Dňa 1. decembra 1847 sa stala zvláštna vec. Dovtedy používané meranie času, ktoré sa pre modernú civilizáciu ukazovalo ako čoraz menej výhodné, dostalo zásadnú ranu a svoje miesto si začal vydobýjať Greenwich Mean Time. Greenwichský čas nás odvtedy neopustil a stal sa základom pre takmer všetky hodinky a hodiny, ktoré dnes svet používa.
Potreba vytvoriť štandardný čas vychádzala z úplne praktickej požiadavky zosúladiť odchody a príchody vlakov na čoraz hustejšej anglickej železničnej sieti. Pomohol mu pritom ďalší prudko sa rozvíjajúci vynález – telegraf a v neposlednom rade aj čoraz kvalitnejšie prístroje, ktoré začali čas merať.
.slnko
Príchod štandardného času však neznamenal, že všetky tie dlhé stáročia a tisícročia predtým ľudia nemali potrebu rozdeliť svoje dni na jednotlivé úseky. Naopak, ľudské dejiny sú plné pokusov o ich ustanovenie.
Už v antike sa, podľa vzoru Egypta či Sumeru, začal deliť každý deň i každá noc na dvanásť hodín. Vysvetlenia, prečo sa tak stalo, sa rozchádzajú: jedno z nich hovorí, že za to môže v Oriente veľmi obľúbená dvanástková číselná sústava, druhé robí analógie s počtom mesiacov či zverokruhom, tretie poukazuje na počet článkov prstov na jednej ruke (samozrejme, s vylúčením palca). Nech je ako chce, toto delenie pretrvalo dodnes a odolalo aj pokusu francúzskych revolucionárov (k ich pokusom s časom viac v čísle 42/2007) nahradiť prežitú dvadsaťštvorku racionálnou desiatkou.
To, čo sa z dnešného hľadiska mohlo javiť ako problém, spočívalo v tom, že antické hodiny neboli rovnako dlhé: ich trvanie záviselo od toho, ako dlho sa slnko udržalo na oblohe. Dôsledkom bolo, že letná hodina mohla byť aj dvakrát dlhšia ako zimná.
Odhliadnuc od podozrenia, že mnohým stačilo sledovať len tri základné údaje – kedy slnko vychádza, kedy zapadá a kedy je na oblohe najvyššie – magická dvanástka sa udomácnila aj v stredovekej Európe. A to najmä za múrmi kláštorov. Pre mníchov bol nesmierne dôležitý pravidelný rytmus, ktorý rozdeľoval deň na modlitbu a prácu.
Horiaca sviečka, piesok v presýpacích hodinách či tieň, ktorý vrhal gnómon slnečných hodín však neboli príliš praktické a spoľahlivé nástroje na meranie času. Zvrat nastal až na prelome trinásteho a štrnásteho storočia s nástupom prvých mechanických hodín.
Nasledujúce storočia sa síce prístroje vylepšovali, ale stále chýbal praktický dôvod, prečo by vôbec mali byť presné. (Najviditeľnejšou výnimkou bol majstrovský kúsok francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, ktorému sa podarilo dať zatknúť templárov v celom kráľovstve nielen v jeden deň, ale aj v jednu hodinu.)
.vlaky
Oným dôvodom sa v prvej polovici devätnásteho storočia stalo postupné rozširovanie železničných tratí po Veľkej Británii. Na ostrove, podobne ako v kontinentálnej Európe, existovalo množstvo navzájom nezosynchronizovaných miestnych časov, ktoré si jednotlivé mestá určovali podľa postavenia slnka. Povozy, dopravujúce pasažierov a poštu, boli pomalé a niekoľkohodinový rozdiel veľmi nezavážil. Pri ceste pomerne rýchlym vlakom už bol rozdiel poznateľný.
O zásadný posun vnímania času sa postarala už v roku 1840 železničná spoločnosť Great Western Railway, ktorá sa rozhodla zaviesť vo všetkých svojich cestovných poriadkoch a na všetkých svojich staniciach greenwichský čas (GMT).
Niekoľkoročné pokusy ďalších železničných spoločností naordinovať spoločný čas celému ostrovu prostredníctvom parlamentu stroskotali (to bolo ešte v časoch, keď zákonodarcovia neboli obdarení schopnosťou vŕtať sa vo všetkom). Iniciatíva preto zostala na železničných spoločnostiach. Posledné veľké firmy North Western a Caledonian Railway sa k dohode pripojili koncom roka 1847, a tak mohol cestovný poriadok Bradshaws Railway Guide na rok 1848 pri všetkých vlakových spojeniach uvádzať čas, ktorý platil v greenwichskom Kráľovskom observatóriu. Toto rozhodnutie malo veľmi pozitívny dopad na cestujúcich – spoločnosti mohli navzájom skoordinovať vlakové spojenia tak, aby sa nemíňali.
O štyri roky neskôr sa situácia ešte zlepšila vďaka inštalovaniu telegrafných drôtov medzi observatóriom a londýnskymi stanicami Lewisham a London Bridge, odkiaľ sa časový signál distribuoval pozdĺž tratí. Na staniciach už preto nemuseli používať hodiny s dvoma minútovými ručičkami, z ktorých jedna ukazovala miestny a druhá londýnsky čas.
V roku 1880 sa do situácie zamiešala aj dolná snemovňa a zaviedla rovnaký čas nielen pre železnice, ale pre celý ostrov.
.pásma
Aj keď s niekoľkoročným meškaním, podobná zmena zasiahla aj dve veľké krajiny za Atlantickým oceánom.
Po skončení americkej občianskej vojny začali v krajine stavať prvú transkontinentálnu trať. Úspešne ju dokončili v roku 1869, ale jej existencia spôsobila miestnym železničiarom (podobne ako ich kolegom v britskom domíniu Kanada) o trochu väčší problém než trate vo Veľkej Británii.
Dĺžka východo-západných tratí sa počítala nie na stovky, ale na tisíce kilometrov. Kým na západe kontinentu slnko ešte len vychádzalo, v tom istom čase bol na východnom pobreží už čas obeda. Dňa 18. novembra 1883 preto americké a kanadské železnice zaviedli novinku zvanú časové pásma. Bolo to výhodné riešenie, pretože dovtedy mali niektoré stanice, na ktorých operovalo viacero železničných spoločností, zvláštne hodiny pre každú z týchto firiem. V takom Pittsburghu ich vraj bolo šesť.
Toto praktické rozdelenie územia na časové pásma spôsobilo, že do jedného roka sa časom štandardným v tom-ktorom pásme riadilo už 85 percent miest s viac ako 10-tisíc obyvateľmi. (Výnimkou bol Detroit, ktorý si svoj vlastný čas udržal až do roku 1900.) Najväčšia, priam globálna zmena však nastala až o rok neskôr.
Na október roku 1884 zvolal americký prezident Chester A. Arthur do Washingtonu Medzinárodnú poludníkovú konferenciu. Tento medzivládny panel pre časovú zmenu, na ktorom sa zúčastnil aj zástupca nášho Rakúsko-Uhorska, urobil niekoľko zásadných rozhodnutí. Konferencia napríklad vyslovila požiadavku ustanoviť pre celý svet jeden-jediný nultý poludník. S návrhom, aby sa ním stal poludník prechádzajúci cez greenwichskú hvezdáreň mali, samozrejme, problémy francúzski delegáti, ktorí sa hlasovania zdržali. (Ešte začiatkom dvadsiateho storočia prechádzal na francúzskych mapách nultý poludník cez Paríž.) Nakoniec však návrh prešiel. Panel tiež presadil, aby sa poludníky počítali na východ aj na západ až po180 stupňov.
Systém, ktorý používame len s malými úpravami dodnes, spočíva v rozdelení zemského povrchu na 24 časových pásiem. Ich hranice prebiehajú po poludníkoch od severného pólu k južnému a v ideálnom prípade sú od seba vzdialené 15 stupňov zemepisnej dĺžky. Keďže slnko „vychádza“ na východe, vo východnejšom pásme je vždy o hodinu viac.
.španieli, Novosedličania a Číňania
Ako to už v histórii býva, ideálne vedecké predstavy sú vždy konfrontované s politikou. Nie inak to bolo aj v prípade časových pásiem. Prijatie tohto systému trvalo niekoľko desaťročí. Napríklad v našej monarchii prijali stredoeurópsky čas (SEČ) v roku 1884 len v oblastiach, ktoré sa neskôr stali súčasťou Juhoslávie. Uhorsko sa pridalo v roku 1890, české krajiny o rok neskôr a Rakúsko až v roku 1893. A také Albánsko odolávalo až do roku 1914.
Druhým problémom spojeným s pásmami je fakt, že ideálne hranice časových pásiem sa ani náhodou neprekrývajú s hranicami jednotlivých štátov a obzorom ich vládcov. Aj preto napríklad najzápadnejší bod kontinentálneho Španielska Cappe Finisterre, ktorý leží na 9. stupni a 16. minúte západnej dĺžky, používa SEČ, kým časti Anglicka, ležiace na východnej pologuli používajú logicky GMT. (Zlé jazyky hovoria, že Španieli robia všetko veľmi neskoro, pravda je však taká, že i keď formálne používajú stredoeurópsky čas, ich biorytmus určuje slnko, ktoré vychádza o hodinu neskôr ako v strednej Európe.)
Ale aby sme politikov a ich lásku k štátnym hraniciam len nehanili: zosúladenie pásiem s hranicami má aj svoje výhody. Veď si len predstavme situáciu, že by sme si museli prestavovať hodinky pri každej ceste z Uličského Krivého do Novej Sedlice len s ohľadom na to, že Nová Sedlica leží za nejakou ideálnou čiarou...
Kým však snaha udržať Novú Sedlicu v strednej Európe má aký-taký zmysel, niektoré politické rozhodnutia sú nepochopiteľné. Napríklad v takej Číne, ktorá síce bola od roku 1912 rozdelená na 5 časových pásiem, ale od roku 1949 používa jednotné hodinky, nastavované podľa Pekingu.
.franklin, Willett a Chávez
S určovaním času sa spája ešte jeden zásadný problém, ktorý nevyrieši ani pokyn z Ústredného výboru čínskych komunistov – je ním nerovnaká dĺžka dňa. Tá sa v dôsledku vychyľovania zemskej osi napríklad v našich zemepisných šírkach pohybuje približne od ôsmich hodín v zime do šestnástich hodín v lete.
Tento problém si, samozrejme, uvedomovali už v starovekých ríšach, kde sa v súlade s dĺžkou dňa pohybovala aj dĺžka jednej hodiny. Praktickejší nápad, riešenie, ako naťahovať časové jednotky podľa toho, koľko vydrží slnko na oblohe, dostal jeden z amerických Otcov zakladateľov, vynálezca a americký veľvyslanec vo Francúzsku Benjamin Franklin: toto ranné vtáča navrhlo už v roku 1784 Parížanom, aby v lete vstávali skôr, čím ušetria sviečky.
Franklinov nápad na storočie upadol, až kým sa ho v roku 1905 v pozmenenej podobe neujal anglický staviteľ William Willett. Willett navrhol v lete posúvať hodinky o hodinu dopredu, čo by ušetrilo nielen sviečky, ale aj elektrinu. (Zvláštne však je, že k hlavným Willettovým argumentom patril ten, že posunutím hodiniek ľudia nepremárnia slnečné rána a poobede sa budú môcť dlhšie venovať oddychovým aktivitám. Willett sa počas svojho života splnenia svojho sna nedočkal a určite tiež nečakal, že ešte pred Spojeným kráľovstvom sa jeho nápadu chopia vlády krajín, ktoré s britskou monarchiou viedli vojnu – napríklad Nemecko či Rakúsko-Uhorsko. Dôvodom, samozrejme, nebolo nafúknutie voľného času, ale nedostatok uhlia. Od roku 1916 sa toho veľa zmenilo. Napríklad na území Slovenska táto novinka prestala platiť už v roku 1918, potom SELČ platil v rokoch 1940 až 1949 a jeho posledný návrat sme zaznamenali v roku 1979.
Či sa letný čas udrží, nie je isté. Debaty o jeho výhodnosti sa vedú už storočie, niektoré krajiny od jeho používania už upustili a niektoré ho ani nikdy nezaviedli.
Greenwichský čas a jeho dvadsaťtri bračekov má, zdá sa, silnejšiu pozíciu, ale aj v tomto systéme existujú výnimky – Newfoundland, Nepál, India či Irán majú čas posunutý o pol či štvrť hodinu oproti ideálu. A to sme ešte nespomenuli iniciatívu Huga Cháveza, ktorý tento týždeň posúva všetky venezuelské hodinky o pol hodinu dozadu. Vraj kvôli biorytmu a tiež preto, že časové pásma vymysleli Američania.
Priatelia doterajšieho usporiadania musia dúfať, že sa Chávezovi stredoeurópski nasledovníci nevydajú po jeho stopách v úplne všetkom.
Potreba vytvoriť štandardný čas vychádzala z úplne praktickej požiadavky zosúladiť odchody a príchody vlakov na čoraz hustejšej anglickej železničnej sieti. Pomohol mu pritom ďalší prudko sa rozvíjajúci vynález – telegraf a v neposlednom rade aj čoraz kvalitnejšie prístroje, ktoré začali čas merať.
.slnko
Príchod štandardného času však neznamenal, že všetky tie dlhé stáročia a tisícročia predtým ľudia nemali potrebu rozdeliť svoje dni na jednotlivé úseky. Naopak, ľudské dejiny sú plné pokusov o ich ustanovenie.
Už v antike sa, podľa vzoru Egypta či Sumeru, začal deliť každý deň i každá noc na dvanásť hodín. Vysvetlenia, prečo sa tak stalo, sa rozchádzajú: jedno z nich hovorí, že za to môže v Oriente veľmi obľúbená dvanástková číselná sústava, druhé robí analógie s počtom mesiacov či zverokruhom, tretie poukazuje na počet článkov prstov na jednej ruke (samozrejme, s vylúčením palca). Nech je ako chce, toto delenie pretrvalo dodnes a odolalo aj pokusu francúzskych revolucionárov (k ich pokusom s časom viac v čísle 42/2007) nahradiť prežitú dvadsaťštvorku racionálnou desiatkou.
To, čo sa z dnešného hľadiska mohlo javiť ako problém, spočívalo v tom, že antické hodiny neboli rovnako dlhé: ich trvanie záviselo od toho, ako dlho sa slnko udržalo na oblohe. Dôsledkom bolo, že letná hodina mohla byť aj dvakrát dlhšia ako zimná.
Odhliadnuc od podozrenia, že mnohým stačilo sledovať len tri základné údaje – kedy slnko vychádza, kedy zapadá a kedy je na oblohe najvyššie – magická dvanástka sa udomácnila aj v stredovekej Európe. A to najmä za múrmi kláštorov. Pre mníchov bol nesmierne dôležitý pravidelný rytmus, ktorý rozdeľoval deň na modlitbu a prácu.
Horiaca sviečka, piesok v presýpacích hodinách či tieň, ktorý vrhal gnómon slnečných hodín však neboli príliš praktické a spoľahlivé nástroje na meranie času. Zvrat nastal až na prelome trinásteho a štrnásteho storočia s nástupom prvých mechanických hodín.
Nasledujúce storočia sa síce prístroje vylepšovali, ale stále chýbal praktický dôvod, prečo by vôbec mali byť presné. (Najviditeľnejšou výnimkou bol majstrovský kúsok francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného, ktorému sa podarilo dať zatknúť templárov v celom kráľovstve nielen v jeden deň, ale aj v jednu hodinu.)
.vlaky
Oným dôvodom sa v prvej polovici devätnásteho storočia stalo postupné rozširovanie železničných tratí po Veľkej Británii. Na ostrove, podobne ako v kontinentálnej Európe, existovalo množstvo navzájom nezosynchronizovaných miestnych časov, ktoré si jednotlivé mestá určovali podľa postavenia slnka. Povozy, dopravujúce pasažierov a poštu, boli pomalé a niekoľkohodinový rozdiel veľmi nezavážil. Pri ceste pomerne rýchlym vlakom už bol rozdiel poznateľný.
O zásadný posun vnímania času sa postarala už v roku 1840 železničná spoločnosť Great Western Railway, ktorá sa rozhodla zaviesť vo všetkých svojich cestovných poriadkoch a na všetkých svojich staniciach greenwichský čas (GMT).
Niekoľkoročné pokusy ďalších železničných spoločností naordinovať spoločný čas celému ostrovu prostredníctvom parlamentu stroskotali (to bolo ešte v časoch, keď zákonodarcovia neboli obdarení schopnosťou vŕtať sa vo všetkom). Iniciatíva preto zostala na železničných spoločnostiach. Posledné veľké firmy North Western a Caledonian Railway sa k dohode pripojili koncom roka 1847, a tak mohol cestovný poriadok Bradshaws Railway Guide na rok 1848 pri všetkých vlakových spojeniach uvádzať čas, ktorý platil v greenwichskom Kráľovskom observatóriu. Toto rozhodnutie malo veľmi pozitívny dopad na cestujúcich – spoločnosti mohli navzájom skoordinovať vlakové spojenia tak, aby sa nemíňali.
O štyri roky neskôr sa situácia ešte zlepšila vďaka inštalovaniu telegrafných drôtov medzi observatóriom a londýnskymi stanicami Lewisham a London Bridge, odkiaľ sa časový signál distribuoval pozdĺž tratí. Na staniciach už preto nemuseli používať hodiny s dvoma minútovými ručičkami, z ktorých jedna ukazovala miestny a druhá londýnsky čas.
V roku 1880 sa do situácie zamiešala aj dolná snemovňa a zaviedla rovnaký čas nielen pre železnice, ale pre celý ostrov.
.pásma
Aj keď s niekoľkoročným meškaním, podobná zmena zasiahla aj dve veľké krajiny za Atlantickým oceánom.
Po skončení americkej občianskej vojny začali v krajine stavať prvú transkontinentálnu trať. Úspešne ju dokončili v roku 1869, ale jej existencia spôsobila miestnym železničiarom (podobne ako ich kolegom v britskom domíniu Kanada) o trochu väčší problém než trate vo Veľkej Británii.
Dĺžka východo-západných tratí sa počítala nie na stovky, ale na tisíce kilometrov. Kým na západe kontinentu slnko ešte len vychádzalo, v tom istom čase bol na východnom pobreží už čas obeda. Dňa 18. novembra 1883 preto americké a kanadské železnice zaviedli novinku zvanú časové pásma. Bolo to výhodné riešenie, pretože dovtedy mali niektoré stanice, na ktorých operovalo viacero železničných spoločností, zvláštne hodiny pre každú z týchto firiem. V takom Pittsburghu ich vraj bolo šesť.
Toto praktické rozdelenie územia na časové pásma spôsobilo, že do jedného roka sa časom štandardným v tom-ktorom pásme riadilo už 85 percent miest s viac ako 10-tisíc obyvateľmi. (Výnimkou bol Detroit, ktorý si svoj vlastný čas udržal až do roku 1900.) Najväčšia, priam globálna zmena však nastala až o rok neskôr.
Na október roku 1884 zvolal americký prezident Chester A. Arthur do Washingtonu Medzinárodnú poludníkovú konferenciu. Tento medzivládny panel pre časovú zmenu, na ktorom sa zúčastnil aj zástupca nášho Rakúsko-Uhorska, urobil niekoľko zásadných rozhodnutí. Konferencia napríklad vyslovila požiadavku ustanoviť pre celý svet jeden-jediný nultý poludník. S návrhom, aby sa ním stal poludník prechádzajúci cez greenwichskú hvezdáreň mali, samozrejme, problémy francúzski delegáti, ktorí sa hlasovania zdržali. (Ešte začiatkom dvadsiateho storočia prechádzal na francúzskych mapách nultý poludník cez Paríž.) Nakoniec však návrh prešiel. Panel tiež presadil, aby sa poludníky počítali na východ aj na západ až po180 stupňov.
Systém, ktorý používame len s malými úpravami dodnes, spočíva v rozdelení zemského povrchu na 24 časových pásiem. Ich hranice prebiehajú po poludníkoch od severného pólu k južnému a v ideálnom prípade sú od seba vzdialené 15 stupňov zemepisnej dĺžky. Keďže slnko „vychádza“ na východe, vo východnejšom pásme je vždy o hodinu viac.
.španieli, Novosedličania a Číňania
Ako to už v histórii býva, ideálne vedecké predstavy sú vždy konfrontované s politikou. Nie inak to bolo aj v prípade časových pásiem. Prijatie tohto systému trvalo niekoľko desaťročí. Napríklad v našej monarchii prijali stredoeurópsky čas (SEČ) v roku 1884 len v oblastiach, ktoré sa neskôr stali súčasťou Juhoslávie. Uhorsko sa pridalo v roku 1890, české krajiny o rok neskôr a Rakúsko až v roku 1893. A také Albánsko odolávalo až do roku 1914.
Druhým problémom spojeným s pásmami je fakt, že ideálne hranice časových pásiem sa ani náhodou neprekrývajú s hranicami jednotlivých štátov a obzorom ich vládcov. Aj preto napríklad najzápadnejší bod kontinentálneho Španielska Cappe Finisterre, ktorý leží na 9. stupni a 16. minúte západnej dĺžky, používa SEČ, kým časti Anglicka, ležiace na východnej pologuli používajú logicky GMT. (Zlé jazyky hovoria, že Španieli robia všetko veľmi neskoro, pravda je však taká, že i keď formálne používajú stredoeurópsky čas, ich biorytmus určuje slnko, ktoré vychádza o hodinu neskôr ako v strednej Európe.)
Ale aby sme politikov a ich lásku k štátnym hraniciam len nehanili: zosúladenie pásiem s hranicami má aj svoje výhody. Veď si len predstavme situáciu, že by sme si museli prestavovať hodinky pri každej ceste z Uličského Krivého do Novej Sedlice len s ohľadom na to, že Nová Sedlica leží za nejakou ideálnou čiarou...
Kým však snaha udržať Novú Sedlicu v strednej Európe má aký-taký zmysel, niektoré politické rozhodnutia sú nepochopiteľné. Napríklad v takej Číne, ktorá síce bola od roku 1912 rozdelená na 5 časových pásiem, ale od roku 1949 používa jednotné hodinky, nastavované podľa Pekingu.
.franklin, Willett a Chávez
S určovaním času sa spája ešte jeden zásadný problém, ktorý nevyrieši ani pokyn z Ústredného výboru čínskych komunistov – je ním nerovnaká dĺžka dňa. Tá sa v dôsledku vychyľovania zemskej osi napríklad v našich zemepisných šírkach pohybuje približne od ôsmich hodín v zime do šestnástich hodín v lete.
Tento problém si, samozrejme, uvedomovali už v starovekých ríšach, kde sa v súlade s dĺžkou dňa pohybovala aj dĺžka jednej hodiny. Praktickejší nápad, riešenie, ako naťahovať časové jednotky podľa toho, koľko vydrží slnko na oblohe, dostal jeden z amerických Otcov zakladateľov, vynálezca a americký veľvyslanec vo Francúzsku Benjamin Franklin: toto ranné vtáča navrhlo už v roku 1784 Parížanom, aby v lete vstávali skôr, čím ušetria sviečky.
Franklinov nápad na storočie upadol, až kým sa ho v roku 1905 v pozmenenej podobe neujal anglický staviteľ William Willett. Willett navrhol v lete posúvať hodinky o hodinu dopredu, čo by ušetrilo nielen sviečky, ale aj elektrinu. (Zvláštne však je, že k hlavným Willettovým argumentom patril ten, že posunutím hodiniek ľudia nepremárnia slnečné rána a poobede sa budú môcť dlhšie venovať oddychovým aktivitám. Willett sa počas svojho života splnenia svojho sna nedočkal a určite tiež nečakal, že ešte pred Spojeným kráľovstvom sa jeho nápadu chopia vlády krajín, ktoré s britskou monarchiou viedli vojnu – napríklad Nemecko či Rakúsko-Uhorsko. Dôvodom, samozrejme, nebolo nafúknutie voľného času, ale nedostatok uhlia. Od roku 1916 sa toho veľa zmenilo. Napríklad na území Slovenska táto novinka prestala platiť už v roku 1918, potom SELČ platil v rokoch 1940 až 1949 a jeho posledný návrat sme zaznamenali v roku 1979.
Či sa letný čas udrží, nie je isté. Debaty o jeho výhodnosti sa vedú už storočie, niektoré krajiny od jeho používania už upustili a niektoré ho ani nikdy nezaviedli.
Greenwichský čas a jeho dvadsaťtri bračekov má, zdá sa, silnejšiu pozíciu, ale aj v tomto systéme existujú výnimky – Newfoundland, Nepál, India či Irán majú čas posunutý o pol či štvrť hodinu oproti ideálu. A to sme ešte nespomenuli iniciatívu Huga Cháveza, ktorý tento týždeň posúva všetky venezuelské hodinky o pol hodinu dozadu. Vraj kvôli biorytmu a tiež preto, že časové pásma vymysleli Američania.
Priatelia doterajšieho usporiadania musia dúfať, že sa Chávezovi stredoeurópski nasledovníci nevydajú po jeho stopách v úplne všetkom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.