Zlato prinieslo investorom v posledných rokoch veľmi podpriemerné výnosy. Využívajú ho ako ochranu proti inflácii. V minulých rokoch však typický západný konzum upadol a s ním aj inflácia. Žiadne riziko inflácie – žiadna potreba nakupovať zlato. Cena zlata preto po minulé roky klesala. Prečo teda Čína zlato nakupuje?
.svetová rezervná mena
Po prijatí Bretton-woodskej menovej dohody (1944) sa americký dolár stal jedinou menou s garantovanou konvertibilitou za zlato. Hodnota všetkých ostatných svetových mien bola pevne stanovená k doláru. Americké peniaze začali plniť úlohu svetovej rezervnej meny a ich hodnota bola garantovaná obrovskými rezervami zlata, ktoré Spojené štáty nahromadili po druhej svetovej vojne. To bol zrod Ameriky ako finančnej veľmoci.
V tomto novom svetovom zriadení začali vývozcovia za svoj tovar dostávať doláre. Tie si potom uložili vo svojich bankách, ktoré za ne nakupovali americké štátne dlhopisy. Keďže sú banky povinné držať si určité stanovené množstvo bezrizikových investícií ako rezervu, takzvané „T-bills” sa pre ne stali skvelou úschovňou peňazí. Nikto nespochybňoval bezrizikovosť štátneho dlhu, garantovaného najmocnejšou krajinou sveta. Američania si tak zabezpečili nekonečný dopyt po svojich dlhopisoch – mohli sa zadlžiť tak veľmi, ako len chceli a ešte udržovať stály obchodný deficit. Rozmach amerického konzumu 60. rokov sa mohol začať.
Až na to, že perpetuum mobile nefunguje. V ekonómii existuje niečo, čomu sa hovorí Triffinov paradox. Poukazuje na to, že vyššie opísaný systém môže pokračovať len dovtedy, pokým bude Amerika udržovať stály obchodný deficit. Ten ale vedie k strate dôvery v systém samotný. Ako rástol medzinárodný obchod, zvyšoval sa aj dopyt po amerických dlhopisoch. Nastáva paradoxná situácia. S rastom množstva amerických dlhopisov v obehu rastie aj celkový americký dlh a množstvo obiehajúcich dolárov. S obavami o splatnosť dlhu prestávajú americké dlhopisy pôsobiť bezrizikovo. Zároveň s rastom množstva dolárov v obehu klesá aj dôvera investorov v ich hodnotu v pomere ku zlatu.
Táto paradoxná situácia sa priblížila nepríjemne blízko k realite v 70. rokoch počas vojny vo Vietname. Vďaka obrovským množstvám dlhopisov, ktoré musela Amerika vytlačiť a predať, aby mohla financovať drahú vojnu, sa dolár zrazu zdal umelo precenený voči zlatu. Výmena dolárov za zlato – namiesto nakupovania amerických dlhopisov – začala byť preferenciou investorov a bánk. Začal sa masívny odliv zlata z Ameriky, ktorý zastavil až prezident Richard Nixon, keď zrušil jediné spojivo medzi dolárom a reálnou hodnotou – jeho konvertibilitu za zlato. Začal tak fungovať nový systém, v ktorom mala byť hodnota každej meny určená dopytom po nej.
Našťastie pre Ameriku, obrovský ekonomický rast Číny dodal nové palivo ich upadajúcemu perpetuu mobile. Čína sa stala svetovou fabrikou na výrobu takmer všetkého a najväčším exportérom výrobkov do sveta. Aby zabránila zvýšeniu hodnoty svojej meny renminbi voči doláru (čo by viedlo k vyššej cene čínskych výrobkov vo svete), nahromadila Ríša stredu veľké rezervy amerických dlhopisov. Čína sa tak ocitla v slepom kruhu, pretože keby začala likvidovať svoje rezervy dolárov, zapríčinilo by to špirálovitý rast ich meny.
Nie div, že sa Číňania takýmto udalostiam neradujú. Sediac na obrovskej halde amerického dlhu, guvernér Čínskej ľudovej banky vzdal hold Keynesovi, keď naznačil, že svetový finančný systém by mal zavrhnúť dolár a prijať nezávislú svetovú menu – obdobu Keynesom navrhovaného bancoru.
Žiaľ, dejiny majú tendenciu sa opakovať. Prekvapivý apetít Číny po zlate a vytvorenie Šanghajskej zóny voľného obchodu s voľnou konvertibilitou jüanu sú náznakom toho, že by čínsky jüan mohol prevziať úlohu svetovej rezervnej meny. Výmena americkej finančnej dominancie za tú čínsku by bola spásou pre Číňanov – zbavili by sa svojej nútenej závislosti od amerických dlhopisov.
Je tu taktiež problém zvyšujúcich sa platov. Prílev superlacných čínskych robotníkov do fabrík nie je nekonečný. Čeliac takzvanej pasci stredného príjmu (hospodárstvo postavené na lacnej výrobe prestane rásť v momente, keď sa zlepší životná úroveň robotníkov) musia preto Číňania vymyslieť nový model rastu pre svoju ekonomiku. Ten by mal prísť z vlastného konzumu, ktorý sa čínska vláda snaží povzbudiť.
.bitcoin na scéne
Dejiny sa opakujú. Snaha Číny dostať sa tam, kde bola Amerika, však nepomôže vyriešiť Triffinov paradox, ktorý vzniká, keď jediná štátna mena plní taktiež úlohu svetovej rezervnej meny. Je ťažké skĺbiť konanie viacerých; predovšetkým ak sa do toho mieša ľudská túžba po moci. Je preto veľmi nepravdepodobné, že raz budeme svedkami dohody medzi národmi o založení jednotnej nezávislej rezervnej meny.
A preto má Bitcoin význam. Alebo skôr Bitcoin v2. Pozorovateľovi tejto virtuálnej meny, astronomického rastu jej hodnoty v priebehu jediného roka a cirkusu, ktorý spustila v médiách, zostáva skonštatovať jediné – Bitcoin je podozrivý nie preto, lebo môže byť zneužitý zločincami, ale preto, lebo pôsobí ako ďalšia trhová bublina. Vopred ohraničené množstvo bitcoinov spôsobilo rast ich hodnoty. Novodobí „zlatokopi“ používajú silné počítače na lúštenie zložitých kódov, za čo sú odmeňovaní bitcoinmi, až pokiaľ ich celkové množstvo dosiahne limit 21 miliónov. Napriek tomu je Bitcoin dôležitý. Je to dôkaz, že fungovanie meny, ktorá je úplne nezávislá od ktoréhokoľvek štátu alebo inej autority, je možné. Nejaká forma nového Bitcoinu v2 by preto teoreticky v budúcnosti mohla prevziať úlohu svetovej rezervnej meny. Raz a navždy by sa tak vyriešil Triffinov paradox.
Autor pôsobí ako daňový poradca v Manchesteri.
.svetová rezervná mena
Po prijatí Bretton-woodskej menovej dohody (1944) sa americký dolár stal jedinou menou s garantovanou konvertibilitou za zlato. Hodnota všetkých ostatných svetových mien bola pevne stanovená k doláru. Americké peniaze začali plniť úlohu svetovej rezervnej meny a ich hodnota bola garantovaná obrovskými rezervami zlata, ktoré Spojené štáty nahromadili po druhej svetovej vojne. To bol zrod Ameriky ako finančnej veľmoci.
V tomto novom svetovom zriadení začali vývozcovia za svoj tovar dostávať doláre. Tie si potom uložili vo svojich bankách, ktoré za ne nakupovali americké štátne dlhopisy. Keďže sú banky povinné držať si určité stanovené množstvo bezrizikových investícií ako rezervu, takzvané „T-bills” sa pre ne stali skvelou úschovňou peňazí. Nikto nespochybňoval bezrizikovosť štátneho dlhu, garantovaného najmocnejšou krajinou sveta. Američania si tak zabezpečili nekonečný dopyt po svojich dlhopisoch – mohli sa zadlžiť tak veľmi, ako len chceli a ešte udržovať stály obchodný deficit. Rozmach amerického konzumu 60. rokov sa mohol začať.
Až na to, že perpetuum mobile nefunguje. V ekonómii existuje niečo, čomu sa hovorí Triffinov paradox. Poukazuje na to, že vyššie opísaný systém môže pokračovať len dovtedy, pokým bude Amerika udržovať stály obchodný deficit. Ten ale vedie k strate dôvery v systém samotný. Ako rástol medzinárodný obchod, zvyšoval sa aj dopyt po amerických dlhopisoch. Nastáva paradoxná situácia. S rastom množstva amerických dlhopisov v obehu rastie aj celkový americký dlh a množstvo obiehajúcich dolárov. S obavami o splatnosť dlhu prestávajú americké dlhopisy pôsobiť bezrizikovo. Zároveň s rastom množstva dolárov v obehu klesá aj dôvera investorov v ich hodnotu v pomere ku zlatu.
Táto paradoxná situácia sa priblížila nepríjemne blízko k realite v 70. rokoch počas vojny vo Vietname. Vďaka obrovským množstvám dlhopisov, ktoré musela Amerika vytlačiť a predať, aby mohla financovať drahú vojnu, sa dolár zrazu zdal umelo precenený voči zlatu. Výmena dolárov za zlato – namiesto nakupovania amerických dlhopisov – začala byť preferenciou investorov a bánk. Začal sa masívny odliv zlata z Ameriky, ktorý zastavil až prezident Richard Nixon, keď zrušil jediné spojivo medzi dolárom a reálnou hodnotou – jeho konvertibilitu za zlato. Začal tak fungovať nový systém, v ktorom mala byť hodnota každej meny určená dopytom po nej.
Našťastie pre Ameriku, obrovský ekonomický rast Číny dodal nové palivo ich upadajúcemu perpetuu mobile. Čína sa stala svetovou fabrikou na výrobu takmer všetkého a najväčším exportérom výrobkov do sveta. Aby zabránila zvýšeniu hodnoty svojej meny renminbi voči doláru (čo by viedlo k vyššej cene čínskych výrobkov vo svete), nahromadila Ríša stredu veľké rezervy amerických dlhopisov. Čína sa tak ocitla v slepom kruhu, pretože keby začala likvidovať svoje rezervy dolárov, zapríčinilo by to špirálovitý rast ich meny.
Nie div, že sa Číňania takýmto udalostiam neradujú. Sediac na obrovskej halde amerického dlhu, guvernér Čínskej ľudovej banky vzdal hold Keynesovi, keď naznačil, že svetový finančný systém by mal zavrhnúť dolár a prijať nezávislú svetovú menu – obdobu Keynesom navrhovaného bancoru.
Žiaľ, dejiny majú tendenciu sa opakovať. Prekvapivý apetít Číny po zlate a vytvorenie Šanghajskej zóny voľného obchodu s voľnou konvertibilitou jüanu sú náznakom toho, že by čínsky jüan mohol prevziať úlohu svetovej rezervnej meny. Výmena americkej finančnej dominancie za tú čínsku by bola spásou pre Číňanov – zbavili by sa svojej nútenej závislosti od amerických dlhopisov.
Je tu taktiež problém zvyšujúcich sa platov. Prílev superlacných čínskych robotníkov do fabrík nie je nekonečný. Čeliac takzvanej pasci stredného príjmu (hospodárstvo postavené na lacnej výrobe prestane rásť v momente, keď sa zlepší životná úroveň robotníkov) musia preto Číňania vymyslieť nový model rastu pre svoju ekonomiku. Ten by mal prísť z vlastného konzumu, ktorý sa čínska vláda snaží povzbudiť.
.bitcoin na scéne
Dejiny sa opakujú. Snaha Číny dostať sa tam, kde bola Amerika, však nepomôže vyriešiť Triffinov paradox, ktorý vzniká, keď jediná štátna mena plní taktiež úlohu svetovej rezervnej meny. Je ťažké skĺbiť konanie viacerých; predovšetkým ak sa do toho mieša ľudská túžba po moci. Je preto veľmi nepravdepodobné, že raz budeme svedkami dohody medzi národmi o založení jednotnej nezávislej rezervnej meny.
A preto má Bitcoin význam. Alebo skôr Bitcoin v2. Pozorovateľovi tejto virtuálnej meny, astronomického rastu jej hodnoty v priebehu jediného roka a cirkusu, ktorý spustila v médiách, zostáva skonštatovať jediné – Bitcoin je podozrivý nie preto, lebo môže byť zneužitý zločincami, ale preto, lebo pôsobí ako ďalšia trhová bublina. Vopred ohraničené množstvo bitcoinov spôsobilo rast ich hodnoty. Novodobí „zlatokopi“ používajú silné počítače na lúštenie zložitých kódov, za čo sú odmeňovaní bitcoinmi, až pokiaľ ich celkové množstvo dosiahne limit 21 miliónov. Napriek tomu je Bitcoin dôležitý. Je to dôkaz, že fungovanie meny, ktorá je úplne nezávislá od ktoréhokoľvek štátu alebo inej autority, je možné. Nejaká forma nového Bitcoinu v2 by preto teoreticky v budúcnosti mohla prevziať úlohu svetovej rezervnej meny. Raz a navždy by sa tak vyriešil Triffinov paradox.
Autor pôsobí ako daňový poradca v Manchesteri.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.