Chcem biele vnúča!

Taiwanská mládež má za vzor Kórejčanov a Japoncov. Odtiaľ sem prišla, okrem iného, aj móda doktorských rúšok. Kým som sa tu ocitla, netušila som, že aj takáto móda niekde na svete existuje. Ale vtedy som o Ázii toho netušila ešte veľa. Teraz, po pár semestroch, už našťastie rozoznávam jedného taiwanského spolužiaka od druhého aj pod rúškami. A tiež viem, koľkú snahu Taiwanci vynaložia, len aby vyzerali ako my 白人 – teda bieli ľudia. No a bieli ľudia žijúci na Taiwane majú práve preto problém kúpiť si napríklad pleťový krém. Taký, ktorý by neobsahoval bieliacu zložku. Teda, len ak sa nerozhodli byť ešte belší, ako už sú.
Neviem, či tie krémy naozaj fungujú. Lebo v slnečných 35-stupňových horúčavách nosí každá Taiwančanka okrem dlhých riflí a svetra ešte nad hlavou dáždnik. To aby náhodou nedošlo k nežiaducemu opáleniu. A my „divní“, čo máme slnko radi, si na preľudnených uličkách musíme robiť dlaňami klapky na oči. Lebo z každej strany nám nejaký ten dáždnik ide vypichnúť oko.
Všetci tu chcú byť bieli. Chlapci, aby sa páčili dievčatám, a dievčatá, aby si našli západného priateľa. Lebo aj taká je tu móda. A mamičky dievčatám už v detstve prikázali, aby raz priniesli domov pekné biele vnúča. Také, ako ukazujú v reklamách.
A napokon, napriek všetkej ich snahe, ak nejaký „princ“ zo západného sveta do Ázie zavíta, vyberie si práve dievčinu, ktorá je domácimi považovaná za sivú myšku. Lebo veď nám „bielym ľuďom“ sa zdá pekná a exotická presne taká, aká je – nie vybielená, ale typicky ázijská, s usmievavými očami, pekne opálená.

Autorka študuje ekonómiu a čínštinu, žije na juhu ostrova Taiwan v meste Tainan City. Vo voľnom čase cestuje a píše, najmä o dojmoch a o zážitkoch z dobrodružných výletov po juhovýchodnej Ázii.