Na rodnom ostrove nahral album, ktorý sa predával lepšie než debut Björk, minulý rok napĺňal sály v Európe aj Amerike, pričom sa zastavil aj na festivale Bažant Pohoda. Ásgeir Trausti Einarsson, alebo jednoducho Ásgeir.
.ako si spomínaš na Pohodu?
Bol to najlepší festival, na akom sme hrali. Počasie bolo dokonalé, bolo tam dobré jedlo, dobré kapely, organizátori sa výborne starali o umelcov, všetko bolo skvele zorganizované. Cítili sme sa naozaj veľmi dobre. A hoci sme hrali v tom istom čase ako Nick Cave, prišlo sa na nás pozrieť veľa ľudí.
.čo bolo po Pohode?
Mali sme hrozne veľa koncertov. Dvakrát sme mali turné v Británii, hrali sme na rôznych miestach v Európe a v Amerike. Popri tom sme dokončovali anglickú verziu albumu Dýrðí dauðaþögn, ktorá práve teraz vychádza pod názvom In The Silence. Amedzi Vianocami a Novým rokom sme ešte odohrali štyri koncerty doma na Islande.
.minulý rok si vstúpil do veľ kého hudobného biznisu. Ako si to prežíval?
Bolo to zvláštne. Celé sa to začalo vmarci 2012, keď som prvýkrát vstúpil do štúdia. Chcel som nahrať jednu pieseň. Len pre seba, zaujímalo ma, ako to bude znieť. Producent Guðmundur Kristinn Jónsson, ktorý to nahrával, ma však presvedčil, aby sme vydali singel. Poslal ho do rádia a vzápätí prišlo k „erupcii”. Bez toho, aby som sa o to akokoľvek snažil.
.zrazu všetci na Islande hovorili o tvojich pesničkách.
Vôbec som to nechápal. (Smiech.) Dva týždne sme napríklad hľadali názov kapely, no nič sme nenašli. Keď sme nahratú pieseň poslali do rádia, uviedli sme len moje meno – Ásgeir Trausti – a ďalej sme hľadali názov kapely. Ale oni to už začali hrať, z pesničky sa stal hit ameno sa už v podstate zmeniť nedalo. Stále sa mi zdá, že to je hlúpe, nazývať celý projekt mojím menom, ale čo sa dá robiť? (Smiech.)
.ale to nie je zlé meno.
Nie je. Ja mám rád svoje meno, ale ľudia ho niekedy nevedia vysloviť. Keď som vydal album, myslel som si, že ak si ho kúpi nejakých 200 ľudí od nás z Laugarbakki, bude to výborné. Ale album dostal platinovú platňu, všetky možné ocenenia a stal sa najpredávanejším debutom v islandskej histórii.
.teraz vychádza jeho anglická verzia. Od islandskej sa líši len anglickými textami?
Áno. John Grant mi pomohol s prekladmi islandských textov – asi vieš, že väčšinu z nich napísal môj otec Einar. Na anglickom albume sú presne tie isté piesne ako na islandskom, hudobne sa líšia len v detailoch.
.je zjavné, že islandské publikum sa ti podarilo osloviť nečakane silno. Bolo to podobné aj mimo Islandu?
Na Islande sa to celé udialo veľmí rýchlo: jedného dňa som nahral prvú pesničku, o tri mesiace ma všetci na ostrove poznali. Teraz už hrávame vyše roka mimo Islandu a je jasné, že to ide pomalšie. Hoci na koncerty chodí veľa ľudí a piesne hrajú v rádiách, pre väčšinu som neznámy, čo mi, musím sa priznať, veľmi vyhovuje.
.rozmýšľaš už o ďalšom albume?
V posledných mesiacoch sme boli stále na turné, takže som nenapísal veľa pesničiek. Ešte celý tento rok budeme na cestách a uvidíme, ako to pôjde. Potom si dám voľno, vrátim sa na Island, vyčistím si hlavu a budem skladať nové pesničky. Možno to bude trvať pol roka, možno rok. Uvidíme.
.cítiš sa na pódiu ináč v Reykjavíku než v Londýne?
Ani nie. Na pódiu som väčšinou sám vo svojej hlave a nevšímam si, čo sa deje okolo mňa. Ani po 300 koncertoch som si úplne nezvykol vystupovať pred ľuďmi. Hoci už to nie je také ťažké ako na začiatku, keď sa mi nechcelo veriť, že ma niekto chce počúvať.
.ako si spomínaš na Pohodu?
Bol to najlepší festival, na akom sme hrali. Počasie bolo dokonalé, bolo tam dobré jedlo, dobré kapely, organizátori sa výborne starali o umelcov, všetko bolo skvele zorganizované. Cítili sme sa naozaj veľmi dobre. A hoci sme hrali v tom istom čase ako Nick Cave, prišlo sa na nás pozrieť veľa ľudí.
.čo bolo po Pohode?
Mali sme hrozne veľa koncertov. Dvakrát sme mali turné v Británii, hrali sme na rôznych miestach v Európe a v Amerike. Popri tom sme dokončovali anglickú verziu albumu Dýrðí dauðaþögn, ktorá práve teraz vychádza pod názvom In The Silence. Amedzi Vianocami a Novým rokom sme ešte odohrali štyri koncerty doma na Islande.
.minulý rok si vstúpil do veľ kého hudobného biznisu. Ako si to prežíval?
Bolo to zvláštne. Celé sa to začalo vmarci 2012, keď som prvýkrát vstúpil do štúdia. Chcel som nahrať jednu pieseň. Len pre seba, zaujímalo ma, ako to bude znieť. Producent Guðmundur Kristinn Jónsson, ktorý to nahrával, ma však presvedčil, aby sme vydali singel. Poslal ho do rádia a vzápätí prišlo k „erupcii”. Bez toho, aby som sa o to akokoľvek snažil.
.zrazu všetci na Islande hovorili o tvojich pesničkách.
Vôbec som to nechápal. (Smiech.) Dva týždne sme napríklad hľadali názov kapely, no nič sme nenašli. Keď sme nahratú pieseň poslali do rádia, uviedli sme len moje meno – Ásgeir Trausti – a ďalej sme hľadali názov kapely. Ale oni to už začali hrať, z pesničky sa stal hit ameno sa už v podstate zmeniť nedalo. Stále sa mi zdá, že to je hlúpe, nazývať celý projekt mojím menom, ale čo sa dá robiť? (Smiech.)
.ale to nie je zlé meno.
Nie je. Ja mám rád svoje meno, ale ľudia ho niekedy nevedia vysloviť. Keď som vydal album, myslel som si, že ak si ho kúpi nejakých 200 ľudí od nás z Laugarbakki, bude to výborné. Ale album dostal platinovú platňu, všetky možné ocenenia a stal sa najpredávanejším debutom v islandskej histórii.
.teraz vychádza jeho anglická verzia. Od islandskej sa líši len anglickými textami?
Áno. John Grant mi pomohol s prekladmi islandských textov – asi vieš, že väčšinu z nich napísal môj otec Einar. Na anglickom albume sú presne tie isté piesne ako na islandskom, hudobne sa líšia len v detailoch.
.je zjavné, že islandské publikum sa ti podarilo osloviť nečakane silno. Bolo to podobné aj mimo Islandu?
Na Islande sa to celé udialo veľmí rýchlo: jedného dňa som nahral prvú pesničku, o tri mesiace ma všetci na ostrove poznali. Teraz už hrávame vyše roka mimo Islandu a je jasné, že to ide pomalšie. Hoci na koncerty chodí veľa ľudí a piesne hrajú v rádiách, pre väčšinu som neznámy, čo mi, musím sa priznať, veľmi vyhovuje.
.rozmýšľaš už o ďalšom albume?
V posledných mesiacoch sme boli stále na turné, takže som nenapísal veľa pesničiek. Ešte celý tento rok budeme na cestách a uvidíme, ako to pôjde. Potom si dám voľno, vrátim sa na Island, vyčistím si hlavu a budem skladať nové pesničky. Možno to bude trvať pol roka, možno rok. Uvidíme.
.cítiš sa na pódiu ináč v Reykjavíku než v Londýne?
Ani nie. Na pódiu som väčšinou sám vo svojej hlave a nevšímam si, čo sa deje okolo mňa. Ani po 300 koncertoch som si úplne nezvykol vystupovať pred ľuďmi. Hoci už to nie je také ťažké ako na začiatku, keď sa mi nechcelo veriť, že ma niekto chce počúvať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.