Pán ma čakal pol hodinu pred domom, kým sa vrátim z obchodu, len aby touto secondhandovou kúpou ušetril dvesto rubľov. Po celej Moskve behajú muži – dostavkári. Systém majú premakaný. Na ich portáloch si človek môže dokonca zakliknúť, koľko mu majú doniesť vydať. Platba kartou je samozrejmosť. Každá reštika či obchod má dostávku a k tomu nevyhnuteľne patrí aj objednávacia aplikácia pre iPhone. Pretože v Moskve majú iPhony všetci. Aj tí chudáci, ktorých vidím vystupovať na konečnej metra a potom nasadať na ďalší autobus. Aj tí čo jazdia na žigulákoch. Včera som objednávala cez iPhone suši. Podľa počtu osôb, ktorý človek v aplikácii zadá, príde aj počet paličiek, wasabi, sójových omáčiek, žuvačiek a vlhčených vreckoviek. Grátis. Nečudo, že som už skoro tri týždne nevyšla z domu. V Moskve je denne mínus 20 a malé bábätká nemôžu do takej zimy von. A tak sme doma. Keď treba cumeľ, objednáme ho. Keď treba jesť, príde suši. Keď potrebujeme dokúriť na balkóne, príde radiátor. Zvláštna doba. Neviem či táto posadnutosť donáškovou službou existuje aj inde na svete, ale ak áno, neveští to nič dobré. Ľudia si neposedia v príjemnej japonskej reštaurácii na suši. Nestretávajú neznámych, nevyskúšajú si nové zimné topánky, dokonca aj lístky do divadla im doručia domov. Našťastie máme psy. Ja teda momentálne žiadneho nemám, ale viem si predstaviť, že keby som mala, jedine on ma dostane v tej zime von, do tej šedivej nádhery. Nadýchať sa vzduchu, pozrieť sa do slnka, vdýchnuť prvé ranné výpary zo susedovej Lady, stretnúť psíčkarov...neviem si predstaviť, čo alebo kto iný by ľudí ako ja, pracujúcich z domu, dostalo von. Do mesta, kde na vás nečaká nič dobré. V zime, v ktorej sa vám pri ústach robí ľad. Je mi ľúto, že si roboticky objednávam potraviny cez iPhone. Aj keď na tom nie je nič zlé, je to strašidelné. Koľko ľudí žije ako hermiti, uzavretí vo svojich bytíkoch, závislých od donáškového systému? Chce sa mi žiť v drevenici a pásť kravy na lúke. To vážne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.