Zažila onakvejších luhárov a „vykukov“, a napriek spomínanej dôverčivosti, žiadna senzácia ju len tak nevyviedla z miery. „Viete, volal sa tak a tak, zobral si tú a tú...“ nevzdával sa americký Slovák. Túžil spoznať osudy svojich predkov. Chcel lepšie pochopiť samého seba, zvaliť vlastné nedostatky na gény a prednosti na prípadných géniov v rodostrome. „No jasné, už viem!“ rozžiarila sa babkina tvár. „On tu v štyridsiatom ôsmom niekoho zabil, tak musel utiecť, aby ho nezavreli.“ „Ehm..“ zavládlo ticho v telefónnych drôtoch. „Haló ste tam?“ pýtala sa babka, akoby sa nechumelilo. Bolo počuť cvaknutie, a pípavý tón hluchého telefónu. Zvedavec zložil. Keď babka túto príhodu rozprávala susedkám, ony si spomenuli, že to nemusel byť „ten, čo nekeho zabil“. V tom čase emigrovali dvaja s rovnakým menom. Jeden niekoho zabil, druhý nezabil nikoho a aj tak utiekol, no vyznaj sa v tom. „Keď bude volať, povedz mu, že môže byť aj z inej fajty. Z tej, čo nikoho neklofla,“ poúčali babku kamarátky. „Možno pošle nejaké doláre,“ snívali sedliačky, ošľahané celoživotným uskromňovaním a sporivými vetrami staroby. Už videli, ako moja babka spravodlivým dielom delí znenazdajky nadobudnuté doláre medzi ne. No videl som to aj ja. Rozdiel bol v tom, že ich babka prideľovala mne, milovanému vnukovi. Ten chlap už nikdy nezavolal. O takých predkov nestál. Milí priatelia, aj my tvoríme minulosť pre tých, čo prídu po nás. Bolo by dobré, aby sa za nás nehanbili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.