„Sú dirigenti a potom je Claudio Abbado,“ napísal nedávno renomovaný britský časopis, venovaný klasickej hudbe BBC Music Magazine.Táto veta vystihuje takmer kultový status v posledných rokoch čoraz krehkejšie pôsobiaceho umelca. „Dosiahol najvyššie európske hudobné méty. Bol umeleckým riaditeľom v La Scale, vo Viedenskej štátnej opere, viedol Londýnsky symfonický orchester i Berlínsku filharmóniu a všade zanechal pečať svojej osobnosti. Bol známy tým, že z postov odchádzal z principiálnych dôvodov,“ zhrnul Abbadovu kariéru na svojom populárnom blogu britský hudobný publicista Norman Lebrecht.
Claudio Abbado, ktorý v júni minulého roku oslávil osemdesiate narodeniny, si však svet nepodmanil len hudbou, ale aj viacerými gestami vypovedajúcimi o osobnosti hudobníka, známeho svojou málovravnosťou. Keď sa v roku 2008 začalo po dlhom čase hovoriť o jeho návrate do rodného Milána, namiesto honoráru si vyžiadal, aby v meste a v okolí vysadili 90 000 stromov. Patril tiež k podporovateľom úspešného venezuelského programu El Sistema, vychovávajúceho hudobníkov z detí v najchudobnejších štvrtiach tamojších miest. Aj plat, vyplývajúci z čestnej funkcie doživotného senátora, do ktorej ho minulý rok menoval taliansky prezident, venoval na vzdelávanie mladých umelcov. V prípade Abbada, ktorý založil a viedol niekoľko orchestrov zložených z mladých hudobníkov, išlo o celoživotný postoj. „Bol priekopníkom v práci s mladými, inšpiroval a podporoval ich počas celej svojej kariéry. Tým dal svetu príklad, že aj mladí a neskúsení umelci dokážu interpretovať hudbu na najvyššej úrovni, ak sú správne vedení,“ napísal v reakcii na Abbadovu smrť jeho priateľ Daniel Barenboim.
Abbadov očakávaný triumf na napódiu La Scaly sa kvôli dlhotrvajúcej vážnej chorobe v roku 2010 napokon nekonal, uskutočnil sa až v roku 2012. Časť stromov bola vysadená a starosta Milána pri príležitosti rozlúčky s dirigentom, na ktorej sa minulý týždeň zúčastnili tisícky ľudí, prisľúbil v tomto projekte pokračovať. Abbado pôsobil v meste so známou opernou scénou od roku 1968 až do svojho odchodu do Viedenskej štátnej opery v roku 1986 a zanechal v ňom výraznú stopu. Pozýval dirigovať známe mená, predĺžil sezónu, znížil ceny vstupeniek, robil predstavenia v továrňach i pre študentov, počas letných prázdnin umožnil zdarma navštevovať premietanie záznamov opier.
.oči dirigenta
Abbado sa narodil v roku 1933 v Miláne do hudobníckej rodiny. Ako chlapec študoval hru na klavíri a na husliach, ktoré boli aj nástrojom jeho otca. K dirigovaniu ho povzbudilo stretnutie s Leonardom Bernsteinom koncom štyridsiatych rokov, ale aj zážitky s dirigentskými legendami Arturom Toscaninim a Wilhelmom Furtwänglerom. Neskôr spomínal, že bol šokovaný, ako diktátorsky sa Toscanini k orchestru správal. On sám to nikdy nerobil. „Pôsobil ako jemný človek, no mal esprit a charizmu, nepotreboval si získavať rešpekt násilím,“ povedal kontrabasista Slovenskej filharmónie Juraj Griglák, ktorý pod jeho taktovkou hral v Mládežníckom orchestri Gustava Mahlera koncom 80. rokov a pridal spomienku na jeden z dôvodov rešpektu, ktorému sa Abbado medzi hudobníkmi tešil: „Pamätám si, ako sme hrali Prokofievovu kantátu Alexander Nevskij, pričom nad pódiom bolo plátno, na ktorom išiel Ejzenštejnov film Krížnik Potemkin. Nechal som sa na okamih rozptýliť dejom a na chvíľu som sa stratil v parte. Abbado si to ihneď všimol. V približne 100-člennom orchestri nás pritom bolo dvanásť kontrabasistov.“
Bol to Bernstein, ktorý sa o Abbadových očiach na začiatku jeho hudobníckej kariéry vyjadril, že sú očami dirigenta. „Jeho dirigentské gestá boli elegantné a súčasne veľmi úsporné, mal veľkú silu v očiach. Hovoril, že diriguje očami,“ povedala mi v rozhovore aj bývalá riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbeta Rajterová, ktorej kontakty s Abbadom siahajú do čias začiatkov jeho kariéry a spolu svtedajším riaditeľom SF Dr. Ladislavom Mokrým stála aj pri zrode Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera. Po víťazstvách na prestížnych súťažiach Kusevického a Mitropoulosasa sa začiatkom 60. rokov Abbado stal asistentom americkej dirigentskej hviezdy v Newyorskej filharmónii a po návrate do Európy začala jeho kariéra naberať na obrátkach. Všimol si ho Herbert von Karajan a ponúkol mu koncerty v Berlíne a na Salzburskom festivale, kde si Abbado presadil uvedenie Mahlerovej symfónie. Mierny Abbado autoritatívneho Karajana na mieste šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov po jeho smrti v roku 1989 ako prvý Talian nahradil. A ako poznamenáva Lebrecht, bol tiež prvým, kto tento najprestížnejší hudobný post, nechápal ako doživotný.
.hudba ako život
Gustav Mahler povedal, že symfónia musí obsiahnuť všetko, musí byť ako svet. Claudio Abbado, ktorý patril medzi obdivovaných interpretov diel tohto rakúskeho skladateľa, rozšíril jeho metaforu na ľudský život. „Veľká hudba je nevyčerpateľná. V hudbe, podobne ako v živote, neexistujú limity,“ povedal v jednom z rozhovorov a týmto krédom sa aj riadil. Nenechal sa obmedzovať repertoárom: dirigoval opery Rossiniho, Verdiho, Mozarta, Janáčka či Musorgského, symfónie Schuberta, Brahmsa i Beethovena a rovnako pestrý výber koncertov s umelcami ako Martha Argerich, Maurizio Pollini či Maria João Pires. Nevyhýbal sa ani súčasnej hudbe, stál pri zrode festivalu Wien Modern a v jeho naštudovaní zarezonovali diela Berga, Stockhausena i opusy Luigiho Nona. Hoci spolupracoval s najznámejšími svetovými orchestrami od Chicaga cez Londýn až po Viedeň, keď mal pocit, že ho limitujú zákony sezónnej prevádzky, založil vlastné teleso zložené z najlepších hudobníkov sveta, ktoré sa schádzalo a pracovalo v lete. Tak vznikol Lucerne Festival Orchestra. „Vedel strhnúť hudobníkov na nadpozemské výkony. Bol fanatikom detailu, obdareným mimoriadnou energiou. Pamätám si, ako predpoludním skúšal vo Viedni Bergovu operu Vojcek a večer nás dirigoval v Prahe,“ spomína na Claudia Abbada aj šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Mário Košik, ktorý tiež patril k slovenským umelcom získavajúcim profesionálne skúsenosti v obľúbenom mahlerovskom orchestri. A podobne ako mnohí, aj on túto skúsenosť označil za esenciálnu. Pocit, ktorý v súvislosti s Abbadom v rozhovoroch pre knihu Hudba ako alchýmia: Cesty s veľkými dirigentmi a orchestrami od kritika britského denníka The Guardian Toma Servicea, väčšina hudobníkov označila za kľúčový, bol pocit slobody. Slobody vyjadriť sa prostredníctvom hudby a v spoločnom dialógu s dirigentom, ktorému sa nemuseli, ale chceli podriadiť a ktorého najčastejšou vetou na skúškach bolo: „Počúvajte hudbu.“„Som za slobodu a proti všetkému, čo ju potláča,“ povedal v jednom z rozhovorov a tento výrok, týkajúci sa jeho politických názorov na komunizmus a fašizmus, sa vzťahoval aj na jeho prístup k hudbe. Abbadove názory na hudbu i svet výstižne dokumentuje často zmieňovaná príhoda z mladosti. Ako protest proti fašistickej okupácii vtedy na stenu ktoréhosi milánskeho domu napísal: „Viva Bartók!“
Muž, ktorý sadil stromy
Ako hlavná postava z poviedky Jeana Giona Muž,ktorý sadil stromy Claudio Abbado zakladal orchestre, pričom jeho vášňou bola práca s mladými hudobníkmi.V roku 1985 vznikol ako jeho vízia už viackrát zmienený Mládežnícky orchester Gustava Mahlera, v ktorom účinkovalo viacero slovenských hudobníkov. Myšlienkou bolo postaviť orchester z krajín, kde Mahler ako dirigent a skladateľ pôsobil a ktoré rozdeľovala Železná opona. „Projekt mahlerovského orchestra pre mladých pôsobil v tých časoch ako úplne neuveriteľná myšlienka. To, že sa napokon podaril, bol istým spôsobom zázrak. Stretli sme sa dokonca s absurdnými názormi, že za ideou orchestra bolo obnovenie monarchie. Vďaka Mládežníckemu orchestru Gustava Mahlera sa po spoločných sústredeniach mohli mladí slovenskí hudobníci dostať spolu so svojimi zahraničnými kolegami na turné do zahraničia. Zažiť pocit slobody, a samozrejme, získať skúsenosť s Abbadom, ktorý sa postavil pred orchester a jednoducho povedal: „Ja som Claudio.“ Vôbec sa nesprával ako maestro, bol jedným z nich. Jeho práca s mladými hudobníkmi bola fenoménom. Jedno z prvých spoločných sústredení orchestra bolo v Piešťanoch a tí, ktorí sa na ňom zúčastnili, na to nikdy nezabudnú,“ spomína na vznik orchestra Alžbeta Rajterová a vyjadruje ľutosť, že v poslednom čase sa v telese slovenskí hudobníci objavovali pomenej. Abbadovým posledným orchestrom pre mladých bol Orchestra Mozart. Správy o pozastavení činnosti tohto telesa, ktorému venoval v posledných rokoch významnú časť svojej energie, sa objavili len niekoľko dní pred jeho smrťou a boli akoby jej predzvesťou. Taliansky dirigent trpel od roku 2000 vážnou chorobou a to, že jej dokázal vzdorovať tak dlho, a pritom sa naďalej venovať svojej profesii, považovali mnohí za zázrak. Toto obdobie posledných rokov nazval šéf Berlínskych filharmonikov Simon Rattle poeticky „babím letom“ života Claudia Abbada, ktorý ostal s hudbou až do posledných chvíľ, študujúc partitúru Schumannovej symfónie. „Počúvať je pre mňa to najdôležitejšie, počúvať sa navzájom, počúvať, čo hovoria ľudia, počúvať hudbu. A načúvať tichu.“ Tento Abbadov citát som si zámerne nechal na záver. Vypovedá o sile hudby spájať, ale nielen to. Zdanlivo paradoxne ticho bolo tou kvalitou, ktorej dokázal dať taliansky dirigent vo svojich interpretáciách množstvo významov a povýšiť ju na charakteristickú črtu svojho umenia. Ja si budem určite navždy pamätať ticho, ktoré zavládlo v Slovenskej filharmónii po posledných tónoch Deviatej symfónie Gustava Mahlera v roku 2004. Bolo to posledné a jedno z jeho nemnohých účinkovaní v poslednom čase na Slovensku.
Autor je hudobný publicista.
Claudio Abbado, ktorý v júni minulého roku oslávil osemdesiate narodeniny, si však svet nepodmanil len hudbou, ale aj viacerými gestami vypovedajúcimi o osobnosti hudobníka, známeho svojou málovravnosťou. Keď sa v roku 2008 začalo po dlhom čase hovoriť o jeho návrate do rodného Milána, namiesto honoráru si vyžiadal, aby v meste a v okolí vysadili 90 000 stromov. Patril tiež k podporovateľom úspešného venezuelského programu El Sistema, vychovávajúceho hudobníkov z detí v najchudobnejších štvrtiach tamojších miest. Aj plat, vyplývajúci z čestnej funkcie doživotného senátora, do ktorej ho minulý rok menoval taliansky prezident, venoval na vzdelávanie mladých umelcov. V prípade Abbada, ktorý založil a viedol niekoľko orchestrov zložených z mladých hudobníkov, išlo o celoživotný postoj. „Bol priekopníkom v práci s mladými, inšpiroval a podporoval ich počas celej svojej kariéry. Tým dal svetu príklad, že aj mladí a neskúsení umelci dokážu interpretovať hudbu na najvyššej úrovni, ak sú správne vedení,“ napísal v reakcii na Abbadovu smrť jeho priateľ Daniel Barenboim.
Abbadov očakávaný triumf na napódiu La Scaly sa kvôli dlhotrvajúcej vážnej chorobe v roku 2010 napokon nekonal, uskutočnil sa až v roku 2012. Časť stromov bola vysadená a starosta Milána pri príležitosti rozlúčky s dirigentom, na ktorej sa minulý týždeň zúčastnili tisícky ľudí, prisľúbil v tomto projekte pokračovať. Abbado pôsobil v meste so známou opernou scénou od roku 1968 až do svojho odchodu do Viedenskej štátnej opery v roku 1986 a zanechal v ňom výraznú stopu. Pozýval dirigovať známe mená, predĺžil sezónu, znížil ceny vstupeniek, robil predstavenia v továrňach i pre študentov, počas letných prázdnin umožnil zdarma navštevovať premietanie záznamov opier.
.oči dirigenta
Abbado sa narodil v roku 1933 v Miláne do hudobníckej rodiny. Ako chlapec študoval hru na klavíri a na husliach, ktoré boli aj nástrojom jeho otca. K dirigovaniu ho povzbudilo stretnutie s Leonardom Bernsteinom koncom štyridsiatych rokov, ale aj zážitky s dirigentskými legendami Arturom Toscaninim a Wilhelmom Furtwänglerom. Neskôr spomínal, že bol šokovaný, ako diktátorsky sa Toscanini k orchestru správal. On sám to nikdy nerobil. „Pôsobil ako jemný človek, no mal esprit a charizmu, nepotreboval si získavať rešpekt násilím,“ povedal kontrabasista Slovenskej filharmónie Juraj Griglák, ktorý pod jeho taktovkou hral v Mládežníckom orchestri Gustava Mahlera koncom 80. rokov a pridal spomienku na jeden z dôvodov rešpektu, ktorému sa Abbado medzi hudobníkmi tešil: „Pamätám si, ako sme hrali Prokofievovu kantátu Alexander Nevskij, pričom nad pódiom bolo plátno, na ktorom išiel Ejzenštejnov film Krížnik Potemkin. Nechal som sa na okamih rozptýliť dejom a na chvíľu som sa stratil v parte. Abbado si to ihneď všimol. V približne 100-člennom orchestri nás pritom bolo dvanásť kontrabasistov.“
Bol to Bernstein, ktorý sa o Abbadových očiach na začiatku jeho hudobníckej kariéry vyjadril, že sú očami dirigenta. „Jeho dirigentské gestá boli elegantné a súčasne veľmi úsporné, mal veľkú silu v očiach. Hovoril, že diriguje očami,“ povedala mi v rozhovore aj bývalá riaditeľka Slovenskej filharmónie Alžbeta Rajterová, ktorej kontakty s Abbadom siahajú do čias začiatkov jeho kariéry a spolu svtedajším riaditeľom SF Dr. Ladislavom Mokrým stála aj pri zrode Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera. Po víťazstvách na prestížnych súťažiach Kusevického a Mitropoulosasa sa začiatkom 60. rokov Abbado stal asistentom americkej dirigentskej hviezdy v Newyorskej filharmónii a po návrate do Európy začala jeho kariéra naberať na obrátkach. Všimol si ho Herbert von Karajan a ponúkol mu koncerty v Berlíne a na Salzburskom festivale, kde si Abbado presadil uvedenie Mahlerovej symfónie. Mierny Abbado autoritatívneho Karajana na mieste šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov po jeho smrti v roku 1989 ako prvý Talian nahradil. A ako poznamenáva Lebrecht, bol tiež prvým, kto tento najprestížnejší hudobný post, nechápal ako doživotný.
.hudba ako život
Gustav Mahler povedal, že symfónia musí obsiahnuť všetko, musí byť ako svet. Claudio Abbado, ktorý patril medzi obdivovaných interpretov diel tohto rakúskeho skladateľa, rozšíril jeho metaforu na ľudský život. „Veľká hudba je nevyčerpateľná. V hudbe, podobne ako v živote, neexistujú limity,“ povedal v jednom z rozhovorov a týmto krédom sa aj riadil. Nenechal sa obmedzovať repertoárom: dirigoval opery Rossiniho, Verdiho, Mozarta, Janáčka či Musorgského, symfónie Schuberta, Brahmsa i Beethovena a rovnako pestrý výber koncertov s umelcami ako Martha Argerich, Maurizio Pollini či Maria João Pires. Nevyhýbal sa ani súčasnej hudbe, stál pri zrode festivalu Wien Modern a v jeho naštudovaní zarezonovali diela Berga, Stockhausena i opusy Luigiho Nona. Hoci spolupracoval s najznámejšími svetovými orchestrami od Chicaga cez Londýn až po Viedeň, keď mal pocit, že ho limitujú zákony sezónnej prevádzky, založil vlastné teleso zložené z najlepších hudobníkov sveta, ktoré sa schádzalo a pracovalo v lete. Tak vznikol Lucerne Festival Orchestra. „Vedel strhnúť hudobníkov na nadpozemské výkony. Bol fanatikom detailu, obdareným mimoriadnou energiou. Pamätám si, ako predpoludním skúšal vo Viedni Bergovu operu Vojcek a večer nás dirigoval v Prahe,“ spomína na Claudia Abbada aj šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Mário Košik, ktorý tiež patril k slovenským umelcom získavajúcim profesionálne skúsenosti v obľúbenom mahlerovskom orchestri. A podobne ako mnohí, aj on túto skúsenosť označil za esenciálnu. Pocit, ktorý v súvislosti s Abbadom v rozhovoroch pre knihu Hudba ako alchýmia: Cesty s veľkými dirigentmi a orchestrami od kritika britského denníka The Guardian Toma Servicea, väčšina hudobníkov označila za kľúčový, bol pocit slobody. Slobody vyjadriť sa prostredníctvom hudby a v spoločnom dialógu s dirigentom, ktorému sa nemuseli, ale chceli podriadiť a ktorého najčastejšou vetou na skúškach bolo: „Počúvajte hudbu.“„Som za slobodu a proti všetkému, čo ju potláča,“ povedal v jednom z rozhovorov a tento výrok, týkajúci sa jeho politických názorov na komunizmus a fašizmus, sa vzťahoval aj na jeho prístup k hudbe. Abbadove názory na hudbu i svet výstižne dokumentuje často zmieňovaná príhoda z mladosti. Ako protest proti fašistickej okupácii vtedy na stenu ktoréhosi milánskeho domu napísal: „Viva Bartók!“
Muž, ktorý sadil stromy
Ako hlavná postava z poviedky Jeana Giona Muž,ktorý sadil stromy Claudio Abbado zakladal orchestre, pričom jeho vášňou bola práca s mladými hudobníkmi.V roku 1985 vznikol ako jeho vízia už viackrát zmienený Mládežnícky orchester Gustava Mahlera, v ktorom účinkovalo viacero slovenských hudobníkov. Myšlienkou bolo postaviť orchester z krajín, kde Mahler ako dirigent a skladateľ pôsobil a ktoré rozdeľovala Železná opona. „Projekt mahlerovského orchestra pre mladých pôsobil v tých časoch ako úplne neuveriteľná myšlienka. To, že sa napokon podaril, bol istým spôsobom zázrak. Stretli sme sa dokonca s absurdnými názormi, že za ideou orchestra bolo obnovenie monarchie. Vďaka Mládežníckemu orchestru Gustava Mahlera sa po spoločných sústredeniach mohli mladí slovenskí hudobníci dostať spolu so svojimi zahraničnými kolegami na turné do zahraničia. Zažiť pocit slobody, a samozrejme, získať skúsenosť s Abbadom, ktorý sa postavil pred orchester a jednoducho povedal: „Ja som Claudio.“ Vôbec sa nesprával ako maestro, bol jedným z nich. Jeho práca s mladými hudobníkmi bola fenoménom. Jedno z prvých spoločných sústredení orchestra bolo v Piešťanoch a tí, ktorí sa na ňom zúčastnili, na to nikdy nezabudnú,“ spomína na vznik orchestra Alžbeta Rajterová a vyjadruje ľutosť, že v poslednom čase sa v telese slovenskí hudobníci objavovali pomenej. Abbadovým posledným orchestrom pre mladých bol Orchestra Mozart. Správy o pozastavení činnosti tohto telesa, ktorému venoval v posledných rokoch významnú časť svojej energie, sa objavili len niekoľko dní pred jeho smrťou a boli akoby jej predzvesťou. Taliansky dirigent trpel od roku 2000 vážnou chorobou a to, že jej dokázal vzdorovať tak dlho, a pritom sa naďalej venovať svojej profesii, považovali mnohí za zázrak. Toto obdobie posledných rokov nazval šéf Berlínskych filharmonikov Simon Rattle poeticky „babím letom“ života Claudia Abbada, ktorý ostal s hudbou až do posledných chvíľ, študujúc partitúru Schumannovej symfónie. „Počúvať je pre mňa to najdôležitejšie, počúvať sa navzájom, počúvať, čo hovoria ľudia, počúvať hudbu. A načúvať tichu.“ Tento Abbadov citát som si zámerne nechal na záver. Vypovedá o sile hudby spájať, ale nielen to. Zdanlivo paradoxne ticho bolo tou kvalitou, ktorej dokázal dať taliansky dirigent vo svojich interpretáciách množstvo významov a povýšiť ju na charakteristickú črtu svojho umenia. Ja si budem určite navždy pamätať ticho, ktoré zavládlo v Slovenskej filharmónii po posledných tónoch Deviatej symfónie Gustava Mahlera v roku 2004. Bolo to posledné a jedno z jeho nemnohých účinkovaní v poslednom čase na Slovensku.
Autor je hudobný publicista.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.