Respondenti odpovedali napríklad na otázku, aké percentuálne zastúpenie majú podľa ich poznatkov a odhadov jednotlivé národnosti v Bratislave a aké boli tieto pomery pred sto rokmi. Z výsledkov jednoznačne vyplynulo, že väčšina Slovákov má tendenciu súčasné percentuálne zastúpenie rôznych menšín preceňovať. Kým podľa výsledkov posledného sčítania obyvateľstva počet Maďarov, Nemcov a Židov žijúcich v Bratislave spolu nepresiahol 5 percent, respondenti hovorili takmer o štvrtine obyvateľstva. Naproti tomu podiel obyvateľov slovenskej národnosti pred sto rokmi považovali sa vyšší, ako uvádzali dobové štatistiky.
Tieto výsledky jasne ukazujú, že „realita“, dokumentovaná faktmi, nemusí vždy korešpondovať s vypozorovanou „realitou“, dojmy môžu zavádzať. No aj samotné dáta môžu byť zavádzajúce, keďže neodzrkadľujú inštitucionálne vplyvy ani viacúrovňové procesy formovania národnej identity a jej premien.
.maďari a Slováci v 19. storočí
V 40. rokoch 19. storočia, v čase formovania národných hnutí, sa zastúpenie Maďarov v Uhorsku odhadovalo na 37,4 percenta. Napriek tomu tvrdenia Martina Hanusa a Jozefa Majchráka (.týždeň č. 51–52/2013), že „Štúrovská generácia si (…) uvedomovala, že v Uhorsku žili v tej dobe takmer dva milióny Slovákov (a niečo vyše štyroch miliónov Maďarov), takže ich úsilie o národnú a kultúrnu emancipáciu je nielen oprávnené, ale aj má šancu,“ nastoľuje viacero otázok. A to nielen preto, že v polovici 19. storočia bol počet Maďarov (maďarsky hovoriacich obyvateľov) na tomto území takmer trojnásobne vyšší ako počet Slovákov (slovensky hovoriacich obyvateľov) (4,82 vs. 1,74 milióna), ale aj z dôvodu, že proces, ktorý neskôr viedol k rozšíreniu moderného národného povedomia, bol ešte len v začiatkoch.
V tom čase, na úsvite „demokratizácie“ školstva a vzdelávania, znamenali tieto čísla niečo iné ako dnes. Preto boli viac ako čísla o pomere Slovákov k Maďarom – nech bol rozdiel akýkoľvek – dôležitejšie rozdiely v spoločenskej štruktúre maďarského a slovenského obyvateľstva. Ako sa postupne zmenil význam pojmu natio hungarica a príslušníci šľachty a meštianstva začali sami seba čoraz viac považovať za „Maďarov“, a nie „Uhrov“, tak zostala skupina, disponujúca vyzretým slovenským vedomím, malá čo do rozsahu i hybnej sily.
.žonglovanie s číslami
Závažné rozdiely zaznamenávame aj pri maďarskom a slovenskom hodnotení výsledkov sčítavania obyvateľov v 20. storočí. Maďarskí a slovenskí historici sú totiž náchylní spochybňovať správnosť údajov „toho druhého“ a akceptujú iba „vlastné“ čísla. Štatistiky sa tak stávajú – vyjadrené slovami historika Miroslava Michelu – predmetmi a nástrojmi politickej legitimácie. Obzvlášť v otázke trianonských a parížskych hraníc. Slovenskí historici totiž považujú údaje z posledného rakúsko-uhorského sčítania v roku 1910 za skreslené v prospech Maďarov, pretože podľa nich umelo znížili počet nemaďarského obyvateľstva, na druhej strane odzrkadľujú proces maďarizácie. Naozaj môžeme hovoriť o skresľovaní: napríklad od roku 1900 sa pri sčítaní obyvateľov nezisťoval materinský jazyk v úzkom slova zmysle, ale otázka bola koncipovaná v širších súvislostiach: Aký je váš materinský jazyk čiže jazyk, ktorý považujete za svoj a ktorým hovoríte najlepšie a najradšej? Na číselné výsledky výrazne vplýval aj fakt, že židovstvo ako kategória bolo voliteľné iba ako náboženstvo, nie ako národnosť. A tak emancipujúce a maďarizujúce sa židovstvo vlastne zvyšovalo podiel Maďarov.
Slovenskí (ale aj rumunskí) historici porovnávajú s údajmi z roku 1910 čísla zo sčítania v roku 1921, alebo z roku 1930, pričom zabúdajú na skreslenia, ktoré vznikli po Trianone, ibaže tentoraz v prospech „československého“ (rumunského atď.) národa. Je príznačné, že počas prvých československých sčítaní mohli obyvatelia na českej strane krajiny vypĺňať dotazníky sami, kým na slovenskej to bolo úlohou sčítacieho komisára, ktorý mohol priznanú národnosť aj prehodnotiť. Napríklad Maďari z Ružomberka sa sťažovali, že ich komisári zaevidovali ako Slovákov, no ich sťažnosť bola oficiálne zamietnutá s odôvodnením, že Maďari v Ružomberku nemajú historické korene.
V maďarskom povedomí sú predošlé údaje často potláčané údajmi z „posledného uhorského/maďarského sčítania obyvateľov“. Za zmienku stojí, že Veľký maďarský lexikón, ktorý vyšiel na prelome tisícročí, pri heslách miest a obcí Uhorska uvádza aj údaje o obyvateľstve z roku 1910. Je to nepochybne dôležitý historický moment, no ak by sa tieto údaje prezentovali spolu s tými z roku 1880, pekne by sa vykreslil aj jav prudkého pomaďarčovania sa – maďarizácie v čase dualizmu, a to najmä v prípade miest.
V porovnaní s interpretáciou existujúcich údajov je podstatne tenším ľadom dodatočné kreovanie rôznych štatistických údajov. Napríklad (česko)slovenská strana vykázala obrovský počet domnelého obyvateľstva slovenskej národnosti v Maďarsku na základe toho, koľkí sa presťahovali zo severných žúp do Budapešti alebo do iných maďarských oblastí. Tak sa počet Slovákov okolo roku 1918 odhadoval na cca 400 000. Tieto čísla nezostali za múrmi knižníc: počas trianonských rokovaní sa stali argumentom, aby sa „vyvážili“ Maďari, ktorí sa dostali na slovenskú stranu; odvtedy žijú tieto čísla vlastným životom a mýtus o státisícoch Slovákov v Maďarsku sa aj naďalej vynára v slovenských komentároch, rozhovoroch i v bežnej komunikácii. Uvedený pohľad absolútne ignoruje skutočnosť, že k slovenskému materinskému jazyku sa pridružila „uhorská identita“ a najmä to, že vďaka zmiešaným manželstvám nemožno potomkov slovenských migrantov považovať výhradne za Slovákov. Pri takomto uvažovaní by sme mohli podobné davy Maďarov „vydedukovať“ aj na dnešnom Slovensku. Preto také „žonglovanie s číslami“ môže byť veľmi zavádzajúce a naďalej živiť historické mýty.
Tieto výsledky jasne ukazujú, že „realita“, dokumentovaná faktmi, nemusí vždy korešpondovať s vypozorovanou „realitou“, dojmy môžu zavádzať. No aj samotné dáta môžu byť zavádzajúce, keďže neodzrkadľujú inštitucionálne vplyvy ani viacúrovňové procesy formovania národnej identity a jej premien.
.maďari a Slováci v 19. storočí
V 40. rokoch 19. storočia, v čase formovania národných hnutí, sa zastúpenie Maďarov v Uhorsku odhadovalo na 37,4 percenta. Napriek tomu tvrdenia Martina Hanusa a Jozefa Majchráka (.týždeň č. 51–52/2013), že „Štúrovská generácia si (…) uvedomovala, že v Uhorsku žili v tej dobe takmer dva milióny Slovákov (a niečo vyše štyroch miliónov Maďarov), takže ich úsilie o národnú a kultúrnu emancipáciu je nielen oprávnené, ale aj má šancu,“ nastoľuje viacero otázok. A to nielen preto, že v polovici 19. storočia bol počet Maďarov (maďarsky hovoriacich obyvateľov) na tomto území takmer trojnásobne vyšší ako počet Slovákov (slovensky hovoriacich obyvateľov) (4,82 vs. 1,74 milióna), ale aj z dôvodu, že proces, ktorý neskôr viedol k rozšíreniu moderného národného povedomia, bol ešte len v začiatkoch.
V tom čase, na úsvite „demokratizácie“ školstva a vzdelávania, znamenali tieto čísla niečo iné ako dnes. Preto boli viac ako čísla o pomere Slovákov k Maďarom – nech bol rozdiel akýkoľvek – dôležitejšie rozdiely v spoločenskej štruktúre maďarského a slovenského obyvateľstva. Ako sa postupne zmenil význam pojmu natio hungarica a príslušníci šľachty a meštianstva začali sami seba čoraz viac považovať za „Maďarov“, a nie „Uhrov“, tak zostala skupina, disponujúca vyzretým slovenským vedomím, malá čo do rozsahu i hybnej sily.
.žonglovanie s číslami
Závažné rozdiely zaznamenávame aj pri maďarskom a slovenskom hodnotení výsledkov sčítavania obyvateľov v 20. storočí. Maďarskí a slovenskí historici sú totiž náchylní spochybňovať správnosť údajov „toho druhého“ a akceptujú iba „vlastné“ čísla. Štatistiky sa tak stávajú – vyjadrené slovami historika Miroslava Michelu – predmetmi a nástrojmi politickej legitimácie. Obzvlášť v otázke trianonských a parížskych hraníc. Slovenskí historici totiž považujú údaje z posledného rakúsko-uhorského sčítania v roku 1910 za skreslené v prospech Maďarov, pretože podľa nich umelo znížili počet nemaďarského obyvateľstva, na druhej strane odzrkadľujú proces maďarizácie. Naozaj môžeme hovoriť o skresľovaní: napríklad od roku 1900 sa pri sčítaní obyvateľov nezisťoval materinský jazyk v úzkom slova zmysle, ale otázka bola koncipovaná v širších súvislostiach: Aký je váš materinský jazyk čiže jazyk, ktorý považujete za svoj a ktorým hovoríte najlepšie a najradšej? Na číselné výsledky výrazne vplýval aj fakt, že židovstvo ako kategória bolo voliteľné iba ako náboženstvo, nie ako národnosť. A tak emancipujúce a maďarizujúce sa židovstvo vlastne zvyšovalo podiel Maďarov.
Slovenskí (ale aj rumunskí) historici porovnávajú s údajmi z roku 1910 čísla zo sčítania v roku 1921, alebo z roku 1930, pričom zabúdajú na skreslenia, ktoré vznikli po Trianone, ibaže tentoraz v prospech „československého“ (rumunského atď.) národa. Je príznačné, že počas prvých československých sčítaní mohli obyvatelia na českej strane krajiny vypĺňať dotazníky sami, kým na slovenskej to bolo úlohou sčítacieho komisára, ktorý mohol priznanú národnosť aj prehodnotiť. Napríklad Maďari z Ružomberka sa sťažovali, že ich komisári zaevidovali ako Slovákov, no ich sťažnosť bola oficiálne zamietnutá s odôvodnením, že Maďari v Ružomberku nemajú historické korene.
V maďarskom povedomí sú predošlé údaje často potláčané údajmi z „posledného uhorského/maďarského sčítania obyvateľov“. Za zmienku stojí, že Veľký maďarský lexikón, ktorý vyšiel na prelome tisícročí, pri heslách miest a obcí Uhorska uvádza aj údaje o obyvateľstve z roku 1910. Je to nepochybne dôležitý historický moment, no ak by sa tieto údaje prezentovali spolu s tými z roku 1880, pekne by sa vykreslil aj jav prudkého pomaďarčovania sa – maďarizácie v čase dualizmu, a to najmä v prípade miest.
V porovnaní s interpretáciou existujúcich údajov je podstatne tenším ľadom dodatočné kreovanie rôznych štatistických údajov. Napríklad (česko)slovenská strana vykázala obrovský počet domnelého obyvateľstva slovenskej národnosti v Maďarsku na základe toho, koľkí sa presťahovali zo severných žúp do Budapešti alebo do iných maďarských oblastí. Tak sa počet Slovákov okolo roku 1918 odhadoval na cca 400 000. Tieto čísla nezostali za múrmi knižníc: počas trianonských rokovaní sa stali argumentom, aby sa „vyvážili“ Maďari, ktorí sa dostali na slovenskú stranu; odvtedy žijú tieto čísla vlastným životom a mýtus o státisícoch Slovákov v Maďarsku sa aj naďalej vynára v slovenských komentároch, rozhovoroch i v bežnej komunikácii. Uvedený pohľad absolútne ignoruje skutočnosť, že k slovenskému materinskému jazyku sa pridružila „uhorská identita“ a najmä to, že vďaka zmiešaným manželstvám nemožno potomkov slovenských migrantov považovať výhradne za Slovákov. Pri takomto uvažovaní by sme mohli podobné davy Maďarov „vydedukovať“ aj na dnešnom Slovensku. Preto také „žonglovanie s číslami“ môže byť veľmi zavádzajúce a naďalej živiť historické mýty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.