Rekonštrukcia súdnej rady, osobná zodpovednosť za subjektívne spôsobené škody či preskúmanie 13. a 14. platov sú ďalšie opatrenia, ktoré dal na bubon a dali by sa aj podporiť – keby nešlo o cynickú komédiu. Najlepším dôkazom je práve bublina bezpečnostných previerok. Tie sú totiž ústavne absolútne nepriechodné, čo musí vedieť nielen každý horší právnik od Fica – ak existuje – ale aj každý laik. A na neústavnosti nič nemení ani „zlepšovák“, ktorý ohlásil Fico v televíznej debate s Hrušovským, že na základe vlastných nálezov by o sudcoch nerozhodoval bezpečnostný úrad, ale verdikt by prenechal Súdnej rade. Nejde totiž „iba“ o zasahovanie moci výkonnej do moci súdnej, čo neprejde cez žiadny ústavný dvor v Európe, ale aj o „obyčajnú“ retroaktivitu. Vtedy, keď boli sudcovia doživotne menovaní, totiž o žiadnych previerkach reč nebola.
Je dokonale príznačné, že Hrušovský namiesto toho, aby obnažil, čo za populistickú kampaň premiér znovu raz spustil, naopak, Ficovi sľúbil čosi ako „korektnú politickú diskusiu“, ak teda návrhy budú konštruktívne. A potom sa čuduje, že má 9 percent... Osedlanie témy justície je pritom špeciálne od premiéra prvostupňový cynizmus nielen preto, že šesť rokov z pozície najsilnejšieho muža štátu nečinne prizeral, alebo sa rovno spolupodieľal na vnútornej degenerácii systému.
V jadre tohto zlyhania, ešte vrstvu či dve pod Harabinom, leží od totalitného dedičstva stále neodtrhnutý duch slovenského ľavosúdia. Ten je s múrmi justičných palácov tak zrastený, že ním už nasiakla aj sudcovská generácia, ktorá sa vzdelávala už v slobodných pomeroch. Dedičnou kliatbou celého súdneho prostredia je, že si presne tak ako samotný Fico nevšimlo november 1989. A to ani len tá kritická časť jeho kolegov-spolupútnikov zo socialistických práv, ktorá dnes vládne na súdoch, v službách Harabina, alebo sa radostne zúčastňuje na iných pokušeniach veľkého sveta.
Úplne všetko, napríklad evidentná korupcia pri škandálnych „procesných chybách“, na ktoré majú z pekla šťastie zvlášť poprední mafiáni, sa len na dávne reflexy, samozrejme, zvaliť nedá. Avšak absencia zmyslu pre prirodzené právo, úslužnosť k finančne a mocensky silnejším stranám sporov, slepý formalizmus, šlendriánstvo, intelektuálna nedostatočnosť (čítajte niektoré rozsudky), to všetko je tragická pozostalosť systému, ktorého poslaním pred rokom 1989 nebola služba spravodlivosti, ale jedinej strane a vláde.
Je dokonale príznačné, že Hrušovský namiesto toho, aby obnažil, čo za populistickú kampaň premiér znovu raz spustil, naopak, Ficovi sľúbil čosi ako „korektnú politickú diskusiu“, ak teda návrhy budú konštruktívne. A potom sa čuduje, že má 9 percent... Osedlanie témy justície je pritom špeciálne od premiéra prvostupňový cynizmus nielen preto, že šesť rokov z pozície najsilnejšieho muža štátu nečinne prizeral, alebo sa rovno spolupodieľal na vnútornej degenerácii systému.
V jadre tohto zlyhania, ešte vrstvu či dve pod Harabinom, leží od totalitného dedičstva stále neodtrhnutý duch slovenského ľavosúdia. Ten je s múrmi justičných palácov tak zrastený, že ním už nasiakla aj sudcovská generácia, ktorá sa vzdelávala už v slobodných pomeroch. Dedičnou kliatbou celého súdneho prostredia je, že si presne tak ako samotný Fico nevšimlo november 1989. A to ani len tá kritická časť jeho kolegov-spolupútnikov zo socialistických práv, ktorá dnes vládne na súdoch, v službách Harabina, alebo sa radostne zúčastňuje na iných pokušeniach veľkého sveta.
Úplne všetko, napríklad evidentná korupcia pri škandálnych „procesných chybách“, na ktoré majú z pekla šťastie zvlášť poprední mafiáni, sa len na dávne reflexy, samozrejme, zvaliť nedá. Avšak absencia zmyslu pre prirodzené právo, úslužnosť k finančne a mocensky silnejším stranám sporov, slepý formalizmus, šlendriánstvo, intelektuálna nedostatočnosť (čítajte niektoré rozsudky), to všetko je tragická pozostalosť systému, ktorého poslaním pred rokom 1989 nebola služba spravodlivosti, ale jedinej strane a vláde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.