Poklona pani kritičke

Možno tu povedať s definitívnou platnosťou: Iva Mojžišová je jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej i československej kultúry druhej polovice 20. storočia, konkrétne 60. rokov, ale aj ďalších desaťročí. Ivu Mojžišovú pokladám za jedného z mála integrálnych kritikov umenia 60. rokov. Kým väčšina jej súčasníkov v kritike, teórii i dejinách umenia zápasila s dobovou ideológiou dogmatického marxizmu, ona vo svojich úvahách, esejach, kritikách a štúdiách nesplácala daň požiadavkám oficiálnej kultúry. Od svojho vstupu na arénu zápasu o novú podobu umeleckej kultúry pracovala v duchu filozofickoantropologickej a existenciálno-fenomenologickej orientácie. Priamo i prostredníctvom umenia chápala historický pohyb 60. rokov nielen ako politický, ale v širšom zmysle duchovný. V programovej eseji Politika je moderný osud nahrádza ideológiu ideálom, ktorý obsahuje to, čo ideológia priamo likvidovala, keď hovorí: „A v tvorbe, v umení je možné hľadať to, čo každému znie najzázračnejšie aj najmárnejšie – slobodu.“ A tak ako kedysi Sokrates, aj keď videl neuskutočniteľnosť svojho ideálu v danom okamihu alebo vôbec, nemohol od neho odstúpiť, vzdať sa ho. To, čo bolo úlohou jednotlivca, pokladala aj za úlohu obce, našej ideálnej obce, ktorú Dominik Tatarka nazval Obcou božou, to jest pozdvihovať človeka od prostej danosti a prostej existencie k slobode, k oslobodzovaniu človeka. Takouto myšlienkou uzatvára esej o svojom maliarovi (teda aj o sebe): „Paštéka pochopil, že slobodu si nemožno vydobyť raz navždy, že si ju treba chrániť ustavičným dobývaním.“ V každom politickom režime, aj v dnešnom, ktorý nazývame demokratickým, treba zápasiť o to podstatné, o slobodu človeka. Jan Patočka to nazval starosťou o dušu, o vonkajšiu či vnútornú dušu človeka, ktorá je jediná schopná dať životu človeka a spoločnosti potrebnú jednotu, dať mu ono vnútorné centrum, ktoré každý v sebe potenciálne prechováva ako nenaplnený zmysel svojho života. V tomto duchu Iva Mojžišová ide opäť programovo proti dobovým postulátom o naliehavej aktualizácii umenia, kladie dôraz na autentickosť umenia, ktorá je vlastná slobodnému človeku: „Lenže aktuálne (mohli by sme povedať aj moderné) je to, čo je autentické a klíči z osobnej skúsenosti, vedomia, citu i tela tvorcu a čo sa zhmotňuje v diele spontánne, jasne a celistvo.“ Pre väčšinu slovenských teoretikov a kritikov umenia bol postulát rýchlej, a preto najčastejšie povrchnej modernizácie umenia najnaliehavejší, čo viedlo neraz k neplodným sporom, do ktorých Iva Mojžišová nevstupovala. Do obsahu autentickosti zahrňovala diela umelcov rôznych umeleckých orientácií. A čo je v jej ponímaní opakom autentickosti? Odpovedá jasne a jednoznačne: „sloboda umeleckého prejavu, totiž novonadobudnutá v 60. rokoch, prebúdza výtvarníkov k nebývalej vitalite, no zároveň má za následok dravé úsilie dobehnúť zameškané a vyrovnať krok s dobou a so svetom, často za cenu netvorivého preberania programov či neoštýlov... Len ten, kto dokáže odolať pokušeniu, môže sa stať skutočnou individualitou.“ Myslíte, že dnes táto výstraha neplatí? Naopak, dnes je tento jav taký častý, že ho už ani nevnímame. Nachádzame sa v stave takmer úplnej absencie ľudskej a umeleckej autenticity, že nás to už vôbec neznepokojuje, ba mnohí teoretici postmodernizmu ju znevažujú ako anachronizmus a nazývajú ju falošnou autoštylizáciou.
Teoretické základy svojho analyticko-interpretačného prístupu k umeniu Iva Mojžišová formovala a formulovala v dvoch štúdiách – esejach Milan Paštéka a Giacomettiho oko. V obidvoch uplatňuje svoju filozofiu umenia. Prvá je aj ukážkou partnerského vzťahu medzi umelcom a kritikom, v ktorom kritik pomáha umelcovi ujasňovať si podobu a priebeh jeho tvorivého procesu, ktorý neprebieha podľa vopred vypracovaného programu, ale najčastejšie spontánne a veľmi pomaly, je akýmsi  „šmátraním v širočine“, aby som použil slová z názvu básne Jána Stacha. (...)
Napokon ešte nemožno zabudnúť na literárnoumeleckú hodnotu jej písania. V našej umeleckej kultúre nikto pred ňou ani nikto z jej súčasníkov nevytvoril výsostný žáner eseje. Všetky jej texty o našich a svetových umelcoch sú autonómnymi esejami. Je udivujúce, ako mladá autorka dokázala vytvoriť v múzickej skratke s aforistickou koncíznosťou a hlbokou poznávacou hodnotou texty, ktoré patria k vrcholom slovenskej esejistiky v záplave všelijakých pseudovedeckých nedonosených kompilátov, s akými sa stretávame hojne aj dnes. Jej texty majú vnútornú logiku, vysokú slovesnú kultúru a mravnú záväznosť. Sú a zostanú trvalou hodnotou slovenskej duchovnej kultúry.

Autor je literárny kritik, text je úryvkom z knihy Ivy Mojžišovej Giacomettiho smiech?