Na rozdiel od sveta ako celku však nerovnosť v rámci jednotlivých rozvinutých krajín rastie. Medzi rokmi 1997 a 2007 stúpol podiel príjmov najbohatšieho percenta amerických domácností o 13,5 percentného bodu, a obdobný trend je vidno aj v Európe. Dokonca i v rovnostárskom Švédsku, ktoré vykazuje nižšiu mieru príjmovej nerovnosti, tá narástla o štvrtinu v priebehu jedinej generácie.
Priečky na príjmovom rebríčku sa teda od seba vzďaľujú. Šanca, že sa človek dostane z jednej priečky na druhú, sa však nemení, keďže medzigeneračná mobilita v Spojených štátoch je mimoriadne stabilná. To je buď dobrou, alebo zlou správou, podľa toho, či súhlasíme s názorom, že Spojené štáty poskytujú chudobným ľuďom dobré šance vypracovať sa z ničoho. Ale pravda je, že ak aj Spojené štáty považujeme sa nerovnú spoločnosť, jej miera medzigeneračnej mobility je prekvapivo podobná tej švédskej.
Rastúca nerovnosť na Západe má navyše dve zložky. Predovšetkým, príjmy najbohatších domácností rastú rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Príčinou je do značnej miery technologická zmena a globalizácia, ktoré napomáhajú efektu známemu ako „ekonómia superhviezd.“ Vo svete malých bariér pre obchod a cestovanie – a tiež internetu – môžu mimoriadne talentovaní jednotlivci a firmy s výnimočnými nápadmi osloviť zákazníkov na celom svete. Keď Paganini chcel, aby o ňom vedelo širšie európske poslucháčstvo, vydal sa v roku 1828 na trojročné koncertné turné po veľkých európskych mestách. Dnes prakticky kohokoľvek na svete, od Rwandy po Grónsko, delí od nahrávok najlepších svetových umelcov len niekoľko kliknutí na Youtube. Je preto pochopiteľné, že možnosti „top 1 percenta“ na zbohatnutie sú rádovo vyššie než kedykoľvek predtým.
Naozajstným problémom rastúcej nerovnosti je to, že v Spojených štátoch mediánový príjem od 70. rokov prakticky nerástol. Príčiny sú štrukturálne. Vyspelé ekonomiky 21. storočia kladú vyššie nároky na mentálne schopnosti jednotlivca, než kedykoľvek v histórii. Zamestnania sú čoraz abstraktnejšie, horšie monitorovateľnejšie, a častejšie sa menia. Akékoľvek mechanické či rutinné úlohy za ľudí zvládajú počítače, alebo lacnejšie platení pracovníci v rozvojových krajinách. Je naozaj ťažko viniť obyčajných ľudí na Západe – zvyknutých na rutinné a stabilné zamestnania – že majú ťažkosti v takejto konkurencii obstáť.
Čo s tým? Namiesto márnej, ale politicky príťažlivej snahy trestať bohatých by mali politici riešiť skutočný problém. Potenciálnych odpovedí je neúrekom: lepšie základné a stredné školstvo (ktoré mladých ľudí pripraví – bez ohľadu na ich pôvod – na zložitosť hospodárstva, v ktorom sa budú pohybovať), podpora flexibility práce a geografickej mobility a odstraňovanie inštitucionálnych bariér, ktorým čelia chudobní ľudia a stredné vrstvy.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Priečky na príjmovom rebríčku sa teda od seba vzďaľujú. Šanca, že sa človek dostane z jednej priečky na druhú, sa však nemení, keďže medzigeneračná mobilita v Spojených štátoch je mimoriadne stabilná. To je buď dobrou, alebo zlou správou, podľa toho, či súhlasíme s názorom, že Spojené štáty poskytujú chudobným ľuďom dobré šance vypracovať sa z ničoho. Ale pravda je, že ak aj Spojené štáty považujeme sa nerovnú spoločnosť, jej miera medzigeneračnej mobility je prekvapivo podobná tej švédskej.
Rastúca nerovnosť na Západe má navyše dve zložky. Predovšetkým, príjmy najbohatších domácností rastú rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Príčinou je do značnej miery technologická zmena a globalizácia, ktoré napomáhajú efektu známemu ako „ekonómia superhviezd.“ Vo svete malých bariér pre obchod a cestovanie – a tiež internetu – môžu mimoriadne talentovaní jednotlivci a firmy s výnimočnými nápadmi osloviť zákazníkov na celom svete. Keď Paganini chcel, aby o ňom vedelo širšie európske poslucháčstvo, vydal sa v roku 1828 na trojročné koncertné turné po veľkých európskych mestách. Dnes prakticky kohokoľvek na svete, od Rwandy po Grónsko, delí od nahrávok najlepších svetových umelcov len niekoľko kliknutí na Youtube. Je preto pochopiteľné, že možnosti „top 1 percenta“ na zbohatnutie sú rádovo vyššie než kedykoľvek predtým.
Naozajstným problémom rastúcej nerovnosti je to, že v Spojených štátoch mediánový príjem od 70. rokov prakticky nerástol. Príčiny sú štrukturálne. Vyspelé ekonomiky 21. storočia kladú vyššie nároky na mentálne schopnosti jednotlivca, než kedykoľvek v histórii. Zamestnania sú čoraz abstraktnejšie, horšie monitorovateľnejšie, a častejšie sa menia. Akékoľvek mechanické či rutinné úlohy za ľudí zvládajú počítače, alebo lacnejšie platení pracovníci v rozvojových krajinách. Je naozaj ťažko viniť obyčajných ľudí na Západe – zvyknutých na rutinné a stabilné zamestnania – že majú ťažkosti v takejto konkurencii obstáť.
Čo s tým? Namiesto márnej, ale politicky príťažlivej snahy trestať bohatých by mali politici riešiť skutočný problém. Potenciálnych odpovedí je neúrekom: lepšie základné a stredné školstvo (ktoré mladých ľudí pripraví – bez ohľadu na ich pôvod – na zložitosť hospodárstva, v ktorom sa budú pohybovať), podpora flexibility práce a geografickej mobility a odstraňovanie inštitucionálnych bariér, ktorým čelia chudobní ľudia a stredné vrstvy.
Autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.