K znepokojeným hlasom sa minulý týždeň verejne pripojil aj Henry Kissinger. Bývalý americký minister zahraničných vecí z administratívy Geralda Forda aj Richarda Nixona patril najmä v sedemdesiatych rokoch k najvplyvnejším ľuďom, ktorí formovali americkú zahraničnú politiku. Aj skúsenosti zo studenej vojny ho priviedli k záveru, že Japonci a Číňania môžu stáť na pokraji vojnového konfliktu.
„Ázia je na tom podobne ako Európa v 19. storočí, vojnový konflikt sa tu v zásade nevylučuje,“ povedal v Mníchove, kde sa na konferencii preberala téma bezpečnostných rizík v spomínanom regióne. Fu Ying, predsedníčka Výboru pre medzinárodné vzťahy z čínskeho ľudového zhromaždenia, pri tejto príležitosti priznala, že vzťahy medzi Čínou a Japonskom sú „pravdepodobne v najhoršom bode“. Fu Ying zároveň zdôraznila, že Čína nepripustí narušenie rovnováhy v regióne, a ak to bude potrebné, podnikne dôrazné kroky, „účinne zareaguje na akúkoľvek provokáciu“. Znamená to vojnu? Žiaľ, mohlo by.
.neobývané, ale významné územie
Spory sa týkajú najmä súostrovia, ktoré Japonci nazývajú Senkaku a Číňania zase Ťiao-jü. Toto súostrovie sa nachádza vo Východočínskom mori, leží východne od Číny a juhozápadne od japonskej Okinawy. Ostrovov je osem, dohromady plocha ich súše nepresahuje sedem štvorcových kilometrov, a sú neobývané. Zato však ich vody predstavujú veľmi bohaté loviská rýb a zároveň je predpoklad, že by sa na morskom dne v ich okolí dala ziskovo ťažiť ropa a zemný plyn.
Strategický význam týchto na pohľad málo atraktívnych ostrovov je teda značný. A majú aj silnú symbolickú hodnotu pre krajiny, ktoré si ich prostredníctvom riešia dávne spory o dominanciu v regióne. Pre Čínu je vlastníctvo ostrovov Ťiao-jü otázkou cti aj preto, že pôvodne sa súostrovie politicky spájalo s Taiwanom, ktorý Ťiao-jü spravoval ešte v časoch, keď sám patril k Číne. Taiwan sám si tiež nárokuje vlastníctvo ostrovov, no realisticky treba vidieť, že mu súčasná situácia musí vyhovovať väčšmi, ako keby sa ostrovy dostali do rúk Číne. Peking totiž stále odmieta nezávislosť Taiwanu, a ak by získal sporné súostrovie, mal by k nemu nepríjemne bližšie. Zatiaľ však taiwanské rybárske lode pravidelne prichádzajú do konfliktu s japonskými hliadkovými plavidlami, čo sa nezaobíde bez siláckej rétoriky z úst politikov.
.náhle príťažlivé územie
Dejiny vlastníctva ostrovov Senkaku či Ťiao-jü pritom vyzerajú, aspoň pre Európana, relatívne nekomplikovane. Od 19. storočia patrí súostrovie Japonsku, ktoré tu 14. januára 1895 vztýčilo svoju vlajku a oficiálne vyhlásilo vládu nad týmto územím. Japonci nárok podporili tvrdením, že ostrovy desať rokov predtým pozorovali a zistili, že sú trvalo neobývané. Japonsko si ich administratívne pričlenilo k súostroviu Nansei Šoto, ktoré bolo už vtedy súčasťou jeho územia.
Zostalo to tak vyše pol storočia. Väčší problém s týmto usporiadaním nastal až po druhej svetovej vojne, keď došlo k zmene pomerov nielen vo Východočínskom mori. V roku 1951 muselo porazené Japonsko v San Franciscu podpísať mierovú zmluvu a touto zmluvou sa vzdalo niektorých teritórií, medzi nimi aj súostrovia Nansei Šoto a všetkých oblastí, ktoré k nemu úradne patrili. Dvadsať rokov bolo Nansei Šoto pod kuratelou Američanov, potom, v roku 1971, sa vrátilo Japonsku. Aj s neobývanými ostrovmi Senkaku.
To však už bola iná doba ako v päťdesiatych rokoch a všetky krajiny, ktoré mohli, sa sústredili na prírodné bohatstvo. Ťažba z morského dna v okolí ostrovov vrátených Japonsku začala vyzerať ako uskutočniteľná možnosť. Čína vyhlásila, že ostrovy sú jej územím a že ním boli odnepamäti, keď ich využívala na rybolov.
.ja tie ostrovy kúpim!
Spor odvtedy vstúpil do omnoho militantnejšej fázy. V okolí ostrovov stále hliadkuje japonská pobrežná stráž, pravidelne však dochádza ku konfliktom s čínskymi rybármi a aktivistami. V deväťdesiatych rokoch sa dokonca odohrala tragédia, keď 46-ročný hongkonský aktivista David Chan skočil počas konfliktu s japonskou strážou do mora a utopil sa. Japonsko vyjadrilo rodine zosnulého účasť, v Hongkongu sa konali protestné zhromaždenia pred japonským konzulátom a diplomatická roztržka sa riešila ešte dlho. V septembri 2010 zajalo Japonsko čínsky vlečný čln aj s posádkou, ktorý narazil do dvoch lodí pobrežnej stráže, napokon posádku prepustilo.
Potom do nekonečnej drámy zasiahol svojím typickým fanfarónskym štýlom tokijský starosta Šintaro Išihara. Počas svojho prejavu na pôde nadácie Heritage Foundation vo Washingtone vyhlásil, že veľmi rád odkúpi tri ostrovy zo súostrovia Senkaku, ktoré vlastní istý japonský súkromný subjekt. Nie za vlastné, ale za štátne peniaze. Čína zareagovala okamžite. „Jednostranný akt zo strany Japonska by bol nezákonný a neplatný,“ vyhlásil vtedy hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí. Japonská vláda napokon odkúpila tri ostrovy sama, pretože starosta Tokia je známy provokatér a keby to urobil on, medzinárodný škandál by zrejme presiahol znesiteľné rozmery. Od roku 2012 sa však spory aj tak znepokojivo vystupňovali.
.región sa mení
Japonsko sa permanentne snaží o posilnenie svojej pobrežnej stráže, o zvýšenie jej rozpočtu a zlepšenie výzbroje. Čína to považuje za provokáciu. V novembri minulého roka sa však na provokáciu mohli sťažovať Japonci – to keď Číňania vyhlásili nad ostrovmi monitorovanú zónu, v ktorej sa všetky lietadlá, civilné či vojenské, musia identifikovať, inak budú zostrelené. Keďže zóna, ktorej hranice určila Čína, sa prelína s priestorom, kam bežne lietajú japonské vojenské lietadlá, riziká zóny sú značné.
Celý konflikt zreteľne odráža siločiary, ktoré sa tiahnu v priestore, ale najmä v čase. Región sa totiž prudko, priam zo dňa na deň, mení. Japonsko sa z krajiny, ktorá bola dlho hegemónom aj agresorom (sprvoti vojenským, po porážke v druhej svetovej vojne len ekonomickým), stáva chabým tieňom svojej bývalej moci. Dnes už len rieši ekonomické problémy a vyrovnáva sa s rastúcou mohutnosťou Číny. Nie je schopné konkurovať jej ani hospodársky, ani vojensky. Čína sa má v druhej dekáde tohto tisícročia stať najväčšou ekonomikou sveta a jej momentálny rast je závideniahodný: ide o 7,7 percenta ročne. Japonsko po biede dosiahlo 1,9-percentný rast a je veľmi zadlžené. Čína je vo veľkosti vojenského rozpočtu druhá krajina vo svete, za USA, Japonsko je na piatom mieste. Čínsky vojenský rozpočet je trojnásobkom toho japonského.
Japonsko však napriek úpadku – ba práve v jeho dôsledku – opäť objavilo čaro nacionalizmu. Nacionalistická ideológia už pomohla v ťažkom období nejednej politickej garnitúre, a nejednu aj strhla z ťažkého obdobia rovno do vojny. Premiér Šinzo Abe nacionalizmus využíva a vystupuje ako muž, ktorý si ctí japonskú minulosť, aj s jej problematickými obdobiami. Po ére, keď sa hrdosť Japoncov realizovala v ekonomických úspechoch, totiž prišla bieda, a vtedy je jednoduchšie cítiť národne. K tomu logicky patria návštevy pamätníkov druhej svetovej vojny. Šinzo Abe sa iste nazdáva, že vie, čo robí, ale jeho konanie zbytočne prispieva k napätiu. Bolo to vidieť aj na konferencii v Davose. Tam Abe prirovnal vzťahy medzi Japonskom a Čínou k napätiu, čo panovalo medzi Veľkou Britániou a Nemeckom pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Nemilý dojem potom naprávali diplomati vyhláseniami, že premiér Abe to nemyslel ako výstrahu pred vojnou – len poukázal na silné obchodné styky Nemcov a Britov.
.z malej iskry vznikne požiar
Medzinárodné spoločenstvo sa znepokojene prizerá. USA má jednoznačne obavy z čínskej moci, (ktorej obmedzenia sú už teraz v nedohľadne, a ktovie, čo bude o pár rokov?), a tak počínanie Japonska vníma s istou toleranciou. Ani tá tolerancia však nebude bezhraničná. Predovšetkým však Američania nepotrebujú v oblasti nijaký otvorený konflikt, v ktorom by museli, ako ich zaväzuje zmluva, prísť na pomoc japonským spojencom, a tak vyzývajú na diplomatické riešenia.
Žiaľ, existujú vážne a podľa všetkého vôbec nie nepodložené obavy, že k otvorenému konfliktu za daných okolností stačí málo. Napríklad nevhodná reakcia pilota lietadla alebo kapitána niektorej lode, náhodne vzniknutá konfrontácia a potom už len neschopnosť jednej či druhej krajiny priznať vinu a ustúpiť. Z iskry sa oheň rozpúta veľmi ľahko, keď je naokolo dosť horľavín. To platí aj v prenesenom zmysle. Tak Peking, ako aj Tokio totiž práve teraz trúsia priveľa „horľavých“ komentárov a vyhlásení.
Nádej v tomto okamihu vzbudzujú najmä ekonomické vzťahy – na ktoré poukazoval aj Šinzo Abe. Tie naberajú, na rozdiel od vzťahov politických, pozitívny smer. Čína je pre Japonsko obchodný partner číslo jeden. Japonsko je pre Čínu dôležité najmä preto, že japonské technológie, ktoré dováža, jej umožňujú zvyšovať výrobu, a teda aj cieľ, o ktorý jej ekonomicky ide v prvom rade: export. Japonské firmy zase v Číne nachádzajú odbytisko a lacné pracovné sily.
Japonská a čínska ekonomika sa k sebe „dokonale hodia“, ako zhodnotil pre Christian Science Monitor Martin Schultz, hlavný ekonóm Výskumného inštitútu Fujitsu v Tokiu. „Veľký mladý trh v Číne je ideálny pre japonský starnúci priemysel,“ povedal. „Politicky však zostáva všetko komplikované,“ pripúšťa a vysvetľuje: „Preto japonské firmy rozvíjajú aj stratégie, ktoré sa zameriavajú nielen na Čínu, ale so silnou čínskou ekonomikou spájajú aj širší ázijský trh. Čínske firmy zase hľadajú investičné príležitosti aj v juhovýchodnej Ázii.“
.zapchá ekonomika ústa nacionalistom?
Postačí ekonomický koláč na to, aby zapchal ústa nacionalistom z oboch rozhádaných strán? Ak áno, a ak budú obavy z konfliktu silnejšie ako chuť dokázať si silu, budeme svedkami malých ústupkov, sotva badateľného cúvania od nebezpečnej hranice napätia. No rátajme s tým, že obe strany sa budú silou-mocou usilovať o zachovanie tváre. Nielen v ázijskej politickej realite je to totiž nevyhnutnosť.
„Ázia je na tom podobne ako Európa v 19. storočí, vojnový konflikt sa tu v zásade nevylučuje,“ povedal v Mníchove, kde sa na konferencii preberala téma bezpečnostných rizík v spomínanom regióne. Fu Ying, predsedníčka Výboru pre medzinárodné vzťahy z čínskeho ľudového zhromaždenia, pri tejto príležitosti priznala, že vzťahy medzi Čínou a Japonskom sú „pravdepodobne v najhoršom bode“. Fu Ying zároveň zdôraznila, že Čína nepripustí narušenie rovnováhy v regióne, a ak to bude potrebné, podnikne dôrazné kroky, „účinne zareaguje na akúkoľvek provokáciu“. Znamená to vojnu? Žiaľ, mohlo by.
.neobývané, ale významné územie
Spory sa týkajú najmä súostrovia, ktoré Japonci nazývajú Senkaku a Číňania zase Ťiao-jü. Toto súostrovie sa nachádza vo Východočínskom mori, leží východne od Číny a juhozápadne od japonskej Okinawy. Ostrovov je osem, dohromady plocha ich súše nepresahuje sedem štvorcových kilometrov, a sú neobývané. Zato však ich vody predstavujú veľmi bohaté loviská rýb a zároveň je predpoklad, že by sa na morskom dne v ich okolí dala ziskovo ťažiť ropa a zemný plyn.
Strategický význam týchto na pohľad málo atraktívnych ostrovov je teda značný. A majú aj silnú symbolickú hodnotu pre krajiny, ktoré si ich prostredníctvom riešia dávne spory o dominanciu v regióne. Pre Čínu je vlastníctvo ostrovov Ťiao-jü otázkou cti aj preto, že pôvodne sa súostrovie politicky spájalo s Taiwanom, ktorý Ťiao-jü spravoval ešte v časoch, keď sám patril k Číne. Taiwan sám si tiež nárokuje vlastníctvo ostrovov, no realisticky treba vidieť, že mu súčasná situácia musí vyhovovať väčšmi, ako keby sa ostrovy dostali do rúk Číne. Peking totiž stále odmieta nezávislosť Taiwanu, a ak by získal sporné súostrovie, mal by k nemu nepríjemne bližšie. Zatiaľ však taiwanské rybárske lode pravidelne prichádzajú do konfliktu s japonskými hliadkovými plavidlami, čo sa nezaobíde bez siláckej rétoriky z úst politikov.
.náhle príťažlivé územie
Dejiny vlastníctva ostrovov Senkaku či Ťiao-jü pritom vyzerajú, aspoň pre Európana, relatívne nekomplikovane. Od 19. storočia patrí súostrovie Japonsku, ktoré tu 14. januára 1895 vztýčilo svoju vlajku a oficiálne vyhlásilo vládu nad týmto územím. Japonci nárok podporili tvrdením, že ostrovy desať rokov predtým pozorovali a zistili, že sú trvalo neobývané. Japonsko si ich administratívne pričlenilo k súostroviu Nansei Šoto, ktoré bolo už vtedy súčasťou jeho územia.
Zostalo to tak vyše pol storočia. Väčší problém s týmto usporiadaním nastal až po druhej svetovej vojne, keď došlo k zmene pomerov nielen vo Východočínskom mori. V roku 1951 muselo porazené Japonsko v San Franciscu podpísať mierovú zmluvu a touto zmluvou sa vzdalo niektorých teritórií, medzi nimi aj súostrovia Nansei Šoto a všetkých oblastí, ktoré k nemu úradne patrili. Dvadsať rokov bolo Nansei Šoto pod kuratelou Američanov, potom, v roku 1971, sa vrátilo Japonsku. Aj s neobývanými ostrovmi Senkaku.
To však už bola iná doba ako v päťdesiatych rokoch a všetky krajiny, ktoré mohli, sa sústredili na prírodné bohatstvo. Ťažba z morského dna v okolí ostrovov vrátených Japonsku začala vyzerať ako uskutočniteľná možnosť. Čína vyhlásila, že ostrovy sú jej územím a že ním boli odnepamäti, keď ich využívala na rybolov.
.ja tie ostrovy kúpim!
Spor odvtedy vstúpil do omnoho militantnejšej fázy. V okolí ostrovov stále hliadkuje japonská pobrežná stráž, pravidelne však dochádza ku konfliktom s čínskymi rybármi a aktivistami. V deväťdesiatych rokoch sa dokonca odohrala tragédia, keď 46-ročný hongkonský aktivista David Chan skočil počas konfliktu s japonskou strážou do mora a utopil sa. Japonsko vyjadrilo rodine zosnulého účasť, v Hongkongu sa konali protestné zhromaždenia pred japonským konzulátom a diplomatická roztržka sa riešila ešte dlho. V septembri 2010 zajalo Japonsko čínsky vlečný čln aj s posádkou, ktorý narazil do dvoch lodí pobrežnej stráže, napokon posádku prepustilo.
Potom do nekonečnej drámy zasiahol svojím typickým fanfarónskym štýlom tokijský starosta Šintaro Išihara. Počas svojho prejavu na pôde nadácie Heritage Foundation vo Washingtone vyhlásil, že veľmi rád odkúpi tri ostrovy zo súostrovia Senkaku, ktoré vlastní istý japonský súkromný subjekt. Nie za vlastné, ale za štátne peniaze. Čína zareagovala okamžite. „Jednostranný akt zo strany Japonska by bol nezákonný a neplatný,“ vyhlásil vtedy hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí. Japonská vláda napokon odkúpila tri ostrovy sama, pretože starosta Tokia je známy provokatér a keby to urobil on, medzinárodný škandál by zrejme presiahol znesiteľné rozmery. Od roku 2012 sa však spory aj tak znepokojivo vystupňovali.
.región sa mení
Japonsko sa permanentne snaží o posilnenie svojej pobrežnej stráže, o zvýšenie jej rozpočtu a zlepšenie výzbroje. Čína to považuje za provokáciu. V novembri minulého roka sa však na provokáciu mohli sťažovať Japonci – to keď Číňania vyhlásili nad ostrovmi monitorovanú zónu, v ktorej sa všetky lietadlá, civilné či vojenské, musia identifikovať, inak budú zostrelené. Keďže zóna, ktorej hranice určila Čína, sa prelína s priestorom, kam bežne lietajú japonské vojenské lietadlá, riziká zóny sú značné.
Celý konflikt zreteľne odráža siločiary, ktoré sa tiahnu v priestore, ale najmä v čase. Región sa totiž prudko, priam zo dňa na deň, mení. Japonsko sa z krajiny, ktorá bola dlho hegemónom aj agresorom (sprvoti vojenským, po porážke v druhej svetovej vojne len ekonomickým), stáva chabým tieňom svojej bývalej moci. Dnes už len rieši ekonomické problémy a vyrovnáva sa s rastúcou mohutnosťou Číny. Nie je schopné konkurovať jej ani hospodársky, ani vojensky. Čína sa má v druhej dekáde tohto tisícročia stať najväčšou ekonomikou sveta a jej momentálny rast je závideniahodný: ide o 7,7 percenta ročne. Japonsko po biede dosiahlo 1,9-percentný rast a je veľmi zadlžené. Čína je vo veľkosti vojenského rozpočtu druhá krajina vo svete, za USA, Japonsko je na piatom mieste. Čínsky vojenský rozpočet je trojnásobkom toho japonského.
Japonsko však napriek úpadku – ba práve v jeho dôsledku – opäť objavilo čaro nacionalizmu. Nacionalistická ideológia už pomohla v ťažkom období nejednej politickej garnitúre, a nejednu aj strhla z ťažkého obdobia rovno do vojny. Premiér Šinzo Abe nacionalizmus využíva a vystupuje ako muž, ktorý si ctí japonskú minulosť, aj s jej problematickými obdobiami. Po ére, keď sa hrdosť Japoncov realizovala v ekonomických úspechoch, totiž prišla bieda, a vtedy je jednoduchšie cítiť národne. K tomu logicky patria návštevy pamätníkov druhej svetovej vojny. Šinzo Abe sa iste nazdáva, že vie, čo robí, ale jeho konanie zbytočne prispieva k napätiu. Bolo to vidieť aj na konferencii v Davose. Tam Abe prirovnal vzťahy medzi Japonskom a Čínou k napätiu, čo panovalo medzi Veľkou Britániou a Nemeckom pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Nemilý dojem potom naprávali diplomati vyhláseniami, že premiér Abe to nemyslel ako výstrahu pred vojnou – len poukázal na silné obchodné styky Nemcov a Britov.
.z malej iskry vznikne požiar
Medzinárodné spoločenstvo sa znepokojene prizerá. USA má jednoznačne obavy z čínskej moci, (ktorej obmedzenia sú už teraz v nedohľadne, a ktovie, čo bude o pár rokov?), a tak počínanie Japonska vníma s istou toleranciou. Ani tá tolerancia však nebude bezhraničná. Predovšetkým však Američania nepotrebujú v oblasti nijaký otvorený konflikt, v ktorom by museli, ako ich zaväzuje zmluva, prísť na pomoc japonským spojencom, a tak vyzývajú na diplomatické riešenia.
Žiaľ, existujú vážne a podľa všetkého vôbec nie nepodložené obavy, že k otvorenému konfliktu za daných okolností stačí málo. Napríklad nevhodná reakcia pilota lietadla alebo kapitána niektorej lode, náhodne vzniknutá konfrontácia a potom už len neschopnosť jednej či druhej krajiny priznať vinu a ustúpiť. Z iskry sa oheň rozpúta veľmi ľahko, keď je naokolo dosť horľavín. To platí aj v prenesenom zmysle. Tak Peking, ako aj Tokio totiž práve teraz trúsia priveľa „horľavých“ komentárov a vyhlásení.
Nádej v tomto okamihu vzbudzujú najmä ekonomické vzťahy – na ktoré poukazoval aj Šinzo Abe. Tie naberajú, na rozdiel od vzťahov politických, pozitívny smer. Čína je pre Japonsko obchodný partner číslo jeden. Japonsko je pre Čínu dôležité najmä preto, že japonské technológie, ktoré dováža, jej umožňujú zvyšovať výrobu, a teda aj cieľ, o ktorý jej ekonomicky ide v prvom rade: export. Japonské firmy zase v Číne nachádzajú odbytisko a lacné pracovné sily.
Japonská a čínska ekonomika sa k sebe „dokonale hodia“, ako zhodnotil pre Christian Science Monitor Martin Schultz, hlavný ekonóm Výskumného inštitútu Fujitsu v Tokiu. „Veľký mladý trh v Číne je ideálny pre japonský starnúci priemysel,“ povedal. „Politicky však zostáva všetko komplikované,“ pripúšťa a vysvetľuje: „Preto japonské firmy rozvíjajú aj stratégie, ktoré sa zameriavajú nielen na Čínu, ale so silnou čínskou ekonomikou spájajú aj širší ázijský trh. Čínske firmy zase hľadajú investičné príležitosti aj v juhovýchodnej Ázii.“
.zapchá ekonomika ústa nacionalistom?
Postačí ekonomický koláč na to, aby zapchal ústa nacionalistom z oboch rozhádaných strán? Ak áno, a ak budú obavy z konfliktu silnejšie ako chuť dokázať si silu, budeme svedkami malých ústupkov, sotva badateľného cúvania od nebezpečnej hranice napätia. No rátajme s tým, že obe strany sa budú silou-mocou usilovať o zachovanie tváre. Nielen v ázijskej politickej realite je to totiž nevyhnutnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.