Papalášske deti

Kniha predstavuje rodokmeň najvýznamnejších postáv poľského mediálneho sveta: od vlastníkov cez šéfredaktorov po hlavných komentátorov v televíziách, rozhlasových staniciach, najvplyvnejších denníkoch a týždenníkoch.  Ukazuje sa, že drvivá väčšina osôb, ktoré sú dnes na kľúčových pozíciách vo varšavských médiách, sú deti bývalých vysokopostavených súdruhov z komunistickej strany alebo funkcionárov tajných služieb alebo propagandistov minulého režimu. Sú to ony, kto má momentálne najväčší vplyv na tvarovanie mediálneho priestoru v krajine a kolektívnych predstáv Poliakov. Mnoho čitateľov si až pri čítaní Rezortných detí (Rezortowe dzieci, pod „rezortmi” sa v Poľsku myslia ministerstvá zahraničia, vnútra či obrany a špeciálne služby, ktoré boli pod osobitným dohľadom komunistickej strany, rezortné deti tak majú o. i. prívlastok aj papalášske deti, pozn. prekl.) po prvý raz uvedomilo, že veľa z tých obľúbených hviezd a mediálnych tvárí pochádza z rodín, ktoré sa podieľali na budovaní totalitarizmu.
Známosť týchto genealógií pomáha porozumieť tomu, prečo po roku 1989 väčšina dominantných médií tak horlivo bojovala proti lustráciám a vôbec proti vyrovnaniu sa s bývalým režimom. Skrývalo sa to za naratív: neobzerajme sa dozadu, „vyberme si budúcnosť”.
Dôvod? Bolo za tým najsilnejšie puto, pokrvná blízkosť. A ešte niečo. Deti a vnukovia zdedili po svojich otcoch a dedoch tie isté spôsoby myslenia: tiež veria v dejinnú nevyhnutnosť a tiež sa považujú za hlásateľov osvety a pokroku. Rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ  čo predkovia nasledovali komunizmus, potomkovia nasledujú ľavicovo-liberálnu ideológiu.
Kauza Rezortných detí ukázala aj na hlbší, kultúrny rozmer tohto javu. Mám na mysli odpoveď na otázku, ktorá svojho času trápila ľavicu: Akým spôsobom možno najefektívnejšie zmeniť masy a realitu? Dve najdôležitejšie odpovede dali Vladimír Lenin a líder talianskej komunistickej strany Antonio Gramsci. Lenin si myslel, že cestou je získanie moci násilím a nastolením politického teroru v štáte.  Hlásal prevahu spoločenskej základne nad nadstavbou. Kľúčom k úspechu malo byť prebratie kontroly nad výrobnými prostriedkami, čo malo so sebou potiahnuť aj premeny v sfére kultúry.
Gramsci prišiel s inou odpoveďou. Myslel si, že prvou úlohou má byť zmena vedomia más. Tie mali falošné povedomie, keďže boli presiaknuté kresťanstvom. To bol dôvod, prečo nedokázali rozpoznať svoje vlastné záujmy. Gramsci napísal: „Civilizovaný svet bol vyše dve tisícročia dôkladne nasiaknutý kresťanstvom a jeho režim postavený na viere v judeokresťanské hodnoty nemôže byť zvrhnutý, kým nebudú preťaté jeho korene.”
Preto Gramsci navrhol inú stratégiu ako Lenin. Nazval ju „dlhý pochod inštitúciami”. Apeloval na ľudí ľavice, aby prevzali a transformovali školy, univerzity, časopisy, noviny, divadlo, kino, umenie. Išlo o ovládnutie prostriedkov, ktoré tvoria verejnú mienku, a snahu zmeniť prevládajúcu kultúru, predovšetkým ju zbaviť vplyvov kresťanstva. Človek budúcnosti, sformovaný novou kultúrou, oslobodený z miazmy náboženstva, mal potom sám, bez donútenia štátom, prijať ľavicové ideály za svoje. Zmena kolektívneho povedomia mala zabezpečiť, že vláda sa do rúk ľavice dostane sama.
Ak sa pozrieme na vec Rezortných detí z perspektívy myslenia ľavicového hnutia, ukazuje sa, že krach reálneho socializmu v strednej Európe priniesol vyčerpanie leninského modelu a jeho nahradenie Gramsciho modelom. O čo viac išli otcovia a dedovia po ceste vytýčenej Leninom, o to viac si ich synovia a vnuci vybrali dlhý pochod inštitúciami. Neprekvapí, že objekt atakov zostal rovnaký. Rozdiel je len v tom, že fyzické násilie nahradilo symbolické mediálne násilie: výsmech, narážky a morálna delegitimizácia.