V televízii išiel film o Godzile. Neviem, či sa píše s jedným, alebo s dvoma „l“. Ale či s jedným, či s dvoma, je to poriadna obluda. Pamätám sa, kedysi v päťdesiatych rokoch sa tu premietal (starosvetskejší zvrat je „tu dávali“) o tejto Godzile japonský film. Obrovská skala, tá sa zrazu začala droliť, až z nej nakoniec zostala Godzila a začala šarapatiť.
Pravdaže „šarapatiť“ nie je slovo, ktoré by sa k takejto oblude hodilo. Ešte nevhodnejšie by bolo, keby Godzila začala vystrájať. Nie. Taká obluda nešarapatí ani nevystrája. Stačí, keď ožije. Vzbudzuje hrôzu, šíri paniku. Ide z nej strach. Tá japonská obluda ožila po miliónoch rokov a my v kine Praha (predtým Atlon) sme sa triasli od napätia. Aj táto súčasná, americká, bola prapravekým jašterom a napadla Manhattan. To ma teda dosť naštvalo, pretože Manhattan mám rád. Nestačilo, že tam pred šiestimi rokmi dve lietadlá naleteli do Dvojičiek? A to neboli lietadlá z praveku, ale celkom súčasné. Takže čo teraz? Triasť sa v kine pred tým, čo nám nachystala ďaleká minulosť, alebo s obavami čakať, čo napadne našim súčasníkom.
Ako nás zase prekvapia. V tom americkom filme (neviem či ho nakrútili pred Dvojičkami, alebo po) jedna postava hovorí, že treba zabrániť Godzile, aby nakládla vajcia, lebo sa z nich vyliahnu ďalšie Godzily, budú sa rozmnožovať geometrickým radom a človek prestane byť pánom tvorstva. Dosť smiešne, keď to ten chlapík hovorí práve na Manhattane, kde sa práve pán tvorstva postaral o podobnú spúšť, akú spôsobila vo filme Godzila. Akurát, že to nebolo vo filme, ale naozaj. Napriek tomu sa ďalej nakrúcajú filmy o tom, ako nás prepadli všelijaké pavúky nadštandardnej veľkosti, všelijakí mimozemšťania a čojaviemaké obludy, ako nás chcú zlikvidovať, ako sa im to už-už podarí, ale nakoniec všetko dopadne šťastne. Porazíme ich, zvíťazíme, ostávame pánmi Zeme, aby sme sa mohli zlikvidovať sami. A možno majú takéto filmy ešte aj iný zmysel, ako vytvárať napätie a hrôzu. Možno nechtiac upozorňujú na to, že sa dokážeme solidarizovať len v stave absolútneho ohrozenia. Vtedy si rozumieme, spolupracujeme, vzájomne sa zachraňujeme, lebo máme spoločného nepriateľa. Len čo vonkajšie ohrozenie pominie, začneme sa opäť správať ako koruna tvorstva. Začneme tvoriť dejiny: 1. svetová vojna, 2. svetová vojna, holokaust, Stalin, Hitler, Pol Pot, Mao, Balkán, Stredný východ, a tak by sa dalo pokračovať ešte dlho, vlastne donekonečna. Nepotrebujeme Godzilu. Sami sme Godzily.
Pravdaže „šarapatiť“ nie je slovo, ktoré by sa k takejto oblude hodilo. Ešte nevhodnejšie by bolo, keby Godzila začala vystrájať. Nie. Taká obluda nešarapatí ani nevystrája. Stačí, keď ožije. Vzbudzuje hrôzu, šíri paniku. Ide z nej strach. Tá japonská obluda ožila po miliónoch rokov a my v kine Praha (predtým Atlon) sme sa triasli od napätia. Aj táto súčasná, americká, bola prapravekým jašterom a napadla Manhattan. To ma teda dosť naštvalo, pretože Manhattan mám rád. Nestačilo, že tam pred šiestimi rokmi dve lietadlá naleteli do Dvojičiek? A to neboli lietadlá z praveku, ale celkom súčasné. Takže čo teraz? Triasť sa v kine pred tým, čo nám nachystala ďaleká minulosť, alebo s obavami čakať, čo napadne našim súčasníkom.
Ako nás zase prekvapia. V tom americkom filme (neviem či ho nakrútili pred Dvojičkami, alebo po) jedna postava hovorí, že treba zabrániť Godzile, aby nakládla vajcia, lebo sa z nich vyliahnu ďalšie Godzily, budú sa rozmnožovať geometrickým radom a človek prestane byť pánom tvorstva. Dosť smiešne, keď to ten chlapík hovorí práve na Manhattane, kde sa práve pán tvorstva postaral o podobnú spúšť, akú spôsobila vo filme Godzila. Akurát, že to nebolo vo filme, ale naozaj. Napriek tomu sa ďalej nakrúcajú filmy o tom, ako nás prepadli všelijaké pavúky nadštandardnej veľkosti, všelijakí mimozemšťania a čojaviemaké obludy, ako nás chcú zlikvidovať, ako sa im to už-už podarí, ale nakoniec všetko dopadne šťastne. Porazíme ich, zvíťazíme, ostávame pánmi Zeme, aby sme sa mohli zlikvidovať sami. A možno majú takéto filmy ešte aj iný zmysel, ako vytvárať napätie a hrôzu. Možno nechtiac upozorňujú na to, že sa dokážeme solidarizovať len v stave absolútneho ohrozenia. Vtedy si rozumieme, spolupracujeme, vzájomne sa zachraňujeme, lebo máme spoločného nepriateľa. Len čo vonkajšie ohrozenie pominie, začneme sa opäť správať ako koruna tvorstva. Začneme tvoriť dejiny: 1. svetová vojna, 2. svetová vojna, holokaust, Stalin, Hitler, Pol Pot, Mao, Balkán, Stredný východ, a tak by sa dalo pokračovať ešte dlho, vlastne donekonečna. Nepotrebujeme Godzilu. Sami sme Godzily.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.