale ja som sa rozhodla ísť preč. Nejdeme preč preto, že by nás vyhnali, ale ideme preč preto, že chceme žiť slobodne a chceme pokoj. Petra som presvedčila, hoci jazykovo tam bude trošičku stratený.

.novinár Martin M. Šimečka napísal, že demokracia potrebuje hrdinov hlásiacich sa vytrvalo o svoje práva, ktoré im boli upreté. A že vaším odchodom Slovensko jednu takúto hrdinku stráca. Nevzdali ste tento boj odchodom do Maďarska?
Nie, keby som to chcela vzdať, tak by som nešla do Maďarska a nieto ešte do Győru, ale niekam do Belize. Ja to vnímam práve naopak. Na to, aby som to nevzdala, aby som to celé ešte vydržala, aby som vydržala ten súd v Nitre, na to všetko potrebujem obrovskú silu. A niekde ju musím čerpať a na Slovensku to už nejde, lebo sme tu stratili to najcennejšie – rodinný pokoj. Doteraz to bolo tak, že keď som prišla odniekiaľ domov, vedela som, že tu mám rodinu, pokoj a môžem svojim deťom zabezpečiť normálny život. A oni zrazu prišli a ukázali, že to tak nie je.

.boli tí policajti aj dnu? Prekročili prah domu?
Áno, ale bol to len taký malý krôčik do predsiene. Taký symbolický. Vstúpili do môjho domova.

.a ty si to tu vzdala.
Je tu jedna zaujímavá zhoda náhod. Deň predtým, ako som prijala maďarské občianstvo, mala pohreb moja kamarátka Marta, ktorá mi veľmi pomohla práve v čase, keď sa mi to stalo. Veľmi mi pomáhala, ale tak, že som si to ani neuvedomovala. Vždy stála pri mne a boli sme aj potom v blízkom kontakte. Mala nádor na mozgu. Perfektná baba, stále sa usmievala a nikdy sa nesťažovala. Bola to obrovská bojovníčka a aj mňa podporovala, aby som sa nevzdala. No a 18. decembra som bola na jej pohrebe. Dňa 19. decembra som prijala maďarské občianstvo. Nebola to asi náhoda, že sme obe kapitulovali naraz.

.vy ste tu za posledných sedem rokov zažili dve silné emócie – negatívnu, to znamená fyzický útok, potom psychologický útok štátnych predstaviteľov. Ale aj emóciu pozitívnu, keď sa za vás postavilo veľa Slovákov. Ktorá z tých dvoch emócií bude vo vás prevažovať, keď budete v Győri a spomeniete si na Slovensko?
Mám absolútne pozitívny postoj k Slovensku, my sme dvojjazyčná rodina a takou aj ostaneme. Chcem, aby deti vedeli o tom, že sú spolovice Maďari a spolovice Slováci. Keby sme tu ostali, neviem, či by deti nezískali negatívny postoj k Slovensku. Keby im začali deti v škole hovoriť, že ich mamu zatvoria. Aj tohto som sa veľmi bála. Pre moje deti má byť naše rozhodnutie aj takým posolstvom: keď sa im nebodaj v budúcnosti stane niečo zlé a budú mať pocit, že z toho nie je východisko, napríklad budú mať zlého partnera alebo zlého šéfa, tak aj týmto naším rozhodnutím im hovoríme, že existuje určitá hranica. A je to hranica ľudskej dôstojnosti. Človek si musí povedať: toto už nechcem, stačilo.

.po siedmich rokoch máte bohaté skúsenosti aj s médiami aj s politikou a viete veľa o tom, ako sa s vašou osobou, s vaším príbehom dá manipulovať. Idete do Maďarska a nie ste tam neznáma osoba. Budete mať iste veľa ponúk – na rozhovory, na politickú podporu... Ste na to pripravená?
Som na to maximálne pripravená. A dopredu som maďarské úrady informovala, že chcem, aby ma vynechali z politického súboja. V Maďarsku budú voľby a ja nechcem byť tvárou nejakej kampane. Veľmi pekne ďakujem za to, že mi udelili občianstvo, ale žiadne politické ambície v Maďarsku nemám. Chcem tam nájsť len pokoj.

.mali ste v Maďarsku ponuky?
Boli to ponuky konkrétnej pomoci.

.ponúkali vám byt, dom, finančnú pomoc?
Ponúkli nám finančnú pomoc, ale odmietli sme to. S tým, že veľmi pekne ďakujeme, ale my predáme svoj dom na Slovensku a budeme mať prostriedky na to, aby sme začali nový život v Maďarsku. Kúpime si pozemok, postavíme si nový dom. Nechcem žiadnu finančnú pomoc, lebo viem, že nič nie je zadarmo. A ja chcem byť slobodná. Prijali sme akurát asistenčnú pomoc v tom, aby sme sa nestratili v byrokratickej mašinérii.

.ozvali sa vám už aj maďarské médiá? Je to pre ne atraktívny príbeh.
Musela som vybaviť veľa telefonátov a mailov. Povedala som, že som ochotná o tom hovoriť, ale až keď sa presťahujeme.

.čo budete hovoriť maďarským médiám?
Mnohí Maďari sú zmätení. Hovoria si, je to strašné, čo sa stalo tej Hedvige, ale my chodievame na Slovensko a nič také sa nám tam nestalo. Čo si o tom máme myslieť? Sú Slováci naozaj takí barbari? A ja budem mať teraz istú úlohu v tom, aby som hovorila: tak to nie je. Neberte to tak, že Slováci sú zlí.

.to máte zvláštnu misiu.
Áno, zvláštnu. (Úsmev.) Ale robím to z presvedčenia. Budem hovoriť, že zlo ani dobro nemá národnosť. Nie je to tak, že Slováci sú zlí, lebo mne pomohlo veľmi veľa Slovákov a som za to vďačná. A ani ja nejdem do Maďarska s ilúziou, že sú tam samí dobrí ľudia.

.samo Maďarsko má napokon problém s nacionalizmom, prejavmi nenávisti, majú tam Jobbik.
Je to tak a aj ja mám s tým skúsenosť. Niekto mi založil falošné konto na Facebooku, tak som si ho pozrela a našla som tam aj takéto odkazy od Maďarov: Hedviga, ako Maďarka si nám celkom sympatická, ale urobila si chybu, že si sa vydala za Slováka. Situácia sa vlastne teraz zmení naopak – v Maďarsku bude môj manžel „hendikepovaný“ tým, že je Slovák.

.aj vy budete preto podozrivá.
Budem ostro sledovaná, ako s deťmi hovorím, ako s nimi hovorí otec, do akej školy ich dáme. Ale ja zakaždým poviem, ako my fungujeme. So mnou deti hovoria po maďarsky, s manželom po slovensky. Sme dvojjazyčná rodina.

.máte už zbalené?
Nemám. Dom sme ešte nepredali, ale už máme kupcov. Zastavili sa tu dvaja mladí sympatickí ľudia a povedali, že potrebujú práve toto. Máme už takmer všetky maďarské doklady, hoci preukaz mám len dočasný. Ale budúci týždeň už budem mať pas aj riadny občiansky preukaz.

.kedy príde sťahovák?
Neviem presne, ale od 10. februára už deti pôjdu do škôlky v Győri. Máme tam už prenajatý aj dom v radovej zástavbe.

.viete, čo tam budete robiť?
Prácu ešte nemám, deti sa musia aklimatizovať, stratili kamarátov, pani učiteľky, takže minimálne mesiac budem doma.

.deti sa tešia?
Najprv nechceli ani počuť o sťahovaní, ale postupne sme ich pripravovali na to, že v Győri máme pre nich perfektné miesto, že tam budú mať super postieľky, krásnu izbičku. Ale nechceli odísť, najmä dcérka.

.ona chodí teraz do slovenskej škôlky?
Áno, chodila najprv do maďarskej škôlky, ale posledný rok sme ju dali do slovenskej škôlky, aby cítila, že je v dvojjazyčnej spoločnosti. Už si tam zvykla a keď sme jej povedali, že ideme preč, tak veľmi prosila, aby sme ju nedali zase do novej škôlky. Povedali sme jej, že musíme odísť.

.použili ste slovko: musíme?
Musíme.

.aké bude mať manžel občianstvo?
Slovenské, on nepožiadal o maďarské štátne občianstvo.

.nechce ho?
Chce, ale čakáme na novelu zákona, ktorá dovolí, aby občan nestratil slovenské štátne občianstvo, keď má trvalé bydlisko v inom štáte a prijme v tom štáte aj občianstvo.

.ak by prešla táto novela, ktorú vláda ohlasuje prijať v tomto polroku, mohli by ste späť získať slovenské občianstvo aj vy.
Áno, bude to veľké rozhodovanie, či to chcem. Či požiadam naspäť o štátne občianstvo.

.požiadate?
Vážne uvažujem o tom, že požiadam.

.budete teraz obžalovaná, príde na rad súd, zrejme sa to bude vliecť ešte dlho. Ale keď by ste ten súd vyhrali, nevrátite sa späť?
V blízkej budúcnosti nie. Kvôli deťom. Niekde musíme byť doma. A doma budeme tam. (Ticho.) Myslím. Ešte som tam nežila, ale dúfam, že tam budem mať pokoj. Verím, že to tak bude.

Hedviga Malinová Žáková/
Jej nedobrovoľne zvolený verejný život sa začal 25. augusta 2006, keď ju ako vysokoškolskú študentku prepadli v Nitre dvaja holohlaví mladíci. Onedlho ju polícia obvinila, že si útok vymyslela, v rovnakom duchu vystúpili aj minister vnútra Kaliňák a premiér Fico. Eugen Korda v Reportéroch STV a náš časopis neskôr zverejnili dôkazy, že minister zavádzal a policajní vyšetrovatelia sa dopustili hrubých chýb. Generálny prokurátor Dobroslav Trnka potvrdil, že vyšetrovanie bolo nezvládnuté a zobral si prípad na starosť. Na Hedviginu stranu sa postavili mnohé osobnosti, ospravedlnila sa jej vláda Ivety Radičovej. Prokuratúra nevedela prípad sedem rokov uzavrieť, teraz hrozí, že Hedvigu postaví pred súd.