Ukrajinský národný projekt dozrieval, vyvíjal sa a čo je dôležité, získaval úspechy v ustavičnom napätí medzi poľským a ruským projektom. Ich konkurencia vytvárala pre Ukrajincov v priebehu mnohých rokov niekoľko „polí výberu“. Ukrajinské hnutie sa okrem toho občas inšpirovalo tým, čo „starší“ bratia využívali vo vzájomnom konflikte.
Pre ukrajinských aktivistov sa často stala vzorom poľská vlastenecká literatúra. Ukrajinci používali niektoré prvky ruskej protipoľskej propagandy a zároveň využívali dôsledky imperiálnej politiky depolonizácie „bývalých poľských provincií“. Preto, ako trefne poznamenal Michael Moser, „počínajúc 19. storočím považovali Poliaci v národných a politických diskusiách akúkoľvek ,ruskú‘ identitu, ktorá sa neintegrovala do poľského národa, za intrigu ,Moskvy‘, a Rusi zase často predstavovali ukrajinské hnutie ako prejav poľskej intrigy“. Ani jedni, ani druhí nemali pravdu. Ukrajinské hnutie nebolo len imitáciou, umelým projektom, aj keď využívalo niektoré intelektuálne dary svojich dvoch konkurentov.
Poľskí publicisti 19. storočia trvali na tom, že medzi Ukrajincami a „moskovskými“ Rusmi existujú rozdiely. Zároveň však presviedčali – skôr samých seba než svojich ukrajinských čitateľov, – že napriek etnickým zvláštnostiam ukrajinskí a bieloruskí „Západorusi a Lachovia... vždy tvorili jeden poľský národ“ (Lach je vo väčšine východoslovanských jazykov hovorové označenie Poliaka, pozn. red.). Poľský národný projekt sa po rozdelení Poľsko-litovskej únie stretol s veľmi náročnou úlohou – spojiť ideál zachovania starých hraníc Rzeczpospolitej s ideálom etnického, jazykovo a kultúrne homogénneho národa. V tomto zmysle to mal ukrajinský národný projekt trochu ľahšie a zdôrazňoval dôležitosť zbližovania politických a etnických hraníc. Táto myšlienka sa stala jedným zo základných kameňov vedeckých prác a publicistiky najväčšieho ukrajinského historika Mychajla Hruševského, pričom v jeho vnímaní bolo Poľsko (pre Ukrajinu) nepriateľom číslo jedna. Aj keď táto myšlienka nebola novátorská, protipoľské nálady boli vlastné aj Hruševského predchodcom, skutočným prínosom Hruševského do ukrajinského národného sebauvedomenia sa stalo rozsiahle vedecké zdôvodnenie nezávislosti ukrajinského historického procesu od toho ruského.
.poliaci: spojenci, ktorí nesú vinu
Antagonizmus ukrajinského a poľského národného hnutia dosiahol vrchol v krvavej vojne o Ľvov v rokoch 1918 – 1919 a pri udalostiach druhej svetovej vojny (vrátane etnických čistiek poľského obyvateľstva zo strany Ukrajinskej povstaleckej armády na Volyni). Hĺbku vzájomného nepochopenia, nenávisti a zlej vôle odrážajú dobové memoáre, tak poľské, ako ukrajinské. Krátko po konci vojny sovietizácia východnej (ukrajinskej) Halíče a nastolenie komunistického režimu v Poľsku, nútené transfery obyvateľstva a „operácia Visla“ (vojenská operácia poľských komunistických jednotiek proti ukrajinským partizánom a ukrajinskému obyvateľstvu žijúcemu na juhovýchode Poľska, pozn. red.) viedli k tomu, že nová hranica medzi Poľskom a Ukrajinou začala viac-menej zodpovedať etnickému princípu. V prostredí poľskej emigrácie došlo na pôde parížskej revue Kultura k sformulovaniu základnej a tiež veľmi pragmatickej tézy o potrebe odmietnutia poľského imperialistického myslenia a bezpodmienečnom uznaní skutočnosti, že Ľvov patrí k Ukrajine a Vilnius k Litve.
Povojnová ukrajinská emigrácia tiež hľadala porozumenie s Poliakmi a rovnako sa zamýšľala nad príčinami historických konfliktov. Najmä historik Ivan Lysjak-Rudnyckyj prišiel k záveru, že „bez ohľadu na časté vzájomné obohacovanie a prípady obojstranne výhodnej spolupráce, nezaložili Poliaci a Ukrajinci v minulosti svoje politické vzťahy na vyhovujúcich a pevných základoch“. Podľa Lysjaka-Rudnyckého sú „predovšetkým za minulé neúspechy v poľsko-ukrajinských vzťahoch zodpovední Poliaci“, pretože boli tou silnejšou stranou v spore. Relatívne výhody poľského hnutia vysvetľoval historik bezbrannosťou Ukrajiny pred Veľkou stepou a bezprostrednou blízkosťou agresívneho Ruska. Lysjak-Rudnyckyj tiež zdôrazňoval, že Ľublinská únia „umožňovala väčšie prenikanie západných kultúrnych vplyvov na ukrajinské územie“ a ľutoval, že reforma Rzeczpospolitej na rovnoprávnu federáciu troch národov sa vinou všetkých strán neuskutočnila.
Byzantológ Ihor Ševčenko, ktorý sa rovnako ako Lysjak-Rudnyckyj narodil v medzivojnovom Poľsku, v článku Poľsko v dejinách Ukrajiny zdôraznil, že kultúrne vplyvy prebiehali obojstranne, pričom „poľská nadvláda dala ukrajinským elitám 16. až 17. storočia možnosť zúčastniť sa na hlavných prúdoch západnej civilizácie“. Ševčenko tvrdil, že vďaka tomu, že Ukrajinci a Bielorusi boli súčasťou Rzeczpospolitej, sa stali jedinými pravoslávnymi slovanskými národmi, ktorých sa dotkli priame vplyvy renesancie, baroka a protireformáce, pričom participovali na živote v „decentralizovanom štáte, kde boli v úcte individuálne slobody a práva, aj keď obmedzené len na vyššie spoločenské vrstvy“.
Texty Lysjaka-Rudnyckého a Ševčenka sú zaujímavé aj preto, že mali významný vplyv na historické myslenie postsovietskej Ukrajiny. Treba zdôrazniť, že obidvaja historici nijako neidealizujú poľsko-ukrajinské vzťahy, nezveličujú ukrajinský národný projekt a nezvýhodňujú žiadnu nadnárodnú či medzinárodnú interpretáciu. Najdôležitejší je pre nich argument zapojenia sa Ukrajiny do kultúrneho okruhu západnej civilizácie.
.sovietske dedičstvo
Sovietska propaganda postulovala organickú závislosť Ukrajiny od iného kultúrno-politického priestoru a starostlivo zdôrazňovala „odvekú túžbu“ Ukrajincov po „spojení s Ruskom“. Podľa tejto logiky sa Poľsko a poľský faktor ukrajinských dejín stával zásadne cudzím a nepriateľským. Navyše, ukrajinská národná tradícia v podobe, ako ju adaptovala sovietska propaganda, nebola v skutočnosti v rozpore s týmto procesom zdôraznenia „inakosti“ Poľska. V sovietskych učebniciach bolo Poľsko vždy zobrazované ako zákerný vonkajší nepriateľ, ktorý Ukrajincov „zotročoval“, „ničil“ a „vykorisťoval“. Je zaujímavé, že takáto učebnicová schéma prežila rozpad Sovietskeho zväzu spolu s nemenej negatívnym obrazom „turecko-tatárskej agresie“. V postsovietskych ukrajinských učebniciach sa výrazne zmenil len obraz Ruska a Rusov, a to tiež zdôraznením „inakosti“. Príznačným elementom sovietskej (a čiastočne aj postsovietskej) stratégie „inakosti“ sa stalo zobrazovanie všetkého poľského ako niečoho „cudzieho“, a to aj vtedy, keď išlo o dobu, keď ukrajinské územia patrili do Rzeczpospolitej. Viedlo to k paradoxným situáciam, napríklad kyjevskí pravoslávni polemici alebo kozácki hajtmani sa v dôsledku toho stali absolventmi „cudzej“ Zamoyskej akadémie (prvá súkromná vysoká škola v Poľsko-litovskom štáte, vznikla v roku 1600 na pomedzí rusko-poľskej jazykovej oblasti, pozn. red.), a rovnako cudzie sa stali poľské pramene týkajúce sa kozáckych vojen.
Historiografické zmeny v obraze poľsko-litovského štátu v postsovietskej Ukrajine sú spojené s menom historičky Natalije Jakovenkovej. V roku 1990 vydala monografiu Ukrajinská šľachta, ktorá sa stala intelektuálnym bestsellerom. Autorka presvedčivo dokázala, že Ukrajinci mohli byť historicky nielen roľníkmi či kozákmi. Spojenie „ukrajinská šľachta“ sa stalo rovnako prekvapujúcim a módnym ako spojenie „ukrajinský sex“ (módne vďaka knihe Poľný výskum ukrajinského sexu od Oksany Zabužkovej, pozn. red.). V jej neskorších publikáciách (obzvlášť vo vplyvných Dejinách Ukrajiny do konca 18. storočia) bola pre ukrajinský intelektuálny priestor sformulovaná nová interpretácia Prvej Rzeczpospolitej ako ranomodernej šľachtickej demokracie. Jakovenková kritizovala predstavu o „invázii poľských magnátov na Ukrajinu“ (ktorí mali nahradiť pôvodnú západoruskú šľachtu), spochybnila jednostranný národný výklad Chmelnyččiny (Chmelnického povstanie vypuklo v roku 1648 ako reakcia na snahu poľsko-litovských magnátov obmedziť autonómiu kozákov, pozn. red.) a značný priestor vo výskume venovala medzikonfesným kontaktom tejto doby.
Jakovenkovej prednášky boli v priamej súvislosti s prehodnotením vnímania Prvej Rzeczpospolitej, ktoré v 90. rokoch prebiehalo v poľskej a čiastočne aj v anglosaskej historiografii. Tieto procesy sa v Poľsku opierali o tradíciu myšlienky federalizmu, čo so sebou nieslo aj prvky obnovených regionálnych ambícií Poľska, založené na jeho novej príťažlivosti pre východných susedov tejto krajiny.
.téza profesora Snydera
V roku 1994 napísal Jerzy Kłoczowski, skvelý poľský medievalista a zakladateľ Inštitútu stredovýchodnej Európy v Lubline, článok o historickej tradícii a mieste Ukrajiny v Európe, ktorá začala prijatím kresťanstva a neskôr bola posilnená „mimoriadne hustou sieťou“ gréckokatolíckych farností až po Kyjev. Ďalší poľský vedec a autor učebníc o dejinách Ukrajiny Władysław Serczyk položil otázku: Možno hovoriť o stredoeurópskom spoločenstve v dobe raného novoveku? Podľa jeho názoru sa počínajúc Brestskou úniou (uznanie pápežského primátu časťou pravoslávnej cirkvi v rokoch 1595 –1596 pozn. red.) Ukrajina „postupne posúvala k východu“. Konštatuje, že Ukrajina menila svoju príslušnosť ku kultúrnym kruhom, a opäť položí otázku: „Viedol historický príklon Ukrajiny k Západu k dlohodobému civilizačnému vplyvu?“ Autor odpovedá tak, že Ukrajine odporúča cestu európskej integrácie.
Poľský historik Andrzej Sulima-Kamiński upriamil pozornosť na občiansku spoločnosť a politickú kultúru Rzeczpospolitej a ostro kritizoval „historický imperializmus“, t. j. identifikáciu Rzeczpospolitej s Poľskom v jeho jazykovo-národnom chápaní. Namiesto slov „Poľsko“ či „Poliaci“, alebo slova „šľachta“ dáva autor prednosť termínom „občania“, namiesto označenia „Rusíni“ (teda Západorusi, pozn. red.) používa „Ukrajinci“ a „Bielorusi“. Úspechy Rzeczpospolitej v oblasti parlamentarizmu, samosprávy, občianskych práv a náboženskej tolerancie sú pre poľského historika priamym dôsledkom spoluúčasti a spolupráce všetkých národov tohto štátu. Význam tejto skutočnosti zdôrazní najmä porovnaním s vtedajším stavom v Európe. Jeho práca teda jasne hovorí, že začlenenie území, tiahnucich sa až k rieke Dneper do strednej Európy, je „historicky doložiteľné“ a ako také je „zápasom za budúcnosť, postavenú na voľbe tradície“.
Silnou legitimizáciou historiografickej rehabilitácie Rzeczpospolitej sa stala syntéza Timothy Snydera The Reconstructions of Nations: Poland, Ukraine, Lithuania, Belarus 1569 – 1999, ktorá zásadne odmieta národné naratívy. Snyder sa snaží dokázať, že po Lublinskej únii z roku 1569 vznikol mnohonárodný, mnohonáboženský a multikultúrny šľachtický národ, ktorý axiologicky stavia proti deštruktívnemu modernému nacionalizmu. Snyderova kniha síce obsahuje isté zjednodušenia, dôležitý je však samotný smer autora – veľmi príznačný pre súčasnú intelektuálnu situáciu, ktorá zdôrazňuje nenacionálne formy politickej organizácie a historické alternatívy k nacionalizmu. Práve intelektuálna móda hľadania historických alternatív k etnickému nacionalizmu, a odmietanie západných humanitných vied identifikovať modernitu s nacionalizmom a národným štátom, upozornili autorov ako Snyder na Prvú Rzeczpospolitu. Hoci tento štát, paradoxne, v osvietenských textoch vystupoval ako príklad chaosu a zaostalosti, dnes sa zmenil na vzor modernosti (parlamentarizmu, občianskych slobôd, náboženskej tolerancie).
.návrat do Európy
Súčasnosť v dejinách vždy hľadá príbehy, ktoré súznejú s jej ideálmi. Súčasné interpretácie svet šľachtickej demokracie nevyhnutne modernizujú a zjednodušujú, o čom písal francúzsky historik Daniel Beauvois. Tézu o občianskej rovnosti v rámci šľachtického štátu a šľachtický parlamentarizmus nazval Beauvois „rétorickým cvičením“. Beauvois odmietol, že by Rzeczpospolita bola prvou krajinou Európy, kde bola zavedená občianska rovnosť, nijako to však neznížilo počet priaznivcov tohto názoru.
Napriek tomuto medzinárodnému kontextu debaty o Rzeczpospolitej a rozšírenej súčasnej role Poľska ako „advokáta“ Ukrajiny v Európskej únii, v ukrajinskom politickom diškurze väčšina ukrajinských historikov, ako aj širšie spoločenské vrstvy nejavia záujem diskutovať o prináležitosti k strednej Európe.
A politické, mediálne ani verejné diškurzy (nehovoriac o učebniciach) po takomto dedičstve Ukrajiny ani nezačali volať. Namiesto toho sa mytologizuje nacionalistický obraz kozákov. Dôsledkom okrem iného je, že sa neobjavuje história Židov, Arménov a Tatárov ako pevná súčasť histórie Prvej Rzeczpospolitej.
Obraz Poľsko-litovského štátu ako historického prototypu Európskej únie sa tak na Ukrajine nešíri napriek tomu, že mytológia „návratu do Európy“ a ideál európskej integrácie majú v ukrajinskom politickom diškurze popredné miesto.
Argumenty potvrdzujúce historickosť európskosti Ukrajiny sa hľadali rôzne. Prezident Viktor Juščenko sa najčastejšie odvolával na Ústavu Pylypa Orlyka vytvorenú v prostredí mazepinskej emigrácie na začiatku 18. storočia (podľa Ivana Mazepa, záporožského kozáka, pozn. red.).
Nacionálni intelektuáli, najmä tí z Ľvova, si ako symbol ukrajinského európanstva vybrali dedičstvo habsburskej monarchie. Túto voľbu možno vysvetliť niekoľkými dôvodmi. Svoju rolu zohráva jednak nedostatok negatívnych spomienok na Rakúsko a zároveň „nesporná“ príslušnosť Viedne k Európe. Podstatným faktorom sa stalo aj čoraz viditeľnejšie sklamanie z ukrajinského štátu a napokon uvedomenie si málo realistických projektov „ukrajinizácie celej krajiny”. Na tomto pozadí sa sformovala elitná mytológia Halíče ako „posledného územia“, kde prevažuje ukrajinský jazyk a kultúra. Práve dedičstvo Habsburgovcov sa v tomto kontexte stalo tou stratenou Európou, za ktorej symbol bola zvolená v roku 1918 zrušená a dovtedy pravidelná vlaková linka Ľvov–Benátky. Práve za tento vlak (a nielen zaň) poďakoval Rakúsku v jednej svojej eseji Jurij Andruchovyč. Andruchovyč, ktorý pochádza z Ivano-Frankovska, ďakoval Rakúsku za zachovanie ukrajinskej kultúry v priestore kultúrneho a náboženského pluralizmu ríše. „Pluralitnú“ a „tolerantnú“, a teda „svoju“ rakúsku ríšu budovali „halíčski autonomisti“ proti „jednotvárnej“, „neznesiteľnej“ a samozrejme „cudzej“ ruskej ríši. Hlavný rozdiel medzi mýtom Habsburgovcov a Romanovcov je v tom, že obrátenie sa k západnému dedičstvu Habsburgovcov sa pre modernú ukrajinskú identitu vníma ako bezpečné. Zatiaľ čo imperiálne Rusko sa dodnes považuje za aktuálny politický projekt, takže akýkoľvek odkaz na jeho dedičstvo sa pre ukrajinskú identitu chápe ako hrozba.
Pre našu tému je tiež dôležité, že rakúsky mýtus obsahuje nielen diskriminujúce tézy vo vzťahu k „nerakúskym“ častiam Ukrajiny, ale predovšetkým marginalizuje rolu Rzeczpospolitej a poľskej kultúry v dejinách Haliče. A to, paradoxne, napriek tomu, že žiadna z oblastí modernej Ukrajiny nemá takú dlhú históriu začlenenia do poľského štátu ako práve Halič (1340 – 1772).
Za pripomenutie stojí, že udalosti Oranžovej revolúcie v roku 2004 nakrátko vniesli tému Prvej Rzeczpospolitej do širšieho intelektuálneho obehu. Niekoľko autorov okamžite začalo venovať pozornosť skutočnosti, že hranice väčšinového hlasovania za prezidenta Juščenka sa takmer zhodujú s historickou hranicou Rzeczpospolitej. Je na čase položiť si otázku, či sa naozaj takmer po 200 rokoch prejavili následky života v decentralizovanom štáte, alebo sa zamyslieť nad tým, či historicky výrazný príklon Ukrajiny k Západu naozaj viedol k dlohodobému civilizačnému vplyvu.
Andrij Portnov/
Ukrajinský historik a publicista. Narodil sa v roku 1979, v rokoch 2006 až 2010 bol šéfredaktorom revue Ukraina Moderna, neskôr šéfredaktorom portálu www.historians.in.ua. Portnov je vedecký pracovník na Inštitúte ukrajinských štúdií Ivana Krypiakevyča ukrajinskej akadémie vied v Ľvove. Prednášal na viacerých univerzitách, okrem iného pôsobil aj na Cambridgeskej univerzite v Británii. Žije v Ľvove.
Pre ukrajinských aktivistov sa často stala vzorom poľská vlastenecká literatúra. Ukrajinci používali niektoré prvky ruskej protipoľskej propagandy a zároveň využívali dôsledky imperiálnej politiky depolonizácie „bývalých poľských provincií“. Preto, ako trefne poznamenal Michael Moser, „počínajúc 19. storočím považovali Poliaci v národných a politických diskusiách akúkoľvek ,ruskú‘ identitu, ktorá sa neintegrovala do poľského národa, za intrigu ,Moskvy‘, a Rusi zase často predstavovali ukrajinské hnutie ako prejav poľskej intrigy“. Ani jedni, ani druhí nemali pravdu. Ukrajinské hnutie nebolo len imitáciou, umelým projektom, aj keď využívalo niektoré intelektuálne dary svojich dvoch konkurentov.
Poľskí publicisti 19. storočia trvali na tom, že medzi Ukrajincami a „moskovskými“ Rusmi existujú rozdiely. Zároveň však presviedčali – skôr samých seba než svojich ukrajinských čitateľov, – že napriek etnickým zvláštnostiam ukrajinskí a bieloruskí „Západorusi a Lachovia... vždy tvorili jeden poľský národ“ (Lach je vo väčšine východoslovanských jazykov hovorové označenie Poliaka, pozn. red.). Poľský národný projekt sa po rozdelení Poľsko-litovskej únie stretol s veľmi náročnou úlohou – spojiť ideál zachovania starých hraníc Rzeczpospolitej s ideálom etnického, jazykovo a kultúrne homogénneho národa. V tomto zmysle to mal ukrajinský národný projekt trochu ľahšie a zdôrazňoval dôležitosť zbližovania politických a etnických hraníc. Táto myšlienka sa stala jedným zo základných kameňov vedeckých prác a publicistiky najväčšieho ukrajinského historika Mychajla Hruševského, pričom v jeho vnímaní bolo Poľsko (pre Ukrajinu) nepriateľom číslo jedna. Aj keď táto myšlienka nebola novátorská, protipoľské nálady boli vlastné aj Hruševského predchodcom, skutočným prínosom Hruševského do ukrajinského národného sebauvedomenia sa stalo rozsiahle vedecké zdôvodnenie nezávislosti ukrajinského historického procesu od toho ruského.
.poliaci: spojenci, ktorí nesú vinu
Antagonizmus ukrajinského a poľského národného hnutia dosiahol vrchol v krvavej vojne o Ľvov v rokoch 1918 – 1919 a pri udalostiach druhej svetovej vojny (vrátane etnických čistiek poľského obyvateľstva zo strany Ukrajinskej povstaleckej armády na Volyni). Hĺbku vzájomného nepochopenia, nenávisti a zlej vôle odrážajú dobové memoáre, tak poľské, ako ukrajinské. Krátko po konci vojny sovietizácia východnej (ukrajinskej) Halíče a nastolenie komunistického režimu v Poľsku, nútené transfery obyvateľstva a „operácia Visla“ (vojenská operácia poľských komunistických jednotiek proti ukrajinským partizánom a ukrajinskému obyvateľstvu žijúcemu na juhovýchode Poľska, pozn. red.) viedli k tomu, že nová hranica medzi Poľskom a Ukrajinou začala viac-menej zodpovedať etnickému princípu. V prostredí poľskej emigrácie došlo na pôde parížskej revue Kultura k sformulovaniu základnej a tiež veľmi pragmatickej tézy o potrebe odmietnutia poľského imperialistického myslenia a bezpodmienečnom uznaní skutočnosti, že Ľvov patrí k Ukrajine a Vilnius k Litve.
Povojnová ukrajinská emigrácia tiež hľadala porozumenie s Poliakmi a rovnako sa zamýšľala nad príčinami historických konfliktov. Najmä historik Ivan Lysjak-Rudnyckyj prišiel k záveru, že „bez ohľadu na časté vzájomné obohacovanie a prípady obojstranne výhodnej spolupráce, nezaložili Poliaci a Ukrajinci v minulosti svoje politické vzťahy na vyhovujúcich a pevných základoch“. Podľa Lysjaka-Rudnyckého sú „predovšetkým za minulé neúspechy v poľsko-ukrajinských vzťahoch zodpovední Poliaci“, pretože boli tou silnejšou stranou v spore. Relatívne výhody poľského hnutia vysvetľoval historik bezbrannosťou Ukrajiny pred Veľkou stepou a bezprostrednou blízkosťou agresívneho Ruska. Lysjak-Rudnyckyj tiež zdôrazňoval, že Ľublinská únia „umožňovala väčšie prenikanie západných kultúrnych vplyvov na ukrajinské územie“ a ľutoval, že reforma Rzeczpospolitej na rovnoprávnu federáciu troch národov sa vinou všetkých strán neuskutočnila.
Byzantológ Ihor Ševčenko, ktorý sa rovnako ako Lysjak-Rudnyckyj narodil v medzivojnovom Poľsku, v článku Poľsko v dejinách Ukrajiny zdôraznil, že kultúrne vplyvy prebiehali obojstranne, pričom „poľská nadvláda dala ukrajinským elitám 16. až 17. storočia možnosť zúčastniť sa na hlavných prúdoch západnej civilizácie“. Ševčenko tvrdil, že vďaka tomu, že Ukrajinci a Bielorusi boli súčasťou Rzeczpospolitej, sa stali jedinými pravoslávnymi slovanskými národmi, ktorých sa dotkli priame vplyvy renesancie, baroka a protireformáce, pričom participovali na živote v „decentralizovanom štáte, kde boli v úcte individuálne slobody a práva, aj keď obmedzené len na vyššie spoločenské vrstvy“.
Texty Lysjaka-Rudnyckého a Ševčenka sú zaujímavé aj preto, že mali významný vplyv na historické myslenie postsovietskej Ukrajiny. Treba zdôrazniť, že obidvaja historici nijako neidealizujú poľsko-ukrajinské vzťahy, nezveličujú ukrajinský národný projekt a nezvýhodňujú žiadnu nadnárodnú či medzinárodnú interpretáciu. Najdôležitejší je pre nich argument zapojenia sa Ukrajiny do kultúrneho okruhu západnej civilizácie.
.sovietske dedičstvo
Sovietska propaganda postulovala organickú závislosť Ukrajiny od iného kultúrno-politického priestoru a starostlivo zdôrazňovala „odvekú túžbu“ Ukrajincov po „spojení s Ruskom“. Podľa tejto logiky sa Poľsko a poľský faktor ukrajinských dejín stával zásadne cudzím a nepriateľským. Navyše, ukrajinská národná tradícia v podobe, ako ju adaptovala sovietska propaganda, nebola v skutočnosti v rozpore s týmto procesom zdôraznenia „inakosti“ Poľska. V sovietskych učebniciach bolo Poľsko vždy zobrazované ako zákerný vonkajší nepriateľ, ktorý Ukrajincov „zotročoval“, „ničil“ a „vykorisťoval“. Je zaujímavé, že takáto učebnicová schéma prežila rozpad Sovietskeho zväzu spolu s nemenej negatívnym obrazom „turecko-tatárskej agresie“. V postsovietskych ukrajinských učebniciach sa výrazne zmenil len obraz Ruska a Rusov, a to tiež zdôraznením „inakosti“. Príznačným elementom sovietskej (a čiastočne aj postsovietskej) stratégie „inakosti“ sa stalo zobrazovanie všetkého poľského ako niečoho „cudzieho“, a to aj vtedy, keď išlo o dobu, keď ukrajinské územia patrili do Rzeczpospolitej. Viedlo to k paradoxným situáciam, napríklad kyjevskí pravoslávni polemici alebo kozácki hajtmani sa v dôsledku toho stali absolventmi „cudzej“ Zamoyskej akadémie (prvá súkromná vysoká škola v Poľsko-litovskom štáte, vznikla v roku 1600 na pomedzí rusko-poľskej jazykovej oblasti, pozn. red.), a rovnako cudzie sa stali poľské pramene týkajúce sa kozáckych vojen.
Historiografické zmeny v obraze poľsko-litovského štátu v postsovietskej Ukrajine sú spojené s menom historičky Natalije Jakovenkovej. V roku 1990 vydala monografiu Ukrajinská šľachta, ktorá sa stala intelektuálnym bestsellerom. Autorka presvedčivo dokázala, že Ukrajinci mohli byť historicky nielen roľníkmi či kozákmi. Spojenie „ukrajinská šľachta“ sa stalo rovnako prekvapujúcim a módnym ako spojenie „ukrajinský sex“ (módne vďaka knihe Poľný výskum ukrajinského sexu od Oksany Zabužkovej, pozn. red.). V jej neskorších publikáciách (obzvlášť vo vplyvných Dejinách Ukrajiny do konca 18. storočia) bola pre ukrajinský intelektuálny priestor sformulovaná nová interpretácia Prvej Rzeczpospolitej ako ranomodernej šľachtickej demokracie. Jakovenková kritizovala predstavu o „invázii poľských magnátov na Ukrajinu“ (ktorí mali nahradiť pôvodnú západoruskú šľachtu), spochybnila jednostranný národný výklad Chmelnyččiny (Chmelnického povstanie vypuklo v roku 1648 ako reakcia na snahu poľsko-litovských magnátov obmedziť autonómiu kozákov, pozn. red.) a značný priestor vo výskume venovala medzikonfesným kontaktom tejto doby.
Jakovenkovej prednášky boli v priamej súvislosti s prehodnotením vnímania Prvej Rzeczpospolitej, ktoré v 90. rokoch prebiehalo v poľskej a čiastočne aj v anglosaskej historiografii. Tieto procesy sa v Poľsku opierali o tradíciu myšlienky federalizmu, čo so sebou nieslo aj prvky obnovených regionálnych ambícií Poľska, založené na jeho novej príťažlivosti pre východných susedov tejto krajiny.
.téza profesora Snydera
V roku 1994 napísal Jerzy Kłoczowski, skvelý poľský medievalista a zakladateľ Inštitútu stredovýchodnej Európy v Lubline, článok o historickej tradícii a mieste Ukrajiny v Európe, ktorá začala prijatím kresťanstva a neskôr bola posilnená „mimoriadne hustou sieťou“ gréckokatolíckych farností až po Kyjev. Ďalší poľský vedec a autor učebníc o dejinách Ukrajiny Władysław Serczyk položil otázku: Možno hovoriť o stredoeurópskom spoločenstve v dobe raného novoveku? Podľa jeho názoru sa počínajúc Brestskou úniou (uznanie pápežského primátu časťou pravoslávnej cirkvi v rokoch 1595 –1596 pozn. red.) Ukrajina „postupne posúvala k východu“. Konštatuje, že Ukrajina menila svoju príslušnosť ku kultúrnym kruhom, a opäť položí otázku: „Viedol historický príklon Ukrajiny k Západu k dlohodobému civilizačnému vplyvu?“ Autor odpovedá tak, že Ukrajine odporúča cestu európskej integrácie.
Poľský historik Andrzej Sulima-Kamiński upriamil pozornosť na občiansku spoločnosť a politickú kultúru Rzeczpospolitej a ostro kritizoval „historický imperializmus“, t. j. identifikáciu Rzeczpospolitej s Poľskom v jeho jazykovo-národnom chápaní. Namiesto slov „Poľsko“ či „Poliaci“, alebo slova „šľachta“ dáva autor prednosť termínom „občania“, namiesto označenia „Rusíni“ (teda Západorusi, pozn. red.) používa „Ukrajinci“ a „Bielorusi“. Úspechy Rzeczpospolitej v oblasti parlamentarizmu, samosprávy, občianskych práv a náboženskej tolerancie sú pre poľského historika priamym dôsledkom spoluúčasti a spolupráce všetkých národov tohto štátu. Význam tejto skutočnosti zdôrazní najmä porovnaním s vtedajším stavom v Európe. Jeho práca teda jasne hovorí, že začlenenie území, tiahnucich sa až k rieke Dneper do strednej Európy, je „historicky doložiteľné“ a ako také je „zápasom za budúcnosť, postavenú na voľbe tradície“.
Silnou legitimizáciou historiografickej rehabilitácie Rzeczpospolitej sa stala syntéza Timothy Snydera The Reconstructions of Nations: Poland, Ukraine, Lithuania, Belarus 1569 – 1999, ktorá zásadne odmieta národné naratívy. Snyder sa snaží dokázať, že po Lublinskej únii z roku 1569 vznikol mnohonárodný, mnohonáboženský a multikultúrny šľachtický národ, ktorý axiologicky stavia proti deštruktívnemu modernému nacionalizmu. Snyderova kniha síce obsahuje isté zjednodušenia, dôležitý je však samotný smer autora – veľmi príznačný pre súčasnú intelektuálnu situáciu, ktorá zdôrazňuje nenacionálne formy politickej organizácie a historické alternatívy k nacionalizmu. Práve intelektuálna móda hľadania historických alternatív k etnickému nacionalizmu, a odmietanie západných humanitných vied identifikovať modernitu s nacionalizmom a národným štátom, upozornili autorov ako Snyder na Prvú Rzeczpospolitu. Hoci tento štát, paradoxne, v osvietenských textoch vystupoval ako príklad chaosu a zaostalosti, dnes sa zmenil na vzor modernosti (parlamentarizmu, občianskych slobôd, náboženskej tolerancie).
.návrat do Európy
Súčasnosť v dejinách vždy hľadá príbehy, ktoré súznejú s jej ideálmi. Súčasné interpretácie svet šľachtickej demokracie nevyhnutne modernizujú a zjednodušujú, o čom písal francúzsky historik Daniel Beauvois. Tézu o občianskej rovnosti v rámci šľachtického štátu a šľachtický parlamentarizmus nazval Beauvois „rétorickým cvičením“. Beauvois odmietol, že by Rzeczpospolita bola prvou krajinou Európy, kde bola zavedená občianska rovnosť, nijako to však neznížilo počet priaznivcov tohto názoru.
Napriek tomuto medzinárodnému kontextu debaty o Rzeczpospolitej a rozšírenej súčasnej role Poľska ako „advokáta“ Ukrajiny v Európskej únii, v ukrajinskom politickom diškurze väčšina ukrajinských historikov, ako aj širšie spoločenské vrstvy nejavia záujem diskutovať o prináležitosti k strednej Európe.
A politické, mediálne ani verejné diškurzy (nehovoriac o učebniciach) po takomto dedičstve Ukrajiny ani nezačali volať. Namiesto toho sa mytologizuje nacionalistický obraz kozákov. Dôsledkom okrem iného je, že sa neobjavuje história Židov, Arménov a Tatárov ako pevná súčasť histórie Prvej Rzeczpospolitej.
Obraz Poľsko-litovského štátu ako historického prototypu Európskej únie sa tak na Ukrajine nešíri napriek tomu, že mytológia „návratu do Európy“ a ideál európskej integrácie majú v ukrajinskom politickom diškurze popredné miesto.
Argumenty potvrdzujúce historickosť európskosti Ukrajiny sa hľadali rôzne. Prezident Viktor Juščenko sa najčastejšie odvolával na Ústavu Pylypa Orlyka vytvorenú v prostredí mazepinskej emigrácie na začiatku 18. storočia (podľa Ivana Mazepa, záporožského kozáka, pozn. red.).
Nacionálni intelektuáli, najmä tí z Ľvova, si ako symbol ukrajinského európanstva vybrali dedičstvo habsburskej monarchie. Túto voľbu možno vysvetliť niekoľkými dôvodmi. Svoju rolu zohráva jednak nedostatok negatívnych spomienok na Rakúsko a zároveň „nesporná“ príslušnosť Viedne k Európe. Podstatným faktorom sa stalo aj čoraz viditeľnejšie sklamanie z ukrajinského štátu a napokon uvedomenie si málo realistických projektov „ukrajinizácie celej krajiny”. Na tomto pozadí sa sformovala elitná mytológia Halíče ako „posledného územia“, kde prevažuje ukrajinský jazyk a kultúra. Práve dedičstvo Habsburgovcov sa v tomto kontexte stalo tou stratenou Európou, za ktorej symbol bola zvolená v roku 1918 zrušená a dovtedy pravidelná vlaková linka Ľvov–Benátky. Práve za tento vlak (a nielen zaň) poďakoval Rakúsku v jednej svojej eseji Jurij Andruchovyč. Andruchovyč, ktorý pochádza z Ivano-Frankovska, ďakoval Rakúsku za zachovanie ukrajinskej kultúry v priestore kultúrneho a náboženského pluralizmu ríše. „Pluralitnú“ a „tolerantnú“, a teda „svoju“ rakúsku ríšu budovali „halíčski autonomisti“ proti „jednotvárnej“, „neznesiteľnej“ a samozrejme „cudzej“ ruskej ríši. Hlavný rozdiel medzi mýtom Habsburgovcov a Romanovcov je v tom, že obrátenie sa k západnému dedičstvu Habsburgovcov sa pre modernú ukrajinskú identitu vníma ako bezpečné. Zatiaľ čo imperiálne Rusko sa dodnes považuje za aktuálny politický projekt, takže akýkoľvek odkaz na jeho dedičstvo sa pre ukrajinskú identitu chápe ako hrozba.
Pre našu tému je tiež dôležité, že rakúsky mýtus obsahuje nielen diskriminujúce tézy vo vzťahu k „nerakúskym“ častiam Ukrajiny, ale predovšetkým marginalizuje rolu Rzeczpospolitej a poľskej kultúry v dejinách Haliče. A to, paradoxne, napriek tomu, že žiadna z oblastí modernej Ukrajiny nemá takú dlhú históriu začlenenia do poľského štátu ako práve Halič (1340 – 1772).
Za pripomenutie stojí, že udalosti Oranžovej revolúcie v roku 2004 nakrátko vniesli tému Prvej Rzeczpospolitej do širšieho intelektuálneho obehu. Niekoľko autorov okamžite začalo venovať pozornosť skutočnosti, že hranice väčšinového hlasovania za prezidenta Juščenka sa takmer zhodujú s historickou hranicou Rzeczpospolitej. Je na čase položiť si otázku, či sa naozaj takmer po 200 rokoch prejavili následky života v decentralizovanom štáte, alebo sa zamyslieť nad tým, či historicky výrazný príklon Ukrajiny k Západu naozaj viedol k dlohodobému civilizačnému vplyvu.
Andrij Portnov/
Ukrajinský historik a publicista. Narodil sa v roku 1979, v rokoch 2006 až 2010 bol šéfredaktorom revue Ukraina Moderna, neskôr šéfredaktorom portálu www.historians.in.ua. Portnov je vedecký pracovník na Inštitúte ukrajinských štúdií Ivana Krypiakevyča ukrajinskej akadémie vied v Ľvove. Prednášal na viacerých univerzitách, okrem iného pôsobil aj na Cambridgeskej univerzite v Británii. Žije v Ľvove.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.